Použil som zmrazenie, ako mi poradila Ayra. Ráno bolo mäso v úplnom poriadku a z tela mi unikalo mizivé množstvo mágie. Zvládol by som ho mraziť aj niekoľko týždňov bez toho, aby som doplnil mágiu. Vonku bol krásny letný deň, ale ja som sledoval počítače a satelity. Mapoval som celú Európu a snažil sa zistiť, kde všade sú nepriateľské vojská. Popri tom som dokončoval psychické brnenie. Dokončil som hrudný pancier, a tým som mal dokončenú hlavnú časť brnenia. Vonku bolo teplo, ale to mi vôbec nevadilo. Skrz čiernu psychickú zbroj prenikal jemný vánok, ale slnečné lúče nie. Venoval som sa teda výrobe druhého meča. Návrh som mal pripravený, ale v hlave mi zaznel varovný signál.

„Čo sa deje?“ Opýtal som sa manuálu.

„Zaznamenávam rádiovú komunikáciu dvadsať kilometrov južne.“ Inak chladný strojový hlas znel nervózne.

„Pusti mi to.“

„Chrrrrr... sme pod... pomoc... poloha dva...“ Chrčanie neustále prerušovalo slová.

„Strácam signál.“ Ozval sa nervózny hlas.

„Zaznač mi ich polohu.“ Na mape sa objavila červená bodka. V rýchlosti som dokončil druhý meč a utekal na miesto posledného spojenia. Používal som portály na krátku vzdialenosť, a tak som tam bol behom pár minút. Na otvorenej lúke som uvidel asi stovku civilistov. Sedeli v kruhu na zemi a nepriateľ ich obkolesoval. V diaľke bolo vidieť ďalších pár civilistov, ako sa snažia uniknúť prenasledovateľom. Neváhal som ani sekundu. Vytvoril som portál päťdesiat metrov od obkľúčených civilistov a prekročil ho. Všetci otočili hlavu mojím smerom. Nad hlavou sa zjavil čierny kruh a ja som sa zmenil na prízrak. Rozbehol som sa na najbližšieho z nepriateľov. Nechcel som, aby sa sformovali do väčšieho počtu. Použil som čo ma Ayra naučila a vytvoril niekoľko prúdov hustej pary. Nepriateľ tak nevedel, v ktorom som sa skrýval. S dvoma mečmi v rukách som sa presekával k zajatcom. Netrvalo dlho a pár z nich sa chopilo šance. Brali meče mŕtvych nepriateľov alebo sa na nich vybrali neozbrojení. Jednotky, ktoré prenasledovali utečencov, zmenili smer, ale bolo neskoro. Väčšina z nepriateľov už bola porazená. Pomocou portálov som skákal za chrbty zvyšných nepriateľov a skôr, ako sa otočili, padli mŕtvi k zemi. Nik z nich nemal nekonečno a nemohli ma blokovať.

Boj skončil a vystrašený dav sa zhŕkol k sebe. „Čo si zač?“ Ozvalo sa odniekiaľ z prostriedku masy. Skrz dav sa predieral vysoký chlap. Vyzeral by nebezpečne, ak by v ruke nedržal fľašu vodky, a ak by vedel stáť rovno.

„Tu nie ste v bezpečí.“ Ignoroval som opilca. „Toto sú najbližšie bezpečné mesta.“ Zobrazil som mapu tak, aby ju každý videl.

„Čo si zač?“ Precedil medzi zuby opilec. „S tebou sa rozprávam.“ Ukázal mojím smerom, a pomaly sa pohol vpred.

„Sadni.“ Natiahol som ruku a vyvolal najsilnejší vietor, aký som mohol. Nebol veľmi silný, a na takúto vzdialenosť by ho sotva zhodil k zemi. Chcel som si však niečo vyskúšať. Vytvoril som malý portál, ktorý takmer nebolo vidieť. Jeho druhý koniec bol tesne pred opilcom. Skrz neho prenikol vietor až k opilcovi a zrazil ho k zemi. Potešilo ma, že to vyšlo, pretože takto som mohol požívať kúzla na väčšiu vzdialenosť.

„Čo to.“ S ťažkosťami sa staval na nohy. „Ty jeden!“ Zahromžil a rozbehol sa na mňa. Znovu som pred ním otvoril portál a on nim prebehol. Ocitol sa tak tristo metrov ďaleko.

„Ako som už povedal, choďte do bezpečných miest. Tu ste veľmi na rane.“ Už som tam viac nemal čo robiť. Chystal som sa vrátiť na základňu, keď sa mi v batohu rozblikal virten. Vybral si niekoho z davu. Začal som teda pátrať. Prechádzal som davom a všimol si chlapíka, ktorý mal na chrbte prenosnú rádiostanicu. Zrejme on volal o pomoc, ale virten pri ňom neblikal. Virten pred tým patril fanatikovi, ktorý sa snažil vytvoriť akýsi kult v meste Gratz. Mohol som si myslieť, že jeho úsudok bol prinajmenšom zvláštny. Virten sa divo rozblikal hneď, ako sa k skupine pridal opilec. „Také plytvanie.“ Povedal som si v duchu. Ayra mi síce vravela, že môžem určiť virtenu nositeľa ja, ale bol som radšej, keď si ho virten zvolil sám.

