Balil som si veci a premýšľal som nad tým, kadiaľ sa vydám. V Kamniku bolo veľa ukrytých zásob, no bolo nebezpečné ísť po nich. Radšej som si zvolil menšie dedinky, kde by som mohol ešte niečo nájsť. Tešil som sa na chvíľku osamote, no hneď za bránou na mňa čakala Wendy.

„Môžem ísť chvíľku s tebou?“ Nemal som nič proti, a tak som prikývol. „Čo mi tajíš?“ Boli sme len pár krokov od hradieb, keď sa ma to opýtala skrz virten. Kedysi mi jej hlas v mojej hlave prišiel zvláštny, no teraz to už bolo, akoby tam bol odjakživa.

„Čo tým myslíš? Vieš dobre, že ti nepoviem nič o mne.“ V tom momente som nevedel, na čo narážala.

„Poznám ťa len pár mesiacov, ale som si istá, že mi niečo tajíš.“ Zhlboka sa nadýchla. „Už tá vízia alebo ako to mám nazvať, bola podozrivá, a od kedy si prišiel do Kamniku, správaš sa inak. Čo sa deje?“

„Nič sa nedeje, len ma trápi myšlienka toho, že budem ich otrokom.“ Vedel som, že Wendy môžem veriť, ale zároveň som jej nič nemohol povedať. Ayra ma nejako sledovala, a ak by zistila, že sa mi nedá veriť, mohol by som prísť o cenný zdroj informácií.

„Tým to nebude.“ Sklonila hlavu. „V poriadku, zatiaľ si sa vždy rozhodol správne, dokonca aj s Niou. Verím ti.“

„Tak mi ver aj naďalej.“ Usmial som sa.

„Len sa o teba bojím. Pri tom do akých problémov sa dostávaš, je možné, že tvoje prvé chybné rozhodnutie bude aj posledné.“ Znela veľmi smutne.

„Stále sa o mňa bojíš.“ Poklepal som ju po ramene. „Poctivo trénuj mágiu a nestrachuj sa neustále. Škodí to tvojej pleti, a tie vrásky vidím skrz prilbu.“

„Prestaň žartovať. Nemôžeš brať všetko takto s ľahkosťou!“ Bola zlostná, ale myslela to v dobrom.

„Užívaj si maličkosti!“ Snažil som sa ju upokojiť. „Pesimizmus a depresia ničomu nepomôže.“ Pokračoval som. „Veď o tri dni som v Graze. To ti zbehne ako voda.“

„Tak dobre.“ Zaškerila sa. „O tri dni, na sekundu presne! Pamätaj, že mám spočítané obväzy v tvojej lekárničke.“ Naposledy mi pohrozila a vrátila sa za hradby.

Zvolil som si cestu na východ. Mal by som naraziť na mesto Celje, aspoň tak som ho mal zaznačené. Bolo odtiaľ dobrých päťdesiat kilometrov a ja som si kráčal pokojným tempom. Večer som sa utáboril asi v polovici cesty. Krajina plná lesov mi poskytovala takmer nekonečné možnosti, kde sa ukryť. Nastražil som okolo pasce a vyštveral sa do koruny stromu. Natiahol som sieť a začal som meditovať. Nemohol som sa poriadne sústrediť, pretože som sa obával, že niekto uvidí moju auru. Čierne plamene splývali s nocou, no jasne červené plamene bolo vidieť na veľkú vzdialenosť. Neustále som kontroloval okolie, až sa mi v hlave ozvalo pípanie. Bolo to znamenie, že nekonečno mi chce niečo povedať. Ponoril som sa do mysle a vypočul si odkaz.

„Vaša aura by mohla prilákať hrozby. Nechcete ju ukryť?“ Riekol chladný strojový hlas.

„Ukryť? Ako?“ Spozornel som.

„Použite lístie alebo kus látky, aby vás zahalil.“ Moje nadšenie zmizlo.

„Ďakujem.“ Taká primitívna vec a nenapadla mi. Ukryl som sa teda pod deku a pokračoval v meditácii. 

Po krátkom spánku som pokračoval v ceste. Pomaly sa rozvidnievalo a ja som blúdil lesom k prvému cieľu. Zostávalo len pár kilometrov a posledný kopec, z ktorého by som videl na Celje. V korunách stromov však čosi zašuchotalo a než som zodvihol hlavu, aby som to preveril, dopadlo to priamo na mňa. Prikovalo ma to k zemi a cítil som, ako sa mi na chrbte niečo hýbe. V tom sa rozoznel varovný signál skeneru. Na mne bolo niečo, čo nevedel identifikovať. Jasne som počul, ako ma to oňuchávalo.

