Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 60

11111.jpg

article preview

„Preber sa!“ Začul som hlas Wendy a s ťažkosťami som otvoril oči. „Čo to zas robíš?“ Neprestávala mnou triasť.

„Ja... no.... kde som?“ Zrak som mal stále zahmlený a všade naokolo sa mihali akési tiene.

„Ty si pil?“ Zarazila sa Wendy.

„Wendy?“ Snažil som sa zaostriť jej tvár.

„Pššt!“ Zakryla mi ústa.

„Kde, kde mám prilbu?“ Zmätene som sa obzeral naokolo.

„Tu je.“ Vytiahla ju spod stola. „To si sa tu opil do nemoty za taký krátky čas?“ Zrak sa mi pomaly zlepšoval a uvidel som jej naštvanú a zároveň sklamanú tvár.

„Nie! Prečo by som mal piť?“ Chcel som si vziať prilbu, ale Wendy mi ju vzala.

„Tak ako mi to vysvetlíš?“ Zvraštila čelo.

„Čo ti mám vysvetliť?“ Nechápal som, prečo bola naštvaná.

„Ležíš na zemi, ledva rozprávaš, si dezorientovaný a bledý.“ Priblížila sa ku mne a prezerala si ma.

„To......“ Náhle ma osvietilo. „Andromeda!“ Vyskočil som na nohy.

„Jej zranenia vyzerajú lepšie. Máme dobrých lekárov.“ Stál som nad jej telom a Wendy sa postavila vedľa mňa. Otvoril som jej najnovší sken a mala pravdu. Zranenia vyzerali takmer zahojené. Poškodená zostala len koža na bruchu, ktorú som nestihol opraviť.

„To neurobili lekári.“ Wendy sa na mňa nechápavo pozrela. Zodvihol som ruku, z ktorej ešte stále kvapkala krv. „Použil som vlastnú krv, aby som ju uzdravil.“ Začul som jemné svišťanie a pocítil úder do hlavy. „To bolo za čo?“ Hneď na to ma objala.

„Stačí, že ťa chcú zabiť všetci Mirnilčania, nemusíš sa o to pokúšať aj sám.“ Uvoľnila zovretie. „Prečo všetko riešiš sám? My ostatní sme tu tiež.“ Zatvárila sa urazene.

„Veď ja viem.“ Položil som ruku na jej rameno a jemne sa usmial. „Vrátiš mi už tú prilbu?“ Skúsil som psie oči.

„Vážne?“ Neveriacky sa na mňa pozrela. „Si bledý ako stena a pod očami máš kruhy. Toto by neobmäkčilo nikoho.“ Pokrútila hlavou. „Tu máš, nedá sa na teba pozerať.“ Hodila mi prilbu.

„Prečo si mi ju vlastne dala dole? A prečo nemáš na hlave svoju? Chceš, aby nás niekto videl?“ Rýchlo som si nasadil helmu. Ucítil som jej hebkú štruktúru, a až potom mi napadlo, že som si ju mohol privolať z Wendiných rúk kedykoľvek.

„Ty si len samé prečo, prečo a prečo! Veď sa pozri von.“ Opatrne som odhrnul plátno a uvidel čierno-červenú hmotu obklopujúcu stan.

„Čo to je?“ Pozoroval som jemné vlnenie hmoty.

„To mi povedz ty!“ Spoločne sme hľadeli na hypnotizujúce pohyby pred nami. „Vošiel si do stanu a po chvíli sa nad ním objavil červený kruh, takmer taký veľký ako celé mesto. Hneď na to sa pod ním objavil menší modrý kruh. Oba boli popísane rôznymi hieroglyfmi.“ Začala mávať rukami, akoby robila nejaký hókus-pókus. V tom zhone som na žiadne efekty nemyslel. Párkrát sa mi už však stalo, že sa magické kruhy objavili aj samé od seba. „Z červeného vyšľahlo svetlo skrz modrý a zahalilo stan. Trvalo to asi minútu, a potom oba kruhy začali nestabilne blikať. Mal si vidieť tú paniku vonku. Mysleli si, že to vybuchne.“ Začala sa rehotať. Bol som stále dosť malátny, a tak mi chvíľu trvalo, než som si uvedomil, že hodiny strávené uzdravovaním Nii boli pre ostatných len minúty. „Každopádne, keď sa svetlo rozplynulo, zostala len táto bariéra.“ Ukázala na podivnú hmotu. „Laco sa jej dotkol ako prvý, no bariéra stuhla a nepustila ho dnu. Až keď som sem prišla ja, tak sa objavil akoby vchod, skrz ktorý som prešla.“

„Hm.“ Natiahol som ruku a čierno-červená hmota sa behom okamihu rozplynula.

