Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 47

11111.jpg

article preview

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Sedeli sme pri ohni a dojedali zvyšky.

„Pýtaj sa gropko.“ Odvetila zdvorilo.

„Koľko Roltoncov je na zemi?“ Prestala jesť a zamyslela sa.

„Päťstotridsaťjeden.“ Pokračovala v jedení.

„Takže, keď vyhráme vojnu, tak tvoja rasa zahynie?“ Smútok mi zalial srdce.

„Prečo by mala zahynúť?“ Zadívala sa na mňa zmätene.

„Vravela si, že po dobytí vašej planéty, nechali na žive len deti. Koľko vás môže byť? Odhadom pár stoviek?“ Chvíľu ma pozorovala, a potom sa uškrnula.

„Veď to bolo pred osemdesiatimi dvoma rokmi.“ Neveriacky pokrútila hlavou. „Ty si si myslel, že nás žije už len pár?“ Prikývol som hlavou. „Stále neviem, čo znamená to kyvkanie hlavou.“ Pregúlila oči.

„Toto znamená áno,“ názorne som jej to predviedol, „a toto zas nie.“

„Mirnilčania si nás chovajú. Na každej planéte sú milióny pôvodných obyvateľov, ktorých tam nechajú, aby sa rozmnožili. Narodené deti sa ľahšie ovládajú ako dospelí.“

„Počkaj,“ zamyslel som sa. „Koľko máš vlastne rokov?“

„V našej kultúre je neslušné pýtať sa na vek.“ Vyzerala urazene.

„Prepáč, len som zvedavý, koľko sa Roltonci dožívajú.“ Popravde vyzerala mlado. Obával som sa, že je v ich moci, len sa jej darí maskovať dym z očí.

„To nič. Mám stodva rokov a Roltonci sa dožívajú tak asi osemdesiat. Občas sa stane, že to niekto prekročí.“

„Hm, síce neviem, ako vyzerajú starí Roltonci, ale na mňa pôsobíš veľmi mlado.“ Zdalo sa, že jej to polichotilo.

„Heh, to preto, že som nesmrteľná, rovnako ako ty.“ Zasmiala sa a mne zabehlo. Začal som ťažko kašľať a Ayra sa na mňa len nechápavo dívala.

„Akože ja som nesmrteľný?“ Stále som kašľal, ale musel som sa uistiť.

„Áno, ty to nevieš?“ Pokrútil som hlavou. „Každý, kto má nekonečno môže byť nesmrteľný. Potrebuješ len úroveň stopäťdesiat alebo v tvojom prípade...“ Napodobnila moje pokrútenie hlavou. „nechať sa zraniť priveľa krát.“

„To zapríčinilo, že som poskočil o štyridsať levelov?“

„Presne tak, bol si na nízkej úrovni a niečo také ako nesmrteľnosť dosť posilní tvoju silu.“ Vzala drevo a priložila ho na hasnúci oheň. „Dosť bolo otázok! Prišiel si sem trénovať, tak šup do práce.“ Obaja sme vstali a Ayra ma začala skúšať z mágie.

Spoločne sme meditovali a Ayra machrovala s tým, čo všetko dokáže. Snažil som sa ju napodobniť, ale stále som nemohol čerpať mágiu bez toho, aby to malo vplyv. Ona mala telo prispôsobené mágii. Mohla načerpávať ohromné množstvá energie bez vedľajšieho efektu. Tvrdila, že musím len trénovať a telo si zvykne, no nemal som ten pocit. Lákali ma magické zbrane a brnenie. To na mňa nemalo žiaden efekt a mohol som používať silnú mágiu. Štvalo ma, že neviem, prečo to nemôžem použiť. Cítil som však, že ešte nenastal čas pýtať sa na to.

Dobrú hodinu mi ukazovala najľahšie typy mágie, ktoré u nich zvládali aj deti. Z tých asi pätnástich druhov, som zvládol dva. Prvým bolo zmiešanie ohňa a vody tak, aby vznikla para a druhým bolo jemné zosilnenie alebo zoslabenie gravitácie. Ayra mi vysvetlila, aké dôležité bolo poznať, z čoho sa dané kúzlo skladalo, a v akom pomere boli jednotlivé zložky. Nešlo len tak zmiešať jedno z druhým a čakať že vznikne to, čo som chcel. Ak by som použil veľa vody a málo ohňa, tak sa para nevytvorila, to isté platilo aj naopak. Samozrejme predstavivosť hrala svoju rolu. V jej kultúre bolo niekoľko jedincov, ktorí experimentovali a skúšali, a to by bez fantázie nešlo.

