Vkradol som sa do lesa. Došiel som len kilometer do hĺbky a poriadne preskenoval oblasť. Vrátil som sa k severnej časti tábora. Ľudia sa odtiaľ sťahovali radšej na juh. Všetci len pobehovali a zháňali všetko, čo sa dalo použiť. Použil som maskovaciu ilúziu a snažil sa vyhýbať ľuďom. Bez povšimnutia som dobehol k hradbám. Vysoké boli minimálne desať metrov a hrubé aspoň päť metrov. Sústredil som sa na vytvorenie portálu. Na moje prekvapenie sa to podarilo. Predo mnou sa vznášal kruh, skrz ktorý som videl do mesta. Rýchlo som ho prekročil a ukryl sa medzi budovami. Mesto bolo takmer prázdne a jediné hliadky sa pohybovali po hradbách. Prikrčený k zemi som sa zakrádal medzi budovami. Ilúziu som nepoužíval, lebo som si musel šetriť energiu.

Po pol hodine som dorazil k druhej línii hradieb. Uprostred mesta bolo malé návršie, na ktorom vystavali ďalšiu radu hradieb. Bola o dosť nižšia ako hlavná hradba, no stále mala aspoň štyri metre. Znova som aktivoval ilúziu, a pomaly sa blížil k hradbám. V noci sa musel človek pohybovať pomaly, aby ho nik nezahliadol, zatiaľ čo cez deň to bolo opačne. Dorazil som k poslednej hradbe a sústredil sa na portál. Predo mnou to jemne zablikalo, ale portál sa neobjavil. Ayra ma varovala, že magický štít blokuje portály, ale bol som na túto alternatívu pripravený. Pozorne som sledoval pohyb na hradbách, a keď bol čistý vzduch, vyskočil som skrz hradbu. Mágia vetra ma nadniesla a zároveň stlmila pád. Predo mnou zostávalo len pár budov a jedna väčšia, v ktorej sa schovával môj cieľ. Bol čas na poslednú ilúziu. Zmenil som sám seba na Mirnilčana. Vybral som si vzhľad Retua, ktorý som len jemne upravil. Úmyselne som nechal odkrytú celú tvár a zvyšok tela pokrýval plášť. Pred vstupom do budovy stáli dvaja vojaci. Vyrútil som sa na nich a silným úderom som ich omráčil. V budove som sa sústredil na skener, a ten našiel jedinú živú bytosť. Bol na prvom poschodí hneď nado mnou. Vyskočil som a s veľkou pomocou vetra som prerazil podlahu. Pri okne stál chlap. Podľa popisu od Tjaši a ostatných, to bol Allmächtig. Vysoký stoosemdesiat centimetrov, tmavé vlasy a tmavšia pleť. Rozbehol som sa na neho a vyhodil ho z okna. K budove sa zatiaľ zbehli všetci vojaci z okolia. Vyskočil som z okna a dopadol som vedľa neho. Snažil sa plaziť k vojakom, ktorí len strnulo stáli a hľadeli. Vytiahol som malú dýku a zapichol mu ju do srdca. Z rozbitého okna vyskočili ďalšie ilúzie Mirnilskych vojakov. Postavil som sa a z dýky v mojej ruke kvapkala krv. Vojaci chvíľu stáli, a potom spustili krik a útek. Vysunul som ilúzie tak, aby ma bránili. Otvoril som portál na miesto v lese. Nechcel som, aby videli kam idem, tak som napodobnil pulz a nepriehľadnosť, ktorú použil Retu. Prešiel som portálom a ilúzie ma nasledovali.

Z lesa som počul, ako zvonili na poplach. Ponáhľal som sa do tábora a dýku zahodil do krovia. Kým som tam dorazil, tak z mesta vybehovali vojaci. Predieral som sa cez ľudí k mestu. Pri bráne už stála Tjaša a Nia. Vojaci im rozprávali o tom, ako nepriateľ prenikol za hradby a zabil ich vodcu. Doslova ich prosili, aby im pomohli. Tjaša súhlasila pod podmienkou, že sa všetci budú môcť vrátiť do mesta, a že preberie velenie. Vojaci nemali veľmi na výber a súhlasili. Rozdelili sme sa na niekoľko skupín a prešli sme celé mesto. Po útočníkoch nebolo ani stopy. Tváril som sa, že vyšetrujem, ako sa sem dostali a svedkovia mi dosť pomohli. Veľa z nich videlo portál, ktorým odišiel, ale nik nevidel, ako prišiel. Upokojil som ich tým, že magický štít chráni oblasť pred použitím portálu. Dávalo to logiku, pretože portál sa objavil, až keď ho zabil. Pre nich to bola úľava, ale mne pribudla ďalšia otázka. Nemohol som použiť portál, keď som chcel prekročiť druhú líniu hradieb. Retu však použil portál na útek, a to sme v blízkosti boli dvaja s nekonečnom. V tejto chvíli to však bolo jedno. Smrť jedného dala šancu tisícom. Bola to cena, ktorú som musel zaplatiť.