„Cítim z teba mágiu. Ty si už ovládol mágiu? To bolo rýchle.“ Ozval sa známy hlas.

„Ayra, zlez zo mňa.“ Striasol som ju zo seba a vyskočil opäť na nohy.

„Ukáž, ukáž, ukáž. Aká mágia ti ide? Voda, nie vzduch, nie počkaj voda..... nie vzduch.“ Začala okolo mňa pobehovať a obzerať si ma z každej strany. Mala rovnaký plášť ako naposledy. Vytŕčala z neho len hlava s veľkými guľatými očami a oranžovými vlasmi.

„Heh, niečo lepšie.“ Ayra spozornela. Natiahol som ruku a v nej sa objavil svetielkujúci meč. „A to viem vytvoriť aj zo zápästia.“ Nečakal som ani chvíľu a zo zápästia vyšľahla čepeľ.

„Nie, nie, nie, nie, nie, nie. To nie je dobre. Nie. Prečo? Nie, nie, nie.“ Opakovala dookola a vyzerala veľmi nervózne. „Prečo si sa nedržal návodu?“ Priskočila ku mne a zdrapila ma za ramená.

„Čo sa deje?“ Nechápal som ju. Myslel som, že bude rada, keď ovládnem mágiu.

„To,“ ukázala na čepele. „Hneď to schovaj,“ poslúchol som ju. To nesmieš nikdy, nikdy, nikdy, nikdy použiť.“ Stále ma držala za ramena a v očiach sa jej miesil strach s nervozitou, teda aspoň tak to vyzeralo.

„Ale, prečo?“ Ničomu som nechápal.

„Proste to nesmieš, odprisahaj mi to na poitor.“ Nechápavo som sa na ňu pozrel. „Odprisahaj!“ Zvážnela.

„Prisahám!“ Len veľmi nerád, no musel som to urobiť. „Ale mám podmienku.“ Chcela ma zbaviť jedinej mágie, ktorú som vedel.

„Akú?“ S úľavou ma pustila.

„Naučíš ma ovládať portály a mirnilský jazyk.“ Ticho sa na mňa dívala.

„Ak si zvládol to, tak zrejme zvládneš aj portály, ale načo ti budú?“ Posadila sa k stromu a vyzerala pokojnejšie.

„No načo asi? Cez portál sa dostaneme za hradby mesta a ľahšie vyhráme.“ Ani neviem, prečo som jej to povedal.

„Ha ha ha.“ Hlasný smiech sa ozýval lesom. „Ty si ale casek. Do ich mesta sa portálom nedostaneš. Po napadnutí planéty Ova je každé mesto chránene pred portálmi. Pamätáš si predsa, čo som ti hovorila naposledy?“ Neurčito som prikývol. „Ovy vedia používať portály ako nič, ak by neboli mestá chránené, tak dospelé Ovy by si prišli po ich deti. Prečo myslíš, že oni neotvárajú portály do vašich miest?“ Znova som neurčito prikývol. „Máte predsa nekonečná. Magický štít jedného nositeľa chráni automaticky celé mesto.“ Zasmiala sa. „Ale ako chceš.“ Mávla rukou.

Začala mi vysvetľovať, ako správne vytvárať portály. Stále mi v hlave vírili jej posledné slová a hlavne to, že sme boli chránení a ani sme o tom nevedeli. Musel som sa ale sústrediť na to, čo hovorí práve teraz, a tak som odložil iné témy na neskôr. Často menila témy, a tak som dúfal, že sa k ním raz sama vráti.

Vysvetlila mi, že existujú dva tipy portálov. Asder bol portál, skrz ktorý bolo vidieť na druhú stranu a vytváral sa jednoduchšie. Cesder bol portál, ktorý mal akúsi ochrannú fóliu. Skrz ňu nebolo vidieť, ale zároveň chránila pred nežiaducimi vplyvmi. Ak by niekto vytvoril Asder vo vesmíre, tak bez ochrannej fólie by vesmír vysal atmosféru planéty. Vysvetlila mi, že každý portál sa dá vystopovať. Asder bol jednoduchší, tak jeho stopa chladla skôr ako po Casdere. Po teoretickej časti prišlo to podstatné. Portály vyžadovali len malé množstvo mágie a silnú myseľ. Jedinec si musel presne predstaviť miesto, kam chcel ísť, čo bolo veľmi ťažké, hlavne ak tam ešte nebol. Samotná predstava nestačila. Musel mať správnu zložku mágie, a tá sa získavala vedomosťami. Existovalo mnoho druhov mágie a jedna z nich sa viazala na vedomosti a štúdium.

