Pred východom slnka sa Ova prebrala. Zmetene sa mykala a snažila si uvoľniť reťaz na nohe. Jej malé zúbky však boli bezbranné. Otvoril som klietku a pevne ju uchopil. Prestala sa mykať, tak som jej zložil pásku z očí. Pocítil som, ako sa snaží otvoriť portál, ale blokoval som ho. Zmraštila čelo, čo na zajačej tvári vyzeralo komicky, a začala hrýzť. Držal som ju pevne, tak na mňa nedosiahla. Rezignovane sklopila zrak a začala si niečo mumlať. Nebol som si istý, či je to jazyk alebo len zvieracie zvuky. Vložil som jej do klietky dve misky. V jednej bola voda a v druhej niekoľko druhov jedla. Bez pásky na očiach som ju zavrel do klietky a sledoval, čo urobí. S vodou nemala problém, hneď si dala niekoľko dúškov a spokojne sa posadila. Bolo krásne vidieť, ako jej z očí stúpa oranžový dym. Po chvíli sa priblížila aj k druhej miske a začala ju skúmať. Nad natrhanou púpavou len ohrnula nos. Sektor s hmyzom ju tiež veľmi nezaujal. Mäso a ani ovocie ju tiež nezaujalo. Zaviazal som jej teda oči a šiel som pohľadať niečo iné, čo by mohla chcieť.

Prechádzal som sa po tábore a zbieral všetko čo mi napadlo. Okrem kôry stromov či rýb som pozbieral aj menej pravdepodobné pochúťky ako napríklad kamienky. Keď som sa k nej vrátil, mal som už peknú zbierku kadejakých podivností. Postupne som jej podával jeden pokrm za druhým. Chutili jej machy a ihličie. Šiel som jej ich teda nazbierať viac. Nechal som pri nej misku s vodou, machom a ihličím a zaviazal jej oči. Nemohol som stráviť celý deň tým, že budem blokovať jej pokusy uletieť. Pre každý prípad som klietku presunul vždy na iné miesto tak, aby nevedela, kde presne je. Síce som neveril, že by mohla vytvoriť portál, kým som bol v tábore, ale istota bola istota.

V tábore panovala pokojná nálada. Vojaci trávili dlhé chvíle tréningom a hraním kadejakých hazardných hier. Peniaze už nemali žiadnu cenu, a tak hrali o prídely či osobné veci. Snažil som sa venovať hlavne môjmu tréningu a nevšímať si okolité vzruchy. Valkýra ma však požiadala o pomoc s jej tréningom, tak som sa jej sľúbil na pár hodín denne. Vždy bolo lepšie trénovať s niekým, kto sa v tom už trochu vyzná, ako to skúšať sám. Na zemi bola dosť nemotorná, ale akonáhle vysadla na koňa, všetko sa zmenilo. Vedela s nim skvelo manévrovať a mal som čo robiť, aby som sa vyhol jej útokom. Proti jazdcom som nebojoval, takže to bola skvelá príležitosť aj pre mňa.

Po troch dňoch štúdia Ayrinej knihy som sa dostal na jej koniec. Prešiel alebo lepšie povedané prelistoval som všetkých tisícstoosem kúziel. Za tak krátky čas som si ich nemal v pláne zapamätať, ale chcel som mať možnosť kliknúť na kúzlo, ktoré som potreboval a dozvedieť sa o ňom viac. Preto som musel, čím skôr prehrať všetky záznamy v danom poradí. Stránky knihy boli farebne odlíšene. Prvých päťdesiat sedem bolo označených bielou farbou. Obsahovali mágiu, ktorú by som si domyslel aj sám. Dalo sa povedať, že táto mágia bola jednoduchá a relatívne neškodná. Pri tejto mágii nehrozili nepriaznivé účinky, ak by ju niekto použil nesprávne. Prekvapilo ma, že sa medzi nimi ukrýva mágia železa, ktorá dokáže pridať alebo ubrať hmotnosť kovovým výrobkom. Zrejme ju používali pri prenášaní ťažkých vecí. Ďalšou takou mágiou bolo napríklad svetlo. Nešlo o teplo ani oheň, len o osvetlenie miestnosti. Maximálne sa tým dalo niekoho na pár sekúnd oslepiť, ale inak nehrozilo reálne nebezpečenstvo.

Tristošesťdesiatdva stránok bolo označených modrou farbou. Tu patrili mágie, ktoré, ak boli použité vo veľkej miere, mohli zraniť obe strany. V tejto časti som sa prvýkrát stretol s názvami, ktoré neboli preložené. Náš jazyk nepoznal označenie mágie, ktorá dokáže oddeliť jednotlivé zložky vzduchu alebo premeniť piesok na úrodnú zeminu.

