Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď som sa prebral. Rýchlo som si pobalil veci a utekal som, čo mi sily stačili k Mariboru. Chcel som si ušetriť čo najväčšiu časť dňa k meditácii. Pred obedom som dorazil k mestu. Prešiel som rieku a usadil sa severne od mesta. Mal som odtiaľ skvelý výhľad na celé mesto. Mariborom pretekala veľká rieka, a tak aj hradby boli rozdelené. Zaznamenal som všetko, čo sa pohlo. V meste bolo menej ako tisíc Mirnilčanov a ich poskokov, ale veľkým problémom boli práve mosty cez rieku. Armáda by musela zdolávať viacero prekážok alebo zaútočiť od severu aj juhu. Celý juh však chránila veľká rieka a jej obťažná priechodnosť. Navyše na juhu sa nachádzali všetky orné plochy a zajatci už osadili väčšinu plôch. V diaľke som videl už len menšie skupiny, ako dokončovali odľahlé plochy. Túto úrodu potrebovali oni aj my.

Nechal som plánovanie na neskôr. Pohodlne som sa usadil a chystal sa vychutnať si celý deň meditácií. Ponoril som sa do podvedomia a snažil sa nemyslieť na nič. Trochu som vyšiel z cviku, ale po pár hodinách, ktoré v realite neznamenali takmer nič, som to dokázal. Myseľ sa vyčistila a ja som začal vnímať vzdialené rozhovory. Ayra mi nepovedala čo sú zač, ale aj tak ma nezaujímali. Zostával som pokojný a nechal som rozhovory plynúť. Skrz náhľad do reality som pozoroval, ako sa zelený les a mesto predo mnou mení na záplavu ostrých farieb hmýriacich sa všetkými smermi. Zo zeme a stromov vychádzali rôzne odtiene zelenej, ktoré sa miesili s ostatnými farbami vo vzduchu. Nevedel som, odkiaľ sa všetky tie farby brali, ale nemohol som strácať čas. Pri spomalení sedemdesiatdva k jednej som mal len pár minút na načerpanie mágie. Zameral som sa na červené farby, čiastočne aj kvôli mojej aure. Videl som, ako sa červené fragmenty z okolia začali približovať a postupne ma zalievalo teplo. Príjemné teplo sa však začalo meniť na spaľujúci žiar. Vrátil som sa do normálneho sveta, no teplo neustávalo. Sústredil som sa na vytvorenie plamenného lúču, natiahol som ruku a lúč vyletel do vzdialenosti niekoľko metrov. Ihneď sa mi uľavilo. Stále som cítil teplo, ale už bolo v norme. Vypálil som ešte trikrát a teplo zmizlo úplne. Teplota vzduchu sa blížila k tridsiatke, no ja som sa začal triasť od zimy. Trvalo hodinu, kým som sa cítil lepšie. Povedal som si, že začnem s vetrom alebo vodou. Tie by nemuseli mať takéto zlé následky. Nebol som z toho veľmi nadšený. Myslel som si, že ovládnem silnú mágiu bez problémov a pomôžem tak rýchlejšie ukončiť vojnu. Vietor a voda mi neprišli ako vhodná mágia na zastrašenie nepriateľa.

„Prízrak, počuješ ma?“ V hlave som začul hlas Wendy.

„Jasné, že počujem, ako ste na tom?“

„Postupujeme rýchlo, len ťa kontrolujem, či si niečo nevyviedol.“

„Nič sa neboj, budem v Graze v čas. Pokojnú cestu prajem.“ Rýchlo som sa rozlúčil a prerušil spojenie. „Prízrak.“ Zopakoval som si v hlave. „Prízrak sa predsa vznáša.“ Srdce mi poskočilo, konečne som mal tu správnu motiváciu. Ponoril som sa do podvedomia a zopakoval postup. Tentokrát som myslel na vietor a vznášanie sa. Mágia do mňa prenikala oveľa dlhšie, ako tomu bolo u ohňa, no cítil som len jemné šteklenie. Vrátil som sa do reality a vytvoril som okolo seba ilúziu čierneho prízraku. Mal som na sebe dlhý plášť a kapucňu, z pod ktorej bolo vidieť len časť úškrnu na prilbe. Sústredil som sa a mágia začala prenikať do ilúzie. Cítil som, ako ma ilúzia obklopila a ja som sa stal jej súčasťou. Odrazil som sa nohou a spoločne sme sa pohli dopredu. Držal som nohy vo vzduchu a cítil, ako okolo mňa viali čierne pruhy z jemne potrhaného plášťa ilúzie. Takto som sa vznášal po lese niekoľko minút a vychutnával som si pocit voľnosti. Síce som bol len pár centimetrov nad zemou, ale pripadal som si, akoby som lietal. Čerstvý vzduch mi vnukol ďalšie nápady. Nemohol som vytvoriť hmotnú ilúziu, pretože mágia musela vychádzala zo mňa. V hlave mi vírilo, aké ďalšie formy by som okolo seba vedel vytvoriť. Hneď mi napadol veľký ohnivý golem, ktorý by chrlil skutočný oheň. No keď som si spomenul, na tu horúčavu a následnú zimu po mojich pokusoch s ohňom, tak ma to nadšenie rýchlo prešlo. Sústredil som sa teda na misiu a čerpanie veternej mágie.