Zvyšok noci nik nespal. Obyvateľom sa nechcelo vrátiť do mesta, a tak do rána počkali vo svojich stanoch. Vybral som sa na miesto činu a naposledy ho poriadne prezrel. Nechcel som, aby ma s tým niekto mohol spojiť, a tak som sa chcel uistiť, že som po sebe nezanechal dôkaz. Keď som prechádzal po trávniku, na ktorom bola kaluž krvi, všimol som si jemné poblikávanie. Na zemi ležalo nekonečno. Rýchlo som ho vzal a ukryl do batohu. Malo mi to hneď napadnúť. Nekonečno sa oddelilo takmer vždy, ak malo kompatibilného nositeľa a ľudia ním boli.

S východom slnka začali do mesta prúdiť malé skupinky. Hľadali svoje domovy alebo miesto, kde sa zložia. Takto to pokračovalo celý deň, ale ja som mal inú prácu. V skladoch mesta bolo dostatok jedla pre všetkých na niekoľko mesiacov. Dokonca tu bol aj sklad zbraní, no nebolo ich dosť. Vyrábal som teda kopije a meče zo všetkého, čo mi priniesli. Tjaša mala armádu poslov, ktorými roznášala rozkazy po celom meste. Niu si zavolala k sebe. Zrejme pre ňu plánovala niečo špeciálne.

Za hodinu som vedel vyrobiť stovku kopiji alebo tridsať mečov. V tomto prípade bolo množstvo dôležitejšie, a tak som meč vyrobil len občas ako súčasť oddychu. Bolo zaujímavé, aké kúsky mi sem nosili. Od malých plechových tanierov k dlhým a ťažkým traverzám. Keď som po niekoľkých hodinách zvládal vyrábať hlavice kopijí automaticky, ponoril som sa do podvedomia. Použil som veľa mágie, aby som zaistil mesto, a tak som ju potreboval načerpať. Skrz náhľad do reality som videl, ako sa z kúsku kovu stáva zaostrený špic, zatiaľ čo som čítal knihy. Neskôr som aj meditoval, ale cez ten kov a oheň okolo mňa bolo ťažké nasávať vietor. Všade naokolo bola len červená mágia ohňa a tmavo sivá mágia, ktorá zrejme patrila kovu.

„Prízrak počuješ ma?“ V hlave mi zaznel Wendin hlas.

„Jasné, ako si na tom?“ Prerušil som výrobu kopijí.

„Sme tak šesťdesiat kilometrov od mesta. A....“ na chvíľu sa odmlčala. „Mali pravdu, na juh pochoduje naozaj veľká armáda. Majú aj troch obrov.“ Pri tejto myšlienke ma zamrazilo. Na obrov som úplne zabudol. Vysoké hradby ich mohli len spomaliť. „Máme dva dni, maximálne.“ Dodala na záver.

„Dobre, hneď to poviem Tjaši. PS, mesto je naše, neskôr vysvetlím.“

„Aspoň jedna dobrá správa. Zajtra sme späť, držte sa.“ Prerušil som spojenie a vybral sa za Tjašou. Cestou som uvažoval ako najjednoduchšie zraziť obrov. Rimania kedysi porážali bojové slony tak, že im prerezali šľachy na nohách. Tak blízko obrovi som však nechcel byť.

Zamieril som teda k Tjaši. Zvolila si sídlo uprostred mesta. Nechcela sa povyšovať nad ostatných, preto nešla do pevnosti na kopci. Navyše odtiaľto mali kuriéri rovnakú cestu na všetky smery. Keď som dorazil, v miestnosti bola len Tjaša, všetci ostatní stáli vonku.

„Karmin to potvrdila, do dvoch dni sú tu.“ Zdvihla hlavu od virtuálnej mapy.

