„Musíme sa vrátiť.“ Riekol som, keď sa do miestnosti predrali prvé lúče nového dňa.

„Viem,“ Odvetila sklamane. „Chvíľku by sme si však ešte mohli pre seba ukradnúť.“ Dodala rozpačito.

„Ak sa nemýlim, do útoku ti ostáva už len pár hodín. Vážne to chceš premeškať a ohroziť celú operáciu?“ Nechcel som, aby to znelo vyčítavo či panovačne, tak som sa usmial.

„Ach, samá práca, a takmer žiadna zábava.“ Neochotne vstala z postele.

„Takže to, čo sme robili celú noc, nebola zábava?“ Pristúpil som k nej a pritisol si ju k sebe.

„Bola a veľká, ja len že....“ na chvíľku zmĺkla, a akoby sa zamyslela. „To je Tjaša:“ Prerušila zamyslenie. „Už nás zvoláva.“ V rýchlosti sa obliekla. Potom sa zadívala na mňa a zbadala, ako sa časti brnenia objavili odnikiaľ. Len nechápavo pokrútila hlavou a dodala: „Prečo si ma toto nenaučil ako prvé?“

Tábor armády bol neďaleko, a tak tam Nia šla po svojich. Ja som použil niekoľko menších skokov a vrátil som sa k svojej armáde. Cestou som uvažoval, prečo bola Nia taká nesvoja. V boji už predsa bola, a tentokrát nebola v pozícii zúfalého obrancu. Možno len potrebovala viac skúseností alebo mala trému pred svojou prvou samostatnou úlohou. Prebrala totiž moju pozíciu v pláne a so skupinou vycvičených vojakov mali oslobodiť civilistov pracujúcich na poliach.

V tábore si ani nevšimli, že som bol celú noc preč. Ova si pokojne driemala a vydávala jemné pišťavé zvuky. Z lišajníkov zostala len ohlodaná kôra stromov a po machu nebolo ani stopy. Šiel som jej teda doplniť misku a vymeniť vodu za čerstvú. V tábore bolo celkom rušno. Okrem bežných stávok, ktorými si vojaci krátili dni, vznikla aj jedna dlhodobá. Laco zorganizoval niečo ako turnaj v boji. Každý, kto sa chcel zapojiť, musel zaplatiť jedlom alebo prídelovým lístkom. Víťaz získal polovicu celkového vkladu. Zvyšok bol rozdelený medzi druhé až siedme miesto. Lacovi sa nejako podarilo presvedčiť ma, aby som sa do turnaja zapojil. Bolo by to však nefér voči ostatným, a tak som nebojoval v bežných kolách. Víťaz turnaja si mohol vybrať, či vezme polovicu vkladu alebo zariskuje. Pokiaľ by ma porazil, tak by získal celý vklad. Pokiaľ však prehrá, tak stratí polovicu z jeho výhry, a tá sa uloží u mňa do banku. Laco počítal s tým, že sa tu zdržíme dlhšie. V každom ďalšom turnaji sa teda hlavná cena navyšovala o hodnotu môjho banku. Laco mi stanovil jasné obmedzenia. Nesmel som používať mágiu ani ilúzie, tiež som si na začiatku boja musel vybrať jednu zbraň a nezmeniť ju. Valkýra sa mohla do turnaja zapojiť bez akýchkoľvek obmedzení. Aj keď za tých pár dní sa dostala z úrovne sedemnásť na úroveň tridsať, stále nebola omnoho silnejšia či rýchlejšia ako ostatní. Starosť mi však robila jej fialová aura. Rovnakou farbou ovládajú nepriatelia ostatné rasy. Zatiaľ však nikto, okrem mňa, nevedel, čo znamená fialová aura, a tak som to aj chcel nechať.