„Nech sa páči, teóriu poznáš, tak to vyskúšaj.“ Celý výklad sa niesol vo zvláštnom duchu. Síce mi všetko vysvetlila, ale neverila, že by som to niekedy dokázal. „Ale pozor, sústreď sa len na to miesto. Pokiaľ sa ti podarí vytvoriť portál a neudržíš myšlienky na uzde, tak to skončí zle. Prinajmenšom sa portál zrúti, v horšom prípade sa vytvorí na inom mieste a v najhoršom, uprostred osoby, na ktorú si myslel.“

„Tak pozeraj.“ Povedal som sebaisto a sústredil sa na miesto predo mnou. Snažil som sa predstaviť, ako to tam vyzeralo, ale aj keď to bolo len pár metrov odo mňa, nič sa nedialo. Ayra sa začínala škeriť, ale nenechal som sa vyrušiť. Snažil som sa plne sústrediť a v hlave nemať nič iné, ale aj napriek tomu to nešlo. Uvoľnil som myseľ, aby som si trošku oddýchol, keď mi niečo napadlo. Zatiaľ sa všetka mágia viazala na konkrétne schopnosti. Vypustil som to, čo mi Ayra povedala a skúsil som to inak. Predo mnou sa otvoril portál a asi o 3 metre ďalej bol jeho východ. Ayra vyvalila oči a bez slov sa na mňa zahľadela. „Tak čo?“ Namyslene som sa usmial.

„Ako? Čo?“ Nevedela nájsť slová. „Ešte nikomu sa nepodarilo tak rýchlo vytvoriť Asder. Trvá mesiace, kým si dokážeš živo predstaviť miesto.“ Prezerala si stabilný portál.

„No vieš, trošku som obišiel tvoj návod.“ Poškrabal som sa za hlavou. „Nepredstavil som si miesto, ale to, ako ďaleko odo mňa sa vytvorí vchod, a ako ďaleko bude východ. Pridal som do toho veľkosť a smer portálu a bolo to.“ Ayra sa na mňa zadívala.

„Človekovia sú zvláštni. To som si myslela, že furiop bolo to najdivnejšie, čo som videla, ale nie.“ Na jej svetlo modrej tvári sa začali mihať náznaky ďalších farieb. „No aj tak, na portál potrebuješ silnú myseľ.“ Farby sa pomaly ukľudnili a znova bola namodravá. „Dokážeš si vyčistiť myseľ, natoľko, aby si nemal v hlave žiadnu myšlienku?“ Zadívala sa na mňa.

„To mi nerobí žiaden problém.“  Pochválil som sa.

„Hm, po tichu v hlave nasledovali hlasy, akoby útržky rozhovorov, a potom divné stvorenia. Mám pravdu?“ Skúmavo si ma prezerala.

„V podstate áno, jedine tie stvorenia som nevidel. Namiesto toho som sa dvakrát videl akoby z tretieho pohľadu. Všetko naokolo malo ostré hrany, dokonca aj farby.“

„Takže ma neklameš. Tie divné stvorenia som si vymyslela.“ Neisto sa usmiala. „Aspoň sa tým všetko vys....ve....t....ľu....je.“ Pomaly dokončila vetu a zahľadela sa naľavo.

„Deje sa niečo?“ Zadíval som sa rovnakým smerom, ale nič som nevidel.

„Jeeeej.“ Vbehla medzi stromy. Po pár sekundách sa vrátila a dlane mala zovreté. „Pozri.“ Roztvorila ich, a tam si spokojne sedel žltý motýľ. „Tieto malé vtáčiky sú veľmi pekné.“ Usmievala sa, ako malé dieťa, keď dostane sladkosť.

„To nie sú vtáčiky, ale motýle.“ Ayra si ho horlivo obzerala.

„Sú magické?“ Pokýval som hlavou a zdalo sa, že tomu porozumela. „Ani ten prášok, s ktorým lietajú?“ Ukázala na tenkú vrstvičku farebného prášku na krídlach.

„Majú priesvitné a ľahké krídla. Prášok je na okrasu a trošku zlepšuje ich schopnosť lietať.“ Nevenoval som sa štúdiu hmyzu, a tak som len odhadol, na čo presne slúži prášok. „No vravela si, že sa všetko vysvetľuje. Čo tým myslíš?“ Ayra sa ešte chvíľu dívala, a potom nechala motýľa odletieť.

