Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 44 (18+)

11111.jpg

article preview

Nadišiel súmrak a začalo ostreľovanie. Na severnú časť mesta dopadala jedna ohnivá guľa za druhou. Plemene horiacich budov osvetľovali celé mesto. Tjaša mala rozdelené všetky cisterny s vodou a čerpadlá po celej dĺžke rieky. Tiekla zo severu na juh, takže mala zabezpečený dostatok vody pre celé mesto.

Naše trebuchety len ticho stály ukryté tesne za hradbami. Ja a Wendy sme pokojne čakali neďaleko od južnej brány. Nebol to náš prvý boj a asi sme si aj zvykli. Spoločne s nami tam bola tisícka domobrancov. Slabo vyzbrojení a ešte horšie vycvičení. Jediné pozitívum bolo to, že mali motiváciu bojovať. Na všetkých, vrátane Nii, bolo vidieť, akí boli nervózni. Pár domobrancov ten stres nevydržalo a zvracali, kde to šlo.

„Pamätáš si na náš prvý spoločný boj?“ Sedeli sme pri novej časti hradieb a pozorovali oblohu.

„Jasné, že pamätám, Wendy.“

„Wendy, to som už dlho nepočula.“ Jej slová boli úplne pokojné, žiaden strach ani nervozita. „Pamätáš, akí sme boli nervózni?“

„Na niečo také sa nezabúda.“ Odvetil som pokojne.

„Príde mi to ako večnosť. Dokonca si už ani nevybavujem mená, ani tváre tých dvoch dievčat, čo tam zahynuli.“ Pokračovala chladným tónom.

„Videli sme už toľko mŕtvych, že sa to ani nedá pamätať.“ Prikývla.

„Dnes v noci sa k nim pridajú ďalšie stovky, možno aj tisícky.“ Bolo šťastie, že sme komunikovali skrz nekonečno. Takéto slová by rozhodne nepodporili morálku, ale mala pravdu. „Je čas.“ Mala lepšie zmysly ako ja a všimla si signál.

Na hlavných hradbách pri južnej bráne sa krčili stovky vojakov tak, aby ich nik nevidel. Pár hliadok obchádzalo dookola, aby si nepriateľ myslel, že sme na opačnom konci. Jedna z hliadok zaznamenala pohyb a dala nám signál. Nepriateľ sa pod rúškom tmy vyrútil k južnej bráne.

„Na hradby.“ Zvolal som a prúd vojakov sa vyhrnul na oblúk vytvorený okolo južnej brány. Zostávali však prikrčení k zemi a čakali. Wendy a Nia zostávali pri mne oproti južnej bráne. Vojaci na vonkajších hradbách začali strieľať na útočníkov. V tom sa brána otriasla a všetci sme počuli zvuk praskania dreva. Nasledovalo pár ďalších otrasov a brána sa rozletela. Tjaša mala pravdu. Armáda mala niečo, čím sa dostali dnu behom pár sekúnd.

Pomedzi trosky brány vbehli do mesta vojaci. Medzi nimi bol aj tvor, ktorého telo vyzeralo ako kameň. On mohol za prerazenie brány a s Wendy sme pocítili silnú mágiu. Nepriatelia sa valili dnu a nik z nich si nevšimol, že sú v pasci. Kamenný oblúk sa ukrýval za zvyškami budov, a tak ho nemohli vidieť, kým nebolo neskoro. Prví vojaci dobehli k nám a zbadali vysokú stenu s množstvom vojakov. „Teraz“ Skríkla Wendy a mávla rukou. Nastal záblesk a ohlušujúci výbuch. Južná brána sa zosypala a uväznila nepriateľa v kotly. Nastali ďalšie explózie a ledva stojace budovy vo vnútri kotla sa začali rúcať. Prach sa víril vo vzduchu a nič nebolo vidieť, no vojaci nečakali. Z okolitých hradieb začali strieľať jeden šíp za druhým, aj keď nikoho nevideli. Z hustého prachu vybehol kamenný tvor a narazil priamo do hradby, na ktorej sme stáli. Tá sa otriasla a mnoho vojakov stratilo rovnováhu. Svojimi kamennými päsťami začal udierať do hradby, a tá sa začala rozpadať. Wendy vypálila niekoľko šípov, no tie sa len odrazili od jeho kamenného tela.