„Doriti!“ Zahromžila Wendy a so šikovnosťou mačky sa ukryla za plachtu. Nasadila si prilbu a udrela ma do ramena. „Nabudúce ma varuj!“

Vykročil som zo stanu a Wendy ma nasledovala. Dav ľudí čakal nejaké vysvetlenie, ale ja som si to zamieril priamo za Lacom. Povedal som mu, nech Niu strážia, a keď sa preberie, nech mi dá vedieť. Môjho Galbota odviedol Pimpo s Nikou v celku nepozorovane do jednej z okrajových budov. Tjaša sa už zabývala vo vysokej budove, odkiaľ mala výhľad na celé mesto. Mala v rukách tisíce životov, tak musela pripraviť obranu, zatiaľ čo Valkýra nám robila sprievodcu. Predierali sme sa davmi ľudí a ja som musel niekoľkokrát zastaviť. Stále som cítil závrate. Valkýra nás zaviedla až k západnej stene, pri ktorej bola drevená búdka. Pred ňou už stál Pimpo s Nikou.

„Je vo vnútri?“ Obaja prikývli. „Nik mu neublížil?“

„Jasné, že nie, takmer nik ani nevie, že je tu.“ Uškrnul sa Pimpo. Obaja vyzerali, že sú hrdí nato, ako nepozorovane ho sem prepašovali.

„To je skvelé, vážne dobrá práca.“ Chystal som sa otvoriť dvere, keď som si spomenul na ovu. Bola v stane mimo hradieb. „Hneď prídem.“ Otvoril som portál, no ten len jemne zablikal. V tom momente sa mi podlomili kolená a ja som sa zrútil k zemi.

„Rýchlo, pomôžte mi!“ Skríkla Wendy. Spoločne ma posadili k stene. Bol som stále pri vedomí, ale nevládal som sa ani pohnúť. „Čo to zas robíš?“

„Musím sa vrátiť do stanu za hradbami.“ Znechutene odfrkla.

„Vy dvaja.“ Pozrela na Pimpa a Niku. Zrejme ich nespoznala. „Viete, ktorý stan je jeho?“ Obaja prikývli. „Čo majú odtiaľ priniesť?“ Pozrela sa na mňa.

„Je tam,“ zakašľal som, „malá klietka a v nej“ odmlčal som sa. Nevedel som, čo im mám povedať. „Proste je v nej niečo živé, zakryte to plachtou a prineste sem.“ Obaja prikývli a rozbehli sa preč. „Pozor!“ Zastali. „Musí to zostať priviazané a so šatkou na očiach!“ Znova prikývli a utekali preč.

„Neboli to....“ Zašepkala Wendy „Nie.“ Neveriacky pokývala hlavou.

„Ale áno.“ Odvetil som. „Pimpo a Nika.“ Wendy sa zhrozila. „Tiež ma to prekvapilo, ale to je nadlho.“ Mávol som rukou.

„Čo ukrývaš v tej búdke?“ Obrátila zrak k drevenému domčeku.

„To budete zízať.“ Odvetila Valkýra.

„Pomôžte mi.“ S ťažkosťami ma postavili a spoločne sme vošli dnu. Vo vnútri bol malý stolík a tri stoličky. Stoličky vyzerali, akoby patrili trpaslíkom, keď na nich sedel robustný Galbot. Wendy hneď siahla po dýke, ale zastavil som ju. „Nie je to nepriateľ.“ Vrátila ju späť do puzdra. Vysvetlil som jej, čo som tu robil, a prečo nie je nebezpečný. Pomocou hologramu a gest som sa snažil komunikovať s Galbotom. Ak sme sa správne pochopil, tak jeho meno bolo Citrix.