Prvý turnaj začal presne na obed. Z dvojstovky vojakov sa doňho zapojilo stoštyridsať. Tých šesťdesiat malo smolu v tom, že stáli na hliadkach alebo mali v blízkom čase niekoho vystriedať. Všetci sa dobre bavili, a aj keď sa našlo pár takých, ktorí nevzali porážku najlepšie, rýchlo som ich však uzemnil. Celé poobedie sa v ringu striedali skupinky vojakov. Pre veľký záujem Laco upravil pravidlá. Spočiatku sa bojovalo v tímoch po štyroch a postupne sa prechádzalo na dvojice, až k súboju jeden na jedného. Valkýra sa držala statočne, ale vo fáze dvoch proti dvom narazila na dobre zohraný pár. Vyzeralo to, že bojujú spoločne už od začiatku a jeden druhého kryli. Neskúsený tým Valkýra a Richard nemali šancu. Do finále sa nakoniec prebojovala práve táto zohraná dvojica. Vyšší z nich bol zrejme chalan, nie starší ako dvadsať rokov. Nižšie bolo dievča, teda asi. Obaja vyzerali ako deti a bojovali s krátkym mečom a ľahkým štítom. Vo finále však museli bojovať proti sebe. Na prekvapenie všetkých sa žiaden strhujúci zápas nekonal. Dievča sklonilo zbrane a nechalo výhru svojmu partnerovi. Ten neváhal ani na sekundu a vyzval ma na súboj. Vkročil som teda do ringu a vybral si zbraň. Pozoroval som dvojicu celý turnaj, pretože som chcel poznať svojho možného súper. Obaja boli rýchli a šikovní. To že pracovali spoločne, bola ich najväčšia sila ale aj slabina. Takto oddelení nemal dosť skúseností, aby ma porazil. Nechcel som však nič podceniť, a tak som si zvolil dva krátke meče. Chlapík čakal na okraji, až zaútočím ako prvý. Pomalým tempom som kráčal k nemu. Súper bol pravák, a tak držal štít v ľavej ruke. Zaútočil som z jeho pravej strany a on musel vykryť útok. Takto si nechal ľavú stranu úplne nechránenú. Druhým mečom som mu udrel do rozbehnutého štítu a chlapíka to stočilo na mieste. Ocitol sa chrbtom ku mne, úplne nechránený. Plesol som mu mečom po chrbte a boj sa skončil.

„Gratulujem k víťazstvu. Šlo vám to s partnerom vážne skvelo.“ Podal som mu ruku a ukázal na jeho partnera, nech sa k nám pridá.

„Ďakujeme, obrobijec.“ Podivne sa zasmial.

„Obrobijec?“ Túto prezývku som už nepočul veľmi dlho.

„Takto sme ťa poznali my.“ Nižší z dvojice prehovoril ženským hlasom.

„Hm, vaše hlasy sú mi akési povedomé.“ Zamyslel som sa.

„Chi-chi-chi, schválne či nás ešte spoznáš.“ Dodala uštipačne.

„Veď už prešlo toľko mesiacov, odvtedy spoznal toľkých, že je takmer nemožné, aby si nás pamätal.“ Obrátil sa vysoký chlapík k dievčaťu.

„Nika? Pimpo?“ Odvetil som neisto.

„Wow.“ Prekvapene odvetilo dievča. Obaja si zložili prilby, pod ktorými sa skrývali známe tváre.

„Čo tu vy dvaja robíte?“ Vyvalil som na nich oči. Boli to ešte deti. Pimpo mal myslím šestnásť alebo sedemnásť a Nika bola ešte mladšia.

„Aj my ťa radi vidíme.“ Uškrnula sa Nika.

„Prepáčte, nemyslel som to tak. Ja len že...“ Priblížil som sa k nim a zašepkal som. „Ste ešte deti, bez urážky.“

„Poviem ti tajomstvo.“ Zašepkal Pimpo. „Tieto dve deti, porazili dospelákov ako nič.“ Obaja sa zachichotali.

„Až na jedného!“ Zašepkal som im.

„Ale teba nerátame!“ Bránila sa Nika.

„Nevadí, som aj tak rád, že vás vidím, a že sa vám nič nestalo.“ Položil som ruky na ich ramená. Dav okolo ringu sa pomaly rozpúšťal a Laco sa k nám blížil aj s výhrou. „Musíte mi porozprávať, čo ste celý čas robili, a ako ste sa dostali sem.“

Posadili sme sa neďaleko od ringu. Stále tam boli provizórne stoly a lavičky, ktoré si tam nanosili vojaci. Obaja si vychutnávali prvé a druhé miesto. Napriek tomu, že stratili polovicu výhry, ich odmena obsahovala aj tak mnoho dobrôt. Neviem, ako bolo možné, že vôbec niekto mohol vsadiť pomaranč či banány, na ktorých si teraz títo dvaja pochutnávali.