„Ako zničíme kameň?“ Vystrašene skríkla Nia.

„Oheň a voda.“ Nadšene vykríkla Wendy.

„Čože?“ Obaja sme sa k nej obrátili.

„Škola, piaty ročník, nejaký grécky kráľ zahrial kameň, a potom ho rýchlo schladil. Kameň praskol a on mal voľnú cestu.“ V rýchlosti to zo seba vychrlila.

„Cisterny s benzínom. Tjaša má dve pri severnej bráne.“ Nia sa rozbehla, no zachytil som ju. Pozrela sa na mňa a nechápala, čo robím. Vedel som, že kým by sem prišla, hradby by boli prerazené.

„Zápalné šípy.“ Zvolal som. „Tjaša, ihneď mi pošli presné súradnice cisterny s benzínom a nech odtiaľ všetci zmiznú. Bez otázok, nie je čas.“

„Posielam.“ V hlave mi zaznel jej hlas a na mape sa zobrazila poloha cisterny. „Všetci sú preč.“ Ozvalo sa hneď na to. Sústredil som sa a vytvoril portál nad kamenným tvorom a pod cisternou. Vo vzduchu sa objavila diera a bolo vidieť oblohu a severné hradby. „Doriti.“ Zanadával som a zrušil portál. Neuvedomil som si, že som na hradbách. Cisterna bola na zemi a ja som vytvoril portál v rovnakej výške, ako som bol ja. Skúsil som to znova, ale o niečo nižšie. Na oblohe sa znovu otvoril portál. Veľký kus asfaltu nasledovala cisterna. Pri dopade sa roztrieštila a benzín vytekal všade naokolo. „Teraz.“ Spustila sa spŕška ohnivých šípov. Benzín explodoval a plamene siahali do výšky niekoľkých metrov. Všetkých na hradbe to priklincovalo k zemi. Rýchlo som vyskočil na nohy a cez plamene som hľadel, ako kamenný tvor búšil do steny. „Snáď to bude stačiť.“ Povedal som si v duchu a znovu som sa sústredil na otvorenie portálu. Druhý koniec portálu sa nachádzal v mestskej rieke. Skrz otvor v oblohe sa začala valiť voda. Kamenný tvor začal vydávať žalostné zvuky a kusy kameňa začali odpadávať. Cez portál sa valilo čoraz viac vody a ja som ho nemohol zavrieť. Pred týmto ma varovala Ayra. Z celej sily som sa sústredil a portál sa pomaličky zmenšoval a asi po minúte úplne zmizol. Hladina vody pomaly klesla a na rozmočenej zemi bolo nevládne telo v hnedom plášti. Všetci naokolo začali jasať, jedine Wendy na mňa mlčky hľadela.

„Pohol sa.“ Skríkol jeden z vojakov.

