Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 52

11111.jpg

article preview

             Zvyšok noci som strávil na úmornej ceste na základňu. Keď sa konečne rozvidnelo, došiel som do cieľa. Brnenie bolo v pokojnom stave mäkké a poddajné. Nemusel som si ho dávať dole, a aj tak som spal pohodlne. Prespal som celý deň, ale keď som sa večer prebudil, rebrá boli zrastené, a takmer nič ma nebolelo.

            Chcel som pokračovať v tréningu, ale stále som bol akýsi unavený. Zavolal som teda Wendy, aby sa o mňa nebála. Premeškal som jedno volanie, a tak mi to dala poriadne vyžrať. Upokojili ju až historky, ktoré si o nás ľudia hovorili. Predebatovali sme niekoľko hodín, ale ja som nebol vždy duchom prítomný. Uvažoval som nad tým, o koľko by sa mi zjednodušilo cestovanie, ak by som mal koňa. Na druhej strane, by som sa oňho musel starať, čo nie je moja parketa. Nedokázal som sa poriadne postarať ani o moje mäso, ktoré som mal zmrazené. Tak trochu som naňho zabudol a vďaka tomu, že som bol ďaleko, sa ľad rozpustil. Na povrchu sa už tvorili podivné škvrny, a tak som ho musel vyhodiť. Vlastného koňa by som tiež mohol niekde zabudnúť, a pri toľkých myšlienkach, ktoré sa mi vírili v hlave, by to nebol problém.

            Povzbudený príbehmi o mne som sa však pustil do práce. Trénoval som poctivejšie ako kedykoľvek pred tým, skúšal som nové kúzla, ktoré mi Ayra ukázala. Tvoril som ilúzie skupiniek vojakov, či už peších alebo na koňoch. Snažil som sa vytvoriť ich čo najreálnejšie, ale absencia akýchkoľvek zvukov mi to sťažovala. Asi ťažko by nepriateľ uveril, že sa naňho valí oddiel jazdcov, ak by nepočul dupot koní alebo bojové pokriky vojakov. Napadlo mi, že by som mohol použiť portály umiestnené v ilúziách. Skrz nich, by som prehrával zvuky. Lenže nemal som, čím ich prehrávať a tiež sa portálom nedalo hýbať, takže nemohol nasledovať ilúziu. Bol som však odhodlaný. Koniec koncov, virten sa v preklade volal nekonečno a veril som, že ak budem usilovne cvičiť, tak získam aj túto schopnosť.

            Prešlo niekoľko dní a Ayra sa ani neukázala. Nevedel som, čím to bolo, ale bez nej mi šiel tréning mágie ťažko. Moje telo si nevedelo zvyknúť na nebezpečnejšie zdroje mágie. Čakal som, že virten mi pomôže lepšie znášať tieto vedľajšie účinky, ale nestalo sa. Aspoň v ilúziách a tvorbe veci psychických zbraní a brnení som pokročil. Veľké ilúzie, či skupinky ilúzií už vyzerali reálne a občas som aj započul zvuk, ale možno som si to len nahováral. Dokončil som si celé brnenie, a k tomu niekoľko nových zbraní. Obojručný meč, kopija a luk boli prvé z nich. Upravil som si aj to, ako som si zbrane privolával. Vždy som vytvoril magický kruh rôznej farby a z neho akoby vypadla zbraň. Bavilo ma to, pretože vyzerali, akoby som ich ťahal z iných svetov.

            Experimentoval som aj s našou technológiou. Po niekoľkých popáleninách a výbuchoch som dokázal zakomponovať nočné videnie a termovíziu priamo do prilby. Obe boli vytvorené silou mojej psychiky. Mohol som si ich kedykoľvek privolať a odvolať. Problémom bol zdroj energie. Skúšal som napodobniť pôvodné batérie. Vytvoriť batériu nebol problém, ale nabiť ju už áno. Mágia blesku veľmi rýchlo vyprchávala, a ak som jej tam uložil viac, tak sa batéria začala prehrievať. Vyskúšal som nabiť ju pomocou generátora na základni, ale to dopadlo ešte horšie. Po niekoľkých pokusoch mi s tým pomohol manuál virtenu. Pôvodný chladný strojový hlas začínal prejavovať akési emócie. Vyzeralo to, že sa dobre zabával na mojich pokusoch. Nakoniec mi pripomenul prípojku vo virtene. Nejako som zabudol, že upravený virten mal možnosť napájať energiou naše stroje. S tohto úpravou to šlo ako nič. Dokonca som ani nemusel pripájať nočné a termálne videnie k virtenu. Stačilo, ak som mal neprerušenú psychickú zbroj od virtenu po prilbu.

