Obliekal som si posledné diely brnenia, keď sa na obzore objavilo slnko. Prvé lúče sa odrážali v blonďavých  vlasoch Nii. Začal som ľutovať to, čo som sa hodlal v tento deň urobiť. Nemal som inú možnosť, a tak som potlačil všetky city.

Mesto ešte tvrdo spalo. Nia ležala vedľa mňa úplne nahá. Musel som pri nej zostať, kým sa nezobudila. Bol som už tiež unavený, ale nechcel som, aby ju takto niekto videl. Pred obedom sa začalo upratovať mesto. Nie len od neporiadku z oslavy, ale hlavne od mŕtvych tiel pri severnej a južnej bráne.

„Hmmmm.“ Nia sa začala naťahovať. „Tak to nebol len sen.“ Začala sa prehrabovať vo svojich veciach. „Tak, asi je po ňom.“ Z hromady vytiahla roztrhané tričko.

„Nikomu ani slovo.“ Nia sa zasmiala.

„Mlčím ako hrob.“ Pomaly sa obliekala. Nevidel som na nej žiadne náznaky opice. Začal som si myslieť, že nebola až taká opitá, ako sa tvárila. „Radšej už poďme, nech sa nezačnú šíriť klebety.“ Žmurkla a nasadila si prilbu.

Musel som si niečo vyzdvihnúť, tak sme sa rozdelili. Po meste sa začalo túlať stále viac ľudí. Všetci vyzerali bledo a ledva vnímali okolie. Dorazil som k veži, kde ležal mŕtvy Roltonec. Strážilo ho pár chlapov, a keď som tam vstúpil, zasalutovali. Nikto z nás nebol vojak, ale asi im to prišlo vhod. Vzal som Roltonca a odniesol ho do lesa. Pár kilometrov od mesta som našiel peknú čistinku. Vykopal som hlboký hrob a uložil ho doň. Telo bolo stuhnuté a svetlo modrá pokožka sa zmenila na bielu. Poctivo som zakryl hrob kamením. Nevedel som, či, a aké náboženstvo uctievajú alebo ako prebiehal ich obrat. Nechal som hrob neoznačený a vrátil sa naspäť do mesta.

„Čo sa stalo?“ Zbadal som Wendy, ako sedela pri rieke a na hlave mala len kuklu.

„Nechoď sem.“ Skríkla, ale bolo neskoro.

„Čo sa ti stalo s prilbou?“ Videl som akúsi špinu, ktorú sa snažila dostať von.

„Nič, nič, nič! Choď preč!“ Spustil som rehot.

„Ty si zvracala do prilby?“ Jasne som videl polotekutú hmotu vo vnútri jej prilby.

„Už nikdy nebudem piť.“ Hlava jej klesla a prilba dopadla na zem. „Pritom som vypila len trošku.“ Pokračovala smutne. „To istotne spravila tá slamka.“ Zahromžila päsťou.

„Nič si z toho nerob. Každý si to musí skúsiť.“ Posadil som sa k nej. „Môžeš?“ Podal som jej prilbu, aby ju položila ďalej odo mňa. „Chceš novú?“ Prikývla. Behom chvíľky som prerobil moju náhradnú prilbu a padla jej ako uliata.

„O piatej máme prísť za Tjašou a prebrať ďalší postup.“ Znovu ju naplo, ale udržala to.

„To máme ešte pár hodín. Nezájdeme na pohárik.“ Usmial som sa.

„Ak by mi nebolo tak zle, schytal by si takú ranu, že by si to už nerozchodil.“ Držala sa za hlavu. „Ako dopadlo rande? Niu som nevidela celú noc.“

„Nevyzvedaj drobec. Radšej sa daj dokopy, nech na porade nevyzeráš takto.“ Potrebovala to dospať a hlave veľa piť. Pomohol som jej do knižnice, nastražil pasce a obaja sme si zdriemli.

