Ležal som v sieti a meditoval. Snažil som sa zaspať, no mesto v rukách nepriateľov, ktoré bolo hneď pod kopcom, mi to znemožňovalo. Mesto žiarilo jemnými lúčmi faklí a stráže sa len nemotorne prechádzali po hradbách. Podľa mapy, ktorú sme s Wendy získali v Budapešti, by malo mať mesto posádku dvestotridsiatich Mirnilčanov, piatich Galbotov a jedného veliteľa. Vyzeralo to však, že ich bolo menej. Údaje boli staré niekoľko týždňov, a tak sa im už nedalo veriť.

Počas meditácie som si všimol silnú fialovú žiaru nad mestom. Bežným okom nebola vidieť. Vyhľadal som v knihe fialovú farbu a pozorne som počúval výklad. „Fialová farba je farba mysle. Jedinec dokáže pomocou nej čítať myšlienky, komunikovať s ostatnými na veľké vzdialenosti či ovplyvňovať sny. V krajnom prípade môže slúžiť na ovplyvňovanie mysle ostatných a zbavenie ich vlastnej vôle.“ Obdivoval som, ako sa Ayra dokázala odosobniť. Nahrávala každú správu pokojným tónom, aj keď touto mágiou zotročili jej ľud.

Celú noc som pozorne pozoroval mesto a všimol som si, že jedno miesto bolo tmavšie ako ostatné. Sledoval som to miesto a všimol si, že sa pohybuje. Musel to byť veliteľ. Hlavou mi začali víriť nápady, ako by sa to dalo využiť. Ayra nechcela rozprávať o tom, ako ovládajú iné rasy. Vycítil som, že ju trápila tá bezmocnosť. Zrejme ich skúšala oslobodiť spod nadvlády, ale žiaden jej pokus nevyšiel. Jediné, čo som vedel, bolo, že ak niekoho z nich zajmeme, tak odmietne jesť a piť až nakoniec umrie. Ayra vyzerala, že sa v mágii vyzná, tak som predpokladal, že sa snažila magickou cestou prerušiť spojenie. Možno to nevyšlo a možno áno, ale len na krátku chvíľu. Každopádne som hľadal spôsob, ktorý by Ayra nemohla použiť. Nemusela mať naňho príležitosť alebo prostriedky. Bola predsa len sama. Písal som si každý nápad, ktorý mi preblesol hlavou. Postupne som vyškrtával tie, ktoré Ayra pravdepodobne skúšala, a tie, ktoré som nemal ako odskúšať. Postupne mi zostali dva nápady. Prvým bolo, že zabijem každého veliteľa, ktorý sa na zemi nachádza. Niečo také by však trvalo dlho. Preto som chcel vyskúšať najskôr druhý nápad. Na to som však potreboval armádu. Chcel som hneď zavolať Tjaši, aby mi ju poskytla. Bola však hlboká noc. Zobudiť ju v takomto čase by zrejme prebudilo jej nepríjemnú feministickú povahu. Tolerovala ma len preto, že som bol platný v boji. Počkal som teda do rána.

„Tjaša, počuješ ma?“ Bol som už celkom blízko, takže ma mala počuť bez problémov.

„Počujem. Kedy dorazíš?“ Ozval sa chladný panovačný tón.

„Nedorazím.“ Odvetil som smutne. „Musím si niečo vybaviť.“

„Čo je dôležitejšie než skoré víťazstvo vo vojne?“ Rozčúlene zaprskala. „Ty sám si nás nútil, aby sme sa ponáhľali. Ak je pravda, čo si tvrdil, vieš, že nemáme čas!“ Hromžila.

„Toto je dôležite. Ak to vyjde, tak to rapídne urýchli naše víťazstvo.“ Bránil som sa.

„Teraz musím prerábať plán. Nemohol si mi to povedať skôr?“ Prskala a počul som dutý zvuk úderov.

„Skôr?“ Zvážnel som. „To som ti to mal oznámiť o tretej v noci? Od vtedy to totižto viem ja sám.“ Začínala ma rozčuľovať.

„Aspoň že na Karmín sa dá spoľahnúť.“ Odfrkla. „Chceš ešte niečo, alebo sa môžem pustiť do nového plánovania?“

„Potreboval by som tak dvesto vojakov.“ Nastalo ticho. „Nemusia to byť vycvičení vojaci, stačia nováčikovia.“

„Nemám nikoho, koho by som ti mohla poslať.“ Znela, akoby nad niečím premýšľala. „Všetko, čo mám, postupuje k Mariboru a nenechám Graz úplne bez ochrany.“

„Máš tam desaťtisíce ľudí, to mi nemôžeš poslať tie dve stovky?“ V duchu som si zanadával.

„Už som stratila dve stovky vojakov tým, že sa k nám nepripojíš. Nehodlám oslabiť armádu ešte viac.“ Jej hlas znel vážne, ale aj neisto. Zrejme naozaj potrebovala každého vojaka, čo mala.

„Čo už, zoženiem si ich inde.“ Dodal som rezignovane a rozlúčil sa s ňou. Aj keď sme sa nemali veľmi v láske, obaja sme sa k sebe správali slušne.