            Čím viac vecí z psychickej sily som vytvoril, tým viac ma bolela hlava. Kým sa predmety nachádzali v realite, tak som nič necítil, ale keď sa vrátili do mysle, tak sa všetko zhoršilo. Akoby zaberali miesto v mojej hlave. Nemohol som nechať takéto cenné kúsky len tak niekde pohodené. Musel som vymyslieť čo s tým, ale do tej doby som nechal ďalšie návrhy nedokončené. Mal som pripravené ďalšie zbroje, a k ním aj ilúzie. Strieborná zbroj mala byť opakom k prízraku. Ilúziu mali tvoriť anjelské krídla, ktoré by mi za pomoci mágie pomohli lietať. Bolo to dosť prehnané, hrať sa na anjela alebo niečo podobné, ale aj tak bez lepšieho ovládania mágie by som nelietal. Ďalšie brnenie bolo upravené pre jazdu na koni. Na prilbe bol pár malých krídelko a celá zbroj mala zosilnene vrstvy na nohách. Toľko maličkostí som si chcel ešte vyrobiť, ale už by sa mi do hlavy nevošli.

            „Vylez, viem, že tu si.“ Povedal som do prázdna.

            „Ako si to vedel?“ Odvetila Ayra. „Veď som sa poctivo ukryla!“ Líca sa jej nafúkli a vyzerala ako urazené dieťa.

            „Nielen ty máš esá v rukáve.“ Pokrčil som plecami.

            „Čo? Kde?“ Začala si horlivo prezerať rukávy.

            „Čo to robíš?“ Opýtal som sa zmätene.

            „Hľadám predsa tie esá, vravel si, že aj ja ich mám.“ Neprestávala hľadať.

            „Heh.“ Uškrnul som sa. „To sa len tak hovorí. Myslel som, že ty máš svoje finty a ja zas svoje.“ Sklamane na mňa pozrela.

            „Máš v rukáve aspoň nejakú bros....“ zamyslela sa, „bros-kyňu?“ Dokončila neisto.

            „Prepáč, už nemám.“

            „Nevieš si ich vypestovať?“ Začudovala sa.

            „Jasné, že viem, ale trvá to roky, než z jadierka vyrastie strom.“

            „Hah.“ Usmiala sa a rozbehla po základni. Hlavu mala takmer zaborenú v zemi a čosi hľadala. Po chvíli ku mne pribehla a v ruke držala špinavú kôstku broskyne. „Pozeraj gropko.“ Vložila jadierko do zeme a pokývala na mňa, nech ustúpim. Urobil som pár krokov dozadu a pozoroval, čo sa bude diať. Ayrina pokožka začala hýriť farbami. Lepšie povedané, striedala sa na nej červená a čierna. Zem okolo jadierka začala černieť a spod hliny vykukli zelené lístky. Netrvalo to ani minútu, a predo mnou stál asi trojmetrový strom obkolesený rovnako veľkým čiernym kruhom zeminy. Na strome vypučili kvety a Ayrina pokožka zostala čierna. Okolo stromu sa začali hmýriť ligotajúce sa mušky. Z kvetov sa stali malé broskyne, ktoré postupne dorastali. Ayrina pokožka sa znova zmenila, tentokrát na sýtu modrú. Slnečný deň sa na pár sekúnd zmenil na absolútnu tmu. Prvé lúče, ktoré prenikli tmou sa opreli do krásne červených broskýň. Ayra vyskočila nad strom a pomaličky dopadla na zem. Cestou stačila obrať plnú náruč broskýň. Nadšene pribehla ku mne a podala mi jednu z nich. Vtedy som si uvedomil, že mám otvorené ústa a vyvaľujem oči na to, čo dokázala.

