Vstal som veľmi skoro. Mal som kopec. Pobalil som si veci a šiel k južnej bráne. Vzduch bol veľmi čerstvý. Po horúcich letných dňoch to bolo príjemne osvieženie. Všade po meste boli mláky. V noci muselo pršať, ale spal som tak tvrdo, že som nič nepočul. Keď som dorazil k nedokončenej hradbe, po Nii nebolo ani stopy. Napísal som jej odkaz a vybral sa na severné veže. Bolo už na nich pripravené drevo, a tak som začal konštruovať balisty. Prvá trvala dlho, no každá ďalšia už šla rýchlejšie. Stihol som spraviť tri, než sa ukázala Nia.

„Dobré ránko. Mohla si predsa poslať posla.“ Zakričal som jej z veže.

„Dobré ránko. Chcela som sa prebehnúť.“ Zbehol som k nej. „Vieš, jeden múdry muž povedal, že kondícia je veľmi dôležitá.“

„Kto to povedal?“

„Neviem, nepoznám jeho meno a nevidela som ani jeho tvár.“ Snažila sa znieť smutne.

„Nič si z toho nerob, ja som jeho tvár nevidel už niekoľko mesiacov.“ Zasmial som sa. „Pridaj kondička. Prvý pri hradbe získa jednu službu bez otázok.“ Kým sa spamätala, bol som už pár metrov pred ňou. Snažila sa, čo to len šlo, ale bol som oveľa rýchlejší. Počkal som, až sa jej stratím z dohľadu a zabočil som do uličky. Nia prebehla okolo bez toho, aby si ma všimla. Rozbehol som sa za ňou. Držal som si odstup, a keď sa blížila k nedostavanej hradbe, pridal som. „Prehrávaš o dve kolá.“ Zakričal som, keď som ju obehoval.

„To nie je fér.“ Dobehla zadychčaná k hradbe. „Ale dĺžim ti len jednu službu bez otázok!“

„Jasné. Stavili sme sa len o jednu.“ Zasmial som sa. „Na čo by som tú službičku použil?“ Uvažoval som nahlas. „Mu he he he.“ Zlovestne som sa zasmial.

„Chi chi chi.“ Zachichúňala sa.

„Čo je tu smiešne?“ Tak som sa snažil vyzerať zlovestne a ona sa začala smiať.

„Každí vraví, že si desivý, a že možno ani nie si človek. Inými slovami sa ťa boja, ale aj rešpektujú. Lenže ty si dobrák.“ Znova sa zachichotala.

„Aký dobrák? Ja som číre zlo.“ Bránil som sa.

„Chi-chi-chi,“ znova to urobila. „S Karmín sme sa zhodli, že si optimista a srandista. Tento tvoj temný zjav.“ Ukázala na čierne brnenie a desivý úškrn na prilbe. „To je len kamufláž.“

„Tá potvora.“ Povedal som nahlas. „Karmín ti všetko prezradila?“

„Keď si šiel preč, tak ma učila ona. Rozprávala mi o tom, ako ste vyhrávali bitky aj ako si sám oslobodil mestečko. Tiež mi vravela, ako si zo seba uťahujete, a aj keď ide do tuhého, tak nestrácate zmysel pre humor.“ Zvláštne sa zakolísala. „Veď aj teraz. Zajtra možno zomrieme, a ty chceš pretekať.“

„V zdravom tele zdravý duch. Ako bonus získaš v brnení aj zdraví puch, ktorý odstraší Mirnilčanov.“ Začal som sa ovievať rukami, akoby som chcel šíriť puch ďalej do okolia.

„Ach.“ Potriasla hlavou. „Poďme radšej pracovať.“

„Dobrý nápad, ale nikomu nehovor, aký som. Dobre?“ Rukou naznačila, že mlčí ako hrob.

Pokračovali sme v stavbe. Materiál sme používali z okolitých budov a dávali sme si pozor, aby budovy vo vnútri okruhu zostali stáť. Šlo nám to od ruky. Nia bola plná síl, a tak sme celú hradbu dokončili okolo obedu. Po malom občerstvení mi prišla pomôcť s výrobou balist. Práca s drevom jej šla a po pár balistách som ju nechal, nech to dokončí a ja som sa vrátil k výrobe kopijí. Podvečer sa vrátila Wendy. Najskôr šla podať hlásenie Tjaši, a potom mi všetko vyrozprávala. Viac menej len upresnila čas ich príchodu, a potom sme spoločne vyrábali zbrane. V skladoch bolo len sedemtisíc šípov, a tak si ich Wendy zobrala na starosť. Za hodinu stihla vyrobiť tri stovky šípov, a pomaly jej dochádzali pierka. Nechal som vojakov, aby doniesli každý kúsok plastu, ktorý nájdu. Keď Wendy došli pierka, začal som vyrábať plastové. Plast nepotrebuje toľko práce ako kov, tak to šlo ľahko. Keď sa úplne zotmelo, dorazil k nám posol. Tjaša mala pripravený plán.

