Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 61

11111.jpg

article preview

„Ďakujem.“ Sedel som na deke opretý o steny veže. Wendy stála pri okraji a pozorovala okolie, zatiaľ čo Ova driemala kúsok odo mňa.

„Začo?“ Odvetila zamysleným tónom. Počítala nepriateľskú armádu a veľmi ma nevnímala.

„Predsa za to, že sa ma na nič nevypytuješ.“ Riekol som unavene. Wendy sa otočila a zohla sa ku mne.

„Tak aby bolo jasné!“ Začala mi prstom udierať do hrude. „Až si oddýchneš a budeme mať čas, tak mi všetko vyklopíš!“ Udierala čoraz silnejšie. „Ani nepomysli na to, že by si tu umrel! Kým mi všetko vyklopíš, tak budeš žiť! Potom si rob, čo chceš!“

„Tak dobre.“ V takomto stave som sa neodhodlal jej oponovať. „Poviem ti všetko, čo viem, ale mám jednu podmienku.“

„Tak podmienku?“ Vystrela sa a čakala, čo jej poviem. „Tak hovor!“

„Nebudeš sa ma pýtať, odkiaľ to viem!“ Vážne som sa na ňu zadíval.

„Dohodnuté.“ Radostne vykríkla a posadila sa vedľa mňa. „Čakala som, že budeš viac vyjednávať.“ Dodala s úsmevom na perách.

„Ty mrška jedna, takto využiť moju slabú chvíľku.“ Opätoval som jej úsmev.

„Hi-hi, ale na úvod by si mi mohol povedať, čo bola tá bublina okolo stanu, a prečo pustila dnu len mňa?“ Z výrazu v jej tvári som vedel, že ak by som jej to aj hneď nepovedal, tak by sa nič nestalo.

„To vytvoril manuál virtenu. Pred chvíľkou som sa ho na to pýtal.“ Wendy spozornela. „Keď videl, že som v bezvedomí tak využil mágiu a moju silu k vytvoreniu tejto bariéry. Zrejme by toho veľa nevydržala, ale ochránilo by ma to aspoň chvíľku.“

„A prečo som ňou mohla prejsť?“ Naliehala.

„Dostávam sa k tomu.“ Upokojil som ju. „Virten predpokladal, že môže veriť len tebe, preto ťa pustil dnu, aby si mi mohla pomôcť.“

„Vidíš, aspoň niekto mi tu verí!“ Urazene sa ku mne otočila chrbtom.

„Nebuď ako malá. Myslíš, že ti to všetko tajím úmyselne?“ Snažil som sa ju udobriť.

„A nie snáď?“

„Ehm, tak dobre, v tomto máš pravdu.“ Wendy sa nafúkli líca a celou silou ma udrela do ramena. „Na moju obranu,“ šúchal som si boľavé rameno, „mám nato vážny dôvod.“ Pohŕdavo odfrkla a čosi si zamumlala popod nos. „Sľubujem, že až príde správny čas, tak sa dozvieš úplne všetko.“

„Ou-ou-ou, všetko zas nepotrebujem vedieť.“ Bola to zas stará dobra Wendy, ktorá si zo mňa uťahovala.

„Špecialisti.“ Skríkol ktosi spod veže. Wendy sa postavila a pozrela sa cez múr. „Andromeda sa prebrala.“

„Dobre, ďakujeme.“ Odvetila Wendy.

„Mal by som za ňou zájsť.“ S ťažkosťami som sa dvíhal zo zeme, ale Wendy ma pritlačila späť.

„Pôjdem ja! Nechci, aby som ťa tu musela zviazať!“ Prikývol som a pohodlne som sa usadil.

„Povedz jej prosím, nech leží a veľmi sa nehýbe.“ Nechápavo sa na mňa pozrela. „Bunky, ktoré som v jej tele obnovil, sú len dočasné a neustále ich musím udržiavať. Postupne sa zregeneruje sama, ale čím viac sa bude hýbať, tým ťažšie ich udržím tam, kde sú.“

„Takže si s ňou stále spojený, a to ťa práve teraz vyčerpáva?“ Neochotne som prikývol. „Ach.“ Dlhý povzdych, akoby už ani nevedela, čo má na to povedať. „Ešte niečo?“

„To bude asi všetko.“ Wendy sa rozbehla dolu schodmi, no po chvíli znova vybehla hore.

