Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5

11111.jpg

article preview

Vyrazili sme, ako najrýchlejšie to bolo možné, no slnko už aj tak skoro zapadlo. Rýchle tempo vyčerpávalo tieto deti viac, než som čakal. Dokonca aj tá odvážna ledva lapala po dychu. Vystrašené deti, ktoré bolo ľahké ovládať, sa menili na unavené. Začalo sťažovanie a odmietanie, aj keď sme boli len tri alebo štyri kilometre od dediny. Zo západom slnka som im dovolil utáboriť sa.

Tábor rozložili v dolinke medzi kopcami. Zákaz otvoreného ohňa bol posledný, na ktorom som trval. Sedeli v kruhu, potichu sa rozprávali a jedli čipsy. „Takže toto je hlavný dôvod prečo nevládzu.“ Pomyslel som si, keď som uvidel ako čipsy vymenili za gumených medvedíkov a zapili to presladenou minerálkou. Vyčítal som si, že som im batohy neprezrel poriadne. Nedošlo mi, že oni vidia pod pojmom jedlo, práve takéto veci.

Sadol som si ďalej od skupiny. Pozoroval a počúval som, o čom sa rozprávajú. Pri slabom svetle mobilu sedeli štyri dievčatá a traja chlapci. Nízke blonďavé dievča volali Katka a vyzerala z nich najmladšie. Dvojčatá Juraj a Jakub si doberali vysokého a chudého chlapca. Volali ho Pimpo, ale to bola asi len prezývka. Amálka bolo dievča, ktoré sa neustále vrtelo a obzeralo. Dosť ma znervózňovala. Nechápal som, prečo je taká nepokojná. Nič nehľadala, len zo sebou stále narábala. Nika pri nej sedela bez slova, mohol som si len domýšľať, na čo myslela. Poslednou zachránenou bola Wendy. Drobné plavovlasé dievča zahalené v dlhom svetri. Naťahovala si rukáv a zakrývala virten.

„Kto si, a prečo máš zahalenú tvár?“ Podráždene precedil Pimpo.

„Som ten, ktorý ti zachránil zadok!“ Odvetil som vážnym tónom. „Hovorí sa ďakujem!“

„Prepáčte, ja len...“ Odrazu akoby stratil reč.

„Čo ty len?“ Vyskočil som na nohy. „Odvahu si mal ukázať v tej dedine a nie tu!“ Trochu som to prehnal, ale neovládol som sa. Mohol predsa len zvoliť milší tón a nie správať sa ku mne ako k zločincovi.

„Prepáčte mu to, je tak trochu frajer. Silné reči, no žiadne skutky“ Wendy sa neisto uškrnula.

„Môžeš mi tykať, Wendy.“ Na chvíľku sa na ňu všetci zadívali.

„Môžete, teda môžeš nám povedať, kto si?“ Stala sa hovorkyňou skupiny.

„Môžem, ale nechcem.“ Posadil som sa. „Je to pre vaše dobro.“ Nikto nemal rád túto frázu, a tak som radšej pokračoval vo vysvetľovaní. „Ak by vás náhodou zajali, tak by sa istotne chceli dozvedieť, ako sa volám. Nepriateľ vie jednoduchšie vysledovať toho, koho meno pozná.“ Vymyslel som si to a dúfal, že mi uveria.

„Prečo by vás chceli hľadať?“ Nika prvýkrát prehovorila.

„Povedzme, že som ich už dosť veľa zabil, a že mám niečo, čo ich môže ohroziť.“ Chytil som sa za zápästie, na ktorom bol virten. Wendy pochopila čo myslím a zadívala sa na ten svoj ukrytý pod rukávom svetra. „Dosť bolo otázok! Tma je čoraz hustejšia a nemôžeme si tu len tak spať.“ Znova som vstal a očistil sa od zeminy. „Vidíte ten kopec?“ Deti otočili hlavu smerom k neveľkému kopcu za nimi. „Budeme sa striedať v držaní hliadky.“ Začali si čosi šepkať. „Utvorte dvojice!“ Wendy sa hneď pridala ku mne, ďalší pár tvorili dvojčatá Juraj a Jakub, Nika a Amálka, Pimpo a Katka. „Výborne!“ Pochválil som ich. Nečakal som, že sa tak rýchlo a bez frflania rozdelia. „My budeme prví.“ Ukázal som na mňa a Wendy. „O jednej v noci nás príde niekto vystriedať, a potom každé dve hodiny.“ Zamieril som do kopca. „Poradie si určte sami!“ Povedal som im, keď som prechádzal okolo. Wendy sa po chvíli spamätala a rozbehla sa za mnou.