Vyrozprávali mi o tom, ako poctivo trénovali v Poprade. Nika chodila na rôzne bojové umenia, a to jej pomohlo presadiť sa pri tréningu. S Pimpom tvorili skvelý pár, a tak ich veliteľ poslal do Košíc. Tam sa pridali k Artemis a jej skupine. Neskôr dostala Artemis vlastnú armádu, s ktorou dobývala mestá na juhu Maďarska. Pimpo a Nika sa dobrovoľne prihlásili na misiu k zaisteniu základne so satelitmi. Ukázalo sa, že ma chceli vyhľadať a poďakovať sa, že som ich zachránil. Na otázku „Ako to, že vás nechali bojovať, keď ste ešte deti?“ odpovedali „Nik nekontroloval, koľko máme rokov“. Stačilo im len, že vedeli bojovať.

„Ako sa majú naši víťazi?“ Laco sa posadil priamo medzi Niku a Pimpa. Objal ich okolo ramien a obaja si vymenili nechápavé pohľady.

„Si nejaký natešený.“ Pozrel som sa na Laca.

„Napadla mi totiž skvelá myšlienka. Každý šiesty deň sa bude konať mini turnaj. Víťazi z prvých piatich turnajov sa stretnú spoločne proti tebe.“ Vážne sa na mňa pozrel. „Teda ak sa nebojíš čeliť toľkým súperom naraz.“ Snažil sa ma vyprovokovať, no nemusel sa veľmi snažiť. Súboje v ringu boli zaujímavé a zisk ďalších skúseností by som nikdy neodmietol.

„V poriadku.“ Prikývol som. „Čo bude hlavná cena?“

„Som rád, že sa pýtaš. Hlavná cena budeš ty!“ Všetci traja sme sa naňho zadívali.

„Prosím?“ Takúto hlavnú cenu som nečakal.

„Pokoj, nemyslím priamo teba.“ Gestami rúk prebehol od hlavy po päty. „Myslel som tým, že ak ťa porazia, tak im venuješ celý deň. Budeš ich trénovať, robiť im spoločnosť a podobne. Chápeš ma, však?“ Neisto prehltol, už začal ľutovať tento nápad.

„Tak teda dobre.“ Povedal som po krátkej odmlke. „Ale mám jednu podmienku!“

„Som samé ucho.“

„Dnes sú víťazmi títo dvaja.“ Ukázal som na Pimpa a Niku.

„Hm, takže v najbližšom špeciálnom turnaji chceš bojovať proti ním dvom a ešte ďalším štyrom?“ Prikývol som. „To sa mi páči, hneď to idem rozhlásiť.“ Vyskočil zo stoličky a rozbehol sa po tábore. Po chvíli sa však vrátil. „Vy dvaja už samozrejme zajtra bojovať nemôžte.“ Zadýchane to zo seba vyklopil a obaja prikývli.

„Tak veľa šťastia v ďalšom súboji.“ Podal som im ruky a odkráčal do môjho stanu.

Zvyšok dňa som strávil štúdiom Ayrinej knihy a snahám porozumieť podivnému mumlaniu Ovy. Čím viac som ju počúval, tým som si bol istejší, že to je jazyk, ale nerozumel som mu. Trápilo ma, že rozumiem rôznym jazykom nášho sveta, ale jej nie. Tiež som si prehrával jediný záznam reči Mirnilčana, ktorý som mal, ale nemalo to zmysel. Neviem, čím to bolo, ale na tieto jazyky prekladač vo virtene nestačil. Večer sme však dostali potešujúcu správu. Základňa so satelitmi nadviazala spojenie s celou oblasťou a Tjašín plán vyšiel. Pri prvom útoku prekvapili Mirnilčanov a oslobodili väčšinu civilistov, ktorí pracovali na poliach mimo mesta. Teraz ich časť armády eskortuje do Grazu a zvyšok sa pripravuje na obliehanie. Tieto dobré správy a pretrvávajúca eufória z turnaju posilňovala morálku mužstva. Konečne som mal pocit, že tu vydržia aj mesiac ak bude treba.