Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 48

11111.jpg

article preview

Nastal ďalší deň a ja som už dávno stratil pojem o čase. Vedel som že je júl, ale to koľkého je alebo, aký deň v týždni mi unikalo. Nepotreboval som sledovať takéto malichernosti. Myslím, že Tjaša a Gabriel sledovali čas, ale to len preto, že plánovali postup. Bolo jednoduchšie a zrozumiteľnejšie povedať: „Ty a ty budeš v utorok na poludnie tam a tam,“ ako keby vraveli „za tri dni,“ alebo „o tridsaťosem hodín“.

Sedel som vo vnútri, pretože vonku dosť pršalo. Nezapínal som počítače, lebo aj tak som nevedel, čo s nimi. Navyše mohlo byť niekde poškodené vedenie a dážď by všetko vyskratoval. Pokračoval som teda v tvorbe zvyšku brnenia. Bral som to kúsok po kúsku. Stále som bol na seba naštvaný, že mi to nenapadlo hneď. Kedysi dávno sa ma otec opýtal: „Ako zješ slona?“ Bral som to ako nejaký chyták. Často si mňa a sestru doberal alebo nás oblboval. Tento dar sme po ňom obaja zdedili a následne ho používali na všetkých. Bol som zaň vďačný, lebo oblafnúť ľudí za účelom úsmevu je dobrá znalosť. Každopádne som nevedel, ako mu odpovedať. Otec mi na to povedal: „Tak, že si ho rozdelíš na malé časti.“ V tom čase som si nevedel dať s niečím rady, a toto múdro mi pomohlo. Vo všetkom, čo som robil, som chcel byť najlepší. Často som si nakladal na seba viac, ako som mohol zvládnuť. Takto som si to však rozdelil na menšie a splniteľné časti.

Sedel som na pohovke a uvažoval, čo pôjdem robiť teraz. Topánky boli ďalším dielom brnenia, ktoré som vytvoril. „Jasné,“ akoby ma osvietilo. Vyrábal som ich predsa kvôli magickému brneniu. Sústredil som sa a rukavica začala žiariť. Keď mágia vyprchala, rukavica bola stále tam a nepoškodená. Od radosti som začal poskakovať po miestnosti. Ayra mi ju zakázala používať, ale o trénovaní nevravela nič. Zatiaľ sa vždy objavila len na chvíľu, a potom sa zas stratila. Naplánoval som si tréning na čas, keď sa vytratila. Vtedy hrozilo najmenšie nebezpečenstvo, že ma odhalí.

Celý deň husto pršalo, a tak som trénoval v budove. Poctivo som zápasil s dvomi mečmi proti niekoľkým nepriateľom, a potom študoval v knižnici. Keď ma to už omrzelo, tak som skúšal ďalšie kúzla, ktoré mi Ayra ukázala. Bolo ich veľa a ja som si nezapamätal presný postup. Keď som sa pokúšal vytvoriť snehovú búrku, nepoznal som správny pomer vody a chladu. Takto vznikli raz cencúle, inokedy len chladný dážď. Musel som neustále striedať mágiu, pretože zložky v kúzlach boli nebezpečné. Chlad spôsoboval omrzliny, oheň popáleniny, elektrina mi postavila všetky chlpy dupkom, a tak ďalej. Závidel som Ayre, že jej telo zvládalo takéto výkyvy bez problémov. Čím viac ma tieto vedľajšie efekty mágie ničili, tým viac ma zaujímali magické zbrane a zbroj. Musel som zistiť, čo bolo na tom také zlé. Málokedy som sa riadil pocitmi, ale teraz som proste vedel, že to je to pravé pre mňa.

Nadišla ďalšia noc. Nesmel som zmeškať hlásenie, a tak som sedel a čakal, kedy sa Wendy ozve. Ozvalo sa slabé pípanie.

„Čo je nové?“ Opýtal som sa v podvedomí.

„Videl som, ako ste sa trápili s vašimi strojmi.“ Odvetil hlas virtenu.

„Ale, ešte len sa budem trápiť, až prídem na to, ako prelomiť heslo.“ Odvetil som skepticky.

„Chcel som vám pomôcť, tak som použil vaše vedomosti, knižnicu a naskenovanú techniku a...“ na obrazovke predo mnou sa objavila akási vec. „...upravil som virten tak, aby sa dal prepojiť s vašou technikou. Mali by ste byť schopný jednoduchšej komunikácie s vašimi strojmi.“ Oči mi šli vypadnúť. Na obrazovke bol nový typ virtenu. Pôvodný obdĺžnikový tvar sa značne predĺžil a pribudli nové otvory. Rozpoznal som niekoľko rôznych prípojok, pár z nich som poznal, ale niektoré nie. „Môžem aplikovať zmeny?“ Bol som stále zaskočený a prehliadol som jeho otázku. „Ste v poriadku?“

„A... áno.“ Prezeral som si podrobne nový virten.

