Nadišiel ďalší krásny letný deň. Na hradbách sa nič neobvyklé neudialo. Stráže sa nemotorne presúvali a striedali. Občas som vyletel nad mesto a prezrel si, ako sú na tom miestni obyvatelia. Vyzeralo to tak, že je o nich dobre postarané. Dostávali pravidelnú stravu a pracovali len v rámci mestských hradieb, čo zahŕňalo jednoduché úlohy. Zväčša len niečo upratovali alebo čistili ulice od zničených vozidiel. Chvíľku som sa obával, aby tam ľudia neumreli hladom, no nič tomu zatiaľ nenasvedčovalo.

Chvíľku doobedňajšieho pokoja som venoval štúdiu a snahe pochopiť jazyk Ovy. Po obede sa všetci stretli na ďalšom turnaji. Tentokrát ho vyhral chlapík menom Oliver. Po všetkých bojoch bol však unavený a radšej si vzal výhru a odkráčal. Plný síl som sa teda vybral na cvičisko. Trénoval som nielen boj s mečom, ale aj mágiu.  Biele a modré mágie slúžili hlavne pre ochranu a podporu. Tie som sa chcel naučiť ako prvé. Dal som si za úlohu zvládnuť každý deň pätnásť druhov mágie. Netrvalo dlho a zistil som, že takéto množstvo bolo nereálne. Bol som rád, ak som ich zvládol aspoň päť. Medzi tie, ktoré som zvládol ako prvé, patrila mágia kameňa. Dala sa použiť na akési uväznenie osoby či predmetu. Živú bytosť to nemalo zabiť, len sa spomalia jej životné funkcie a myseľ. Dotyčný si ani nevšimne, že bol uväznený hoci aj roky. Uzavrieť niekoho živého bolo dosť komplikované. Mág musel neustále udržiavať spojenie, a to vyčerpávalo myseľ. Nedalo sa to porovnať so zmrazovaním jedla, pri ktorom som ani necítil úbytok energie. Jediný, kto nabral odvahu a nechal sa skamenieť bol Laco. Udržal som to len tri a pol minúty, ale hlavné bolo, že to naozaj fungovalo. Lacovi sa nič nestalo, a navyše to bol preňho okamih. Omnoho jednoduchšie bolo uzavrieť predmety. Hodil som odistenú dymovnicu a uväznil ju v kameni. Dala sa tak jednoducho vziať a premiestniť na iné miesto bez toho, aby sa spustila.

Dni sa začali stávať stereotypné. Doobedie strávené štúdiom, poobedie na turnaji a večer tréning. V tretí deň postúpila do finále Valkýra a hneď vyskúšala aj súboj proti mne. Pokúsila sa ma prekvapiť tým, že svoju kopiju hodila, ale takto sa len odzbrojila. Štvrtý deň sa k víťazom pridal nízky chlapík, ktorý porazil ostatných hlavne rozumom. Mal som možnosť vyskúšať si boj s ním. Netrval oveľa dlhšie ako predchádzajúce, ale bol oveľa zložitejší. Ten malý hajzlík si prezeral moju taktiku a vzal si meč a štít. Keď som naňho urobil rovnaký trik ako na Pimpa, tak namiesto toho aby sa kryl, spravil výpad na brucho. Len tak-tak som sa mu vyhol a rukoväťou meča som ho udrel do chrbta. Vďaka jeho nízkej váhe sa zaboril tvárou do zeme.

Večer sa na západe objavil vysoký kúdol dymu. Podľa smeru a približnej vzdialenosti to bolo v okolí Mariboru. Tjaša a ostatní zrejme zahájili útok. Chlapi najskôr jasali, ale potom všetkých schladila hliadka, ktorá mala na starosti vysielačku. Stratili sme s nimi spojenie a cez ten kúdol dymu ani satelity nevideli, čo sa tam deje. Jediné potvrdené bolo, že je to naozaj pri Maribore. Chcel som sa s nimi spojiť pomocou virtenu, ale nik sa neozýval. Boli blízko pri nepriateľovi, a tak ich aj mohli rušiť. Nezostávalo nám nič iné, než čakať.

Ráno sa nieslo v pochmúrnej nálade. Kúdol dymu zahaľoval takmer celú oblohu a nik nevedel, čo sa dialo. V tábore sa začali šíriť rôzne klebety a výmysly. Laco sa snažil všetkých upokojovať a pripravoval ďalší turnaj. Prihlásil sa však len veľmi nízky počet záujemcov. Každý sa už pomaly začal pripravovať na najhoršie a nechcel plytvať silami.

