Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 46

11111.jpg

article preview

Putoval som celú noc. Zatiaľ ma schovávali lesy, no na území Maďarska boli zväčša roviny a orná pôda. Dorazil som k hranici lesa ešte pred svitaním. Rozložil som tábor a čakal na ďalšiu noc. Voľné chvíle som venoval oddychu a tréningu mágie. Nemusel som mapovať žiadne mestá ani pozorovať nepriateľa. Tjaša aj Gabriel mali všade po okolí zvedov. Konečne som si mohol vychutnať dovolenku.

Nebezpečnú mágiu som si nechával na neskôr. Na vojenskej základni bolo viac priestoru, kde som mohol trénovať bez spozorovania ako v lese. Ak by som omylom zapálil les v týchto horúcich dňoch, tak by sa oheň len tak nezastavil. Radšej som skúšal len portály a ilúzie. Občas som skúsil aj magický meč, ale nemohol som si byť istý, či Ayra nie je niekde nablízku. Mal som z toho mizerný pocit. Cítil som, že to je tá pravá mágia pre mňa. Nič sa nedalo robiť. Stále som mal viac otázok ako odpovedí a potreboval som Ayru.

Za súmraku som pokračoval v ceste. Na poliach rástla vysoká kukurica alebo pšenica, čo mi poskytovalo krytie. V skutočnosti sa však nebolo pred čím ukrývať. Po okolí nechodili žiadne hliadky Mirnilčanov a ani po vlastných nebolo ani stopy. O polnoci sa mi ozvala Wendy. Bola prvýkrát sama na misii a očividne sa nudila. Mapovala to, čo som už prešiel ja. Neviem prečo ju Tjaša znova poslala na tú istú misiu, ale Wendy to nijako netrápilo. Mala možnosť vyskúšať si, aké to je. Tiež mi opisovala, aké dômyselné pasce si vymyslela na nezvaných hostí. Obyčajné rinčiace predmety na špagátoch jej už nestačili.

Za úsvitu som dorazil do mesta Paks. Ležalo na západnom brehu Dunaja a bolo to jedno z miest, ktoré využilo situáciu po zabití nepriateľského veliteľa, Desa. Nebol som si istý, či sa tak naozaj volal, ale vyplývalo mi to z rozhovoru, ktorý sme zachytili skrz havarovaný dron. Tjaša odvádzala skvelú prácu. Stráže ma privítali a ihneď zaviedli za ich veliteľom. Ukázal mi miesto, kde môžem vytvoriť portál bez obáv. Tiež mi dal k dispozícii všetky zdroje, ktoré mal. Mohol som si vziať, čo chcem, ale nič som nepotreboval. Jediným problémom bolo, že v meste nebol žiaden most na druhú stranu Dunaja. Východná brána viedla priamo do rieky. Veliteľ mi povedal, že ho mali v pláne postaviť, ale momentálne mali veľa iných starostí. V týchto oblastiach časť úrody už zrela a potrebovali ju pozbierať. Boli ku mne milí, tak som im chcel pomôcť. Požiadal som ho, nech mi nanosia drevo k východnej bráne. Trošku som sa prespal, a potom som sa pustil do práce. Po spolupráci s Niou a stavbou balist či trebuchetov som si bol istý, že drevený most zvládnem. Vytvoril som návrh a do večera bol most hotový. Piliere boli kamenné, aby lepšie odolávali vode a zvyšok tvorilo drevo. Celý čas za mnou chodili rôzni ľudia a hlavne deti. Chceli, aby som im predviedol nejaký trik. Neviem, ako sa o tom všetkom dozvedeli, ale lichotilo mi to. Vždy podskočili, keď som sa zmenil na prízrak. Za súmraku som sa vybral na druhú stranu Dunaja. Pár ľudí bolo pri bráne a mávali mi. Na rozlúčku som vytvoril portál a preskočil z jedného brehu na druhý. Mosty som už viac nepotreboval.