Spánok jej veľmi pomohol. Hlava ju síce bolela, ale vyzerala lepšie. Spoločne sme sa vybrali za Tjašou. Trošku sme meškali a asi na pol ceste sme stretli kuriéra, ktorý šiel za nami. V miestnosti sme boli piati. Tým piatym bol obyčajný vojak, ktorý držal v ruke malé vrece.

„Mathias.“ Tjaša sa pozrela na vojaka, a ten vysypal na stôl niekoľko virtenov. „Ďakujem, môžeš ísť.“ Dvere sa zabuchli a my sme si ich začali prezerať. „Pozbierali sme ich z mŕtvych nepriateľov. Dá sa ich nejako použiť?“

„Virten sa musí oddeliť sám. Inak je nepoužiteľný.“ Zahlásila Wendy. „Ale ak sa oddelí, a ten komu patrí, už má virten, tak si ho môže nechať a dať ho komu len chce.“ Doplnila.

„Ako zistime komu patrí?“ Opýtala sa Nia.

„Vezmeš ho do ruky.“ Zodvihol som najbližší z nich. „A ak bliká, tak patrí tebe. Ak zostane čierny ako tento, môže byť vyhorený alebo patrí inému.“

„Nech sa páči.“ Tjaša začala podávať virteny a nechali sme ich kolovať. Jediná, ktorej virten zasvietil bola Tjaša. „Hm, lepšie ako nič.“ Povzdychla si. „Teraz k ďalšiemu postupu.“ Zmiatla ostatné virteny na zem a zobrazila mapu. „Máme tridsaťtisíc ľudí, ktorí môžu a chcú bojovať. Potrebujú však zbrane a hlavne výcvik. Potrvá týždne, než to zariadime. Zatiaľ potrebujem vedieť, akú máte všetci úroveň, a čo všetko dokážete. Nechcem ďalšie prekvapenia.“ Vyčítavo sa na mňa pozrela. „Začnem ja. Úroveň tridsaťtri, viem si označiť pár veliteľov, a tých potom vidím na mape.“

„Ako to robíš?“ Začudovala sa Wendy.

„Mágia, prekročila som tridsiatu úroveň ešte pred bitkou.“ Povedala chladný tónom.

„A, že kto nám tu niečo tají.“ Opätoval som jej vyčítavý pohľad.

„Úroveň tridsať, chcem sa zamerať na mágiu zeme a ochranné štíty.“ Nia prerušila napätie v miestnosti.

„Úroveň päťdesiattri. Dokážem pomocou vetra nasmerovať šípy, a tiež sa maskovať.“ Wendy pristúpila k stene a splynula s ňou. Na pár miestach nebolo maskovanie stopercentné, ale za to asi mohla opica. Bol som na rade, ale veľmi sa mi nechcelo.

„Úroveň deväťdesiatsedem.“ Všetci v miestnosti ustúpili.

„Ale, veď.....“ Wendy začala koktať. „Kedy si mi tak odbehol?“

„Popravde neviem, nesledujem to.“ Mohol som sa len domnievať, čo z tohto všetkého to spôsobilo.

„A schopnosti?“ Naliehala Tjaša.

„Zhmotnené ilúzie, portály, magické zbrane.“ Posledné menované som nesmel používať, ale patrilo to medzi schopnosti.

„Na akú vzdialenosť vieš otvoriť portál?“ Začala vyzvedať.

„Zatiaľ len na pár kilometrov, ale to len na pár sekúnd. Čím je portál ďalej alebo väčší, tým je ťažšie udržať ho.“ Zamyslela sa.