            „Ehm, ďakujem.“ Rozpačito som si vzal broskyňu. Pozorne som si ju prezrel, vyzerala veľmi chutne. Opatrne som sa do nej zahryzol a bola to tá najsladšia broskyňa, akú som kedy jedol. Chcel som si dať ďalšiu, ale Ayra sa nechcela deliť. Musel som si po ňu dôjsť k stromu. Pod nohami som cítil čiernu zem. Zohol som sa a prešiel cez ňu rukou. Vtedy mi došlo, čo sa stalo. Ayra vysala všetky živiny z pôdy a na rýchle dozretie broskýň použila slnečné lúče z celého okolia. Bolo to desivé, ale zároveň úžasné.

            „Prečo sa ti mení farba kože?“ Sedeli sme pod stromom a vychutnávali si broskyne.

            „Čo tým myslíš?“ Mľaskala a rozprávala.

            „Stále, keď čaruješ, tak sa zmeníš. Prečo?“

            „Čo je to tam?“ Ukázala na horizont.

            „Hm,“ zahľadel som sa, „myslím, že to je rieka.“ Povedal som neisto.

            „Čo by sa stalo, ak by vyschla?“ Cez mľaskavé zvuky bolo ťažké rozpoznať, čo sa pýtala.

            „Neviem, asi by vyschol les, ktorý ju nasleduje.“ Často menila tému, a tak som to už ani nevnímal.

            „Ak chýba voda, tak sa do popredia dostane sucho. Rovnako je to s mágiou a Roltoncami.“ Spokojne sa chytila za brucho a oprela si hlavu o strom.

            „Hm,“ zamyslel som sa, „takže ak použiješ mágiu vody, tak chýba v tvojom tele. Potom získa prevahu opak vody, a tým je oheň. Preto sčervenieš?“ Uvažoval som nahlas a Ayra súhlasne prikývla. „Ale....“ srdce mi poskočilo. Ponoril som sa do podvedomia a začal meditovať. Po chvíli som opatrne otvoril oči a čakal, čo sa stane. Bol som nervózny a Ayra si len v pohodlí užívala teplý deň. Čakal som sekundu, desať, dvadsať, minútu a nič sa neudialo. Vyskočil som na nohy a začal som vrieskať od radosti. Ayra tiež vyskočila na nohy a opakovala po mne. Zrejme si myslela, že to je nejaký môj zvyk. Mal som chuť objať ju, ale naposledy sa jej to veľmi nepáčilo. „Takto ľudia prejavujú veľkú radosť.“ Povedal som nakoniec.

            „Veľkú radosť? K tomuto ti stačí pár broskýň?“ Neisto sa usmiala.

            „Broskýň?“ Zatriasol som hlavou. „Nie! Viem ako ovládnuť mágiu. Pozri.“ Z pravej ruky vyskočili plamene a z ľavej tiekla voda. Ayra si ich zvedavo obzrela a nechápavo potriasla hlavou. „Držím ich v rovnováhe, ak to takto urobím s každou mágiou, tak sa vyhnem vedľajším efektom. Môžem mať v sebe hromadu ohňa bez toho, aby ma popálil, ak k nej pridám aj hromadu vody.“ Zadívala sa na mňa pohľadom: „Veď to vedia aj malé deti,“ ale vôbec mi to nevadilo. Konečne som mohol napredovať míľovými krokmi.

            Bol som nedočkavý a chcel som pokračovať v tréningu, ale Ayre sa akosi nechcelo. Začal som mať podozrenie, že vypestovanie toho stromu ju dosť unavilo. Nechcela vyzerať ako slaboch, tak sa tvárila akoby nič. Pripomínala mi mňa, keď som bol ešte mladší. Tiež som pobehoval kade tade. Chytal som ľudí za slovíčka a za každých okolností sa tváril, že som v poriadku. Koniec-koncov to robím dodnes. Tiež ju bavilo schovávať sa a vytvárať okolo seba oblak záhadnosti. Bola síce mimozemšťan, ale pomaličky som začal prenikať do tajov jej gest. Nemal som pochybnosti, že všetko, čo mi povie, malo za sebou nejaké to „ale“, o ktorom sa už nezmieni.