Konečne som dorazil na vojenskú základňu. Brána bola dokorán a z pôvodných vozidiel tu zostali len tie úplne zničené. Gabriel zvyšok presunul na bezpečnejšie miesto. Vošiel som do skladu a dôkladne ho prehľadal. Veľa tu toho nezostalo. Vrátil som sa do riadiacej miestnosti. Tá zostala takmer bez zásahu a hlavne počítače. Pohľadal som núdzový generátor a nahodil ho. Spočiatku zúrivo zahučal, no pomaly sa upokojil do jemného klepania. V miestnosti sa rozsvietilo zopár lámp a počítače začali nabiehať. Začal som skenovať fungujúce počítače. Dúfal som, že s vedomosťami, ktoré som mal, sa mi podarí dostať do nich a napojiť sa na satelity.

Všetky počítače boli chránene heslom. Začal som prehľadávať základňu v snahe nájsť heslo. Prešiel som všetky kúty, od skriniek s osobnými vecami, až po muničný sklad, no nič som nenašiel. Zúfalo som hľadel na blikajúcu ikonku s nápisom „pasword“. Dúfal som, že konečne pôjde všetko hladko, ale tak to v živote nechodí. Odpojil som generátor a šetril palivo. Usadil som sa v muničnom sklade, a len tak uvažoval. Chcel som využiť to, v čom sme boli dobrí. Väčšina ľudí zavrhne starý režim, ak príde nový, čo je veľká hlúposť. Každý režim má niečo dobré a niečo zlé, preto som chcel využiť našu techniku v najširšom meradle. Mágia bola super, ale čo z toho, ak nás ju ovládalo len pár a aj to len veľmi povrchne. Techniku však zvládal ovládať skoro každý.

Myšlienky sa mi upreli na to, čo mi šlo samo od seba. Chcel som znovu použiť magické zbrane. Lákalo ma to aj napriek zákazu alebo práve vďaka zákazu? Nevedel som sa rozhodnúť. Pomyslel som si, aké by to asi bolo mať tak celú zbroj z mágie. Nevedel som si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať alebo, čo by som mohol urobiť. „Ale!“ Poobzeral som sa po okolí a uistil sa, že som sám. Sústredil som myšlienky a behom chvíľky sa celá rukavica rozžiarila. „Wow.“ Vykríkol som. V ruke som cítil veľkú silu, ale zároveň bola nová rukavica veľmi príjemná. Uvoľnil som sa a rukavica zmizla. Nie len pestro svietiace farby, ale aj kožená rukavica. Skúšal som ju privolať späť ako meč, ale nič sa nedialo. Ľavú ruku chránila rukavica a pravá bola holá. V rýchlosti som si vytvoril novú. Ak by sa Ayra zjavila, istotne by si toho všimla a začala by sa vypytovať.

Nehodlal som sa vzdať pokusov ovládnuť počítače. Začal som si poctivo pripravovať harmonogram. V tom mi niečo docvaklo. Rukavica bola len obyčajný kus látky, ale meč bol vytvorený mojou psychickou silou. „Čo ak je možné vytvoriť celé brnenie z psychickej sily.“ Preblesklo mi hlavou. Nechal som všetko tak a ponoril sa do podvedomia. Vytvoril som kompletný návrh brnenia. Žiadna časť tela nezostala odhalená. Doplnil som pár vylepšení, na ktoré som prišiel pri používaní súčasného brnenia a pustil sa do stavby. Cítil som, ako zo mňa odchádzala všetka energia, ale nič sa nedialo. Dúfal som aspoň v prst z rukavice alebo aspoň kúsok opasku, ale nič. Bol som už úplne vysilený, a tak som prestal. Sklamaný z neúspešného dňa som pokračoval v plánovaní ďalších dní.

Rozdelil som si deň na niekoľko častí. Nechcel som všetok čas venovať len počítačom alebo tréningu mágie. Časť dna som venoval aj sebe. Čítal som si knihy a trénoval súboj z hologramom. Bolo oveľa efektívnejšie bojovať v podvedomí, predsa len čas tam bežal inak. Mohlo by sa zdať, že boj v podvedomí bol niečo ako snívanie o tom, ako človek bojuje, ale opak bol pravdou. Každý pohyb tam bol reálny. Cítil som váhu meča aj brnenia. Jediný rozdiel bol v tom, že som sa nezadýchal.