„Dokázal by si prepojiť mestá tak, aby sme mohli presúvať pomoc tam, kde ju potrebujú?“

„Pokiaľ v blízkosti nebudú nepriatelia, ktorí by ma blokovali tak asi áno.“ Zaradovala sa. „Ale, potrebujem bezpečné miesto. Ak by niekto stál v mieste, kde vytvorím portál, tak ho to roztrhne.“

„O to sa postarám. V každom oslobodenom meste budeš mať portálovú zónu.“ Zväčšila dohľad mapy na celú strednú Európu. „Toto sú mestá, ktoré by mali byť slobodné. Pošlem do každého z nich poslov a pripravia všetko potrebne.“

„Nezabudni, že musím vedieť, kde portál vytváram. Potrebujem to miesto buď vidieť, alebo poznať presne jeho polohu a nadmorskú výšku.“ Nadmorskú výšku som nezohľadnil pri obrane mesta a musel som vytvárať portál na druhý raz. Nechcel som opakovať chyby.

„Spoľahni sa. Karmín, pôjdeš do terénu. S tvojím maskovaním môžeš bezpečne obzrieť najbližšie mestá. Andromeda a Prízrak zostanú tu a budú cvičiť a vyzbrojovať armádu.“ Začala rozdávať úlohy.

„Nie.“ Prerušil som ju. „Pred súmrakom odchádzam, musím si niečo overiť. Vrátim sa do dvoch týždňov. V prípade nutnosti ma kontaktujte.“ Nebola to žiadosť. Otočil som sa a vyšiel z miestnosti.

„Kam ideš?“ Z miestnosti vybehla Wendy a nasledovala ma.

„Tu to zvládnete aj bezo mňa. Musím si nájsť odpovede na pár otázok.“ Pokračoval som v ceste.

„To ma tu vážne necháš samú?“

„Heh, nehraj mi na city. Máš predsa misiu a zdržíš sa tam možno dlhšie ako ja.“ Stále poskakovala vedľa mňa. „Veď vidím, že sa na to tešíš. Prvá samostatná misia.“

„To áno, ale bojím sa o teba. Vždy keď sa vytratíš, tak sa vrátiš iný.“ Pokrčil som plecami. „Prestaň.“ Zdrapila ma za rameno. „Viem, že to čo mi povieš, je len časť pravdy.“

„Ach,“ povzdychol som si. „Veľmi rád by som ti všetko povedal, ale zatiaľ nemôžem.“

„Prečo nemôžeš?“ Veď sme si vždy všetko hovorili.

„Pretože ak ti to poviem, môžeš umrieť.“ Nevedel som, ako by sa Ayra zachovala.

„Ak je to také nebezpečné, nemôžeš umrieť?“ Vôbec sa nebála a vždy mi dokázala dobre oponovať.

„Ak budem mať pocit, že mi hrozí nebezpečenstvo, tak sa ti ozvem. Ty potom prídeš a zachrániš ma ako princezná na bielom koni, či ako sa to hovorí.“

„Ha ha ha, za prvé, zachraňuje princ a nie princezná. Za druhé, ktovie či budem mať náladu ťa vysekávať z ďalšieho problému.“ Urazene prekrížila ruky na hrudi.

„Uži si prvú misiu a hlavne si daj na seba pozor.“ Nebola skutočne urazená, len zvedavá a trošku naštvaná, že jej také tajomstvo nepoviem.

Prešiel som mestom a pobalil si pár zásob na cestu. Hneď ako skončila porada, pribehla za mnou Nia. Stiahla ma do uličky, zložila si prilbu a pobozkala ma na namaľovaný úškrn na prilbe. „Pre šťastie.“ Chytila mi ruky a položila na jej prsia. „Nech máš motiváciu vrátiť sa celý.“ Hneď na to sa rozbehla preč. Dlhé lúčenia zrejme nemala rada. Vybral som sa k východnej bráne a bez problémov prešiel. Vojaci odstraňovali barikády, ktoré mali chrániť bránu. Tjaša si nebola istá, či sa nepriateľ pokúsi prekvapiť nás na juhu, a tak preventívne zaistila aj ostatné brány. Pri bráne mi podal jeden z vojakov balíček od Tjaši. Boli to obväzy a dezinfekcie. Istotne to bol nápad Wendy. S v celku dobrou náladou som sa vybral do Maďarska. Cieľom bola stará známa vojenská základňa.