„Takmer som zabudla!“ Znova mi udrela päsťou do hrude. „Teraz sme si kvit!“ Nechápalo som na ňu pozrel. „Poznám ťa už dobre. V tom lese si sa chcel znova nechať zabiť!“ Rozbehla sa k schodom a znovu zastala. Už som si myslel, že mi chce vrátiť ďalší dlh. „Hm, nie len ty si sa za ten necelý mesiac zlepšil!“ Preskočila hradbu a behom sekundy bola na zemi. Vyzeralo to, akoby sa teleportovala, ale cítil som mágiu vetra. Najskôr ju rozbehla vpred a tesne nad zemou pribrzdila.

Sedel som na veži a čakal, aké správy mi Wendy prinesie. Všade naokolo bol čulý ruch. V meste sa tlačilo sedemnásťtisíc vojakov a asi šesťtisíc civilistov. Oproti nám stála šesťdesiattisícová armáda a nepriateľské vojska stále prichádzali. Čudoval som sa, prečo Tjaša ustúpila až sem, ale nemala na výber. Dozvedel som sa, že konvoje so zranenými šli najskôr na sever do Grazu, ale tam už cestu blokovala armáda nepriateľov. Tjaša poslala konvoj na juh, ale tam to vyzeralo rovnako. Takže jediná cesta, ktorú mohla použiť, bola na východ. Preto prvý ranený dorazili až tak neskoro. Mali za sebou už kilometre slepých ciest.

Vybral som z ruksaku Ayrinu knihu a nalistoval mágiu krvi. Naozaj sa nachádzala na fialových stránkach. Pustil som si opäť nahrávku, a tentokrát som počkal do samého konca.

„Na liečenie musíte použiť krv, ktorá je kompatibilná s krvou obete. Upozornenia: pokiaľ zvolíte nesprávnu krv, môžete zraneného zabiť. Vždy a zdôrazňujem vždy, používajte len cudziu krv. V opačnom prípade vám hrozí malátnosť, nevoľnosť alebo aj smrť. Pamätajte, že čím viac krvi použijete, tým viac vám jej bude chýbať. Odporúča sa mať hneď niekoľko zdrojov cudzej krvi, aby ste neohrozili priamo darcov.“ Vravelo sa, že najlepšie sa učí na vlastných chybách. Takýchto chýb som sa však musel vyvarovať. Mohol by som za nich zaplatiť najvyššiu cenu.

Bol som už veľmi unavený, ale neodvážil som sa zaspať. Nevedel som, aké silné je moje spojenie s Niou a nechcel som riskovať, že sa mágia pominie a ona umrie. Stále som mal v pamäti, ako sa rozplynula mágia chladu a uskladnené mäso sa pokazilo. Nechcel som myslieť na najhoršie, tak som sa snažil zabaviť. Ponoril som sa do podvedomia a čerpal mágiu. Musel som si obnoviť to, čo som vyplytval. Telo bolo unavené, ale myseľ som mal čerstvú. Pri meditácii som sa už mohol zamerať priamo na mágiu, ktorú som potreboval. Pri farebných svetielkach sa objavovali názvy jednotlivých druhov mágie. Ayrina kniha kúziel mala vyblednuté stránky a často amatérsky dokreslené kresby, ale na jednom si dala záležať. Pri každej mágii bol farebný kruh, ktorý ukazoval farbu danej mágie. Tieto farby boli nové a jasné.

Zažratý do čerpania a štúdia mágie som si takmer nevšimol, že cez môj náhľad do reality som videl len tmu. Rýchlo som sa prebral a otvoril oči. Cítil som, akoby ma niekto vytrhol zo sna. Všetko okolo bolo rovnaké a ja som nechápal, čo sa stalo. Znova som sa ponoril do podvedomia a pozorne som sledoval náhľad do reality. Až na to, že sa všetko pohybovalo pomaly, som nič zvláštne nevidel. Opatrne som sa venoval mágii, a pritom jedným okom kontroloval náhľad. Nič sa nedialo, než som sa začal viac sústrediť na mágiu. Viečka sa mi pomaly zavreli a telo akoby spalo. Nikdy predtým sa mi to nestalo a nevedel som, či sa mám zobudiť a znášať únavu v normálnom svete alebo pokračovať. Chcel som sa poradiť s manuálom, ale vyzeralo to, že zaspal spolu s telom. Stále som cítil prepojenie s Niou, a tak som sa rozhodol pokračovať. Chcel som nechať telu aspoň tri hodiny spánku. Po prepočte by som musel ostať v podvedomí tristošesťdesiat hodín, čo bolo pätnásť dní. Takto dlho som v mysli ešte nebol, ale povedal som si, že to treba skúsiť. Mohol som si takto aspoň čerpať mágiu a skúšať si jej použitie v mysli. Šlo len o simuláciu mágie, no správala sa ako skutočná. Mal som ale k dispozícii len kópiu Ayrinej knihy, bez jej nahrávok. Skúšal som teda nové mágie podľa toho, čo som si o nich pamätal.