Z kopca bolo ešte vidieť časť dediny a prístupovú cestu. Nechcel som ostávať tak blízko, no nemal som veľmi na výber. Jedinou možnosťou bolo, nechať ich tu a ísť sám, ale to by bol istý rozsudok smrti pre Wendy a ostatných. Mohol som ju síce vziať zo sebou, no pochybujem, že by šla. Rozhodol som sa zostať a neustále som sa upokojoval tým, že sme pre nich neboli súpermi. V prípade, že by nás prenasledovali takto v noci, tak by zrejme kráčali s fakľami v ruke bez strachu z toho, že ich vidíme. Veď prečo by sa mal predátor báť koristi? Aspoň počasie bolo na našej strane. Jasná noc plná hviezd nám poskytovala dobrý výhľad.

V diaľke bolo vidieť červené kužele obklopujúce dediny. Vyzeralo to, že pálili opustené dediny. Sedeli sme na deke a hľadeli navôkol. Lepšie povedané, ja som pozoroval okolie a strážil, zatiaľ čo vo Wendy narastala zvedavosť. Nechcela začať prvá, tak som to vzal na seba. „Chceš mi niečo povedať?“ Nestihol som ani poriadne dorieknuť vetu a už ma zaplavila vlna otázok. Počkal som, až sa musela nadýchnuť a odpovedal som jej. Väčšina z nich bola rovnaká, aké som kládol aj ja, a tak som jej ušetril nervy pri ťahaní informácii z manuálu virtenu. Wendy sa z ničoho nič strhla a v hlave mi začalo pípať varovné znamenie virtenu.

„Čo to je?“ Zakrývala si uši v snahe stlmiť nepríjemný zvuk.

„Neboj sa, to len virten ti chce niečo súrne povedať.“ Prestala sa chytať za hlavu.

„Ja sa predsa nebojím!“ Roztrasený hlas bol sotva presvedčivý.

„Takže sa ti hlas klepe od zimy?“ Zlovestne sa na mňa zadívala. „Choď sa pozrieť, čo chce.“ Neochotne zavrela oči a ponorila sa do podvedomia. Trvalo jej to len pár sekúnd.

„Vraví to, že virten môže komunikovať s iným virtenom. Vraj takto ušetríme čas a môžeme si vymieňať schémy.“ S vypätím síl sa snažila presne odrecitovať informáciu.

„Hm, to som netušil.“ Zamyslel som sa. „Chceš to vyskúšať?“ Bol som zvedavý, čo to je, a ako to funguje, ale na Wendy boli vidieť pochybnosti.

„Si si istý? Sme predsa na hliadke. Čo keď nás niekto prepadne, zatiaľ čo budeme v tom...“ Pozerala sa na svoj virten.

„V podvedomí je možnosť stále pozorovať okolie. Navyše čas tam beží pomalšie, takže si skôr všimneme prichádzajúce nebezpečenstvo.“ Usmial som sa, no znova mi nedošlo, že som mal na hlave kuklu.

            „Tak teda dobre, snáď mi to začne dávať väčší zmysel.“ Pokrčila ramená.

Niekoľko ďalších minút sme venovali snahe prepojiť virteny. Ako správny chlap, som odmietal návod a snažil som sa prísť na to vlastnými silami. Wendy to už začalo liezť na nervy, a tak sa šla poradiť s virtenom. Keď sme sa konečne prepojili, všetko bolo rovnaké, ako po prvej skúsenosti. Veľká prázdna miestnosť, až nato, že sme v nej boli dvaja. Chvíľu som sa obával, či mi z hlavy nezmizne kukla, no nestalo sa tak.

Bol som nadšený z novej možnosti, aj keď som si stále nebol úplne istý bezpečnosťou virtenu. Wendy však na tom bola oveľa horšie. Nervózne prešľapovala z miesta na miesto. Mávnutím ruky som aktivoval obrazovku, cez ktorú sme videli vonkajší svet, čo ju trochu upokojilo. Začali sme skúšať, čo všetko sa tu dá robiť, a popri tom sme sledovali les zahalený šerom. Najskôr sme obaja mali obavy z toho, či si náhodou nebudeme môcť čítať myšlienky, ale po pár neúspešných pokusoch nám odľahlo.

Bol to spoločný priestor, v ktorom sme si mohli vymieňať plány a nápady a zároveň sme šetrili čas. Každý z nás videl a počul len to, čo mu ten druhý dovolil. Nanešťastie, spomalenie času sa rátalo podľa najnižšej úrovne. Čiže moje spomalenie 1:6 tu vystriedalo Wendine 1:3.

