Ticho tábora prerušovalo len jemné praskanie ohňa a nervózne prešľapovanie hliadok, ktoré čakali, až ich niekto vystrieda. Mesiac bol v splne a občas som na oblohe zahliadol Ovu, ako preletela ponad tábor. Po krušnom rozhovore s Wendy, ktorý som absolvoval pred chvíľkou, mi nepriateľ nemohol nahnať ani štipku strachu. Wendy sa vedela rozčertiť ako nikto, a keď sa dozvedela, že nedorazím, mala chuť sem nabehnúť a dotiahnuť ma k armáde za uši. Popravde som si nebol úplne istý, či už nebola na ceste ku mne. Jej rozlúčenie bolo naštvané a neurčité. Šiel som si teda ľahnúť a dúfal som, že sa vyplatilo riskovať.

Ráno ma prebudilo rinčanie zbraní. Vyšiel som zo stanu a uvidel, ako vojaci trénujú. Valkýra prikázala každému, aby poctivo trénoval, kým sme tu čakali. Hliadky poctivo strážili hradby a pozorovali Galbotov. Nechcel som vyzerať nečinne, a tak som vzal drevo z okolia a postavil z neho provizórne opevnenie. Špicaté koly mali zabrániť nepriateľským jazdcom v prekvapivom útoku. Za pomoci mágie som spravil násyp a doňho som vpichol ďalšie koly, ktoré bránili tábor aj pred pechotou. Väčšinu dňa som aj tak strávil meditáciou a tvorbou ďalších zbraní a vybavenia z psychickej energie. Keď som si bol istý, že ma nik nevidí, tak som poctivo študoval Ayrinu knihu. Dozvedel som sa mnoho zaujímavých veci. Každá mágia mohla slúžiť hneď niekoľkými spôsobmi. Napríklad oheň nemusel byť braný ako to, čo vie spáliť okolie. Dalo sa ho použiť aj na podporenie morálky jednotlivca či skupiny. Inak povedané mohol slúžiť ako aura, ktorá jemne vniká do okolitých ľudí a povzbudzuje ich zápal. V boji sa tak dalo kombinovať viacero mágií, nielen k útoku a obrane, ale aj k povzbudeniu či podpore. Každá nová znalosť vo mne povzbudzovala zvedavosť. Chcel som vedieť, čo by sa dialo, ak by sa skombinovalo niekoľko rôznych tipov mágie. Ako by fungovala chladnokrvnosť z ľadovej mágie a zápal z ohnivej mágie. To boli len tie základné živly. V tom mi prebehol po chrbte mráz. „Čo asi dokáže mágia vesmíru?“ Kládol som si túto otázku. Koniec koncov bola to súčasť mojej aury, ale nič som o nej nevedel. V Ayrinej knihe nebola o nej ani zmienka. Mohol som si len domýšľať, v akom stupni štúdia sa táto mágia nachádzala.

Deň ubehol ako voda. Občas som sa pripojil k tréningu a testoval som si boj s rôznymi zbraňami aj v realite. Keďže som vedel ovládať silu čepele, nemusel som používať cvičné meče. Jednoducho som nechal pevné jadro zbrane, zatiaľ čo ostrie zbrane bolo ako z gumy. Počas boja som často prehadzoval jednu zbraň za druhú. Keď sa súper vzdialil, vzal som si kopiju. Keď sa naopak priblížil, vzal som si meče. Dlhé chvíle strávene vo vlastnej mysli sa prejavili aj v realite. Mal som pocit, akoby sa údery protivníka pohybovali pomalšie. Vyhľadal som si a mal som pravdu, teda čiastočne. Nebolo to ovplyvnené spomalením času, ktoré prebieha v podvedomí, ale zlepšením zmyslov. Úprimne mi bolo jedno, akým spôsobom vznikla táto schopnosť. Zaujímalo ma len to, ako ju ešte viac zlepšiť a zdokonaliť.

Za súmraku som sa vytratil do lesa a vytvoril portál necelých päťdesiat kilometrov severne a asi kilometer nad zemou. Prebehol som ním a čakal som na druhej strane. Keď som zahliadol otvárajúci sa portál, rýchlo som vytvoril ľadovú stenu tesne nad. Už ma nebavilo byť neustále sledovaný. Ova preletela portálom a vrazila do ľadovej steny. Omráčená padala k zemi. Zletel som za ňou a chytil ju skôr, ako dopadla. Dôkladne som ju zviazal a vrátil sa do tábora. V stane som už mal pripravenú klietku, do ktorej som ju položil. Krídla mala zviazané lanom a nohu priviazanú o konštrukciu klietky. Zaviazal som jej oči, aby nemohla vytvoriť portál na reťazi a pretaviť ju. Nemohol som pri nej byť neustále a blokovať jej portály. Keď som si bol istý, že mi neuletí, tak som si ju trošku prezrel. Vážne vyzerala ako malý zajac s bielymi krídlami. Ňufák, uši, laby, dokonca aj chvost bol totožný so zajacom. Namiesto srsti však bola pokrytá perím. Odkryl som jej pásku z očí a pootvoril jedno z nich. Z modro zelených očí vychádzal jemný oranžový dym. „Hm, tá nie je ešte v ich plnej moci.“ Pomyslel som si. „Snáď nedopadne ako ostatní zajatí.“ Dodal som smutne a stiahol som jej pásku naspäť na oči. Odložil som si veci a šiel som spať. Bol to príjemný pocit, necítiť na chrbte pár očí.