Plášť sa začal hýbať, a ten tvor sa s ťažkosťami dvíhal na nohy. Otočil sa priamo na nás a niečo povedal. Pár vojakov naňho vystrelilo šípy, ale on ich rukou odrazil.101360977_1004776529952604_8450517002929307648_n.jpg Kamene zo zeme sa začali vznášať a postupne pripevňovať k jeho telu. Vojakov zachvátila panika a videl som, ako opúšťali pozície. Musel som použiť aj posledný trik, ktorý ešte nik nevidel. Prikrčil som sa a nado mnou som vytvoril ilúziu čierneho magického kruhu. Vo vnútri bolo niekoľko vrstiev kruhu, každá sa točila do inej strany a obsahovala rôzne symboly, ktoré nič neznamenali. Z kruhu vybehlo čierne svetlo, ktoré ma zahalilo. Keď sa rozplynulo, mal som okolo seba ilúziu prízraku. Za pomoci vetra som sa vznášal, a tak to vyzeralo, akoby som sa premenil. Zoskočil som z hradieb, privolal meč a zaútočil. Pod náporom rán sa obnovené kusy kameňa rozpadali. Netrvalo dlho a tvor padol vysilený k zemi. Kapucňa mu zletela a pod ňou bola začmudená modrá pokožka, veľké oči a krátke hnedé vlasy. „Roltonec.“ Povedal som si potichu. Nohy mi stuhli a ja som nevedel, čo robiť. Z modrých očí mu prúdil slabý zelený dym. Bol ich otrokom a nevedel čo robí. Nemohol som ho zabiť, ale ak by som ho nechal tak, načerpal by silu a znova sa zmenil. V ruke som držal čierny meč, ale nedokázal som to ukončiť. Snažil som sa v rýchlosti vymyslieť, ako ho bezpečne zajať, ale nič mi nenapadlo. Pred očami sa mi mihlo niekoľko šípov. Obzrel som sa a videl vojakov na oboch stranách, ako doňho strieľajú jeden šíp za druhým. „Dosť.“ Skríkol som, a v tom hneve sa vietor rozletel do všetkých strán. Zhodil vojakov z nôh a spŕška šípov ustála. Obrátil som zrak k Roltoncovi a videl, ako dym v jeho očiach mizne. S posledným výdychom sa na mňa usmial, akoby bol rád, že je slobodný. Stál som nad ním a sledoval, ako sa svetlomodrá krv roztekala po okolí. Vojaci naokolo oslavovali, ale ja som cítil smútok a hnev.

„Musíme ísť pomôcť Tjaši.“ Wendy zoskočila z hradby a pribehla ku mne. Zrušil som ilúziu, zatiaľ čo sa ma snažila odtiahnuť preč. Ja som sa však ani nepohol.

„Choď.“ Otvoril som portál na strechu jedného z domov pri severnej bráne. Tam som mal istotu, že nevytvorím portál uprostred niekoho. „Použi mágiu vetra na odkláňanie striel.“ V hlase bolo cítiť bezduchý tón. „Len choď, ja ťa dobehnem.“ Wendy len veľmi neochotne poslúchla.

Väčšina vojakov a Nia sa presunuli do stredu mesta. Tam mali počkať na ďalšie pokyny. Stovka vojakov zostala strážiť bojisko a dorážala tých, čo prežili. Vzal som telo Roltonca a uložil ho na veži. Vojakom v nej som prikázal, aby ho strážili. Varoval som ich, že ak s ním budú robiť nejaké nechutnosti, tak si ich podám. Poznal som povahu ľudí a istotne by sa na ňom mstili. Bez námietok súhlasili. Videli, ako som sa zmenil na prízrak a pochybujem, že si to chceli so mnou rozhádať. Otvoril som portál a preskočil na strechu. Odtiaľ som pokračoval k hradbám. Nepriateľská paľba ustávala a vojaci sa chystali zaútočiť.

„Môžeš otvoriť tie portály aj nad nepriateľskými vojakmi?“ Tjaša nikdy nestrácala čas a ani ja nie. Bez slova som vyskúšal otvoriť portál, ale objavilo sa len slabé blikotanie.

„Nie, ich magické štíty ma blokujú.“ Stále som bol mysľou niekde inde, ale aj tak som to skúšal ďalej. Predo mnou sa objavil kruh a v ňom sa mihali oblaky. „Len takto, to je asi kilometer nad zemou.“

„To je privysoko.“ Otočila sa k trebuchetom a mávla ruku. Tie spustili paľbu na pomaly sa blížiace jednotky. Prvé strely však dopadli pred ich líniu. Tjaša počkala a ďalšie už zasiahli vojakov. Tí sa rozbehli oproti hradbám na čele s obrami. Balisti zahájili paľbu, ale pevné brnenie obrov odolávalo. Wendy sa do toho oprela a smerovala ťažké strely do zraniteľných miest. Sto metrov od hradieb padol prvý obor. Druhý padol asi dvadsať metrov od hradby, keď ho z tesnej blízkosti zasiahla strela priamo do oka. Posledný si kryl hlavu rukou a dorazil až k bráne. Jedným úderom veľkého meča rozsekol bránu na polovicu. Zohol sa a prenikol do mesta. Zmenil som sa na prízrak a zletel som k nemu. Wendy ma z hradieb kryla a strieľala jeden šíp za druhým priamo na hlavu. Musel sa uhýbať a kryť, a tak som mal voľnú cestu k jeho nohám. Preťal som mu šľachy na ľavej nohe a on stratil rovnováhu. S treskom sa zrútil k zemi, kde ho dorážali ostatní vojaci.

