Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 62

11111.jpg

article preview

Vojaci stáli na hradbách pripravení na útok. S posledným lúčom denného svetla každý očakával prvé salvy, no nestalo sa tak. Slnko zapadlo a v nepriateľskom tábore nastalo ticho. Katapulty stáli nehybne na svojich miestach a netrpezliví vojaci začali šíriť nebezpečnú otázku. „Na čo čakajú?“ Boli sme uväznení v meste a nepriateľ mal minimálne trojnásobnú prevahu. Medzi vojakmi sa začala šíriť nervozita a paranoja. Začali sa šuškať kadejaké klebety o tom, prečo čakajú, a aké majú s nami úmysly. Tjaša si všimla, že morálka vojakov klesá, a tak zavelila oddych. Na hradbách ostali len nutné hliadky a zvyšok si šiel odpočinúť. Tjaša tiež opustila svoj post. Musela rozdeliť potraviny tak, aby nám vystačili čo najdlhšie. Našťastie v meste bolo niekoľko studní, takže vody sme mali dostatok.

Všetci sme dostali povolenie oddýchnuť si a načerpať nové sily. Wendy a Valkýra behom chvíľky zmizli z dohľadu a zaľahli do spacakov. Ja som však nemohol spať. Bardos nar she, tak ho opísal Galbot, neustále sledoval vežu, na ktorej som bol. Pôvodne sem prišiel od severu, chvíľku sa obzeral, a potom si to zamieril k západnej strane mesta. Neviem to vysvetliť, ale cítil som, ako premýšľal a niečo plánoval. Tiež som však možno podľahol paranoji, ktorú šírili vojaci. Nechcel som byť len taký nečinný, tak som vytvoril aspoň balistov na každú vežu. Hradby boli sotva tri metre vysoké a veže za veľa nestáli, preto bolo dôležite zlepšiť obranu akýmkoľvek spôsobom. Až pár hodín pred úsvitom som si ľahol do spacieho vaku. Snažil som sa nezaspať, aby som neohrozil Niu. Chvíľku som sa díval na temný mrak zahaľujúci mesto a hneď nato som uvidel tvár Laca.

„Prízrak vstávaj, niečo sa tam deje.“ Opatrne ma budil. Všetko bolo akési jasnejšie a mne došlo, že som zaspal. Strhol som sa a v rýchlosti skontroloval spojenie s Niou. Všetko vyzeralo v poriadku a mne sa uľavilo.

„Čo sa deje?“ Trvalo nejaký čas, kým som mu odpovedal.

„Poď sa pozrieť.“ Ukazoval na druhú stranu hradieb. Vstal som a prikročil k hradbám. V tábore bol čulý ruch a jasne sme mohli vidieť, ako nakladajú do katapultov prvé strely.

„To im to ale trvalo!“ Ponaťahoval som sa.

„Aj Banshe je nejaký aktívny.“

„Banshe?“ Nebol som si istý, či som dobre počul.

„Po meste sa rýchlo rozšírilo, že máš nový zdroj informácii. Zatiaľ nevedia, od koho to je, len počuli meno Bardos Nar She. Nikomu sa však také dlhé meno nechcelo vyslovovať, tak si to začali skracovať.“ Vysvetľoval Laco.

„Ale prečo práve Banshe? Nie je Banshe žena?“ Ich logika mi nedávala zmysel.

„A ako vieš, že to nie je žena?“ Bránil sa Laco.

„Bardos mi príde ako mužské meno. Prečo ho nevoláte takto?“ Prišlo mi to jednoduchšie, ako vyberanie správnych hlások do nového mena.

„Ty si expert aj na mimozemské mužské a ženské mená?“ Zasmial sa. „Pôvodne ho volali Bardos, neskôr Barnars a kadejako inak, ale všetko znelo fádne.“ Zatiaľ čo rozprával, na severnej strane už začalo obliehanie. Wendy odkláňala strely pomocou vetra, ale pár z nich preletelo. „Potom niekto navrhol, aby sa volal Banshe. Je to v celku univerzálne meno a znie to zlovestne.“ Dokončil myšlienku.