Nasledujúce ráno som vstal konečne plne odpočinutý. Vonku bol príjemný letný deň a väčšina chlapov cvičila do pol pásu vyzlečených. Valkýra mala na sebe len kraťasi a tenké tričko. Namiesto prilby mala akúsi škrabošku, ktorá jej zahaľovala tvár. Dlhé červené vlasy jej často padali do očí. Cestou sa jej vytratili všetky gumičky, ktoré by skrotili jej vlasy, a tak som jej ich pár vyrobil. Bola na nízkej úrovni a nemala veľa schopností, ktoré by mohla rozvíjať, no výroba predmetov ju vonkoncom nebavila. Radšej sa venovala boju zblízka a jazde na koni. Často sa s ním aj rozprávala, ale to robil skoro každý so svojimi zvieratami.

„Takže,...“ Večer som sa pridal k Lacovi a ostatným pri ohni.. „Prečo sme tu?“ Ani plné ústa pečeného diviaka mu nezabránili v tom, aby sa pýtal.

„Čím menej ľudí to vie, tým lepšie.“ Odvetil som a odkrojil si malý kúsok.

„Ale no tak.“ Pokračoval s plnými ústami. „Aspoň niečo nám povedz.“

„Niečo, spokojný?“ Laco sa na mňa začudovane pozrel.

„Ehm?“ Poškriabal sa na hlave. „Aké niečo?“

„Povedal si predsa, nech ti poviem niečo, tak som to urobil.“ Nastala chvíľka ticha, ktorú prerušil smiech z plných pľúc.

„Ty si zo mňa uťahuješ.“ Ozvalo sa pomedzi smiech. Pokrčil som plecami a vychutnával som si kúsok diviaka. Bol len jemne dochutený, ale aj to stačilo. Počas vojny je vždy niečoho nedostatok. U mňa to bolo korenie a soľ.

„Prečo si ty myslíš, že sme tu?“ Opýtal som sa ho.

„Čo ja viem?“ Pokrčil plecami. „Vytratil si sa v prvý deň, nedovolíš nám zaútočiť na mesto, a k tomu všetkému máme pozorovať správanie tých šupináčov.“ Zopakoval udalosti posledných dni. „Zrejme si urobil niečo, čo by ich malo rozhodiť, a teraz čakáš na výsledok.“

„Alebo si chcel byť s nami dlhšie, a preto si nás sem vytiahol.“ Pridala sa Valkýra.

„Alebo patrím k ním a čakám, ako dlho bude trvať, než vás ja a mágovia v meste ovládneme. Potom vás pošleme späť do miest, kde budete pre nás robiť špinavú prácu.“ Praskanie ohňa bolo to jediné, čo sa dalo počuť. Dokonca som si nebol istý, či vôbec dýchajú. Jeden z vojakov bol stuhnutý a v ruke zvieral rukoväť meča zasunutého v pošve. Zrejme som to trošku prehnal. „Myslíš si, že meč by ti pomohol?“ Zadíval som sa na vojaka. Ten zdesene pustil rukoväť a po tvári mu tiekli potoky potu.

„To nemôže byť pravda.“ Valkýra s ťažkosťami prehltla.

„Ani nie je.“ Bezstarostne som pokrčil ramenami a ukrojil som si ďalší kúsok diviaka. „Pravdu má Laco.“ Dodal som pred tým, ako som si vložil chutný kúsok mäsa do úst.

„Ty si ale.“ Ozval sa zúrivý tón Laca. „Takto nás vydesiť.“ Začal nadávať. „Skoro ma z teba kleplo.“ Neprestával hromžiť.

„Ale prečo si tu ty?“ Obrátil som sa k Valkýre.

„Ja?“ Zarazila sa. „Predsa sme ti prišli pomôcť.“ Začala nervózne.

„Gabriel nie je hlupák, neposlal by do prvej línie niekoho s nízkou úrovňou a ešte k tomu svoju dcéru.“ Všetci sa na seba začali nechápavo dívať.

„Odkiaľ to vieš?“ Takmer vykríkla.

„Už musím ísť.“ Vstal som od ohňa a vybral sa do stanu. Laco a ostatní zostali pri ohni, ale Valkýra vyskočila na nohy a schmatla ma za ruku. „Toto tu už raz bolo.“ Povedal som zlovestne a ona uvoľnila zovretie.

„Prepáč.“ Zosmutnela. „Ale odkiaľ to vieš?“

„Nebol som si istý, ale potvrdila si mi to.“ Valkýra sa podivne zamračila, akoby sa na seba hnevala. „Pýtal som sa vojakov a všetci mi tvrdili, že Gabriel mal problém pustiť len teba na túto misiu. Taktiež mám pocit, že máte niečo spoločné.“

„Teraz to už vedia všetci.“ Pokračovala smutným tónom.

„Nikto to nevie.“ Zodvihla hlavu. „Ja som sa ťa to opýtal skrz virten, nik iný ma nepočul. Nie som hlupák! Nikdy by som neprezradil identitu špecialistu!“

„Ale, ale...“ zakoktala sa. „Veď ostatní sa na mňa čudne dívali.“ Zmetene zatriasla hlavou.

„A čuduješ sa? Vykríkla si bez zjavného dôvodu.“ Usmial som sa. Valkýre to začalo dávať zmysel. Prehrala si znova rozhovor a uvedomila si, že vykríkla do prázdna, a preto sa na ňu divne pozerali. Od samej radosti sa ma pokúsila objať, ale preletela skrz ilúziu. „Neskoro.“ Uškrnul som sa a pokračoval k stanu. Chvíľku som sa ešte díval na mesto. Pozdávalo sa mi, že fialový opar je o niečo slabší ako ráno. Nebol som si tým istý, no dodávalo mi to nádej.