Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6

11111.jpg

article preview

Zobudil som sa ešte pred úsvitom. Môj súkromný kemp stál niekoľko desiatok metrov od ostatných. Všetci ešte spali, až na Jakuba a Juraja, ktorí boli na hliadke. Šiel som sa prejsť a skontrolovať, čo robia tí dvaja.

Na provizórnej strážnici bol pokoj. Nič nenasvedčovalo tomu, že nás niekto prenasledoval. Juraj a Jakub mali dobrú náladu a uťahovali si zo seba. Každopádne bolo nebezpečné zdržiavať sa tu. S prvými lúčmi slnka som zobudil ostatných. Neboli zvyknutí vstávať tak skoro a noc strávená v lese tomu nepomohla. Po raňajkách sme sa mohli pohnúť ďalej. Neobišlo sa to bez frflania a sťažovania si, ale aspoň sme sa hýbali.

Pokračovali sme pomaly. Neustále si sťažovali na bolesť nôh, chrbta, dokonca aj hlavy, čo nás nútilo robiť si prestávky. Wendina kondícia bola vďaka virtenu o poznanie lepšia. Využili sme časté prestávky k tréningu a tvorbe nových plánikov v mysli. Wendy vynikala v tvorbe rôznych pascí. Niektoré z nich boli priveľké nato, aby sa dali použiť, no aj tak ma prekvapila ich prepracovanosť. Trénovala streľbu z luku, zatiaľ čo ja som mával mečom sem a tam a snažil som si neublížiť. Napohľad chudé a malé dievča, čo sa mohlo rozpadnúť pri najjemnejšom dotyku, skrývalo v sebe veľké odhodlanie a kreativitu.

Trénovali sme nie len boj, ale aj našu kondíciu. Vždy, keď sme mali trošku času, tak sme si dali šprint do kopca. Ustavične prehrávala, ale nikdy to nevzdávala. Aj keď bola ďaleko za mnou, stále šla naplno. Na vrchole kopca sme sa porozhliadli a skontrolovali, či nás nik nesleduje. Naše výlety na kopec a tréning boja upútal pozornosť ostatných. Začali medzi sebou šíriť rôzne klebety, ktoré mal na svedomí hlavne Pimpo. Klebety sa mohli ďalej stupňovať, čo by nalomilo ich krehkú dôveru. Bolo na čase povedať im aspoň časť pravdy.

Prešli sme niekoľko kopcov a občas prebehli asfaltovú cestu prikrčení k zemi. Do súmraku nám ostávala ešte asi hodina, no našli sme dobré miesto na tábor. Cez čistinku, ktorá bola zo všetkých smerov chránená kopcami, tiekla malá riečka. Rozložili sme deky a rozdelili hliadky. Vzali sme si prvú hliadku rovnako ako minulú noc. Ešte pred odchodom sme im začali rozprávať o tom, čo je virten, a čo dokáže. Hľadeli na nás ako na bláznov a mysleli si, že len žartujeme. S každým ďalším slovom však ich úsmev na tvári mizol. Povedali sme im len nutné informácie. Nebol som si istý povahou Pimpa, a tak som radšej zatajil, ako sa dal taký virten získať. Nechali sme ich vstrebať informácie a pobrali sme sa na hliadku.

Z vrcholka kopca bolo vidieť asfaltovú cestu a za ňou lúku, po ktorej sme šli. Pokiaľ by nás niekto sledoval, tak by sme ich odtiaľto mali zbadať včas. Pohodlne som sa usadil na deku a oprel sa o strom. Na hlave som stále mal kuklu. Dosť mi prekážala a zrejme už aj trochu zapáchala, no nechcel som si ju dať dole.

Celú hliadku sme trávili v podvedomí. Wendina úroveň už bola sedem. Tešila sa na schopnosť zmenšenia batohu, aj keď som jej veľakrát povedal, že je to takmer nulový rozdiel. Tesne pred jednou v noci nás vystriedali Jakub a Juraj. Museli si s niekým vymeniť hliadku, pretože mali ísť ako poslední. Zbalili sme si teda veci a vrátili sa do tábora. Vďaka virtenu sme nemuseli spať toľko ako ostatní, ale dnešok dal zabrať aj nám. Zaspal som tak tvrdo, že som ani nepočul ako sa striedali hliadky.

Prežili sme ďalšiu noc. Deti v tábore akoby pomaly zabúdali, že nás mohol niekto prenasledovať. Väčšie vrásky im robilo to, že nemajú k jedlu to, čo by chceli. Napriek mojím varovaniam, sa všetci chceli dostať do najbližšej dediny. Dúfali, že tam nájdu opustený obchod plný ich obľúbených maškŕt. Vybrali sme sa teda do najbližšej dediny. Dnešný deň bol čoraz horší a horší. Neustále frflali a fňukali, že ich bolia nohy. Prestávky sme robili každú pol hodinu, a takéto slimačie tempo ma začínalo vytáčať. Namiesto toho, aby som počúval ich fňukanie, som radšej kráčal po úpätí kopcov spoločne s Wendy. Opakovali sme tréningy, zlepšovali kondíciu a skúšali, aké ostré sú naše zbrane na okolitých stromoch.

            „Stoj!“ Zašepkala Wendy.