K prerazenej bráne ale stále smerovalo dvadsaťtisíc nepriateľov. Tjaša mávla rukou a jeden z vojakov stlačil malú škatuľku. Pár metrov pred hradbami sa ozvali mohutné explózie. Celé pole bolo posiate podomácky vyrobenými výbušninami. Z privezených tankov a obrnených transportérov nechala Tjaša odstrániť muníciu a pušný prach použila na nálože. Oslabený nepriateľ však ďalej pokračoval v útoku. K hradbám dobehli prvé oddiely s rebríkmi a začali šplhať hore. K bráne sa blížila veľká časť vojsk, a tak sa do protiútoku vydali všetky obrnené vozidlá. Valcovali, čo im prišlo do cesty. Nepriateľ na nich vyskakoval a prebíjal sa k posádkam. Keď nám uvoľnili cestu, dorazila Nia a s niekoľkými tisíckami vojakov sa vybrala za hradby. Obsadili asi dvadsať metrov široký kus zeme hneď pred hradbami, a tam držali pozície. Nepriateľ sa nemal ako dostať k hradbám, a tak začali ustupovať. Naši vojaci sa začali tešiť z víťazstva, ale také ľahké to nemohlo byť. Pozorne som pozoroval ustupujúcich vojakov, keď sa po päťdesiatich metroch zastavili. Znovu sa usporiadali do úhľadných formácii a čakali.

V meste zavládlo ticho. Videli sme, ako z nepriateľského tábora vykročili tri postavy. Zodvihli ruky, a tie začali žiariť jasnou červenou farbou. Nebo nad hradbami sčervenalo a odinakiaľ začali padať ohnivé gule. Spŕška sa spustila priamo na Niu a jej vojakov pred hradbami. Všade zavládol chaos a všetci sa chceli dostať naspäť za hradby. V dave som zbadal Niu, a to ako z oblohy letí ohnivá guľa priamo na ňu. Otvoril som portál a preskočil priamo k nej. Chcel som ju zraziť k zemi a prikryť vlastným telom, ale ona zodvihla svoj štít a nad ním sa vytvorila zelená kupola. Ohnivá guľa na ňu narazila a rozpadla sa.

„Magický štít.“ Pozerala sa na mňa. „Magický štít.“ Skríkla z plných pľúc. Nad panikou ovládnutými vojakmi sa objavili ďalšie štíty. Karmínový a strieborný štít chránili ustupujúcich vojakov. Sústredil som sa tiež a červeno-čierny štít obklopil pár posledných vozidiel a vojakov. Pozrel som sa na Niu a videl, aká bola sebaistá. Vedela, že toto bolo to, čo mala robiť a šlo jej to výborne. Pozbieral som zvyšok svojich síl a odpútal som sa od mŕtveho Roltonca, ktorý mi utkvel v mysli. „V stávke sú tisíce ďalších životov, nech nie je jeho smrť zbytočná.“ Povzbudzoval som sám seba. Začal som vytvárať portály, do ktorých som chytal jednotlivé strely. Opačný koniec bol kilometre nad hlavami nepriateľskej armády. Z oblohy začali lietať ohnivé strely priamo na zoradených nepriateľských vojakov. Traja mágovia ihneď prestali čarovať, ale bolo neskoro. Zachytil som desiatky striel a teraz sa vrhali na nich a na ich tábor. Jedna zasiahla priamo troch mágov, ale tým to nijako neublížilo. Nepriateľ sa však dal na celkový ústup. Bolo to veľké víťazstvo.

Celé mesto začalo oslavovať, s čím súvisel aj alkohol. Nepriateľ utekal späť do Bratislavy alebo Viedne a ľudia si užívali plné poháre. Tjaša otvorila aj sklad jedla a usporiadala veľkú hostinu. Na hliadke zostalo len pár stoviek chlapov, ale aj tým sa ušlo. Jediný, kto nepil som bol ja a Wendy. Wendy nemohla, pretože na to nemala vek a ja som nechcel. Po boji sme sedeli na veži pri severnej bráne. Bolo lepšie pozorovať, či nemajú ešte niečo za lubom.