Začalo prvé kolo, v ktorom sa bojovalo už len jeden proti jednému. Pri počte dvadsiatich účastníkov sa nemohlo začať v štvorčlenných družstvách. Akú takú uvoľnenú atmosféru na turnaji znepríjemnil silný rev. Všetci spozorneli a obrátili sa k lesom. Rev sa zopakoval ešte zúrivejšie, a až potom ostatným došlo, že to šlo z hradieb mesta. Namiesto priezoru som si nahodil ďalekohľad. Za ten čas strávený v tábore som si obohatil inventár o ďalšie hračky z psychickej sily. Na hradbách začal akýsi ruch. Všimol som si, že jeden z Galbotov sa začal hádzať zo strany na stranu, a pritom sa držal za hlavu. Z oboch strán sa k nemu blížili stráže s vytasenými mečmi v ruke. Otvoril som portál priamo na hradby. V meste už nebol nik, kto by ma mohol blokovať. Pribehol som ku Galbotovi, ale ten sa len v bolestiach zmietal na zemi. Chcel som ho zodvihnúť a prehodiť cez portál do bezpečia, ale priveľmi sa mykal. Na vlastnej koži som pocítil ostrosť jeho pazúrov. Nezostávalo mi nič iné, než ho brániť, kým sa trochu neupokojí. Zmenil som sa na prízrak a vrhol sa na nepriateľov. Pechotu som si držal od tela mágiou. Silná kamenná a ľadová stena im bránila v prechode. Problém mi však robili lukostrelci. Strieľali len na Galbota, a tak som musel ich šípy spaľovať. Vojaci z tábora v rýchlosti vzali zbrane a zamierili k hradbám. Využil som chvíľku, kým lukostrelci útočili. Vytvoril som nad vežou žltý kruh a z neho vyletel blesk. Veža sa rozletela, akoby bola z drevených špáradiel. Zopakoval som to aj na druhú vežu a jej osud bol rovnaký. Cez ľadovú a kamennú stenu sa však začali prebíjať húfy vojakov. Nemohol som už dlhšie čakať.

„Spamätaj sa!“ Skríkol som na Galbota a zatriasol som ním. Z jeho oči už nevychádzal zelený dym, no ich farba sa striedavo menila. Chvíľku boli zelené, a potom zas hnedé. Začal prudko žmurkať a hnedá farba plne nahradila zelenú. Prestal so sebou mykať, ale aj tak nevedel, čo sa deje. Ukázal som na praskajúcu stenu a vojakov, ktorí sa skrz trhlinu snažili predrať k nám. Odrazu vyskočil na nohy a vytasil meč. Ustúpil som o kúsok, ale nezaútočil. Ukázal som teda na opačnú stranu hradieb, kde bolo vidieť, ako sa armáda rúti k hradbám. „Hra kor mi tu rok?“ Povedal znenazdajky. Pochopil som len to, že to bola nejaká otázka. Ľadová stena sa hrmotom rozsypala a kamenná ju nasledovala. „Prepáč.“ Otvoril som portál pod ním a on sa prepadol skrz. Skočil som za nim a obaja sme padali z výšky niekoľkých kilometrov. Bol oveľa ťažší ako ja a padal aj rýchlejšie. Snažil som sa ho dohnať, ale jeho až komické vrešťanie ma rozptyľovalo. Nemohol som si pomôcť a začal som sa smiať. Keď som sa k nemu priblížil, zmenil som formu a pevne som ho chytil. Forma s anjelskými krídlami bola určená k lietaniu, a aj keď krídla boli len ilúziou, mágia vetra, ktorá nás zbrzdila, bola skutočná. Vojaci nás videli, ako klesáme k zemi, a tak sa dali na rýchly ústup. Boli už v dosahu ich lukostrelcov, tak sa museli ponáhľať. Netrvalo dlho a zbehol sa okolo nás celý dav. Galbot zvieral svoj meč pevne v ruke, ale aj naši vojaci mali vytasené zbrane.

„Odložte to.“ Zavelil som a všetci neochotne odložili zbrane.

„Prečo pomáhaš nepriateľovi?“ Ozvalo sa z davu.

„Toto nie je náš nepriateľ.“ Pozrel som na Galbota, stále zvierajúceho zbraň. Gestami som mu snažil naznačiť, nech ju schová do puzdra. Vyzeral nervózne, ale počúvol. „Mirnilčania používajú mágiu, aby ovládal ostatné rasy.“

„A ako vieš, že nie je pod ich kontrolou? Čo keď ťa zabije hneď, ako sa k nemu otočíš chrbtom?“ Skepticky sa pridal Laco a v dave sa spustila debata.