Fialová farba označovala päťstoosem stránok mne neznámej mágie. Väčšina z nich mala pôvodné názvy. Preložená bola len mágia blesku, krvi, hniloby a slnečnej sily, inak nazývanej plazma. Posledná kapitola bola od ostatných oddelená akousi úvodnou stranou. Jej maľby boli výrazne a budili dojem nebezpečenstva a zákazu. Čierne stránky, ktoré nasledovali len potvrdzovali moje domnienky. Posledných stoosemdesiatjeden kúziel bolo zrejme zakázaných. Aj keď to bola detská kniha, tak obsahovala tieto nebezpečné mágie zrejme ako varovanie. Zarazilo ma však to, že bol preložený len jediný typ mágie v tejto časti a aj to až na poslednej stránke. Mágia vesmíru. Kým som neprehral záznam, netušil som, že vyblednuté obrázky v knihe znamenali práve túto mágiu. Mráz mi prebehol po chrbte, hneď som to uvidel. Mohol som sa konečne dozvedieť viac o mojej aure a o mágii s ňou spojenou. Nadšenie však rýchlo opadlo. Keďže to bola detská kniha, tak s každým ďalším úsekom bolo informácií čoraz menej a menej. V bielej časti som sa dozvedel doslova všetko o danej mágii. V modrej už bolo informácii menej, ale stále som sa dozvedel, na aké účely sa dá použiť. Nielen na tie dobré, ale aj zlé. Vo fialovej oblasti už ostali len dobré vlastnosti mágie a jej negatívne účinky, ak sa mágia vykoná nesprávne. V čiernej časti už bol len názov mágie, jej stručná história, a to, kedy bola zakázaná. Dôvod ani to, čo spôsobila, som sa tam nedozvedel. Dozvedel som sa aj tak veľmi veľa informácií. Mal som v sebe síce stále veľa typov mágií, ktoré sa v knihe nenachádzali, ale to mi nevadilo. Bola to predsa len kniha pre začiatočníkov a rôzne farby mágií, ktoré som už v sebe mal, mohli byť len mixom iných mágií. Koniec koncov som nevedel o mágii skoro nič. S úsmevom na perách som si však ľahol na mäkkú deku. Hľadel som na strop plátenného stanu a uvažoval nad zajtrajškom, keď mi v hlave zaznel tón. Bol to tón Andromedy, ktorá sa so mnou chcela spojiť. Potešilo ma, že je v dosahu. Od kedy som odišiel z Grazu, tak som s ňou nerozprával.

„Pekný večer prajem.“ Veselo som odpovedal na volanie.

„Pomoc, prízrak.“ Ozvalo sa zúfalo. Vyskočil som z postele a vybehol von.

„Kde si? Čo sa deje?“ Naliehal som a utekal smerom k Mariboru. Mohol som len hádať, že je niekde tam.

„Pomo...“ Nedokončila a na mape sa objavila jej poloha. Neváhal som ani sekundu. Vytvoril som portál vysoko nad tým miestom a prebehol ním. Ocitol som sa nad akousi dedinkou. Signál prichádzal z jedného z domov. Potichu som doplachtil neďaleko od neho a s mečmi v rukách som sa blížil k jednému z domov. Celá dedina vyzerala opustená a dom, z ktorého vychádzal signál, bol veľmi pekný. Musel patriť bohatým ľuďom. Vysoký kamenný plot oddeľoval trojposchodový dom od ostatných domčekov. Vo vnútri bola tma, ale spoza plota sa predieralo jemné svetielko. Vyzeralo, akoby bolo z ohniska, ale nevidel som dym. Potichu som sa priblížil k plotu a nakukol ponad. Srdce sa mi rozbúchalo. Uprostred úhľadne pokosenej záhrady bol bazén ligotajúci sa v jemnej žiare niekoľkých sviečok. Na kraji bazénu boli dve lehátka a dva župany. V bazéne plávala nahá Nia. „Tá mrška.“ Usmial som sa. Prebehol som na opačný koniec plota a potichu ho preskočil. Cestou som si zhodil všetko brnenie, a keď sa nedívala, vkĺzol som do bazénu.

„Takto ma strašíš?“ Prudko sa otočila a vrhla sa na mňa. Nohami sa ma pevne chytila a začala ma bozkávať.

„Keď ma nechceš prísť pozrieť, tak ťa musím nejako nalákať.“ Nahodila smutný a zároveň vyčítavý pohľad.

„Vieš, že za zneužitie núdzovej linky je trest!“ Prísne som sa na ňu zahľadel. Chytil som jej jemný a pevný zadok a nasmeroval som si ju.

„Ooooo.“ Vzdychla, keď sa naše tela spojili. „Ty by si si zaslúžil trest, za to že sa mi nevenuješ.“ Chytila sa mojich ramien a začala tvrdo prirážať. Pritisol som si ju k sebe ešte viac, až sa jej prsia obtierali o moju hruď. Vzdychala od rozkoše a ja som bol rád, že som s ňou.

„Tak ľahko ti to neprejde.“ Riekol som, keď dosiahla vrchol. Obrátil som ju chrbtom, pritisol jej ruky k okraju bazéna a znova do nej vnikol. Voda špliechala všade naokolo a obaja sme si užívali rozkoš a príjemnú teplú letnú noc. Onedlho na to ma vytiahla z bazénu. Vošli sme do luxusnej vily, kde už mala všetko pripravené. Prešli sme skoro každú miestnosť a vyskúšali každý kúsok nábytku. Celú noc sme si užívali a nebezpečenstvo všade naokolo dodávalo sexu skvelú príchuť. Nia bola veľmi vášnivá, a každý vnik si patrične vychutnávala. Na konci noci som ledva vládal dýchať, a každá časť tela ma bolela. Nia stratila hlas, a tak sme sa na seba len blažene usmievali.