            Videla moju nedočkavosť, no stále odmietala trénovať. Namiesto toho chcela vidieť, čo nové som sa naučil. Ukázal som jej teda psychické zbrane, ale ponechal som si nočné a termálne videnie len pre seba. Nepotrebovala vedieť všetko, aj keď nejaké podozrenie mala. Nachytal som ju, ako si nenápadne prezerá môj virten. Virten ukrytý pod zbrojou bol nepohodlný, tak som ho zakomponoval priamo do nej. Niektoré úpravy však vytŕčali, no tvárila sa, že ich nevidí.

            „Čo ti je?“ Pribehla ku mne. Keď som uložil kopiju späť do mysle, zatočila sa mi hlava a musel som sa posadiť.

            „Len sa mi trošku zakrútila hlava.“ Oprel som si hlavu o koleno.

            „Ty si ich všetky ukladáš späť do hlavy?“ Vyzerala zdesene.

            „Ak ich mám v hlave, môžem si ich privolať behom sekundy.“ Neveriacky zakrútila hlavou.

            „Niekedy nechápem.“ Zamumlala si pod nosom. „Dívaj sa a uč sa.“ Vo vzduchu sa objavil úplne maličký portál. Natiahla ruku a v nej sa objavila trojmetrová kopija. Na rozdiel od mojej či Garmovej, jej bola jedným slovom nádherná. Červenozlatá kopija bola vzorovaná po celej dĺžke. Výnimku tvoril len malý pás hladkej kože, ktorý slúžil na uchopenie. Ostrá čepeľ pretínala slnečné lúče a jej lesk ma oslepoval. Červené stuhy vejúce tesne pod čepeľovou dopĺňali majestátny vzhľad zbrane. „Za prvé, toto je kopija.“ Hrdo ju zodvihla k oblohe. „Za druhé, psychické veci si môžeš privolať skrz malý portál z tvojej skrýše.“ Takmer som nezaregistroval, čo povedala. Dnes som sa už druhýkrát prichytil, ako zízam s otvorenými ústami. Okrem toho, že kopija bola umeleckým dielom, narábala s ňou, akoby nevážila ani kilo.

            „Skrýšu?“ Nebol som si istý, či som ju dobre počul.

            „Jasné, hádam nechceš celý život ťahať všetky poklady stále so sebou?“ Pohŕdavo si obzrela môj batoh.

            „Kde by som mohol vytvoriť skrýšu? Všade sa niekto potuluje a mohol by ju objaviť.“

            „Máš predsa celú planétu, a ak ti to nestačí, tak máš celý vesmír.“ Šibalsky sa usmiala.

            „To je pekné, ale ja neviem vytvoriť portál tak ďaleko.“ Snažil som sa znieť, čím zúfalejšie. Dúfal som, že mi s tým pomôže. Videl som, ako si povzdychla a moja nádej sa premenila na realitu.

            „Tak ja ti s tým pomôžem.“ Mrzuto precedila medzi zubami. „Najlepší by bol nejaký opustený ostrov, len ako ho nájsť?“ Začala premýšľať.

            „S tým ti viem pomôcť.“ Usmial som sa. „Poď za mnou.“ Odviedol som ju do budovy k počítačom. Netrvalo dlho a pripojil som sa na satelity. Ayra pozorne skúmala obrazovku.

            „To je čo?“ Zízala s jemne otvorenými ústami alebo som len videl, čo som vidieť chcel.

            „Vo vesmíre krúžia okolo zeme satelity. Tie pozorujú planétu a ja sa skrz nich môžem pozrieť kamkoľvek.“ Namieril som satelit na základňu a vybehol som von. Po chvíli som sa vrátil a Ayra sa smiala od ucha k uchu.

            „Ten čierny fľak si bol ty, že?“ Nadšene ukazovala na monitor.

            „A kto iný?“ Usmial som sa. „Ale je čas nájsť pekný odľahlý ostrovček.“ Ayra neochotne prikývla. Chcela vidieť viac obrázkov z vtáčej perspektívy.