V miestnosti boli len špecialisti. Zvyšok veliteľov čakal vonku. Kompletný plán sme vedeli len mi štyria. Každého veliteľa si neskôr zavolala a vysvetlila mu, čo má robiť. Jej plán bol jedným slovom skvelý. Všetci sme pozerali s otvorenými ústami, koľko možností vzala do úvahy. Celú armádu mala rozdelenú na oddiely a zaznačené vo virtuálnej mape. Trávila nad mapou dni, a tak bola oveľa prepracovanejšia ako tie naše. Bolo vidieť aj presné počty vojakov v danej skupine. Väčšinu síl pridelila k severnej bráne. Mala tam pripravené aj cisterny s benzínom, ktoré chcela použiť ako plameňomety. Keďže od južnej hliadky neprišlo žiadne hlásenie, predpokladala, že sú mŕtvi. Vzala do úvahy to, ako sa južná armáda snažila ukryť a očakávala jej prekvapivý útok. Ja, Wendy a Nia sme mali zaistiť južnú časť mesta spoločne s tisíckou vojakov. Hradby boli rovnomerne obsadené hliadkami, a každá veža zabezpečená ako pevnosť. Z balistami na každej veži, sme mali šancu zraziť aj silných obrov k zemi. Od kedy sme obsadili mesto, Tjaša vysielala správy na všetkých frekvenciách. Takto sa jej podarilo prilákať ďalších utečencov z okolia a viac strojov. Keď nám rozdala všetky pokyny, prišli na rad nižší velitelia. Po jednom vstupovali do miestnosti a ona im rozdávala pokyny. Boli sme pri tom a podrobne sme si všetko zaznačovali. Ak by sa Tjaši niečo stalo, mali sme prevziať kontrolu.

„Prízrak, mám pre teba poslednú úlohu.“ Povedala, keď už všetci nižší velitelia odišli.

„Čo to bude?“

„Vieš vyrobiť aj toto?“ Predo mnou sa objavil obrázok trebuchetu. Vysoký katapult schopný vrhať projektily na veľkú vzdialenosť.

„Mám naštudované teoretické informácie, myslím, že to zvládnem.“ Zamyslel som sa, „Ale všetky veže sú obsadené.“ Nemal som, kam ich postaviť a na hradby by sa nezmestili.

„Postavíš ich v meste, tesne za hradby.“ Spomenul som si na historický film, kde trebuchety pálili spoza hradieb.

„To môžem, ale musím ho otestovať. Nech netrafíme vlastných vojakov na hradbách.“ Trošku som váhal. Matika mi šla, ale takto narýchlo to bolo nebezpečné.

„My mu pomôžeme.“ Pridala sa Nia a Wendy ju nasledovala.

„Tak sa pusťte do práce. Zajtra poobede ich tu máme, ale nemyslím, že zaútočia pred súmrakom.“ Tjaša sa vrátila k plánovaniu a kontrolám, a tak sme mohli ísť.

Šiel som k severnej bráne zatiaľ čo Wendy a Nia zháňali potrebné drevo. Ponoril som sa do podvedomia a skúšal som zostrojiť funkčný návrh. Trvalo hodiny, kým som našiel správne rozmery tak, aby projektil letel ponad hradby. Tiež som určil minimálnu vzdialenosť od hradieb a približný dostrel. Ak by sme mali väčšie veže, bolo by to lepšie. Odtiaľ by trebuchet dostrelil ďalej ako zo zeme. Keď som sa vrátil do reálneho sveta, ubehlo len pár minút. Wendy a Nia tu stále neboli, a tak som začal označovať najlepšie miesta. Aj keď už bola takmer polnoc vojaci neúnavne prinášali drevo. Za hodinu bol prvý trebuchet postavený a úspešne otestovaný. Kus kameňa preletel vysoko ponad hradby a dopadol skoro dvestometrov ďaleko. Prvý kameň nebol veľmi ťažký, a tak letel v celku ďaleko. Pri druhom pokuse sme použili ťažší kus. Doletel tak sto metrov ďaleko, čo stačilo na ostreľovanie útočiacich jednotiek. Výroba a testovanie ma unavili, a tak sme si všetci šli ľahnúť. Nia spávala v budove s Tjašou, ale túto noc sa pridala ku mne a Wendy.

Po troch hodinách spánku som bol plný energie. Nia a Wendy ešte spali, a tak som šiel pracovať. Pasce po okolí som nechal nastražené pre každý prípad. Doobeda som stihol postaviť ďalšie štyri trebuchety. Keď sa ku mne pridali spachtošky, šlo to ešte lepšie. Hlavou úlohou bolo zaistiť severnú bránu, a to sme spravili. Kým sa na obzore zjavili prvé vojská, severnú oblasť chránilo dvanásť trebuchetov. Vojaci plnili sudy benzínom a tekutým mydlom, čo im poradil učiteľ chémie na tunajšej vysokej škole. V správnom pomere by sa táto zmes podobala na napalm. Problém bol v tom, že tekuté mydlo sa ťažko zháňalo. Mali sme tak len niekoľko sudov naplnených touto zmesou. Okrem zápalných sudov vojaci pripravovali aj bloky kameňa. Všetci s napätím čakali, kedy sa nepriateľ pohne, no Tjaša mala pravdu. Nepriateľ sa ani nepohol, kým nezačalo zapadať slnko. Tých pár hodín voľného času sme s Wendy trávili meditovaním. Nia sa sústredila na magický štít a Tjaša osobne prechádzala každý post a kontrolovala či je všetko pripravené.