Začal som rozmýšľať, kde by som mohol získať ďalších vojakov. Mohol som požiadať Gabriela, aby mi ich sem poslal, ale trvalo by to pridlho. Mohol som vytvoriť len ilúziu vojakov, ale nevedel som, ako dlho by som ich musel udržiavať, a či by som to zvládol. Ďalšou možnosťou bolo pomôcť Tjaši, a potom sa sem vrátiť, ale do tej doby by sa mohlo všetko zmeniť. Dochádzali mi možnosti a ja som vedel, čo som musel urobiť. V oblasti bola len jedna armáda, ktorej by dvesto mužov nemuselo chýbať. Bol tam však Laco a Valkýra. Laco bol dobrý spoločník, dalo sa s ním porozprávať, ale chcel vedieť všetko. Valkýra bola horlivá a túžila po akcii. Táto misia nebola pre ňu, ale pochybujem, že by som ju o tom presvedčil. Nemal som veľmi na výber, a tak som zamieril späť na základňu. Pred odchodom som si v základni vytvoril miesto, kde som mohol bez obáv otvoriť portál. Prešiel som ním na druhú stranu a stalo sa niečo zvláštne. Pocit, že ma niekto sleduje zmizol. „Ty hlupák.“ Karhal som sám seba. Mohol som skákať portálmi na rôzne miesta a striasť sa tak ovy už dávno.

„Čo sa stalo?“ Cez hlúčik vojakov, ktorí sa zhŕkli okolo mňa, sa predrala Valkýra.

„Nič sa nestalo. Potrebujem len dvesto vojakov na jednu tajnú misiu.“ Dav si začal šuškať.

„To by nemal byť problém.“ Zaškerila sa. „Len sa musíme opýtať Gabriela.“ Mrzuto zvraštila ústa.

„Dobre, máš čas do obedu. Potom musím vyraziť.“ Hneď po prechode portálom som sa stratil v dave a na mieste nechal len ilúziu. Použil som malý portál, aby som prenášal hlas do ilúzie. Teraz už bola ilúzia zbytočná, a tak sa rozpadla na niekoľko jasných svetiel. Nepozorovane som vyliezol na jednu z veží a pozoroval rozčarované pohľady vojakov. Netrvalo dlho a dav sa začal rozchádzať. Valkýra šla do budovy, odkiaľ sa ovládali satelity, aby kontaktovala Gabriela. Chystal som sa ustlať si, keď som zacítil mágiu niekde v blízkosti. Na mieste, kde som pred tým vytvoril portál ja, sa zjavil ďalší portál. Ako blesk z neho vyletela malá Ova a namierila si to do oblakov. Vystopovala môj portál a nasledovala ma. Nemohol som ju nechať ujsť, ale bol som prislabý, aby som ju prenasledoval do oblakov. Na dvore sa hneď strhol krik a zbadal som, ako sa zvedavé zraky upierajú ku mne. Nechcel som v nich vyvolať strach, tak som sa len kľudne posadil a ďalej oddychoval. Tváril som sa, že to nie je nič nebezpečné, a že môžu pokračovať v práci. Zdalo sa, že to zabralo. Netrvalo dlho, a každý sa vrátil k práci.

Za hradbami a obkolesený armádou som sa cítil bezpečnejšie. Tých pár hodín spánku mi prišlo vhod. Na obed som zišiel z hradieb a vstúpil do miestnosti s počítačmi. Valkýra a Laco sa už balili na cestu. V miestnosti bol ďalší chlap, ktorého som nepoznal. Obaja mu dávali posledné inštrukcie ako zaobchádzať so satelitmi.

„Viete, že nemusíte ísť obaja? Dokonca nemusí ísť ani jeden z vás.“ Povedal som začudovane. Potreboval som len armádu.

„Vieme, ale šancu vidieť ťa v akcii si nenechám ujsť.“ Svižne odvetila Valkýra a vybrala sa von.

„Navyše mi dochádzajú historky.“ Pridal sa Laco a nasledoval Valkýru von z budovy.

„Tak dobre.“ Vzdychol som si. „Prihlásilo sa dosť vojakov?“ Opýtal som sa.

„Čo myslíš? Vojaci veria, že ak sú s tebou, tak sa im nič nemôže stať. Museli sme vyberať, koho vezmeme, a koho nie.“ Informoval ma Laco.

„Gabriel to povolil?“ Pýtal som sa ďalej.

„Spočiatku bol skeptický, ale presvedčila som ho.“ Valkýra mykla ramenami.

„Na čo sa máme pripraviť? Útok, zakrádanie sa, či niečo špeciálne?“ Vyzvedal Laco.

„Obliehanie.“ Obaja stuhli. Zrejme sa im nepáčila myšlienka obliehať mesto s dvoma stovkami vojakov. „Špeciálne obliehanie.“ Doplnil som a obaja sa neisto pohli vpred.

„Kde to vlastne ideme?“ Valkýra sa zamyslela. Mala plne ruky práce s prípravou, a až teraz jej došlo, že vôbec nevie, kam ich vediem.