Čas plynul a Wendy vyzerala pokojnejšie. Začínala si zvykať na virten, a aj na to, čo ponúkal. Pravdu povediac aj ja som sa upokojil, keď som vedel, že nie som jediný. Wendy sa nachádzala na druhej úrovni. Trochu ju sklamalo, keď videla, že ja som na šestnástej, no v jej očiach som videl odhodlanie vyrovnať sa mi. Najviac ju však potešilo, keď sa dozvedela o zmenšení batoha. Do desiatej úrovne, od kedy to mohla používať, bola ešte ďaleko, no už teraz si plánovala, čo všetko bude mať pri seba. „Občas zabúdam, že je ešte dieťa.“ Zamrmlal som si popod nos, keď som počúval jej zoznam vecí.

Všimol som si, že sa mi odhalila nová schopnosť. Mohol som v náhľade do reality zadať akoby automatický program, ktorý by hľadal to, čo som potreboval. Napríklad by sledoval, či sa niečo pohlo a podobne. Debata pokračovala rôznymi smermi, spoločne šlo aj získavanie znalostí a vedomostí rýchlejšie. Počas celej hliadky sme vytvárali rôzne plány. Najskôr jednoduché predmety, no skúšali sme aj zložitejšie veci, ako napríklad pasce. Spoločne nám to šlo oveľa ľahšie. Nie na darmo sa hovorí, že dve hlavy sú viac ako jedna. Tesne po polnoci bola Wendy na štvrtej úrovni. Rozoznel sa varovný signál, ktorý prerušil pokojnú noc. Nastal jej čas, aby si zvolila špecializáciu.

„Čo to má byť?“ Oči jej zaiskrili.

„Vyberieš si svoju hlavnú zbraň.“ Mykol som plecami, akoby to bola samozrejmosť.

„A môžem si vybrať aj tank?“ Stratil som reč. Mal som dojem, akoby som tie hodiny vysvetľovania strávil úplne zbytočne. Opakoval som jej veľakrát, že moderné zbrane nebudú fungovať, no ona to aj tak nepochopila. „Len žartujem, viem, že moderné zbrane nefungujú!“ Milý smiech sa rozlieval po miestnosti.

„Uf, odľahlo mi, už som si myslel, že si pribrzdená.“ Okolo mojej hlavy preletel virtuálny plán drevenej vidličky. „Ha ha ha, veľmi vtipné.“ Odfrkol som. „Počítač, ukáž Wendy možnosti špecializácie“ Chvíľku si prechádzala všetky možnosti, až jej zrak zastal pri luku.

„Toto si vezmem! Nabudúce ti preletí okolo hlavy skutočný šíp!“ Zlovestne sa zaškerila.

„Máš pravdu, okolo hlavy, pretože sa nevieš trafiť.“ Dodal som s úsmevom, po čom nasledovalo ešte niekoľko minútové podpichovanie, až kým sme si neuvedomili, že sa naša hliadka pomaly končí.

Wendy si obzerala novozískaný lúk a malú nádobu na šípy. Nemohol som si spomenúť na jej názov, ale to ma netrápilo. Nebol som jediný s virtenom, a to ma povzbudzovalo. Navyše teraz sme mohli tvoriť veci dvaja, teda ak by nás nechytili. V tom prípade by nás zrejme zabili, ale kto vie.

„Proti komu vlastne bojujeme?“ Prerušil som ticho noci.

„Čo tým myslíš?“ Stále sa hrala s lukom. Naťahovala jeho lanko a skúšala pevnosť.

„Videla si, ako vyzerajú?“ Pokračoval som.

„Nie“ Odvetila zamyslene. Až teraz sme si obaja uvedomili, že nevieme ani ako vyzerali. „Čo ak by vyzerali rovnako ako my? Mohli by byť medzi nami a ani by sme o tom nevedeli.“ Strach ovládol jej hlas.

„Istotne majú zelené ruky, namiesto vlasov farebné perie ako papagáj, a keď sa smejú, tak krochkajú.“  Začala sa usmievať, keď to počula.

„A nemajú zuby, takže môžu len žužlať.“ Dodala zo smiechom.

Bol som rád, že sa znova smeje. Začuli sme šumenie a slabé svetielko mobilu, boli to Pimpo a Katka. Naša hliadka sa končila. Sadli si na deku, vypli mobil a nechali nás vrátiť sa do tábora. Cestou dolu som stále uvažoval nad výzorom nepriateľov. V byte nebol čas dať jednému z nich dole prilbu, ale v dedine som to mal urobiť. Nabudúce som už šancu musel využiť!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38809
Mesiac: 4711
Deň: 128