Keď sa zotmelo, šiel som sa prejsť po základni. Plánoval som tu zostať niekoľko dní, možno aj týždňov, ale dnes som už nemal chuť niečo robiť. Musel som si vyvetrať hlavu a čerstvý vzduch bol dnes čerstvejší ako obvykle. Kráčal som okolo obhorených častí tanku a uvažoval, koľko práce dalo ľuďom, než zostrojili každú súčiastku. „Ty idiot.“ Pokrútil som hlavou. „Idiot, idiot, idiot.“ Búchal som sa do prilby. Posadil som sa a ponoril som sa späť do podvedomia. Vzal som nový návrh brnenia a rozdelil ho na jednotlivé časti. Rukavice vyzerali najjednoduchšie, a tak som sa sústredil len na nich. Predo mnou sa pomaly začal črtať obraz. Na rozdiel od bežný predmetov, ktoré vznikali postupne, tu to prebiehalo inak. Najskôr sa vytvoril akoby obrys rukavíc a postupne sa hmota dopĺňala rovnomerne k stredu. Netrpezlivo som čakal, až sa proces skončí. Bol som už úplne vyšťavený, ale podarilo sa mi ich dokončiť. Nečakal som ani sekundu a hneď som si ich nasadil. „Ehm,“ začudoval som sa. Vyzerali skvelo, ale boli úplne mäkké a poddajné. Nevyzerali, že by vydržali čo i len úder palicou. Bol som sklamaný. Tento deň bol jedným slovom pohroma. V zlosti som udrel päsťou do tanku. Kovový plát sa ohol a ja som necítil takmer nič. Rukavica spevnela, akoby bola zo železa. Chvíľka nadšenia sa zmenila na prekvapenie. Rukavica znova ochabla. Hneď na to sa mi však zatočilo v hlave, a len tak-tak som nespadol. Povedal som si, že na dnes stačilo. Vrátil som sa do budovy a pohodlne si ustlal v jednom zo skladov. Všade naokolo som mal nastražené pasce, a tak som mohol nerušene spať.

Strhol som sa zo spánku a vonku už svietilo slnko. Spal som viac ako osem hodín. Tak dlho som nespal, odkedy som mal nekonečno. Musel som dobehnúť časový sklz, tak som sa len rýchlo naraňajkoval a utekal pracovať. Do svojho plánu som si pridal aj výrobu zvyšku brnenia. Každý deň som chcel zvládnuť jeden kúsok. Rukavice boli veľmi príjemne. Vôbec ma  neobmedzovali v pohybe a dokonca cez nich vial vietor. Keď som sa sústredil, tak neskutočne spevneli, no zostávali naďalej pohodlné. Vyskúšal som aj, či dokážu zmiznúť rovnako ako zbraň. Na moje prekvapenie to vážne fungovalo. Dokázal som si ich ľubovoľne privolávať a odvolávať, no ak som to robil často, tak ma začala bolieť hlava.

Okolo obedu som mal za sebou skenovanie počítačov a snahu dostať sa dnu. Nechcel som hádať heslo len tak, pretože som nevedel, či sa počítače nezablokujú. Tak som hľadal iné cesty ako prelomiť zabezpečenie. Skenovanie bola prvá možnosť. Dúfal som, že nájdem mechanický spôsob ako obísť heslo, ale zatiaľ sa mi nijako nedarilo. Šiel som teda von skontrolovať pasce po okolí. Podarilo sa mi chytiť zajaca, a tak som ho šiel upiecť. Počas dňa som sa už nebál zakladať oheň. Sadol som si k zničenému tanku a pripravil si ohnisko. Bolo to príjemne miesto. Všade naokolo bol vysoký plot, a k tomu dobrá viditeľnosť na všetky strany. Zavesil som králika a začal ho pripravovať na opekanie. Doma sme mávali králikov a otec ma učil, ako ich správne očistiť a pripraviť. Bolo mi ľúto, že už zrejme rodičov neuvidím. Nemal som odvahu navštíviť rodnú dedinu a náš dom. Potriasol som hlavou a zahnal tak chmúrne myšlienky. Teraz som sa musel sústrediť na dôležitejšie veci. Po pár minútach bol zajac už napichnutý na palici, a pomaly sa otáčal nad ohňom.