V podvedomí sa myseľ tak rýchlo neunavila ako v realite. Bol som tu už zavretý štyri dni a stále som vládal pracovať. Okrem mágie som trénoval aj boj a vytváral ďalšie návrhy z psychickej sily. Po desiatom dni som sa však už začal nudiť. Vytvoril som si také návrhy, pri ktorých som vedel, že neuspejú. Potreboval som sa však zabaviť a tvorba každého detailu na vlastnom tanku nato bola ako stvorená. Vytvoril som si dokonca aj vlastného koňa a pridával mu detaily ako je hriva, uši, farba. Tiež mal vlastnú zbroj s rôznymi motívmi. Bolo to ale niečo, čo som nemal v pláne vytvoriť. Načo aj? Tank či kôň napájaný mojou vlastnou energiou bol veľký, nepraktický, a každý úder by som cítil priamo na svojom tele. Nestál som o to, aby sa zo mňa stál veľký terč.

Konečne nadišiel pätnásty deň a ja som netrpezlivo čakal až sa prebudím. Viečka sa mi otvorili a ja som sa konečne mohol schuti ponaťahovať. Nie všetko, čo sa dalo robiť v podvedomí, bolo rovnaké ako v realite. Cítil som sa svieži a odpočinutý. Dokonca ani myseľ nebola unavená. Zdalo sa, že únava mysle sa ráta od času, ktorý prešiel v realite.

„Dobré ránko, spachtoš.“ Wendy sa na mňa usmievala. „Kým som tu, tak sa tváriš ako drsňák a hneď ako vypadnem, tak ty odpadneš.“ Rozosmiala sa.

„Náhodou ja som poctivo pracoval.“ Vstal som a šiel som sa pozrieť, čo sa deje za hradbami.

„Jasné, pracoval si na tvorbe snov.“ Pokračovala v smiechu.

„Ako je na tom Nia?“ Opieral som sa o hradbu na veži a pozoroval nepriateľský tábor.

„Má sa dobre. Vyrozprávala som jej celý príbeh, ako si takmer umrel pri jej záchrane, a že aj teraz ju liečiš, tak sa nesmie veľmi hýbať. Mal si vidieť, ako jej vyhŕkli slzy. Teraz sa už do teba zaľúbila až po uši.“ Uštipačne sa uškrnula.

„Čo tým myslíš?“ Počítal som dokončené katapulty a odpovedal som len mechanicky.

„No čo asi? Beťár.“ Štuchla do mňa ramenom. „Viem, že ste spolu spali.“

„Čože? Odkiaľ?“ Hneď som spozornel.

„To vieš, dievčatá si hovoria veľa veci.“ Žmurkla.

„Tjaša o tom snáď nevie.“ Už tak sme sa veľmi nemuseli.

„Božechráň, tá feministka?“ Zdesila sa Wendy.

„Heh, takže nie som jediný, kto z nej má tento pocit.“ Uškrnul som sa.

„To ani zďaleka.“ Zadívala sa na tábor pred nami. „Útok čo chvíľa začne, mala by som už ísť na svoju pozíciu. Nechceš si na seba vziať normálne brnenie?“ Skepticky si prezrela moje poddajné brnenie.

„Čo sa ti na ňom nepáči?“ Zaborila prst do hrudnej časti brnenia, a to sa pod jej silou ohlo.

„Neviem, či ťa práve toto ochráni!“ Sústredil som sa a brnenie začalo tuhnúť. Pomaly vytlačilo Wendin palec a ona sa ho márne snažila vtlačiť späť. Zodvihla palec priamo pred moju tvár. „Toto mi vysvetlíš ako prvé!“ Zadívala sa na mňa s vyšpúlenými očami.

„Až bude čas.“ Odvetil som.

„Až bude čas.“ Usmiala sa, zakryla klietku s Ovou a opatrne ju zodvihla. „Ju si beriem k sebe.“ Opatrne odkráčala, aby ju nezobudila.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 55684
Mesiac: 3944
Deň: 114