Zotmelo sa a ja som sa rozbehol na obhliadku mesta. Smeroval som ďalej na východ a hľadal slabé miesta v hradbách. Prebrodil som rieku a pokračoval južnou časťou mesta. Prechádzal som po poliach, kde rástla kukurica a obilie. Polia siahali až k vodnej nádrži niekoľko kilometrov na východe. Pokračoval som v obhliadke a vstúpil do južného lesa. Tadiaľto som už prechádzal, keď sme sem dorazili s Wendy, a tak som zrýchlil krok. Tma už bola dosť hustá, tak som si nasadil poškodené okuliare. V zelenom spektre nočného videnia som rozpoznal stany. Prikrčil som sa k zemi a priblížil k stanom. Celý les bol nimi posiaty. Nikde žiaden oheň ani iný zdroj svetla, len mnoho Minilčanov sediacich pri stanoch. Museli sa sem presunúť cez deň a ja som si to nevšimol. Narýchlo som napočítal päťtisíc vojakov. Sedeli tam v tme a tichu, akoby na niečo čakali. Po chrbte mi prešiel mráz. Ayra ma našla aj bez toho, aby som niečo urobil a upozornil tak na seba. Možno ma sleduje celý čas a vie o pláne dobiť Maribor. „Možno patrí k nim. Prečo inak by tu číhala nepriateľská armáda?“ Prebehlo mi mysľou. Naštvaný sám na seba, že som jej naletel, som sa vracal po rovnakej trase. Nemohol som prejsť pomedzi toľko stanov, tak som musel obísť celé mesto.

Dlhá prechádzka a chladný vzduch zmiernili moje rozhorčenie. Ayra mi zatiaľ nedala jediný dôvod neveriť jej. Rozhodol som sa ostať severne od mesta a pozorovať, čo sa bude diať ďalej. Striedavo som pozoroval les a podriemaval. Taká veľká armáda sa nemohla presunúť za minútu. Museli tiež prekonať rieku, a na tú som mal dobrý výhľad.

Slnko už bolo vysoko na oblohe a armáda sa nepohla. Do večera som musel byť v Graze, a tak som sa neochotne vydal na cestu. Naposledy som sa obzrel, no armáda sa ani nehla. Teraz som už nemal dôvod pochybovať. Ayra nebola tá, za ktorú sa vydávala alebo máme medzi sebou ďalších zradcov. Tá armáda by tu nečakala, ak by nevedeli o našom pláne.

Mieril som na miesto stretnutia a cestou som narazil na takmer opustené mestečko. Stálo tam už len pár domov. Po zvyšných zostali len základy. Bol som ešte tak desať kilometrov od mesta, keď sa mi ozvala Wendy.

„Kedy dorazíš?“ Opýtala sa rozčúlene.

„Už som takmer tam, čo si taká naštvaná?“ Mal som ešte pár hodín k dobru.

„Poponáhľaj sa a uvidíš.“ Muselo sa stať niečo vážne, tak som pridal do kroku.

Po úmornej ceste ma čakal nepríjemný pohľad. Veľké mesto s mohutnými hradbami obkolesovali tisíce provizórnych stanov. Všade naokolo posedávali vyhladovaní ľudia. Bolo ich tak veľa, že som ich nevedel spočítať.

„Toľko utečencov sem dorazilo?“ Opýtal som sa Wendy, keď som ju konečne v tom dave našiel.

„To nie sú utečenci, aspoň väčšina z nich.“ Povedala zúfalo, zatiaľ čo obväzovala ranu nejakej ženy.

„A to je teda?“

„Obyvatelia mesta.“ Povzdychla si. „V meste zostalo len pár tisíc fanatikov, ktorí sa tam zabarikádovali spoločne so všetkým jedlom z okolia.“

„Fanatikov? Čo sa tu deje?“ To nám ešte chýbalo, aby sme si sami šli po krku.