„Pim-pom.“ Ozvalo sa odnikiaľ. Vyskočil som na nohy a obzeral sa, čo to bolo. „Pim- pom.“ Ozvalo sa znovu. Poriadne som napol uši a počúval. „Pim-pom.“ Bol to hlas Ayry a vychádzal odniekiaľ z tanku. Začal som ho prehľadávať, ale nikde nič nebolo. „Pim-pom.“ Ozývalo sa v pravidelných intervaloch.

„Kde si?“ Opýtal som sa asi po desiatich minútach.

„Vzdávaš sa? Chi-chi-chi.“ Bolo počuť tlmený smiech.

„Vzdávam sa.“ Odvetil som rezignovane.

„Kuk.“ Z hlavne obhoreného dela vykukla hlava.

„Ako si sa tam napchala?“ Začudoval som sa.

„Zmenšila som sa.“ Z dela vyskočila postava v plášti.

„Ale ako?“ Stále som nechápal. Delo malo priemer možno pätnásť centimetrov.

„Veď máš nekonečno. Čo sa stále tak hlúpo pýtaš.“ Vzala do ruky kameň, a ten sa zmenšil. Následne vzala kus kovu, čo ležal na zemi, a aj ten sa zmenšil. Potom sa zmenšila ona. Vyzerala ako nejaká víla, sotva desať centimetrová.

„Ale,“ zamyslel som sa. „Veď nekonečno nezmenší živé veci.“ Bránil som sa.

„Heh, ale ty si nekonečno. Iných nezmenšíš, ale seba môžeš.“ Začal som premýšľať nad tým, ako to využiť. Mohol by som sa dostať do mesta úplne nepozorovane a aj krycia ilúzia by jednoduchšie ukryla malý objekt. Po menšom sústredení som sa dokázal tiež zmenšiť. Nešlo mi to tak ako Ayre, ale aj tak som mal asi polovičnú veľkosť. „Vidíš gropko.“ Zasmiala sa. „Ako si pokročil v tréningu?“ Naspäť som sa zväčšil.

„Pozeraj.“ Pokľakol som, nad hlavou sa objavil čierny kruh a ja som sa zmenil na prízrak.

„Aaaaaaa.“ Ayra vykríkla, otvorila portál a preskočila ním. Zacítil som silný úder do hlavy a ocitol som sa na zemi.

„Au.“ Chytil som si hlavu a posadil som sa na zem. Ayra sa ukrývala za tankom a okolo ruky jej čosi svietilo. „Čo blbneš?“ Povedal som naštvane.

„Čo si zač?“ Opýtala sa zlovestne.

„Veď som to stále ja, čo sa deje?“ Vyzerala dosť nebezpečne.

„Čo bolo to čierne okolo? A ten kruh nad tebou?“ Svetlá okolo jej ruky začali pulzovať.

„Ilúzie, na zastrašenie nepriateľa.“ Svetlá okolo ruky jej zmizli. Začala sa smiať, až padla k zemi. „Čo je také smiešne?“

„Veľa vecí.“ Neprestávala sa smiať. „Ako chceš zastrašiť nepriateľa, ktorý nemá vlastnú vôľu, a teda ani strach?“ Jej rehot bolo iste počuť do ďaleka. Mala však pravdu. Vôbec mi nedošlo, že to na nich nemalo vplyv, aj keď na ich veliteľov by to mohlo zapôsobiť.

„No dobre, tak som to trošku nedomyslel, ale aj tak si ma nemusela udrieť do hlavy.“ Tváril som sa urazene, ale jej to nič nevravelo.

„Myslela som si, že si znovu urobil Krema.“

„Krema?“

„Áno Krema. Dobre si počul.“ Trošku sa ukľudnila a postavila na nohy.