            Prehľadávali sme ostrovy a hľadali nejaký malý, na ktorom by nemali byť ľudia. Ayra prehľadávala ostrovy sama. Vytvárala portály vysoko nad zemou, pretože snímky boli nejasné a nechcela skončiť v nejakom strome. Za pomoci jej mágie len doplachtila na ostrov a podala mi hlásenie. Prehľadávala ostrov za ostrovom, ale jej nároky boli vysoké. Ani po dvoch tuctoch nenašla ten správny, aj keď väčšina z prehľadaných boli odľahlé neobývane ostrovy. Nakoniec ma vzala na taký, čo spĺňal jej kritéria. Na tento ostrov by v živote nik nevstúpil. Boli na ňom stovky jedovatých hadov. Ayra nimi prechádzala ako nič a oni jej uhýbali z cesty. Držal som sa v tesnom závese a snažil sa ich nijako nevyprovokovať. Doviedla ma ku kamennej stene. Natiahla ruky a pár minút takto nehybne stála.

            „A je to.“ Vyzerala unavene, ale neviem z čoho. Stále sme boli na ostrove plnom hadov, kde nič nebolo. Zamávala rukami a otvoril sa portál. Vstúpili sme do tmavej miestnosti. Svetlo, ktoré prechádzalo portálom, nestačilo na osvetlenie celej miestnosti. Zodvihla ruku a ohnivé guličky sa s piskotom rozleteli do priestoru. Jedna za druhou dopadali do akýchsi lámp visiacich na stenách. Za každou lampou bolo zrkadlo, ktoré znásobovalo jas plamienku. Pomaly sa celá oblasť rozjasňovala a ja som uvidel veľký sklad plný políc, stolov a kadejakého náradia. „To je tvoja skrýš.“ Udýchane riekla.

            „Ja..,“ nevedel som, čo na to povedať.

            „U nás je slušnosť poďakovať.“ Zadívala sa na mňa.

            „Ďakujem.“ Odvetil som trasľavým tónom.

            „Tak poď, prevediem ťa.“ Rezignovane zavelila. Čakala zrejme viac ako suché ďakujem, ale na jeden deň toho bolo už priveľa.

            Úkryt mal tri poschodia. Na prvom boli police, krabice, skrine a kadečo, čo som mohol potrebovať na uskladnenie malých objektov. Nižšie poschodie obsahovalo dielne. Boli tu rôzne náradia, kováčske vybavenie aj ďalšie predmety, ktorých účel som mohol len hádať. Najnižšie poschodie bolo úplne prázdne, no malo svoje čaro. Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré mali tak akurát vysoký strop, ktorý podopierali jednoduché stĺpy, tu bolo všetko oveľa väčšie. Strop mal dobrých dvadsať metrov a podopierali ho mohutné kamenné stĺpy uložené v dvoch radoch. Celá miestnosť mohla mať aj sto na sto metrov. Pripomínala mi veľké trpasličie sály, ktoré často ukazovali vo filmoch. Ayra ma upozornila, nech si podrobne preskenujem každý kút mojej skrýše. Nebol som ešte dosť silný, aby som vytvoril portál, ktorým by som prešiel do úkrytu. Mohol som však vytvoriť malý portál a umiestňovať v úkryte všetko, čo vyrobím za pomoci mysle. Preto som si musel vedieť predstaviť, kam to ukladám, aby som si to odtiaľ mohol aj privolať.

            „To je úžasne.“ Povedal som, keď sme prešli portálom späť na ostrov. „To si všetko zvládla tak rýchlo?“

            „Mám v tom už prax.“ Uškrnula sa. „Ale väčšinu vybavenia som už mala, tak som ti ho len presunula.“ Snažila sa znieť skromne, akoby to pre ňu nebol žiaden problém. Videl som však, že je už dosť unavená.

            „Ešte raz ti veľmi ďakujem.“ Použil som najmilší tón, aký som vedel. „Ale nechápem, prečo sme museli kráčať pomedzi hadov a neprešli sme portálom priamo do skrýše.“

            „Musel si predsa spoznať susedov.“ Sklonila sa k jednému z hadovi a jemne ho pohladila. „Postrážiš mi ho Urky?“ Had jemne zasyčal a ja som sa len nechápavo poškriabal po hlave. Ayra vytvorila portál a obaja sme sa vrátili na základňu. Vyskočila nad strom a obrala niekoľko broskýň. Pred dopadom na zem urobila salto a prepadla portálom. Bola preč a mne trvalo ešte pár hodín, než som sa dokázal sústrediť natoľko, aby som mohol meditovať.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44901
Mesiac: 4644
Deň: 110