 „No všetko, prečo ti nejde bežná mágia, a prečo sa na teba nalepilo to.“ Pri myšlienke na magické zbrane zvážnela. „Tým, že máš rozvinutú myseľ, si odhalil tuinop skôr, ako si poznal verion.“

„Nemôžeš mi to vysvetliť inak? Prekladač stále nefunguje správne.“

„Tak dobre. Predstav si, že chceš spraviť nápoj z nejakého ovocia.“ Prikývol som. „Potrebuješ teda postupovať podľa krokov. Získať ovocie, ošetriť ho, získať z neho šťavu a vypiť ju. Takto som ťa učila používať mágiu, no urobila som chybu. Ty nepotrebuješ zbierať ovocie a prechádzať všetkými krokmi. Stále si skúšal a skúšal a jednotlivé mágie sa v tebe zmiesili.“ Vyzerala, že si to vyčíta. Chcel som sa jej opýtať, prečo bola tá mágia taká zlá, ale nebola vhodná doba.

„Takže, ja nemôžem používať mágiu?“ Jej vysvetlenie som veľmi nechápal.

„Ty si ale gropko.“ To označenie už raz použila.

„Gropko?“

„To je jeden tvor, ktorý je dosť hlúpy, ale občas ma svetlé chvíľky.“ Doširoka sa zaškerila a ja som mal možnosť vidieť jej zuby. Jemné oblúčiky vyzerali milo a mierumilovne.

„Ha ha ha.....“ Mal som na ňu zlosť, ale v tom momente mi nenapadla žiadna trefná prezývka. „Takže, ako je to s mojou mágiou?“ Opýtal som sa rezignovane.

„Ty si na mojej úrovni.“ Oči sa mi rozžiarili. Dokázala predsa spraviť kúzlo mávnutím ruky a ja som bol na jej úrovni? „Každý mág sa snaží meditáciou dostať na našu úroveň. Potom už len stačí vyčistiť si myseľ a uvidieť svet z magickej strany.“

„Tie ostré svetla a farby?“ Začínalo to dávať zmysel. Každá mágia mala nejakú farbu, a aj keď som tam bol len dvakrát, tie obrazy mi utkveli v hlave.

„Presne tak.“ Prikývla rovnako, ako som to robil ja.

„Ale tam som sa udržal len pár sekúnd. To stihnem takto načerpať dosť mágie?“ Bolo pravdou, že prvá a druhá návšteva toho sveta ma prekvapila. Dúfal som teda, že to bola príčina, prečo som tam vydržal len pár sekúnd.

„Chi chi chi. Veď použi hlavu.“ Odrazu spozornela. Jej pleť sa sfarbila do fialova a rýchlo si nasadila kapucňu. „Musím ísť.“

 „Prečo.....“ Nestihol som dorieknuť a prepadla sa pod zem. Doslova. Portál sa objavil priamo pod ňou.

Bolo už dosť neskoro, a tak som pokračoval k Calje. Mal som v pláne pozorovať ho celú noc a trénovať tvorbu portálov. Cestou sem sa každý môj pohyb zaznamenával do virtuálnej mapy a skener vytváral presný reliéf krajiny. Mal len obmedzený dosah, ale bol som si istý, že môžem vytvoriť portál na preskenované miesto. Napriek tomu som sa rozhodol počkať. Náhodou by som sa zmýlil, a ktovie, čo by sa stalo.

Ayra mi zakázala používať jedinú mágiu, ktorá mi šla, tak som hľadal iné možnosti. Chvíľu som skúšal meditovať, ale ruch okolia mi zabraňoval úplne si vyčistiť hlavu. Zameral som sa teda na ilúzie. Chcel som vytvoriť ilúziu, ktorá by bola hmotná. Každý pokus skončil neúspechom. Nedokázal som vytvoriť osobu, ktorá by vedela aspoň podať ruku. V kútiku duše som cítil, že idem na to správne, ale zároveň, že niečo by som mal urobiť inak. Ayra povedala, že mám použiť hlavu, ale ako? Mal som snáď ponoriť hlavu do vody, aby som vedel používať jej mágiu? Trápil som sa takto takmer celú noc, až kým som šiel spať.

Ležal som v sieti a pomaly zaspával. „Hlava. Vnútro hlavy, myseľ.“ Odrazu to bolo také jasné. „Ak sa ponorím do podvedomia, čas sa spomalí a vydržím v magickej časti sveta omnoho dlhšie.“ Začal som si predstavovať, ako to urobím, no únava ma premohla a zaspal som.