„Takto vyzeralo mesto pred deviatimi dňami.“ Vytvoril som veľkú ilúziu mesta s fialovým oblakom, ktorý vypĺňal celé mesto. „Keď sme sem dorazili, tak som zabil ich veliteľa, a takto vyzerá mesto dnes.“ Pomaly som premietal deň za dňom a všetci so zatajeným dychom sledovali, ako fialový oblak ustupuje, až je takmer neviditeľný.

„Takže sme tu čakali, až prestane pôsobiť ich mágia?“ Zamyslel sa Laco.

„Presne tak. Popravde som však myslel, že to potrvá oveľa dlhšie.“ Neisto som pokrútil hlavou.

„To sme nemohli niekoho z nich zajať, a takto to odskúšať?“ Ozvalo sa z davu a okolostojaci začali prikyvovať.

„To by nemalo zmysel!“ Umlčala ich Valkýra. „Zajali sme ich už niekoľko a nik z nich nevydržal viac ako pár dní. Odmietali jesť a piť.“ Prikývol som. „Ale takto,“ pokračovala, „v meste nebol nik, kto by ich ovládal a zároveň neboli zajatcami.“ Oči sa jej rozžiarili. „Takže ak by sme....“ prerušil ju burácajúci zvuk ťažkých vozidiel. Zo západu sa k nám blížila kolóna. Boli to naši a vojaci im šli naproti. Zatiaľ som sa snažil vysvetliť Galbotovi, kde je. Nemusel som poznať ani jeho jazyk. Pomocou ilúzií som mu ukázal, čo sa dialo a zdalo sa, že to plne chápal. Nechal som ho s Pimpom a Nikou. Mohol som im veriť, že mu nijako neublížia a vybral som sa k ostatným.

„Čo sa tu deje?“ Opýtal som sa šoféra, ktorý vyskočil z kabíny dodávky a ponáhľal sa otvoriť jej zadné dvere.

„Idú sem!“ Odvetil zdesene a otvoril dvere dodávky. V nej ležalo niekoľko ranených naskladaných, kde sa len dalo. „Rýchlo, vyberte ich von.“ Zvolal a chlapi začali vyberať provizórne nosidlá.

„Čo sa stalo?“ Naliehal som.

„Odnikiaľ sa objavila obrovská armáda a napadla Tjašu a ostatných. Nemôžem sa tu zdržať.“ Naskočil do auta a uháňal naspäť. Z ďalších áut, nákladiakov, kamiónov, dokonca aj traktorov s vlečkami vykladali ranených.

„Pane, pane.“ Z diaľky kričal chlap cválajúci na koni. „Pane.“ Udýchaný zoskočil na zem. „Posiela ma Tjaša. Prenasleduje ich obrovská armáda. Všetky ostatné cesty sú odrezané. Podľa Tjaši nás ženú pravé sem. Máte okamžite obsadiť mesto a pripraviť obranu, než sem ustúpi.“

„A čo ostatní? Kde je Karmínový úsvit a Andromeda?“ Naliehal som.

„Karmínový úsvit som videl v prednej línii. Spoločne s Tjašou blokujú nepriateľských mágov.“ Na chvíľu sa zastavil a srdce mi zovrelo. „Andromeda, tá bola ťažko zranená. Mala by byť v niektorom z vozidiel.“ Odsotil som posla a rozbehol sa medzi ranených. Jej brnenie by som spoznal kedykoľvek a kdekoľvek. Pribehol som k nej a virten šalel. Všade naokolo boli ranení a skener nevedel, na ktorý prípad ma má upozorniť ako prvý. Na bruchu mala škaredé zranenie. Takéto zranenie som už však videl na vojakoch a mágoch, ktorý ma napadli na vojenskej základni. Ak by Andromedu nechránil magický štít, tak by mala v bruchu dieru veľkú ako melón. To jediné ju zrejme zachránilo, ale stále nebola v bezpečí. Aj so zlepšenou regeneráciou to nevyzeralo dobre. Bol pri nej aj medik, ktorý sa jej snažil pomôcť, ale s tak obmedzenými možnosťami nemohol urobiť veľa. Smútok a zúfalstvo však vystriedal obrovský hnev. Vybral som sa pomedzi ranených a umierajúcich priamo k mestu.

„Čo máme robiť?“ Pribehol Laco.

„Vezmi všetkých a dobi mesto.“ Odvetil som chladným tónom a pokračoval k mestu.

„Potrvá hodiny, než dáme dokopy rebríky a budeme môcť zaútočiť.“ Nervózne prehltol.

