Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4

11111.jpg

article preview

Táto noc už bola pokojnejšia. Občas som sa prebudil, aby som skontroloval dedinku pod kopcom. Elektrina tu už nešla, a tak sa len občas v okne mihol nejaký tieň nesúci sviečku. Za úsvitu z domov začali vychádzať prví ľudia. Väčšinou starší, ktorí si sem prišli oddýchnuť na svoju chatu alebo patrili medzi pôvodných obyvateľov, ktorí neodišli. Neskôr sa z domov dostali aj mladší ľudia, ktorí si zrejme prispali, ale bolo ich len pár. Deti a pár pubertiakov, ktorých som zazrel, tu boli zrejme na prázdninách. Napočítal som tridsať až tridsaťpäť ľudí, ktorí sa venovali bežným prácam. Vyzeralo to tak, akoby ani nevedeli, čo sa deje vo svete.

Začal som baliť veci do ruksaku. Chcel som zísť z kopca a povedať im, čo všetko sa už udialo. Vydal som sa z kopca k dedine. Cestou ma čakal hustý les a malá čistinka, za ktorou už boli domy. Pesimistické myšlienky ma však zastavili. V dedine bolo priveľa starých ľudí. Ak by som ich varoval, tak by ma chceli nasledovať lesom. Boli by sme ako veľké a pomalé stádo, ktoré by ľahko vystopoval aj slepec.

Stálo predo mnou ťažké rozhodnutie. Mohol som to riskovať a dúfať, že nás nebudú prenasledovať alebo čakať, kým nepriateľ dorazí, a potom zachrániť pár preživších. Rozhodol som sa počkať. Zásoby som mal ešte na dva dni, a presne toľko som chcel čakať. Vrátil som sa za kopec a rozložil si tábor.

Zvyšok dňa som trávil v mysli. Našiel som virtuálne tréningové programy, aby som zlepšil svoje bojové schopnosti. Najťažší tréning bol demotivujúci a väčšinou som nevydržal ani pár sekúnd, no čakali ma ťažkí súperi a chcel som byť na nich pripravený. Niekto raz povedal, že najlepšie je skočiť do najhlbšej vody a skúsiť plávať. Celý deň neúspešných pokusov vyhrať aspoň jeden zápas ma nesmierne vyčerpal. Pred spaním som ešte stihol vyrobiť si kuklu, aby mi nik nevidel do tváre. Bola to moja malá úchylka, pretože ma bavilo pomyslenie, že nik o mne nič nevie.

Nasledujúci deň začal pokojne. Dedina žila svojím životom a nik z nich si ma nevšimol. Z bezpečnej vzdialenosti som pozoroval ich život a popri tom trénoval striedavo v mysli a realite boj s mečom. Schopnosti sa pomalým krokom zlepšovali. Pokoril som vlastný rekord a vydržal som v boji celú minútu. Bol to veľký úspech, ktorý hneď zatienili ďalšie niekoľko sekundové súboje. Za pomoci rád od môjho sprievodcu som zlepšoval svoju techniku a štýl. Manuál mal naprogramované odpovede, a tak mi radil ako využiť meč v kombinácii so štítom, ktorý som ale nemal. Musel som si tieto rady prispôsobovať podľa svojich potrieb.

Neskoro poobede, som zbadal oddiel nepriateľov blížiacich sa k dedine. Čakal som malú jednotku, ktorá by obsadila bezvýznamnú dedinku, ale zmýlil som sa. Pochodovali sem minimálne štyri tucty vojakov v usporiadaných formáciách. Za necelú pol hodinu dorazili. Vyviedli mladých ľudí von, zatiaľ čo vraždili všetkých starších. Vojaci vyniesli ich mŕtve telá von a živých nahnali do kruhu. Krik a nárek bolo počuť veľmi ďaleko. Všetko to boli ešte deti nie staršie ako šestnásť či sedemnásť rokov.

Pomaly som sa začal pripravovať na cestu, keď zaznelo trúbenie. Vykukol som spoza kopca a uvidel ako väčšina vojakov odchádza. Zajatci stáli v kruhu strážený troma vojakmi a zvyšok začal pochodovať preč. Bola to šanca vyslobodiť tých pár preživších. Traja vojaci už nepredstavovali istú smrť ako celý oddiel. Vzal som meč s kuklou a vydal sa k dedine.     Presvišťal som lesom, čo mi sily stačili. Nevedel som, ako dlho budem mať túto šancu. Dvaja vojaci strážili zajatcov, zatiaľ čo tretí nosil mŕtve tela na hromadu za domami. Práve on bol môj prvý cieľ. Prebehol som k hromade a schoval sa za ňu. V hromade mŕtvych tiel sa našli aj také, ktoré mali oči stále otvorené. Dívali sa na mňa no nebol v nich život. Vojak ťahal mŕtvolu a chrbtom bol otočený k hromade, potichu a prikrčený som mu šiel naproti. Neváhal som ani sekundu a švihol som mečom. Jeho hlava sa oddelila od tela a skotúľala sa k hromade mŕtvych ľudí. Nestihol vydať ani hlások.