„Čo sa deje?“ Pozrel som sa na deti v doline pod nami. Myslel som, že chcú ďalšiu prestávku.

„Pozri!“ Ukázala prstom na cestu, po ktorej sme šli. Zaostril som zrak, no nič som tam nevidel. Po chvíli sa tam objavila akási silueta.

“Veď to sú Mirnilčania.“ Hrdlo mi zovrelo.

„Čo budeme robiť?“ Strach jej roztriasol hlas. Začala cúvať, akoby chcela ustúpiť.

„Utekať nebudeme!“  Usmial som sa a rukou som ju chytil za rameno. „Majú smolu, že o nich vieme!“ Vypol som hruď a dvihol hlavu. „Prichystáme pre nich prekvapenie!“

„Máš pravdu!“ Zaťala päste a v očiach jej zableskol plameň odhodlania. „Teraz im ukážeme, čo sme zač!“

„Vidíš to?“ Ukázal som na nich. „Idú presne po našich stopách.“

„Áno, takto ich môžeme vlákať do pasce.“ Celá nabudená sa rozbehla dole kopcom. Dobehla tam skôr ako ja, ale našťastie si nevšimla jej prvé víťazstvo v šprinte. Všetci už vedeli, že sa niečo deje. Kým som k nim prišiel, Wendy im už rozprávala, ako ich porazíme.

„Koľko ich vlastne je?“ Opýtala sa Nika.

„Je ich.....ehm....ja neviem.“ Zahanbene dodala Wendy

„Videl som ich šesť.“ Odvetil som pokojným tónom, aj keď som si nebol istý počtom.

„Tak čo spravíme?“ Pimpo sa snažil pôsobiť nebojácne, ale celý sa triasol.

„Vieme, že idú po našich stopách. Pripravíme pasce, niekoľko z nich som už vymyslela.“ Rozbehnutá Wendy začala chrliť jeden návrh za druhým.

„Nemáme čas diskutovať!“ Boli čoraz bližšie a nemali sme čas na vysvetľovanie. „Wendy pripraví nástražné oká, ja pôjdem pripraviť dlhé kópie pre vás ostatných.“ Pozorne počúvali a boli pripravení splniť to, čo som im povedal. „Pimpo, Jakub a Juraj budú vpredu a dievčatá za nimi. Jakub bež na kopec a daj nám vedieť, keď prejdú potok!“ Potok bol tak dvadsať minút cesty od našej polohy. Ak by sme nestihli všetko pripraviť, tak by nám stále ostávalo dosť času na útek.

Každý sa rozbehol za svojím poslaním. Dievčatá, Pimpo a Juraj pomáhali Wendy s okami a bodcami, ktoré chcela vyrobiť. Trvalo mi len pár minút, kým som pripravil kopjie. Čepeľ bola ostrá a ľahko sekala aj päť centimetrové konáre. Znepokojovalo ma, ako ľahko mi to šlo. Mal som veľké pochybnosti o tom, či tieto kopije budú schopné niekoho zabiť, ale takto budú mať aspoň niečo v ruke. Ak už neuspejú proti ich mečom, tak aspoň povzbudia morálku. Človek sa cíti lepšie so zbraňou v ruke, aj keď je to len ostrá palica.

Prepadnutie sme nastražili za úpätím malého kopca. Nastražené oka smerovali z kopca. Nepriateľ by do nich vbehol a o zvyšok by sa mala postarať gravitácia. Za nimi nasledovala malá priehlbina s ostňami zakrytá lístím. Wendy sa ukryla za ďalší kopec asi tridsať metrov od pascí. Odtiaľ mohla strieľať šípy na chytené ciele. Kríky pod kopcom s pascami nám poskytli maskovanie. Zoradil som ich do dvoch radov za sebou s kopijami natiahnutými vpred. Takto sa mohli vzájomné kryť.

„Prešli potok.“ Z poza kopca vybehol Jakub. Nechýbalo veľa a spadol by do jedného z ôk.

„Dobrá práca, pridaj sa k ostatným, nech ti ukážu, čo máš robiť“ Moja prvá bitka a byť veliteľom sa mi celkom páčilo. „Počkaj!“ Zastavil som ho, keď bežal popri mne.“ Videl si koľko ich je?“

„Áno, bolo ich šesť.“ Ledva lapal po dychu. Musel utekať celú cestu sem. „Ale majú zo sebou obra.“ Nanešťastie to počuli aj ostatní. Začali si šuškať a zvažovali útek.

„Akého obra? Buď konkrétnejší!“ Nahneval ma, no on za to nemohol. Nevedel, čo táto informácia spraví s ostatnými.

„Nooooo...piati boli takí normálni ako tí v dedine a jeden mal aspoň o hlavu viac.“ Nervózne zaškrípal zubami.

„Skoro si ma vystrašil.“ Začal som sa smiať. „Veď aj my máme obra.“ Ukázal som na Pimpa. Ten sa narovnal a začal si bubnovať po hrudi.

„Ja mu ukážem! Žiaden ufón nie je väčší ako ja.“ Pimpo začal hroziť päsťou.

„Všetci na miesta!“ Zavelil som. „Zostaňte spolu, bojujte spolu a prežijete spolu!“ Posledné slova podpory, než som sa aj ja presunul na miesto.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38808
Mesiac: 4710
Deň: 127