„Vezmi všetkých vojakov a okamžite ich sem priveď.“ Môj tón zvážnel a okolo celého tela sa objavili čierno-červené plamene. Laco začal všetkých zvolávať, a tí sa okolo neho húfne zhromaždili. Sústredil som sa s plných síl a nad mestom sa objavil veľký žltý kruh. V ňom bol ukrytý malý portál, skrz ktorý som vystrelil niekoľko bleskov. Tie automaticky zasahovali najvyššie miesta, čiže veže plné vojakov. Otvoril som portál do mesta, priamo k jednej z brán a vyšľahol ďalší blesk. Prenikol skrz vojakov ako nôž maslom. „Vpred.“ Skríkol som a vojaci sa rozbehli do portálu. Ďalšej skupine som otvoril portál na hradby a ďalšej doprostred mesta, kde mali oslobodiť civilistov. Mesto bolo bez veliteľa a vojaci boli roztrúsení. Bol som si istý, že to zvládnu aj bezo mňa.

Obrátil som sa k mestu chrbtom a otvoril portál pár kilometrov nad zemou. Prešiel som k nim a z výšky som uvidel prednú líniu ustupujúcich vojakov. Otvoril som pod sebou portál a preletel ním priamo nad prednú líniu. Odistil som všetky výbušniny, ktoré som ešte mal a vypustil ich nad nepriateľskou armádou. Sám som pribrzdil až tesne nad zemou, a pri tvrdom dopade na zem som zvíril kúdoly prachu. Hneď sa na to ozvalo niekoľko silných explózií. Prach sa rozplynul a predo mnou stála celá armáda. Tisíce vojakov, niekoľko obrov a pred nimi štíhly a v celku nízky tvor. Snehovo-biela zbroj s občasným belasým nádychom bola ušpinená od krvi. V oboch rukách držal meče, z ktorých ešte kvapkala čerstvá krv. Videl som, ako z neho stúpa akási bariéra, ktorá zachytili všetky výbušniny. Armáda zastala a čakala na jeho pokyn.

„Čo tu robíš? Máš zaistiť mesto.“ Skríkla Tjaša.

„Tento je môj!“ Dopredu vystúpil jeden z obrov. Jeho štít a jednoručný meč som hneď spoznal. Veliteľ mu dal pokyn a on sa rozbehol priamo na mňa. Nad hlavou sa mi objavil strieborný kruh a ja som vymenil dva meče a temné brnenie za strieborné brnenie a obojručný meč. Pokojne som stál a vyčkával, zatiaľ čo sa na mňa rútil obor. Obor švihol mečom a ja som úder opätoval. Mágiou železa som zvýšil váhu vlastného meča a pomocou vetra som mu dodal švih. Náraz oboch kovov bol počuť široko ďaleko. Obrov meč sa odrazil naspäť a vyletel mu z ruky. Pri dopade preťal niekoľko stromov a nepriateľov, ktorí mu stáli v ceste. Švihol som krídlami a vyskočil do vzduchu. Preletel som mu okolo krku a v zapätí mu z neho vystriekla krv ako divoká rieka. Obor sa snažil zastaviť krvácanie, no po chvíli sa len bezmocne sklátil k zemi. Dopadol som naňho a zapichol mu meč do chrbta. Strieborné brnenie a anjelské krídla obklopené čierno-červenou aurou už nebudili dojem, ktorý som pôvodne zamýšľal. Telo mi však ovládal hnev a mal som chuť nabehnúť medzi nich a ničiť všetko, čo by mi prišlo do cesty.

„Načo čakáš? Poď už!“ Wendy ma schmatla za ruku a ťahala preč. Otočil som sa k nepriateľskej armáde a skrz rameno som videl, ako ich veliteľ pristúpil k obrovi a pozorne si ho prezeral. Vyzeralo to, akoby ho strata obra zasiahla, ale takéto správanie som u nich ešte nevidel. Doposiaľ im boli ich vojaci ukradnutí.

Wendy utekala čo jej sily stačili a mňa ťahala za sebou. Až keď mi nepriateľská armáda zmizla za obzorom, tak som sa mohol pozrieť pred seba. Boli sme už len niekoľko kilometrov od mesta, ale cestu blokovali tisíce ustupujúcich vojakov.

„Andromeda.“ Vykríkol som a vytrhol som sa z Wendinho zovretia. Otvoril som portál k mestu a prebehol ním. Laco a ostatní sa s nimi nemaznali. Celé mesto už bolo pod našou kontrolou a vojaci nosili ranených dnu. Previezli ju medzi prvými a hneď mierila na provizórnu operačnú sálu. „Ako je na tom?“ Vletel som do stanu.