Prikrčený, s mečom od krvi, som utekal k zvyšným dvom vojakom. Beh vystriedal šprint a môj meč získal druhý zárez. Ďalší nepriateľ, ktorý pocítil len čepeľ môjho meča pred tým, ako padol mŕtvy na zem. No tu moja nenápadnosť skončila. Posledný vojak tasil meč a rozbehol sa ku mne. Začal sekať a oháňať sa, niektoré údery som zablokoval, iným sa dalo vyhnúť. Chvíľku nesústredenia, keď som pomyslel na to, že môžem vyhrať, využil môj nepriateľ. Druhou rukou vybral dýku a začal dobiedzať viac a viac. Pri ústupe mi cestu skrížila prekážka, o ktorú som zakopol. Tvrdý dopad na zem mi vyrazil meč z ruky. Cez malé otvory v kukle som sledoval, ako sa vojak priblížil, nadvihol svoj meč a chystal sa ma doraziť. Tesne pred dopadom špičky meča som sa prevalil na stranu, no meč bol priďaleko. Ucítil som ťažkú topánku na svojej hrudi, vojak si ma pridržiaval. Znovu nadvihol meč a pustil ho z ruky. Meč ťarbavo dopadol vedľa mňa. Vojak stál a díval sa nechápavým pohľadom, v tom sa ťažkopádne zrútil priamo na mňa. Takmer mi vyrazil dych. Nado mnou stálo dievča a v roztrasených rukách držala krvavý meč.

Meč v jej rukách oťažel a stiahol ju k zemi. Odtlačenie vojaka mi dávalo zabrať. Mladé dievča bolo v šoku a rovnako ako ja si nevšimlo virten, ktorý sa blížil nej. Keď som sa konečne oslobodil, už bolo dievča spojené s virtenom. Trvalo pár minút, kým sa konečne prebrala.

„Vitaj medzi nami.“ Ukázal som jej ruku s virtenom.

„Čo? Je to nebezpečné?“ V očiach mala strach.

„Áno je, ale zatiaľ pre našich nepriateľov.“ Chcel som ju trochu rozveseliť, a tak som použil svoj úsmev, alebo skôr úškrn, no neuvedomil som si, že mám na hlave kuklu.

„Ako dlho to už máš?“ Pokračovala ľadovým tónom.

„Necelé tri dni.“ Mykol som plecami.

„Ako teda vieš, že to nie je nebezpečné?“ Vyčítavo sa na mňa zadívala.

„Bez virtenu by som vás nemohol zachrániť a nedostal sa ani z mojej dediny. Verím, že nie je pre mňa nebezpečný.“ Sebaistý tón ju upokojil.

„Kto vlastne si?“ Strach a zdesenie z jej oči vyprchalo. Začala si ma zvedavo prezerať.

„No predsa človek!“ Tváril som sa, že nechápem jej otázke. „Predsa si chcela vedieť, či nie som jeden z nich, nie?“

„Ach, aj to, ale ako sa voláš?“ Moja odpoveď ju vyviedla z miery a jej sebaistý zvedavý pohľad vyprchal.

„Načo ti bude meno, keď budeme mŕtvi? Musíme odtiaľto odísť!!“ Naliehavý tón zabral. Dievča prikývlo a vstalo.

Vrátili sme sa k skupine detí. Všetci mali od štrnásť do osemnásť rokov a ledva stáli na nohách. Vzhľadom k tomu, čo museli vidieť, to bolo prirodzené. Vylovil som z pamäti postup, ako upokojiť a ovládať vystrašenú skupinu a začal som diktovať príkazy. Nikdy pred tým nebola možnosť to vyskúšať, ale našťastie to zabralo. Našou najlepšou šancou bolo pokračovať lesom ďalej od civilizácie. Prikázal som, aby prešli čo najrýchlejšie všetky domy, vzali všetko jedlo a iné veci, ktoré by sa mohli hodiť. Všetko to nanosili do stredu dediny, zatiaľ čo ja som sa vrátil po svoje veci na úpätie kopca.

Na zhromaždisku sa nahromadili všelijaké potrebné i menej potrebné veci. Deti, ich mená som stále nevedel, si chceli vziať aj notebooky a mobily, aj keď boli úplne zbytočné. Malý prehovor do duše však pomohol. Nabalili sme ruksaky jedlom, prikrývkami a náhradným oblečením. V nadšení zo svojich nových schopnosti som vzal najväčší ruksak, naložil ho po okraj a použil jednu zo svojich schopnosti. Veľkosť ruksaku sa značne zmenšila, no jeho váha zostala takmer rovnaká. Vážilo to dobrých päťdesiat kilogramov, a takú váhu som lesom nechcel niesť. Znovu som prehodnotil dôležitosť môjho vybavenia a pred opakovaním zmenšenia som otestoval jeho váhu. Ostatní si vzali svoje ruksaky, poutierali si posledné slzy a vyrazili sme do lesa.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38798
Mesiac: 4713
Deň: 125