„Keď si zabil ich veliteľa, tak sa ľudia vzbúrili a dobyli mesto. Počas toho získal jeden z nich nekonečno a ujal sa vlády. Všetkým tvrdí, že to práve on zmrazil nepriateľov. Získal si na svoju stranu veľa prívržencov, a tí vyhnali zvyšok ľudí pred hradby. To, čo tu vidíš, je už len časť z nich. Zvyšok sa vydal na východ.“ Zatínala päste, akoby sa pripravovala dať niekomu poriadnu ranu.

„Čo je zač? Hovorili ste s ním?“

„Hovoria mu Allmächtig. Keď sme dorazili, tak nás nepustili dnu a z hradieb na nás mierili lukmi. Tjaša sa snaží dohodnúť si s ním schôdzku, ale nevyzerá to ružovo.“ Jej hnev bol doslova cítiť.

„A bude horšie. Pri Maribore je v lesoch asi päťtisícová armáda. Zatiaľ tam čakajú, ale ak im dorazia posily a prídu sem.....“ Nemohol som dokončiť myšlienku. Aj v súčasnom stave by mohla zmasakrovať ľudí pred hradbami. Stále som nechcel uveriť tomu, že by nás Ayra klamala. Stretol som ju len dvakrát, ale niečo som v nej videl a nebolo to zlo.

„Pošlem hliadku na každú stranu. Ty choď za Andromedou.“ Takmer sa jej zaplietol jazyk pri vyslovovaní jej prezývky.

„Prečo? Stalo sa niečo?“ Jemne sa zasmiala.

„Nie, len sa na teba neustále pýtala. To dievča je do teba zbláznené, a keby si videl, ako poctivo trénovala.“ Mávla rukou.

„Tak ty mi nedáš pokoj? Žiadne zbláznenie sa nekoná.“ Sme vo vojne a všade naokolo hrozí smrť a Wendy stále riešila takéto veci.

„Ty si asi slepý. Nevidíš, ako sa neustále hrá s vlasmi, keď sa s tebou rozpráva?“ Neveriacky pokrútila hlavou. „Alebo ako ťa neustále pozoruje, a keď sa k nej obrátiš, tak sklopí zrak?“

„Nie každý ma také zmysly ako ty.“ Mávol som rukou. „Kde ju nájdem?“ Wendy ukázala na hlúčik stanov západne od mesta. Tam bol tábor Slovincov.

Predieral som sa pomedzi húfy ľudí. Všetci sa tlačili čo najbližšie k hradbám a na každom kroku som sa zachytával o laná zo stanov. Bolo veľmi zvláštne vidieť takú masu ľudí pohromade. Niekoľko mesiacov stretávame len pár desiatok či stoviek ľudí. V duchu som si začal vravieť, kam sa všetci stratili. Veď len Slovensko malo päť miliónov obyvateľov. Po dobití Košíc bola v meste hromada ľudí, ale boli roztrúsení po celom meste. Tu bolo mesto takmer prázdne a jeho obyvatelia sa tlačili pred hradbami. Tak trochu ma zaujímalo, ako to dokázal. Vyhnal päťdesiat či šesťdesiattisíc ľudí z domovov. Vlastne ich tu bolo pôvodne možno aj stotisíc.

„Počul som, že si poctivo trénovala.“ Nia bola ku mne otočená chrbtom, no hneď ako počula môj hlas, podskočila a zvrtla sa na nohe.

„Chi chi, áno.“ Nesmelo sa zasmiala. „Už viem postaviť trojmetrovú stenu.“ Sústredila sa a z hliny okolo začala do vzduchu vystupovať stena.

„Pekne, a čo kondička.“

„Kondičku má výbornú.“ Za chrbtom som začul Tjašu. „Poctivo trénovala stavbu stien a vždy keď sa ocitla na konci kolóny, tak šprintom prebehla na jej začiatok, aby opäť pokračovala v tréningu.“

„Ako dopadlo jednanie?“ Bol som zvedavý, či niečo vybavila.

„Nijako. Allmächtig mi len z hradieb odkázal, aby sme vypadli.“ Zamumlala si čosi popod nos. Zrejme nejakú slovinskú nadávku.

„Tu sa asi pomoci nedočkáme.“ Otvoril som virtuálnu mapu. „Najbližšie mesto je maďarský Veszprem, ale je to stoosemdesiat kilometrov ďaleko a veľmi blízko Budapešti. Pokojne už môže byť v rukách Mirnilčanov.“

„Nemôžme odísť. Títo ľudia by to nezvládli.“ Pridala sa Nia.