„Je mi ľúto.“ Srdce mi takmer puklo.

„Je mŕtva?“ Hlas sa mi chvel.

„Ešte nie, ale nemôžme nič urobiť. Zranenia sú príliš vážne a aj s plným vybavením a tímom chirurgov by sme ju zrejme nezachránili.“ Lekár sklopil zrak a odhodil zakrvavené rukavice do koša.

„Ešte nie je koniec! Tak ľahko ťa nenechám odísť!“ Vzal som ju do náručia a vybehol som von. V rýchlosti som na voľnom mieste vytvoril vlastný stan a Laco s Pimpom mi doňho priniesli stôl. Položil som ju naň a prikázal im, aby dnu nikoho nepúšťali. Vybral som Ayrinu knihu a začal v nej listovať. Vedel som, že je v nej mágia, ktorá vie liečiť zranenia, ale nevedel som, ktorá to je. Celú knihu som si ešte detailne neprešiel, a tak som sa spoliehal na intuíciu. „Príroda.“ Stlačil som žiariaci gombík. Z knihy sa ozval Ayrin hlas vysvetľujúci mi mágiu prírody.

„Mágia prírody. Jedná sa o mágiu slúžiacu prevažne na dobré účely. Môže byť použitá na zrýchlenie rastu plodín či zlepšenie kvality úrody. Na jej použitie po....“

„To nie je ona.“ Zahromžil som a pokračoval v hľadaní. „Amfík.“ Na obrázku bol Roltonec a pred ním ležal v posteli druhý, ktorý vyzeral choro. Stlačil som teda gombík a počúval.

„Mágia Amfík. Jedná sa o mágiu slúžiacu na zlepšenie plodnosti jedin...“

„Doriti.“ Pokračoval som v hľadaní. Listoval som stránku za stránkou a zúfalo som sa snažil nájsť tu správnu. „Táto to musí byť.“ Dochádzali mi stránky, ktoré som mal aspoň ako tak prezreté.

„Mágia krvi. Jedná sa o mágiu slúžiacu na liečenie ľahkých aj ťažkých zranení.“ Srdce mi poskočilo, mal som to! „Táto mágia nedokáže obnoviť stratenú končatinu, ale výborné sa hodí k zaceleniu vonkajších a vnútorných zranení. Nejedná sa o mágiu, ktorú treba čerpať z okolia. Na jej správne využitie potrebujete len skúsenosti, zručnosť a krv. Pomocou krvi a látky, ktorá je v tele zraneného obsiahnutá v najvyššom množstve, nahradíte poškodené bunky. Bunky ostanú nahradené po dobu, než ich zranený jedinec neobnoví vlastnými bunkami. V prípade, že sa preruší spojenie medzi liečiteľom a liečením, bunky sa rozpadnú a môže dôjsť k úmrtiu liečenej osoby. Na liečenie musíte použiť krv, ktorá je kompatibilná s krvou obete. Upozornenia:...“ Zatvoril som knihu. Tu podstatnú časť som vedel. Upozornenia na bielych a modrých stránkach knihy boli nepodstatné a neškodné.

Vybral som z ruksaku fľašu čistej vody. Ľudské telo je zväčša tvorené práve ňou. Privolal som si meč a chystal sa získať krv. Moja krvná skupina bola univerzálna. Odstránil som rukavicu a pripravil sa urobiť sek skrz dlaň. V poslednom momente som sa zastavil. Hrozilo nám obliehanie a dlaň ruky som potreboval. Začal som si prezerať, ktorú časť tela by som nepotreboval. Skrz malý rez na prste začal vyvierať jemný prúd krvi. Ponoril som sa do podvedomia a vybral posledný sken Nii. Mal som šťastie, že som ju videl nedávno. Porovnal som ho so súčasným a pustil som sa do práce. V podvedomí som mal viac času a mohol som si dať záležať na každej bunke. Virtuálne som ich skladal jednu k druhej a opravoval poškodené orgány. Skrz náhľad do reality som videl, ako kvapky vody a krvi vtekajú do jej zranení a menia sa na bunky. Trvalo mi hodiny, než som poskladal milióny buniek na svoje miesto. Poctivá práca sa však vyplatila. Skener už neukazoval žiadne životu ohrozujúce zranenie. Dokončil som všetky vnútorné opravy a začal som jej opravovať pokožku na bruchu. Zdalo sa mi, akoby sa Nia vzďaľovala. Stôl aj s Niou sa vzniesol do vzduchu a ja som hľadel na jeho spodok. Nechápal som, čo sa deje a moje viečka začali byť priťažké, aby som ich udržal otvorené.