„Stuhneš, keď máš doraziť nepriateľa. Otvoríš portály medzi miestami. Zmeníš sa na čiernu postavu. Nechceš mi niečo vysvetliť?“ Snažila sa byť pokojná, ale v skutočnosti bola poriadne naštvaná.

„Ten nepriateľ, bol ich otrokom. Nemohol za to, že ho ovládajú. Navyše, videla si niečo podobné?“ Nemohol som jej povedať celú časť, ale nemohol som ani mlčať.

„Nevidela. Ale ktovie, koľko sme toho ešte nevideli.“ Stále ma nepochopila.

„Nevidela, ktovie koľko z jeho rasy je ešte nažive, ak je tento prvý, ktorého sme videli.“ Wendy sa na mňa zadívala. „Chcem tým povedať, že im môže hroziť vyhynutie.“

„Nemohli sme inak.“ Snažila sa ma ukľudniť, počula smutný tón v mojom hlase.

„Viem, ale aj tak...... musím nájsť spôsob, ako ich bezpečne zajať.“ Nemal som ani tušenie, ako to urobiť. Akoby som mohol zabrániť niekomu, kto je s mágiu spätý, aby ju nepoužil.

„Spoločne na to prídeme.“ Objala ma.

„Nič to,“ oklepal som sa. „Dnes nám to šlo skvelo, nemyslíš?“ Snažil som sa zmeniť tému.

„Šlo by nám to ešte lepšie, ak by si povedal, že ovládaš portály. Mal si vidieť, aká bola Tjaša naštvaná.“ Zľahka sa zasmiala. „Naučíš ma ich?“

„Jasné, ale najskôr ťa naučím, ako lepšie ovládať mágiu.“ Zmenil som sa na prízrak. Nechal som nad sebou aj magický kruh, nech to vyzerá efektnejšie. Poletoval som okolo a vznášal sa.

„No ako to robíš?“ Opýtala sa horlivo.

„Ten prízrak a kruh je len ilúzia.“ Wendy odfrkla, akoby to už vedela. „Najskôr musíš meditovať tak, aby si doslova na nič nemyslela. Potom prídu nejaké ruchy a podobne, ktoré treba odignorovať, a ak to zvládneš, uvidíš na pár sekúnd ostré svetla všade okolo. To je tá pravá mágia, ktorú sa dá lepšie vstrebať.“

„To stíhaš za pár sekúnd?“ Pozrela na mňa ako na blázna.

„Jasné, že nie.“ Zasmial som sa. „Ak to zvládneš, presunieš sa do podvedomia, a tam to zopakuješ. Čas tam beží inak a budeš mať dosť času na vstrebávanie.“ Začalo jej to dávať zmysel.

„A tie portály?“ Opýtala sa nedočkavo.

„Tam si musíš predstaviť, kam chceš ísť a zároveň čerpať mágiu vedomostí. Čiže veľa čítať a vzdelávať sa.“ Odfrkla.

„To vážne? Ach.“ Zrejme sa jej nechcelo vracať ku knihám. „Asi radšej ostanem pri svojom remesle.“ Zatvárila sa tajomne. Ľahla si na kamennú podlahu a jej telo splynulo s okolím.

„Wow.“ Nič lepšie mi nenapadlo.

„Že!“ Zasmiala sa. „Keď si bol preč, tak som sa sústredila na maskovanie a pomocou mágie to ide ľahšie.“

„Vidíš aj ty más tajomstva.“ Začala sa vykrúcať.

„Lenže moje tajomstvá sú normálne, na tvojich je niečo zvláštne.“ Dozvedela sa dosť a viac už nerýpala. V diaľke sa ozýval spev a aj napriek raneným a mŕtvym sa všetci bavili. Teda okrem nešťastníkov na hliadke a zdravotníkov, ktorí sa starali o ranených.

„Klop, klop, je niekto doma.“ Ozvalo sa zo spodného poschodia veže.

„Tu sme Andromeda.“ Zvolala Wendy.

