Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 54

11111.jpg

article preview

„Je vám to jasné?“ Opýtal som sa po hodine vysvetľovania.

„Nooooo, asi aj áno.“ Laco si rozpačito poškriabal hlavu.

„Tak mi to zopakuj.“ Zúfalo som vzdychol.

„Takže...“ začal opakovať postup. Upravil som pripájanie sa k satelitom, tak aby to pochopil každý, ale Laco zrejme nebol „každý“. Našťastie Valkýra bola o niečo zručnejšia. Kontrolovala ho a opravovala, ak niečo poplietol.  Spoločne im to šlo dobre a s trochou praxe by s tým nemali mať problém.

„Výborne!“ Na počítači sa objavili všetky satelity v dosahu. Laco si vybral jeden z nich a na monitore sa objavila fotografia zeme. „To už zvládnete sami.“ Pristúpil som k stolu a prehodil som si odstreľovaciu pušku cez rameno. Bola výborná na lov zvery a za posledných pár dní mi prirástla k srdcu.

„To už musíš ísť? Načo vláčiš tú vec so sebou?“ Horlivo ma nasledovala Valkýra.

„To je tajné a áno musím.“ Lietala okolo mňa ako kolibrík okolo kvetu. Jej červené vlasy trčali spod prilby a prebehovali zľava doprava a naopak.

„Zostaň aspoň kým nepríde zvyšok skupiny.“ Pred skočila predo mňa a jej zelené oči na mňa skúšali psí pohľad. Zastal som a povzdychol si. „Vidíš, koľko nás tu je. Pokiaľ príde ďalší útok, tak sa neubránime, a táto cenná základňa padne do ich rúk.“ Jedno som musel uznať, ženy vždy vedeli ako ovládať chlapa.

„Tak dobre.“ Vzal som pušku do ruky. Nad hlavou sa mi objavil strieborný kruh, z ktorého vyšľahlo jasné svetlo. Nik ma vo vnútri nevidel, a tak som si švihom vymenil zbroj. Psychické brnenie som si nemusel pracne zobliekať a obliekať, stačilo sa na to len sústrediť mysľou. Čierne brnenie vystriedalo vzorované strieborno belasé. Mal som čas preštudovať si veľa kníh. Videl som kadejaké stredoveké a staroveké brnenia, ale prišli mi fádne. Pátral som teda vo fantasy knihách a hľadal niečo krajšie. Brnenie sa skladalo zo strieborných kovových kusov, ktoré chránili trup, nohy, ramená a ruky. Belasá látka vypĺňala medzery. Z pásu mi na oboch stranách visel prekladaný kovový vejár, ktorý lepšie chránil nohy. Vznášal sa povedľa, a tak ma neobmedzoval v pohybe. Na hrudi som mal zatiaľ prázdne miesto, chcel som ho vyplniť nejakým symbolom, ale zatiaľ som neprišiel na to, akým. Prilba mala široký priezor v mieste očí. Pre lepšiu ochranu zraku mala aj lesklý strieborný kryt, ktorý vo svetle žiaril. Z prilby vystupoval pár bielych krídelko. Z vršku prilby vychádzal čierny cop vlasov. Poslednou reálnou súčasťou bol krátky plášť rovnakých farieb. Keďže každá časť bola vytvorená z psychickej sily, mohla byť kedykoľvek odstránená či spevnená. Preto som sa neobával, že by mi plášť prekážal v boji. Dojem dotvárali anjelské krídla, vytvorené pomocou ilúzie, a obojručný meč upnutý medzi nimi.

„Aaaaaaaaa.“ Ozval sa zaseknutý hlas Valkýry, keď sa svetlo rozplynulo. Roztiahol som krídla a prudko nimi mávol. Mágia vetru ma vyniesla vysoko do vzduchu. Jemne som doplachtil na jednu z vežičiek a v kľude som sa tam usadil.

Ťažký meč na chrbte mi bránil v pohodlnom sedení. „Malá chybička,“ pomyslel som si a oprel som ho o hradbu. Hľadel som za hradby a nevšímal si, čo sa dialo vo vnútri. Nepriatelia boli mŕtvi alebo zajatí, no pocit, že ma niekto sledoval, neprestával. Prezrel som si kamery, ale nič som na nich nevidel. Odložil som si odstreľovaciu pušku do ruksaku a vytiahol z neho ďalekohľad. Do prilby som si namontoval kadejaké vymoženosti a na ďalekohľad som akosi pozabudol. Rozhliadol som sa po okolí, ale nikde nebolo ani živej duše. Za iných okolností by som si začal myslieť, že si to len namýšľam. Moje zmysly sa však zlepšili a bol som presvedčený, že tam niečo je.

Čakanie som využil na čerpanie mágie a zdokonaľovanie sa v boji z blízka. Každá sekunda tréningu navyše mi mohla v boji zachrániť život. Zotmelo sa a po armáde nebolo ani chýru, ani slychu. Zmenil som jasné žiariace brnenie späť na čierne a preskočil som hradby. Prešiel som okraj lesa a pozbieral malé kamery zo stromov. Mohli sa mi ešte zísť. Armáda dorazila až pred polnocou. Nechcel som vyraziť do lesa za tmy, hlavne ak som nevedel, čo za tma na mňa číhala. Oddýchol som si na provizórnej posteli a tesne pred východom slnka som bez slova zmizol.