„To si šiel takú cestu len preto? Mohol si použiť vysielačku.“ Zodvihla ruku s virtenom.

„Nevedel som, že si prekročila dvadsiatu šiestu úroveň.“ Pokrčil som ramenami.

„Keď už si tu, môžeš pomôcť Andromede?“ Prikývol som. „Je pri južnej bráne, všetko ti vysvetlí.“ Otočil som sa a chystal sa odísť.

„Videl som, ako si stuhla v Kamniku, ale teraz si sa rozhodla dobre. Útek by nám nevyšiel.“ Povedal som pri dverách.

„Viem, lovili by nás po ceste. Tu máme aspoň akú takú šancu.“ Otvoril som dvere a odišiel k južnej bráne.

Do mesta sa hrnulo stále viac ľudí, ale nie len to. Prichádzala sem aj rôzna technika. Videl som niekoľko osobných áut, ale aj buldozéry a obrnené transportéry. Musela rozoslať všade naokolo ľudí, aby sem priviezli, čo mohli. Bolo to zatiaľ len niekoľko vozidiel, ale za dva dni ich tu mohli byť stovky.

„Potrebuješ pomoc.“ Nia sedela pri stene a vyzerala veľmi unavene.

„Odhrýzla som si priveľký kus.“ Povedala rezignovane.

„Vzchop sa.“ Povedal som rázne. „Nekonečno som ti dal, lebo som videl veľký potenciál a nezlomnú vôľu. Chceš mi povedať, že som sa zmýlil?“ Do Nii akoby udrel blesk a hneď vyskočila na nohy.

„Jasné, že nie? Ja len....“

„Ty len.... nesmieš sa podceňovať.“ Poklepal som ju po ramene. „Tak v čom je problém?“

„Tjaša mi dala za úlohu postaviť kamenný oblúk okolo južnej brány. Mám plán, ale nemám dosť energie.“

„Povedala ti, na čo to je?“ Rozmýšľal som, aké to môže mať využitie. Oblúk mal byť vysoký tri metre a mal odčleniť južnú bránu od zvyšku mesta. Nebola v ňom žiadna brána a schody vedúce k hlavnému opevneniu mali byť strhnuté.

„Nie, povedala len, že má akési tušenie.“ Mal som dosť svojich problémov, tak som nad tým viac nerozmýšľal. „Ooooo, povedala tiež, že nemáme rozoberať budovy medzi bránou a okruhom, len narušiť ich statiku, ale tak, aby nespadli.“

Prepojili sme sa pomocou nekonečna. Nia zobrazila svoj plán a začala stavať. S mojou energiou jej to šlo hladko a do polnoci už stála polovica steny. Nia si musela oddýchnuť a ja som sa vrátil k výrobe zbraní. Necítil som únavu, tak som si k tomu čítal a študoval historické knihy. V nich som našiel odpoveď na to, ako zraziť obra. Dalo sa to pomocou katapultov, ktoré boli dosť nepresné. Lepším riešením sa ukázal balista. Šlo o zariadenie schopné vrhať kopije vysokou silou. Podrobne som si naštudoval plány a prikázal vojakom, aby vyčistili veže a nanosili tam drevo a pružné laná. Okolo tretej nad ránom som si šiel ľahnúť. Mesto bolo plné ľudí, a tak bol problém nájsť si pokojné miesto.

V centre mesta stála knižnica, tak som sa uložil tam. Pár minút som venoval skenovaniu kníh a obohateniu si knižnice. Nastavil som virten, aby zaznamenával len tie knihy, ktoré som ešte nemal. Aj keď univerzálny prekladač fungoval v celku dobre pri rozhovoroch, v prekladoch si nebol istý. Skener tak vyhodnotil každú knihu ako novú, lebo sa v nej nachádzali slová, ktoré nevedel preložiť. Nejako mi to, ale nevadilo. Bol som hlavne rád, že prekladač fungoval pri bežnej komunikácii.

Rozložil som sa medzi policami a nastražil pasce. Celý deň som pracoval a konečne som bol aj unavený. Chvíľu som sa bál, či ma neprepadnú nočne mory, keď som zabil človeka, ale nič. Ľudia ma nikdy netrápili. Chovali sa arogantne a stačil malý problém a obetovali by aj najlepšieho priateľa. Keď už som mal bojovať za ľudstvo, tak aspoň nech je potom lepšie. S myšlienkou, že som očistil svet od trošky zla, som zaspal.