Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 49

11111.jpg

article preview

Vonku bola ešte tma, no ja som už nemohol spať. Celú noc som sa striedavo budil a zaspával. Chcel som denné svetlo čím skôr, aby som mohol vyskúšať nové hračky. Vybehol som na najbližší kopček a netrpezlivo vyčkával východ slnka. Popritom som meditoval a skúšal mágiu. Ku každému typu mágie som priradil magický kruh podobnej farby. Ayra to nemala rada, pretože som sa musel sústrediť na mágiu aj na ilúziu. Tvrdila, že práve to ma môže spomaľovať a oslabovať, no ja som nesúhlasil. Keď sa vytratila, vyskúšal som to bez kruhu a necítil som rozdiel. Skúsil som to niekoľko desiatokkrát, ale nič. Kruhy vznikali automaticky a ani som sa nemusel veľmi sústrediť. Boli to predsa len jednoduché útvary.

Prvé lúče mi dopadli na prilbu a ja som sa rozbehol späť na základňu. Generátor zahučal a počítače sa spustili. Počkal som až nabehne žiadosť na heslo a prepojil sa. Čakal som, čo sa bude diať. Virten a počítač boli prepojené, ale nič sa nestalo. Ponoril som sa do podvedomia, aby som zistil v čom bol problém. Okrem osobných zložiek a veľkej obrazovky, skrz ktorú som sa díval do reality, tam pribudlo niečo nové. Vyzeralo to ako vchod do iného sveta. Skrz vchod bolo vidieť množstvo malých štvorčekov usporiadaných do niekoľkých  skupín. Manuál mi začal všetko vysvetľovať. Každá pripojená technika bude mať takýto vchod, skrz ktorý ju môžem ovládnuť. Vstúpil som teda dnu a aj za pomoci manuálu som našiel prístup k satelitom. Nešlo sa však napojiť ani na jeden. Najskôr som myslel, že sú poškodené alebo zničené, ale pri každom ukazovalo rovnaký typ chyby. Problém bol v základni. Nejaký spoj, kontakt či vedenie bolo zrejme poškodené. Odpojil som sa a začal si prezerať jednotlivé káble vedúce k parabolám na streche. Po dlhých hodinách úmorného hľadania a opätovného skúšania som našiel problém. Zväzok káblov tesne pri parabole mal ošúchanú izolácia. Oblepil som každý z nich a problém sa vyriešil. Získal som prístup ku všetkým satelitom. Nie len tým, ktoré patrili k základni, ale aj ostatným, ktoré obiehali zem. Boli síce šifrované, ale prelomiť ich kódy šlo úplne ľahko. Celú zem som mal ako na dlani.

Bolo už neskoro a musel som sa držať aj svojho plánu. Narýchlo som prezrel oblasť okolo základne a nevidel nič podozrivé. Dal som sa teda do výroby ďalšej časti brnenia a tréningu boja. Pomaly ale isto mi začali dochádzať zásoby. Za súmraku som sa vybral do lesa. S pomocou nočného videnia a ostreľovanej pušky sa mi podarilo dostať jeleňa. Vrátil som sa do tábora a pripravil mäso na údenie. Takto by vydržalo oveľa dlhšie.

„Čo to robíš?“ Takmer som z kože vyskočil.

„Dokelu.“ Uskočil som. „Čo ma strašíš?“

„Len som ti to chcela vrátiť. Čo to robíš?“ Ayra si zvedavo prezerala naporciované kusy mäsa.

„Počkaj, čo vrátiť?“

„Ty si ma tiež vystrašil tým tvojím bu-bu-bu.“ Začala podivne hýbať rukami, akoby niečo napodobňovala. „Čo to robíš?“

„Ja som ťa vystrašil? Ty si mi pri prvom stretnutí zmrazila nohy, pri druhom si na mňa zoskočila zo stromu, a pri treťom si vyliezla z hlavne tanku.“ Pokračoval som rozčúlene.

„Sme si kvit. Čo to robíš?“ Jej výpočty mi nesedeli, ale mávol som rukou.

„Snažím sa vyúdiť mäso, tak aby dlhšie vydržalo.“

„Prečo nepoužiješ mágiu?“ Nerozumel som jej gestám a výrazom. Bola buď znechutená, sklamaná alebo ju niečo bolelo. Aspoň tak by som to preložil u človeka.

„Zatiaľ neviem, ako vložiť dym do mäsa.“ Pokračoval som v prípravách.

„Nie dym, ľad. Môžeš predsa mäso zmraziť, a tým zabrániš kazeniu.“ Natiahla ruku, tvár jej sčervenala. „Tram-ta-ta-ta-dáá a je to.“ Vyriekla niečo ako čarovnú formulku a mäso obalil ľad.

„To mám neustále prísť a zmraziť ho?“ Nechcel som tráviť toľko času staraním sa o zmrazovanie.