Tréning prebiehal v takom tempe, že som sa nemal čas pýtať na nič okolo. Zaujímalo ma, ako vytvorila portál priamo za mnou, aby ma omráčila. Magický štít mal tomu zabrániť, ale ona to zvládla ako nič. Tiež som chcel vedieť ako mirnilskí mágovia dokázali chrliť ohnivé gule z oblohy. Mágia bola viazaná na telo a všetko muselo vychádzať z blízkej vzdialenosti. Nedávalo mi to zmysel. No dostal som sa aspoň k jednej polootázke.

„Nič v zlom, ale ako vás mohli Mirnilčania poraziť?“ Ayra sa zastavila. „Myslím to tak, že my im dávame zabrať, a to nemáme mágiu.“

„Ha-ha-ha-ha.“ Znova sa rozosmiala. Jej smiech znel veľmi príjemne, ale vedel som, že sa smeje na mne. „Na Hline je asi päť percent ich armády. Drvivá väčšina je na Ove.“

„A Ova je...“ Stále na mňa chrlila nejaké informácie, tak som si nebol istý. Čakal som, že ma doplní, ale ona sa na mňa len ticho dívala. „Keď človek urobí takúto prestávku, tak to znamená, že ho máš doplniť. Pre poriadok, nie Hlina ale Zem!“

„Bla bla bla.“ Vyplazila jazyk. „Hlina, Zem, veď je to to isté.“ Divne sa zaškerila. „Ale zopakujme si to, teraz ťa už doplním.“ Usmiala sa.

„A Ova je...“ Zopakoval som sa. Čakal som asi desať sekúnd, ale nič sa nedialo. Stále sa na mňa len dívala. „Máš ma predsa doplniť.“

„Prepáč, zamyslela som sa. Poď znovu.“

„A Ova je...“ Znova sa na mňa len mlčky dívala. „Ty to robíš naschvál, čo?“

„Hi-hi-hi.“ Horlivo prikyvovala, a pritom mala nahodený široký úsmev.

„Potvorka.“ Z ruky mi vyšplechla voda a zasiahla ju do tváre. Videl som, ako jej tvár potemnela. Zodvihla obe ruky a poslala na mňa asi trojmetrovú vlnu vody. Odplavilo ma to dobrých sto metrov ďaleko.

„Toto je mágia vody.“ Kričala na mňa z diaľky a rehotala sa.

Vrátili sme sa k tréningu a ja som sa nedozvedel odpoveď na moju otázku. Netrvalo to dlho a Ayra sa znovu stratila. Mal som však skončený tréning pre dnešok, a tak som šiel vyrobiť ďalšiu časť brnenia. Vytvoril som novú prilbu. Unavovalo ma neustále obzeranie sa, keď som sa chcel najesť. Vtedy som si prilbu dával dole, a to bolo nebezpečné. Preto sa nový návrh skladal z dvoch časti. Takto som mohol odstrániť len časť pri ústach a v pohodlí sa najesť. Mal som vytvorené dva prvky zbroje a šiel som si oddýchnuť. V knižnici som mal stále mnoho neprečítaných kníh, ale pred tým som si musel overiť jednu vec. Zobrazil som strom schopností a rozklikol „Fyzickú a psychickú výdrž“. Bola to jedna z prvých schopností a naozaj tam svietila nesmrteľnosť. Potešilo ma, že ma nič nezabije, ale keď som si prečítal popis, tak nadšenie trošku opadlo. Nesmrteľnosť mi zaručovala len to, že neumriem na choroby, starobu a väčšinu jedov. Prebodnutie zbraňou alebo smrť hladom či smädom bola stále možná.

Po oddychu nasledoval tréning so zbraňou. Začal som sa zlepšovať v používaní dvoch mečov. Tiež som si k zbroji pridal aj návrh druhého meča. Nabral som sebavedomie a veril som si. Simulátor sa stával čoraz jednoduchším súperom, aj keď bol nastavený na vyššiu obťažnosť. Začal som si tak pridávať viac súperov. Po nevydarenom včerajšku bol dnešok príjemným povzbudením do ďalších dní. Okolo polnoci sa mi opäť ozvala Wendy, dosť nadávala, že sa mi nemohla včera dovolať. Vraj to skúšala aj Nia a Tjaša a nič. Začala si myslieť najhoršie, tak som jej vysvetlil, že som spal. Vysvetľovanie nemalo zmysel, musel som jej sľúbiť, že sa ozvem každý deň o polnoci. Doslova mi prikázala, nastaviť si budík na ten čas.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38799
Mesiac: 4709
Deň: 124