„Tu máš.“ Hodil som mu virten. „Nekonečno si ťa vybralo, ak chceš patriť k nám, tak si ho nasaď.“ Ukázal som mu nekonečno na mojej ruke.

„Na čo to slúži?“ Snažil sa ho otvoriť ako fľašu.

„Prestaň Igor!“ K opilcovi pribehla žena a vytrhla mu nekonečno z rúk.

„Nech sa páči pane. On si niečo také nezaslúži.“ Žena mi čo najzdvorilejšie podala virten.

„Je mi ľúto, ale nekonečno si zvolilo jeho. Musí sa sám rozhodnúť, či ho chce alebo nie.“ Opätoval som zdvorilý tón.

„Daj to sem.“ Vrhol sa po virtene a nasadil si ho. Vždy po nasadení nekonečna bol človek pár sekúnd mimo, ale pri ňom už prešli minúty a stále sa neprebral. Začínal som sa obávať, či ho to nezabilo. Skontroloval som mu pulz. Všetko vyzeralo v norme, tak sme čakali ďalej. Medzitým som sa zoznámil s jeho ženou. Volala sa Vivien a oproti Igorovi vyzerala veľmi mlado. Mala dlhšie čierne vlasy a na sebe špinavé oblečenie ako každý. Mali tábor neďaleko odtiaľto, kde ich Mirnilčania prepadli. Niekoľko z nich zostalo v tábore, aby bránilo ostatných, ale dlho nevydržali. Mali pri sebe prenosnú vysielaciu stanicu, ale nik im neodpovedal. Vivien a Igor mali dvoch chlapcov. Mohlo im byť tak sedem alebo osem rokov. Starší sa volal Botond a mladší Grego.

„Preboha, si v poriadku?“ Igor sa prebral a Vivien sa naňho vrhla.

„Asi áno.“ Odvetil zmätený Igor.

„Garm, počuješ ma?“ Využil som chvíľku, kým sa tí dvaja objímali.

„Démon?“ Ozvalo sa neisto.

„A kto iný? To už nepoznáš môj hlas?“ Snažil som sa neznieť vážne.

„Len som si to musel overiť. Šepká sa, že si zmizol a nikto nevie kam.“ Odpovedal Garm.

„Ako, že nikto nevie kam? Ja predsa viem.“ Zasmial som sa. „No nemám veľa času. Mám tu nového špecialistu, ktorý potrebuje zaučiť. Je niekto z vás v meste? Myslím teba, Artemis alebo Gildartsa.“

„Myslím, že Gildarts je v mestečku Heves. Mal by tam oddychovať a dopĺňať zásoby pred útokom na Budapešť.“

„Pošli mi súradnice.“ Po chvíli sa na mape objavilo mestečko Heves. „Nevieš, ako to tam vyzerá? Majú vyznačene miesto, kde môžem otvoriť portál?“

„To sa musíš opýtať jeho.“

„Dobre teda, ďakujem.“

„Nie je zač. Kedy ťa môžeme očakávať na bojisku?“ Pripomínalo to otázku, ktorú kladiete len zo slušnosti.

„To je vo hviezdach. Možno zajtra a možno o rok.“ Zasmial som sa. „Musím ísť, tak veľa šťastia.“

„Aj tebe.“ Ozvalo sa mi v hlave a prerušil som spojenie.

„Dostanem vás do bezpečia.“ Obrátil som sa k Igorovi a Vivien. „Musíš veľa trénovať, nech si platný v boji.“ Zameral som sa na Igora. „Dajte mi chvíľku, spojím sa s Gildartsom. Mal by byť neďaleko.“ Nechápavo sa na seba pozreli. „Gildarts, počuješ ma?“ V hlave nastalo ticho. Zopakoval som to niekoľkokrát, ale nik sa neozýval. Začal som mať zlé tušenie. Pokúsil som sa vytvoriť portál vo vysokej výške nad mestom. Skrz neho som videl ako mirnilská armáda bombarduje mesto. Udatní obrancovia opätovali paľbu z niekoľkých katapultov, ale mali krátky dostrel. Gildarts mi stále neodpovedal, a tak som musel konať. „Ukryjete sa v lesoch, ak sa sem do polnoci nevrátim, tak choďte do najbližšieho mesta!“ Nemal som čas na vysvetľovanie, tak som použil prísny tón, akoby to boli neposlušné deti v škole. Dvoma skokmi som bol späť na základni. Vzal som všetko, čo by sa mohlo hodiť. Okrem granátov aj maskovaciu plachtu a padák. Nemal som čas dopĺňať mágiu vetra a najrýchlejší spôsob, ako sa tam dostať, bol zo vzduchu. Batoh som mal napchaný až k prasknutiu, no jeho váhu som takmer necítil. „Chcelo by to väčší batoh, pomyslel som si.“ Teraz však na to nebol čas.