„To uvidíš o chvíľu.“ Vyšli sme von a dvesto vojakov stálo nastúpených v radoch. Mali zbalené základne veci a niekoľko väčších a menších stanov. Predstúpil som pred nich. „Púšťame sa do nebezpečnej misie na území nepriateľa. Ak uspejeme, získame kľúč k porážke nepriateľa. Nanešťastie to môže trvať niekoľko týždňov a nikomu nemôžem zaručiť, že to prežije. Preto, ak chce niekto odísť, nech to urobí teraz. Ďalšia šanca už nebude.“ Pozorne som si prezeral dav a skúmal, či ho niekto opustí, ale nestalo sa. „Dobre teda. Až prejdete na druhú stranu, tak nezastavujte. Neviem, ako dlho udržím portál otvorený pre toľkých ľudí, tak sa ponáhľajte.“

„Do dvojíc.“ Skríkla Valkýra a mužstvo sa zoradilo. Otvoril som portál, skrz ktorý bolo vidieť mesto. Vojaci sa rozbehli cez a ja som s vypätím všetkých síl udržal portál otvorený. Valkýra sa nechcela vzdať svojho koňa, a keď šla ako posledná, musel som ho ešte zväčšiť. Všetci sme úspešne prešli na druhú stranu.  Prikázal som, aby rozložili stany a všade po lese nachystali pasce, ak by k nám chceli zavítať hostia. Do večera nezostal v tábore jediný nezamestnaný vojak. Pár minút po tom, ako sme prešli, sa objavil portál a vyletela z neho ova. Chcel som ju zostreliť, ale bolo by to zbytočné. Obliehali sme predsa mesto, takže nepriateľ vedel, kde som bol.

„Všetko je nachystané. Kedy zaútočíme.“ Zotmelo sa a Valkýra mi prišla podať hlásenie.

„Heh, to nie je naša misia.“ Odvetil som záhadne.

„A čia teda je?“ Pridal sa k nám Laco.

„Nájsť kľúč a nie hromadu mŕtvol.“ Uškrnul som sa.

„Kľúč?“ Zarazila sa Valkýra.

„Ach,“ povzdychol som si. „Ty si vôbec nepočúvala moju motivačnú reč? Načo som si ju potom pripravoval?“

„Ehm, nie je to blázon?“ Valkýra to neisto zašepkala Lacovi.

„Úroveň devätnásť, zlepšenie zmyslov.“ Otočil som sa k ním. „Nedokážeš šepkať tak, aby som to nepočul.“ Usmial som sa, aj keď skrz prilbu to nebolo vidieť. Obaja len nervózne čakali čo bude ďalej. „Aká si vlastne úroveň?“ Zameral som sa na Valkýru.

„Sedemnásť.“ Odvetila hrdo. „Perháč a Igor boli len na úrovni desať.“ Pokračovala sebaisto.

„Hm.“ Posmešne som si odfikol.

„A ty?“ Asi som ju trochu urazil.

„Je čas.“ Rozhliadol som sa okolo a tma už pokryla všetky kúty.

„Čas načo?“ Zmetene ma nasledovali do lesa. Keď sme boli mimo dohľad mesta, zmenil som sa na prízrak, otvoril portál a preskočil ním. Nechal som ich dvoch na druhej strane a rýchlo ho zavrel, aby ma nemohli nasledovať. Ocitol som sa vo výške jedného kilometra nad mestom a padal k zemi. Na chrbte som mal padák ako rezervu, ak by mi nejako zablokovali mágiu. Jemne a nepozorovane som doplachtil na strechu jedného z domov. Ponoril som sa do podvedomia a prezeral si okolie. Našiel som zdroj fialového žiarenia asi tristo metrov južne od mojej polohy. Zakrádal som sa pustými uličkami až k môjmu cieľu. Veliteľ bol práve na obchôdzke a strážili ho dvaja Galboti. Hodil som medzi nich dymový granát a vbehol som do dymu. Jedným švihom padol ich veliteľ k zemi. Nestrácal som čas a vytratil som sa skôr, ako sa ostatní stačili prebrať z ochromenia. Keď sa dym rozplynul a ostatní sa prebrali k životu, dvaja Galboti ležali nehybne na zemi. Obyčajný dymový granát ich zrejme omráčil. Dúfal som, že nie sú mŕtvi, ale nemal som čas zisťovať to. Otvoril som portál a vrátil sa k Lacovi a Valkýre.

„Kde si bol?“ Valkýra vyskočila na nohy.

„Tam.“ Ukázal som na mesto. „Naša misia začala. Vytvorte skupinky, ktoré budú sledovať Gal...“ Zamyslel som sa. Nik z nich nevedel čo je to Galbot a nechcel som im vysvetľovať, odkiaľ to viem. „Nech sledujú tých veľkých šupináčov. Akúkoľvek, čo i len najmenšiu zmenu správania, nech mi hneď nahlásia.“ Obaja už len rezignovane prikývli a vybrali sa späť do tábora. Videl som, že pochybujú o dôležitosti tejto misie. Ja sám som veľmi neveril, že by to mohlo vyjsť, ale za pokus to stálo.