Snažili sme sa mu vysvetliť, kto sme, a čo sa tu deje. Keď sme mu ukázali obrázky Mirnilčanov, tak začal sypať jedno slovo za druhým. Jediné, čo sme pochopili, bol hnev. Snažil sa uškrtiť a rozmlátiť hologramy. Jeho ostré pazúry však prenikali skrz. Bol slobodný len chvíľu, no chuť pomstiť sa mu priam žiarila z očí.

Chcel som zistiť čo najviac o našich nepriateľoch a hlavne o veliteľovi, ktorý sa blížil k mestu. Keď som mu ukázal jeho hologram, Citrix stuhol. Iskru v očiach zastrel strach. Zmohol sa len na jediné slovo.

„Bardos Nar She?“ Začudovala sa Wendy. „To je jeho meno?“ Ukazovala na postavu v bielom, ale Galbot ustúpil do rohu miestnosti.

„Vydrž.“ Vytvoril som zmenšeninu mesta a ukázal mu, že sa k nám blíži armáda na čele s ním. Galbot začal nervózne pochodovať po miestnosti, a pritom sa držal za hlavu.

„Možno ho práve on zotročil.“ Dodala Valkýra.

„To by vysvetľovalo ten strach.“ Prikývla Wendy.

„A za hlavu sa drží, lebo nechce, aby ho znovu ovládla.“ Dedukovali spoločne.

„Vyskúšame to.“ Vytvoril som ilúziu fialového mraku nad nepriateľskou armádou. Ukázal som mu, že pokiaľ je s nami, tak ten mrak neprenikne do mesta. Galbot však naďalej nervózne pochodoval a začal si čosi mumlať.

„Rýchlo, toto musíte vidieť.“ Udýchaná Nika vbehla do dreveného domčeka. Horlivo ukazovala na oblohu. „Čo to dočerta je?“ Celé mesto bolo takmer v tme. Oblohu pokrývala hustá čierna zmes. Pripomínalo to búrkové mraky, ale boli omnoho tmavšie. Wendy vybehla na hradby, aby sa rozhliadla, ale bolo to všade, kam jej oči dovideli.

„To nie je dobré.“ Skúsil som sa napojiť na satelity, na chvíľu sa zobrazil záber, no hneď na to som stratil signál. Na fotke však bol veľký čierny mrak, cez ktorý satelit nevidel.

„Máš pravdu.“ Riekla Valkýra, keď uvidela fotku. „Takto sa nik nedozvie, v akej situácii sme.“ Dodala skleslo. „Nik nám nepríde na pomoc.“ S Wendy sme sa na seba pozreli. Nechápali sme, ako mohla podľahnúť zúfalstvu tak skoro.

„Hlavu hore.“ Povzbudila ju Wendy.

„Zvládli sme už aj horšie situácie.“ Uškrnul som sa. „Kde je moja klietka?“ Obrátil sa som sa k Nike.

„Pimpo ju už nesie.“ Očami ho hľadala kdesi v diaľke.

„Si to vážne ty Nika?“ Wendy si ju zvedavo prezrela.

„Áno.“ Doširoka sa usmiala. „Vy dvaja ste sa našli, čo We...“ Strnula. „Prepáč, Karmínový úsvit.“ Obaja sme sa pozreli na Valkýru.

„Ehm, prečo sa na mňa dívate?“ Nechápavo mávala rukami. „Aha, nič som nepočula.“ Nesmelo sa poškrabala za hlavou.

„Dávaj si na to pozor Nika!“ Pokarhala ju Wendy. „Čo si tým myslela, že sme sa hľadali?“

„Ale nič.“ Šibalsky sa usmiala. S Wendy sme sa na seba len nechápavo pozreli a mykli plecami.