„A čo máme robiť? Na juhu je päťtisícová armáda, ktorá má zrejme namierené sem.“ Na mape som ukázal jej poslednú pozíciu.

„To ich tu necháme na pospas?“ Protestovala Nia.

„Nemáme na výber. Majú veľa zranených a slabých. Väčšinou sú to ženy a deti.“ Pridala sa Tjaša.

„Ale.....veď je tu veľa silných chlapov a aj žien. Ak ich vyzbrojíme......“ Nia sa snažila vymyslieť riešenie.

„Tak budú mať nádej, ale masakru nezabránia.“ Prerušil som Niu. „Aj keby všetci z nich mohli bojovať, bez výcviku a zbraní nezmôžu na otvorenom poli nič zmôcť.“

„Zajtra ráno odchádzame!“ Zavelila Tjaša.

Rozhovor sa skončil a nik z nás nemal chuť rozprávať. Nia si sadla na hranicu lesa a ponorila sa do vlastných myšlienok. Opakovane si niečo postavila a hneď to zničila. Tjaša sa zavrela do stanu a asi plánovala čo ďalej. Wendy sa túlala po tábore a pomáhala, komu sa dalo. Ja som nevedel, čo mám robiť, tak som len meditoval a nasával mágiu. Trénoval som dlho do noci, až sa na severe strhol väčší pohyb. Cez dav ľudí utekal Pavle. Dorazil celý udychčaný a ledva stál na nohách. Tjaša vybehla zo stanu a začala sa ho vypytovať, čo sa stalo.

„Nepriateľ, veľa, veľmi veľa.“ To bolo jediné čo dokázal vysloviť. Trvalo dobrých pár minút, kým chytil dych a mohol súvislejšie rozprávať.

„Upokoj sa a hovor pomaly.“ Všetci štyria sme stáli okolo a ďalšie stovky ľudí sa prizerali.

„Boli sme na ceste  k Viedni. Karmín nás tam poslala, aby sme hlásili každý pohyb. Mohli sme byť tak štyridsať kilometrov odtiaľto, keď sme zbadali skupinku ľudí. Mali veľmi naponáhlo, tak sme šli k nim. Mysleli sme, že ich prenasledujú, ale nie. Povedali nám, že veľká armáda sa zhromažďuje medzi Viedňou a Bratislavou. Boli na južnom brehu Dunaja, tak zrejme smerujú sem.“ Celý dav začal horlivo diskutovať.

„Kde je zvyšok skupiny?“ Opýtala sa Wendy.

„Šli viac na sever, aby to potvrdili.“ Všetci sme na seba hľadeli a nevedeli čo robiť. Na juh sme utiecť nemohli, západ blokovali Alpy a na východe boli mestá priďaleko.

„Aarrrght.“ Zvrieskla Tjaša. „Už ich mám dosť.“ Na čele jej navreli žily. „Karmín, utekaj na sever a hlás nám ich pohyb.“ Wendy prikývla a hneď sa rozbehla. „Andromeda, bude to po tvojom, neopustíme týchto ľudí.“

„Čo mám urobiť?“ Nadšene sa opýtala.

„Vytvoríš nám hradbu. Dokážeš to?“

„Dokážem, spoľahni sa.“ Rozbehla sa do davu a začala zháňať dobrovoľníkov, čo jej pomôžu zrúbať stromy na palisádu.

„A ty, prízrak. Počula som, že vieš vyrábať rýchlo kovové predmety. Vyrobíš zbrane?“

„Potrebujem len oceľ a oheň. No aj tak máme len dva, možno tri dni než dorazia. Nezaručujem, že každý bude mať zbraň.“ Ak bola nepriateľská armáda na pochode, tak nám neostávali ani tie tri dni.

„Vyrábaj hlavne kopije, tie nepotrebujú toľko práce. Ja zatiaľ naplánujem obranu.“

„Spoľahni sa.“ Tjaša získala nekonečno, tak že nikoho nezabila. Pri úteku z Kamniku rozdávala rozkazy a vojaci sa tak úspešne prebojovali preč. Nekonečno sa potom zjavilo na jej ruke odnikiaľ. Veril som jej organizačným schopnostiam, ale aj tak sme mali len mizivú šancu na úspech. Poveril som pár chlapov, aby obišli celý tábor a zháňali všetok kov, zatiaľ čo ja som sa rozhodol ukončiť toto šialenstvo.