„Aha, čo nesiem.“ V ruke držala fľašu vína a tri poháre. Posadila sa k nám a bolo cítiť, že už niečo pila.

„Nechám vám trochu súkromia.“ Wendy vstala a zakývala rukami, ako by ma chcela začarovať. „Trochu sa uvoľni.“ Zašepkala skrz nekonečno. „Ja si idem dať Brinjevec, vraj to má fakt silu.“ Zahliadol som, len ako utekala z veže preč. Mal som ju rád, a aj keď nebola mojou skutočnou sestrou, často som mal opačný pocit. To však nič nemenilo na tom, že piť by nemala. Brinjevec bol nejaký silný slovinský alkohol. Utekala, čo jej sily stačili, aby som ju nezastavil.

„Dáš si so mnou?“ Nečakala na odpoveď a naliala dva poháre.

„Ďakujem, ale nechcem.“ Alkohol bol občas aj dobrý, ale dnes som nemal chuť.

„No táaaak.“ Naliehala. „Pozri, čo mám.“ Vytiahla slamku. „Nemusíš si ani dať dole prilbu.“

„Tak dobre.“ Vzal som pohár so slamkou. „Máš aj pre seba?“

„Ja ju nepotrebujem.“ Zložila si prilbu. „Tu ma aj tak nik nepozná.“ Nepoznal som jej minulosť ani to, odkiaľ bola. Od kedy som ju poznal, držala sa vždy pri nás. Z toho som vydedukoval, že asi nikoho nemala a ďalší smutný príbeh som netúžil poznať.

„Tak na zdravie.“ Skrz slamku som si dal malý dúšok. Nia sa s tým nehrala a vypila polovicu pohára.

„Nechceš využiť svoju výhru?“ Opýtala sa znenazdajky.

„Akú výhru?“ Zvrtla sa a posadila sa na mňa.

„Predsa službu bez otázok.“ Zachichotala sa a líca jej sčerveneli.

„Si opitá.“ Zložil som si rukavice a pohladil ju po tvári. „Tak ľahko sa zo službičky nevyvlečieš.“ Zasmial som sa.

„Vážne?“ Začala mi rozopínať popruhy na brnení. Po chvíli brnenie povolilo a ona ho odhodila na kraj. Rukou mi začala hladiť hruď. „Zvládla by som ťa vyzliecť opitá?“ Zasmiala sa.

„Heh.“ Dvoma ťahmi som rozopol jej popruhy na brnení, a to s rachotom dopadlo na kamennú podlahu. Pod ním mala len tenké priehľadné tielko skrz, ktoré bolo vidieť plné prsia. „Takto sa rozopína brnenie.“ Vyrobil som ho ja, tak som vedel, kde sa dalo najľahšie rozopnúť.

          „Ja to už nevydržím.“ Opatrne mi chytila prilbu a pomalým pohybom ju dala dole. Chvíľu si ma prezerala, a potom sa rozplakala, no vyzerala šťastná. „Chvíľu som si myslela, že si mimozemšťan alebo škaredý, keď sa schovávaš.“ Roztrhla si tričko a pritisla sa ku mne. Prebudila sa vo mne túžba. Naše pery sa stretli a moje ruky smerovali k jej krásnym prsiam. Jemne som ich začal hladkať a cítil som, ako jej stáli bradavky. Vbehla mi rukami do rozkroku a snažila sa rozopnúť spodnú časť brnenia. Chytil som jej ruky a stiahol za jej chrbát. Pevne som ich uchopil a ústami som sa začal hrať s prsami. Nia sa začala mykať a vzdychať od rozkoše. Jednou rukou som rozopol jej aj svoj spodný diel. Uvoľnila sa zo zovretia a chytila mi penis. Opatrne ho zasúvala, no keď bol dnu, všetko sa zmenilo. Prebudila sa dračica v nej. Užívali sme si vzájomnú prítomnosť okorenenú tým, že sme nevedeli, koľko času nám ešte ostáva. Po hodinách milovania sa Nia už ledva lapala po dychu, ale aj tak sa stále usmievala. „Ty nie si prízrak, ty si diabol.“ Boli jej posledné slova, než zaspala.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44511
Mesiac: 4677
Deň: 181