Zamieril som k Mariboru. Tjaša, Wendy a Nia by už mali byť na ceste. Zvolil som si cestu južne od Balatonu. V tejto oblasti bolo viac lesov, kde som sa mohol ukryť. Šiel som pokojným tempom a nepríjemný pocit zo základne ma prenasledoval. Skúšal som sa v náhodných intervaloch otáčať, ale nezbadal som nič. Ani len jemný pohyb stebiel trávy či praskot vetvičiek.

Bol som v polovici cesty a v hlave mi zaznel alarm. Niekde v okolí bola Ayra. Nastavil som si na ňu špeciálny tón, nech viem, aké nebezpečenstvo mi hrozí. Spomalil som a snažil sa vypátrať, kde sa ukrývala.

„Stoj!“ Ozval sa tichý nervózny hlások. „Sadni si, akoby si si chcel oddýchnuť a mlč.“ Pokračoval tichý hlas skôr, ako som stihol reagovať. Uposlúchol som a posadil sa. Vytiahol som z ruksaku kúsok sušeného mäsa a fľašu vody. Začal som si odhrýzať malé kúsky a čakal. „Sledujú ťa Ovy.“ Zalovil som v pamäti, nebol som si úplne istý, ale mal som dojem, že to boli tie operené zajace. „Nemôžem sa ukázať, kým ťa sledujú. Skús sa ich nejako striasť a hlavne sa stále pohybuj. Ak niekde ostaneš pridlho a sám, tak ťa zabijú!“ Jej hlas znel veľmi ustarostene. Nechýbalo veľa a odpovedal by som jej. Našťastie som mal ústa plné sušeného mäsa. Zodvihol sa vietor a odvial vrstvu lístia pred mojimi nohami. Spod nich na mňa vykukovala akási kniha. „Vezmi si ju a poctivo študuj.“ Položil som k nej ruksak a nenápadne si ju doň vložil. „Pokračuj ďalej, nech nevycítia, že som tu.“ Vstal som a pokračoval v ceste.

Spočiatku som bol nervózny. Musel som si poctivo prezrieť cestu, aby som nešiel v blízkosti žiadneho nepriateľského mesta. Ovy by im hneď podali hlásenie a ja by som mal problémy. Nervozitu však prehlušovala zvedavosť, ktorá mi doslova kričala v hlave. Chcel som sa pozrieť, čo je to za knihu, a aké tajomstvá ukrýva. Mohla to byť prvá mimozemská kniha, ktorú by som videl. Musel som však vydržať, kým  nájdem bezpečné miesto. Nanešťastie zotmelo sa a ja som nemal inú možnosť, než sa utáboriť v tesnej blízkosti mestečka. Ak by som pokračoval ďalej, ocitol by som sa na pustej lúke. Z kopca som mal aspoň dobrý výhľad na celé mesto a okolo som rozvešal kamery. Niekoľko z nich som namieril na oblohu. Manuál virtenu ich kontroloval, a každý zvláštny úkaz mi hlásil. Virten však považoval aj jeleňa či líšku za zvláštny úkaz. Musel som mu teda ukázať zvieratá z kníh, ktoré by sa mali v okolí vyskytovať a upozorniť ho, že nie sú zvláštnym úkazom.

V pohodlí hojdacej siete som z ruksaku vytiahol záhadnú knihu. Navonok vyzerala ako úplne nová. Na obálke boli svetlomodré deti, ktoré naháňali farebné svetielka. Na vrchu boli neznáme symboly. Domyslel som, že to bude zrejme názov knihy písaný v Roltonštine. Otvoril som knihu a prezrel si, čo je v nej. Takmer celá kniha bola obrázková s minimom textu. Niektoré stránky boli pekne ilustrované, iné vyzerali, akoby ich niekto narýchlo domaľoval. Postavičke, ktorá žiarila farbami, chýbala ruka a bola dokreslená jednoduchými čiarami. Na každej stránke žiarilo malé svetielko. Keď som sa ho dotkol, ozval sa Ayrin hlas, ktorý mi vysvetlil, čo sa na stránke deje. Netrvalo dlho a zistil som, čo to je za knihu. Obsahovala popisy stoviek farieb a mágie, ktorá k nim prislúcha. Vyzeralo to na knihu pre úplne deti. Zrejme sa nezachovalo veľa týchto kníh, a ktovie odkiaľ ju vyhrabala. Musela nahradiť poškodené obrázky, a tak ich tam sama domaľovala. Pôvodná kniha bola zrejme v dosť zlom stave, a toto bolo len niečo ako jej prefotená kópia. Bol som však vďačný aj za to. Ayra ma začala učiť kúzla, ktoré si vyžadovali kombinovanie rôznych druhov. Ja som však nepoznal ani základné mágie a nie to, aby som ich ešte kombinoval. Táto kniha mi pomáhala lepšie porozumieť tomu, na čo, ktorá mágia slúži. Boli tu uvedené aj konkrétne príklady použitia. Bola to pre mňa najvzácnejšia kniha, akú som kedy držal v rukách. Nechcel som ju zničiť neustálym vyťahovaním z ruksaku, a tak som si ju preskenoval do pamäti. Nanešťastie Ayrine nahrané poznámky nešlo preskenovať. Mohol som len hádať, ako ich vytvorila, a to skeneru nestačilo. V databáze sa tak ocitla kniha, z ktorej sa nedalo čítať. Tých pár textov, ktoré v knihe boli pôvodné, pocítili zub času a máloktorý z nich bol kompletný. Navyše boli v cudzom jazyku.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44511
Mesiac: 4677
Deň: 181