„Ale čo to znamená?“ Stále som nechápal, o čom to hovorila.

„Kremo bol Roltonec, ktorý stále skúšal niečo, čo nemal, a potom ho to stálo život. Čiže ak robíš niečo, čo by si nemal, tak sa hovorí, že si urobil Krema.“

„Takže ako strkať nos do niečoho, čo nemáš?“ Snažil som sa uistiť, či som to správne pochopil.

„To neviem, my máme malé nosy a je ťažké ich niekde strčiť.“ Priskočila ku kovovému plotu a snažila sa prepchať nos skrz kovové oká. „Vidíš, mne to nejde.“

„Ach,“ pokrútil som hlavou. „Bolo to myslené obrazne. Vy hovoríte urobiť Krema a my, strkať nos tam, kde nemáš.“ Pribehla ku mne. „Dokelu.“ Periférne som zbadal môjho králika, ako sa pálil na ohni. Priskočil som k nemu a začal ho otáčať. “Uf, ešte bude dobrý.“ Jedna strana bola trošku pripálená, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zachrániť.

„Čo to je?“ Zvedavo si obzerala mŕtve zviera.

„Volá sa to králik. Veľmi chutné zviera.“ Začala ho ovoniavať a jej malý nos robil mykavé pohyby.

„Vonia dobre.“ Doširoka sa usmiala.

„Ak chvíľku vydržíš, tak si môžeš kúsok dať.“ Začala súhlasne kývať hlavou. Netrvalo dlho a zajac bol pekne opečený. Vybral som z ruksaku soľ a jemne ho posýpal. „Nech sa páči.“ Odkrojil som kúsok a podal jej ho. „Ale pozor, je to.....“ bez rozmyslu sa doň zahrýzla, „horúce.“ Doriekol som myšlienku a s údivom sledoval, ako hltal jedno horúce sústo za druhým.

„Je to skvelé.“ Zasmiala sa. „Ale niečo tomu chýba.“ Zamyslela sa, akoby hľadala, čo si k tomu ešte dať.

„Tu máš.“ Podal som jej ďalší kúsok a broskyňu. Cestou na základňu som ich pár nazbieral. „Väčšinou sa k mäsu je aj príloha. Mám len toto, ale staroveké národy bežne jedli mäso s ovocím.“

„Hm,“ začala ochutnávať. „Ta sladká chuť tej guličky je super, ale vo vnútri je niečo horké a tvrdé.“ Počul som, ako jej zuby drvia kôstku broskyne.

„To vnútro sa neje.“ Zasmial som sa a Ayra vypľuvala rozdrvené kúsky kôstky.

„Jeeeeee.“ Oči sa jej rozžiarili. „Počkaj tu.“ Vybehla doprostred dvora a začala formovať portál. Vyzeral nejako komplikovane a nebolo vidieť skrz. Po pár minútach sa stabilizoval a ona preskočila na druhú stranu. Portál sa za ňou uzavrel a ja som len pokojne sedel pri ohni. Chystal som sa ochutnať králika, a tak som odstránil rukavice. Nechcel som si novú hračku umazať od jedla. Než som stihol ochutnať, otvoril sa portál a z neho vybehla Ayra. „Tu máš.“ Podala mi čierno oranžové čosi. Z malej čiernej guličky vytŕčali do všetkých strán oranžové paličky. Na koncoch týchto paličiek boli strapce čiernych bobulí. Opatrne som jednu z nich odtrhol a vložil si ju do úst. Chutila ako čerešňa, zmiešaná s malinou. „Hi-hi-hi, nechutí čo?“ Pozorne ma pozorovala a uškŕňala sa. „Jedia sa totiž tie paličky.“ Odtrhla jednu z nich a čierne bobuľky striasla na zem. „Tu máš.“ Ochutnal som teda aj túto časť rastliny. Chutila dosť nepríjemne, kyslá a štipľavá. Začal som sa dusiť a Ayra bola znova na zemi od smiechu. „Robila som si srandu.“ Precedila skrz smiech.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 6
Celkom: 38807
Mesiac: 4710
Deň: 128