„Bež za Pimpom, nech vezme tu klietku k Tjaši.“ Nika prikývla a rozbehla sa za ním. „Nepriateľ už nebude ďaleko, mali by sme zistiť, na čo prišla Tjaša.“ Za hradbami už bolo počuť dupot armády. „Ale jeho berieme so sebou.“ Vošiel som do dreveného domčeka. Vysvetliť mu, že ide s nami, nebol problém. Ten nastal, až keď sme mu chceli zviazať ruky, pretože ostatní by sa mohli obávať voľného Galbota. Nakoniec sa však upokojil a my sme mohli vyraziť.

Cítil som sa už o niečo lepšie a zvládol som túto cestu bez jedinej zastávky. Zvedavé pohľady vystrašených vojakov neboli príjemné. Museli sme dávať pozor, či niektorému z nich nepreskočí a nepokúsi sa Galbota zabiť. Bol však obklopený troma špecialistami, a proti nám by si trúfol len blázon. Dokráčali sme k vysokej budove neďaleko centra mesta. Výťahy, tak ako skoro všade, nefungovali. Výstup na najvyššie poschodie bol utrpením. Spomenul som si, ako ešte pred vojnou som chodieval darovať krv. Raz sa mi stalo, že som mal približne päť minút do odchodu autobusu a zastávka bola asi dva kilometre ďaleko. Síce som ten autobus stihol, ale cítil som sa tak ako teraz. Hlava sa mi motala, ťažko som dýchal, a keď sa autobus pohol, tak som sa takmer pozavracal. Nevedel som však pochopiť, prečo mi bolo až tak zle. Táto mágia bola predsa označená modrou farbou, a tá nemala skoro žiadne vedľajšie účinky. Cesta hore bola dlhá, a tak som mal čas uvažovať. Približne od desiateho poschodia som si začal v duchu nadávať. Premietal som si stránky Ayrinej knihy a došlo mi, že mágia krvi bola na fialových stránkach. Ak by som nezavrel knihu tak skoro, tak by som sa mohol tomuto utrpeniu vyhnúť.

„Kde ste toľko?“ Zvrieskla na nás Tjaša. „Už dobrú pol hodinu sa vás snažím zohnať.“

„Čo takto použiť virten?“ Wendy naštvane dvihla ruku s virtenom.

„A čo som... asi.... robila?“ Naštvaný tón prechádzal do zmeteného. „Takže rušia aj virteny.“ Zamyslela sa. „Doriti!“ Udrela päsťou do stola, na ktorom boli porozkladané kadejaké papiere.

„A čo normálne vysielačky?“ Opýtala sa Valkýra. Ja som si zatiaľ sadol neďaleko dverí. Galbota sme zatiaľ nechali pred dverami.

„Ani tie nefungujú a pochybujem, že by sme satelitmi videli skrz ten čierny hnus.“ Nervózne udierala do stola.

„Ehm, máme pre teba prekvapenie.“ Otvoril som dvere a do miestnosti vstúpil Citrix.

„Čo to má znamenať?“ Vytiahla dýky, ktoré mala za opaskom a ustúpila od stola.

„Len pokojne.“ Wendy pristúpila k Citrixovi uvoľnila mu ruky a začala vysvetľovať. Tjaša bola dosť skeptická, ale Wendy použila presvedčivé argumenty. Bol som rád, že sa toho ujala a ja som si mohol oddýchnuť. Do miestnosti však o chvíľu prišiel Pimpo s krabicou zahalenou dekou a moja chvíľka pokoja skončila.

„Nie je to tá vec, čo nám zostrelila dron nad Budapešťou?“ Wendy si zvedavo prezerala Ovu.

„Nie presne tá istá, ale rovnaký druh.“ Nevyzerala nebezpečná, a tak si ju aj Tjaša prezrela.

„Juuu, tá je zlata.“ Wendy natiahla ruku, aby ju pohladila.

„To nie je dobrý nápad.“ Chytil som jej ruku. „Táto je stále pod ich vplyvom a navyše vie otvárať portály. Bez špecialistu a zahalených očí by otvorila portál a prepálila reťaz. Potom by jej nič nebránilo uniknúť.“

„To si ju mal celý ten čas v stane?“ Valkýra sa na mňa neveriacky zadívala.

„Plus-mínus. Sledovala ma, a tak som si ju počkal a chytil.“

„A na čo ti je?“ Opýtala sa Tjaša.