„Jasné, že nie gropko. Zmrazíš a necháš slabé prepojenie, aby udržalo ľad. Pokiaľ mäso uložíš na chladné miesto, tak ti bude stačiť štipka mágie.“

„Počkaj, vravela si, že mágia musí vychádzať z tela. To budem musieť byť stále niekde blízko pri mäse?“ Konečne som mal šancu zistiť, ako tí mágovia hádzali ohnivé gule z oblohy.

„Nemusíš.“ Rozpačito sa zasmiala. „Mágia musí ísť z tela, to je pravda, ale to, kde ju vypustíš do sveta, je na tebe.“

„Prečo si mi to nepovedala hneď?“ Neviem ani prečo, ale cítil som sa naštvane. „Keď nepriateľ chcel dobiť Gratz, tak na nás padali ohnivé gule. Vieš mi aj o tom niečo povedať?“

„Tak dobre.“ Posadila sa. „Tých, čo napadli vaše mesto volajú Uirog. V preklade to je niečo ako ohnivé trojčatá. Mágiu využívajú spoločne, a preto dokážu aj na veľkú vzdialenosť používať silné kúzla. Čím ďalej od tela vypustíš kúzlo, tým je slabšie. Ak to skúša niekto ako ty, môže pri tom aj umrieť.“ Snažila sa budiť smutný dojem.

„Niekto ako ja?“

„Pochop, nechcela som, aby si sa zbytočne vystavil riziku. Ak by si vyvolal kúzlo priďaleko od teba, tvoje telo by spotrebovalo priveľa mágie, a tá by ti chýbala. Jedna ohnivá guľa pár metrov od teba by ťa zbavila všetkého telesného tepla.“ Dávalo to logiku, ale podstatnejšie bolo, že som ju mal presne tam, kde som chcel.

„Mohla si mi to povedať hneď a priamo. Dlhuješ mi to!“ Prikývla. „Prečo nemôžem používať magické zbrane?“ Sedela a striedavo mykala očami smerom ku mne a k zemi. Nevedela sa rozhodnúť, či mi to má povedať alebo nie.

„Poviem ti to, ale musíš dodržať svoj sľub a nepoužiť ju.“ Prikývol som a dychtivo som čakal na odpoveď. „O tejto mágii neexistujú takmer žiadne záznamy. Jediné, čo viem je, že každý, kto sa o ňu pokúšal umrel a nebola to pekná smrť. Mágia vysala telo nositeľa a premenila ho na suchú schránku.“ V krku mi úplne vyschlo a nevedel som, čo povedať. „Je tiež pravda, že tí, čo ju použili odrazili tisíce nepriateľov pred tým, než umreli.“ Tentokrát som si bol istý, že bola veľmi smutná. Vyzerala, akoby jej táto mágia vzala niekoho blízkeho. Posadil som sa k nej a objal ju. „Aaaaaa, čo to robíš?“ Sedela úplne stuhnuto a nevedela, čo má urobiť.

„To sa volá objatie.“ Pustil som ju. „Ak je niekto smutný alebo ak si niekomu vďačný, tak ho objímeš. Náš zvyk.“

„Hm, bolo to... zvláštne.“ Sadol som si oproti nej. „Počkaj!“ Zvraštila čelo a pozorne ma pozorovala. Po chvíľke pristúpila bližšie a prstom sa dotkla prilby. Tá sa poddala jej prstu. V tom sa jej oči rozžiarili a zväčšili. Zaberali takmer celú tvar, až to vyzeralo desivo. „Ty máš psychické brnenie?“ Opatrne som prikývol. „Jeeeeeeeee.“ Začala sa radovať a poskakovať po miestnosti. Takú šťastnú som ju ešte nikdy nevidel.

„Čo sa deje?“ Nestíhal som otáčať hlavu, aby som sledoval jej poskakovanie.

„Jupi, jupi, jupi, ty vieš vyrábať psychické brnenia, jupí, jupí, jupí.“ Niekoľkokrát to zopakovala a vôbec ma nevnímala. Preskočila stôl a plnou silou mi vrazila do hrude. Nastalo ticho. Z očí jej vhŕkli kvapky. „Au.“ Povedala tichým hlasom a opatrne si začala šúchať boľavú ruku.

„Ešte nie je úplne hotové.“ Pristúpil som k nej a pozeral na zranenú ruku. „Nestihol som ti to povedať.“

„To je v poriadku.“ Usmiala sa so slzami v očiach. „Po tejto ceste kráčaj.“ Zatínala zuby od bolesti.

„Dáš si?“ Vytiahol som z batoha poslednú broskyňu. Ayra sa schuti zahryzla, a tentokrát kôstku vyhodila. Chvíľku sa zdržala a ochladzovala si ruku. Keď otvorila portál, tak ním len pokojne prešla. Bolo zvláštne nevidieť ju prebehovať alebo preskakovať cez portál.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 3
Celkom: 146292
Mesiac: 3279
Deň: 185