„Môžem aplikovať zmeny?“ Prikývol som a virten na ruke sa začal meniť. Nepoužíval nijaký materiál, len som cítil ako slabnem. Po pár minútach bol proces dokončený. K virtenu sa vytvorilo aj niekoľko káblov, ktoré presne pasovali do otvorov.

„Na čo slúži tento?“ Opýtal som sa na podivne vyzerajúci otvor.

„V prípade, že nebude po ruke zdroj energie, môžete techniku napájať vy.“

„Ale ľudské telo nemá dosť elektriny, aby napájalo počítač.“

„Pokiaľ budete mať v sebe dostatok elektrickej mágie, dokážem ju premieňať tak, aby spĺňala požiadavky prístroja.“ Teraz som pochopil Ayryne slová. Naozaj sa manuál dokázal vyvíjať a pracovať aj sám. Bol som si istý, že to nie je len program. Ak by bol, upravil by virten len na prepojenie s počítačom. On však myslel. Pridal do virtenu úpravy, nad ktorými som nijako nepremýšľal.

Bola už tma a svetlo v budove by mohlo upozorniť okolie, že som tu. Odložil som prepojenie s počítačmi na zajtra. Presne o polnoci sa ozvala Wendy.

„Volám stratenca, počuješ ma?“ Musela byť ďaleko, jej hlas som sotva počul.

„Akého stratenca? Veď som sa nestratil.“ Snažil som sa hovoriť čo najhlasnejšie.

„Ale stratil, nikomu nepovieš, kde si a ani čo robíš.“ Bola akási podráždená.

„Čo sa ti stalo? Prskáš viac ako obvykle.“

„Naštval si ma!“

„A čím?“ Nevidel som ju niekoľko dní, nevedel som, čím by som ju mohol naštvať.

„Tým, že ty si niekde oddychuješ a ja musím pracovať.“

„Ha ha ha,“ začal som sa smiať. „Vieš dievčatko, ja som starší a viem sa už zariadiť, aby pracovali iní a nie ja.“ Počul som, ako na mňa doslova vrčala.

„Aspoň mi povedz, kedy sa vrátiš.“ Hnev bol preč a v jej hlase som badal čosi iné.

„Nebodaj ti je za mnou smutno?“

„Zvykla som si na teba.“ Znela smutno. „Občas, keď kráčam lesom, tak sa zabudnem, že tu nie si a opýtam sa niečo len tak do vzduchu.“

„Vydrž chvíľku.“ Narýchlo som prezrel ruksak. Mal som tam len broskyne a trochu čiernych bobuliek od Ayry. Nebol som si istý, či nie sú jedovaté. Mňa nemohli zabiť, ale Wendy áno. Vzal som teda jednu z broskýň. „Pošli mi presne súradnice a nadmorskú výšku.“ Po chvíli sa mi zobrazila jej poloha. Otvoril som maličký portál nad ňou a prestrčil nim broskyňu.

„Ďakujem.“ V jej hlase bolo cítiť slzy. „Nemôžeš sem prísť osobne?“

„Prepáč, nemôžem. Si až pri Ľubľane a vytvorenie len toho malého portálu mi dalo poriadne zabrať.“ Možno by som zvládol vytvoriť väčší portál, ale to by som nesmel byť taký unavený.

„Kedy sa vrátiš, a kde vlastne si?“ Žiaden smútok ani hnev už v jej hlase nebol cítiť. Bola to stará dobra Wendy.

„To je tajné.“ Zasmial som sa. „Posnažím sa prísť do konca mesiaca.“

„Blázniš?“ Vykríkla. „Veď to je ešte dvadsať tri dní.“

„Veď, ak sa vyskytne niečo súrne, tak sa vrátim.“ Snažil som sa ju upokojiť.

„Do dvoch týždňov chce Tjaša zaútočiť na Maribor. Nech si tam!“

„Posnažím sa. Nemáš nejaké správy o Gabrielovi?“

„Zrejme bude pri Gougou alebo Goigoi, neviem presne, ako sa to volalo. Posielam ti polohu.“ Na mape sa ukázalo mesto na severe Maďarska sotva päťdesiat kilometrov od Budapešti. „Viem že chce postupne obkľúčiť Budapešť.“ Gabrielova armáda bola dosť blízko pri mne. Wendy sa veľmi neochotne rozlúčila a ja som šiel spať. Zajtrajšok som mal nabitý a potreboval som oddych.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38808
Mesiac: 4710
Deň: 127