„Musím predsa poznať svojho nepriateľa.“ Bránil som sa.

„Tak dobre.“ Tjaša si povzdychla a mávla rukou. „Len mi povedz, čo mám s nimi dvoma robiť.“ Ukázala na mimozemšťanov v miestnosti.

„Citrix by mal byť neškodný, ale nemôžme vedieť, či ho znovu neovládnu. Dáme ho strážiť, ale nechcem, aby bol uväznený.“ Tjaša len rezignovane prikývla. „Túto malú potvoru musíme mať stále na očiach a najlepšie ju bude stále presúvať.“ Wendy sa prihlásila, že si ju vezme k sebe. Citrixovi som vysvetlil, čo sa bude robiť a stráže ho odviedli do nižšieho poschodia, odkiaľ mohol pozerať na celé mesto. Tjaša prisľúbila, že mu nikto neublíži. Ovu odniesol Pimpo pred budovu, a tam mal počkať, kým skončí porada.

„Nemáme veľa možností. Spojenie s vonkajším svetom nie je možné a okolo celého mesta sa už rozkladajú tábory nepriateľa. Dobrou správou je, že Andromeda prežije. Neviem, ako si to urobil, ale ďakujem.“ Prikývol som. „Ostreľovanie prečkáme. Prízrak si vezme západnú bránu. Karmín severnú. Tam sa zhromažďujú najpočetnejšie vojská. Valkýra, ty si vezmeš juh a ja východ, dokiaľ sa Nia neuzdraví. Použite všetko, čo máte, aby ste zostrelili alebo zastavili čo najviac projektilov, ktoré na nás pošlú.“ Všetci sme súhlasne prikývli. „Mesto je plné vojakov, takže by sme sa mali udržať. Problémom budú potraviny. Aj pri minimálnych dávkach máme zásoby len na pár dní. Tvoje obliehanie vyčerpalo ich zásoby.“ Vyčítavo sa na mňa pozrela.

„Máš nejaký problém?“ Oboril som sa na ňu.

„Ak by si sa k nám pridal v boji, tak sme tu nemuseli byť!“ Podráždene odvetila.

„Ak by si si poriadne zaistila armádu a nenechala sa prekvapiť, už zas, tak by sme tu neboli!“ Vyskočil som zo stoličky a moja aura sa naplno prejavila.

„Tak a dosť!“ Skríkla Wendy a postavila sa medzi nás. „Ty si unavená a prepracovaná, a ty ledva stojíš na nohách, ešte jedno slovo a oboch vás uzemním!“ Jej aura ožarovala celú miestnosť a Valkýra len opatrne ustúpila.

„Prepáč.“ Otriasol som sa a podal jej ruku. „Nemyslel som to tak.“

„Nie ty prepáč. Karmín má pravdu, som prepracovaná a nič mi nevychádza.“ Stisla mi ruku a obaja sme sa posadili. „Už sme mali byť dávno v Ľubľane, ale namiesto toho sme uväznení v preplnenom meste bez zásob.“

„Sme presne tam, kde máme byť!“ Wendy udrela naštvane do stola. „Vzchopte sa obaja, inak ich pôjdeme pozabíjať bez vás a všetka sláva zostane len mne a Valkýre.“ Valkýra len nervózne a rozpačito prikývla.

„Máš pravdu.“ Tjaša nabrala druhý dych. „Bežte na svoje miesta a ja zatiaľ zorganizujem ľudí.

„Hurá na nich!“ Vstal som zo stoličky.

„Ty nejdeš nikam!“ Wendy sa na mňa zlovestne pozrela. „Musíš si oddýchnuť, takýto nám budeš na nič!“ Musel som ju dlho presviedčať, aby ustúpila aspoň čiastočne. Nakoniec som sa mohol presunúť na vežu neďaleko západnej brány, no Wendy šla so mnou. Tábor nepriateľov sa rozrástla a v diaľke sa začali črtať siluety obliehajúcich zbraní. Napätie v meste stúpalo, a každý očakával prvý výstrel.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 2
Celkom: 183117
Mesiac: 5548
Deň: 184