„A ten niekto si bol ty, že?“ Pokrútil som hlavou.

„Ja som len možno nenápadne povedal správnym ľuďom niečo.“ Potmehúdsky mrkol.

„To nemáš nič iné na práci?“ Chcel som ho pokarhať viac, že šíri desivé mená nepriateľov medzi vojakmi, ale nebol čas. Klepnutie drevených súčasti katapultov napovedalo blížiace sa nebezpečenstvo.

Začal som otvárať portály a chytať do nich letiace projektily. V prvej salve bolo desať striel a všetky som ich zvládol chytiť. Vypustil som ich nad nepriateľskú armádu a pozoroval, ako sa mohutné kamene blížia k zemi. Banshe zodvihol ruky a otvoril vlastné portály. S Lacom sme sa na seba neveriacky pozreli. Banshe chytil všetky kamene, a tie zmizli v portáloch.

„Hľadaj ich!“ Skríkol som a obaja sme prezerali oblohu.

„Tam!“ Ukázal nad centrum mesta. Kamene padali v rovnakej výške a priamo na nemocničné stany. Vytvoril som čo najväčší portál a stále ho zväčšoval. Sedem kameňom vletelo dnu, jeden narazil na stenu portálu, ktorá ho rozbila na niekoľko menších častí. V centre zavládla panika, a každý utekal hlava-nehlava preč. Nemohol som sa na to dívať. Chcel som odvrátiť zrak, ale mal som výčitky, čo som spôsobil. Mohol som ich nechať dopadnúť niekde pred hradbu a nič by sa nestalo. Ťažké kamene sa zastavili pár metrov nad zemou a po chvíľke sa rozsypali. Pocítil som prudkú bolesť brucha a nevoľnosť.

„To musela byť Andromeda.“ Laco bol šťastím bez seba. Pozrel sa na mňa a uvidel, ako sa držím za brucho a opieram sa o stenu. „Si v poriadku?“

„Utekaj ju skontrolovať!“ Laco prikývol a rozbehol sa do mesta. Nevšimol som si, že stihli nabiť ďalšie katapulty, a tak celá salva preletela do mesta. Zhlboka som sa nadýchol a otriasol. Musel som sa sústrediť, aby kvôli mne neumreli nevinní. Chytal som salvu za salvou a nechával ich spadnúť pred hradby.

Ostreľovanie pokračovalo celý deň. Keď mi Laco povedal, že Nia je v poriadku, tak sa mi uľavilo. Začal som vymýšľať, ako si uľahčiť prácu, a tak som vytváral portály tak, aby do seba kamene vrážali. Takto mi stačilo polovičné množstvo portálov. Spočiatku ma prekvapilo, že vôbec môžem otvárať portály a nik z nich ma neblokuje. No viac ma zarazilo, že ich vedel otvoriť aj Banshe.

Do večera sa počet katapultov zdvojnásobil a namiesto kameňov používali zápalne strely. Plnili ich nejakým svinstvom, ktoré ihneď po dopade vytvorilo päť metrový stĺp plameňov. Nešlo zastaviť všetky strely, a tak mali hasiči plné ruky práce. Tjaša nariadila strhnúť niekoľko budov, a tak sa vytvorili medzery medzi jednotlivými ulicami. Oheň sa tak už nemohol rozšíriť po celom meste. Po celonočnom ostreľovaní sme už boli unavení. Valkýra bola v tomto nováčik, a tak jej časť mesta horela takmer všade. Ostatní sme sa snažili, aby aspoň naše časti boli bezpečné, ale so stúpajúcou únavou to bolo čoraz ťažšie.

„Hlásim sa do služby.“ Prvé lúče ranného slnka dopadli na vysmiatu tvár Nii.

„Ty by si mala oddychovať!“ Bol som rád, že ju vidím, ale nechcel som, aby zbytočne riskovala.

„Už som v poriadku. Prezri si ma.“ Zodvihla ruky a otočila sa dookola. Zodvihol som ruku s virtenom a nechal zobraziť jej aktuálny sken. Mala pravdu. Všetky bunky na kritických miestach boli už obnovené.

„Tak teda dobre.“ Všetci už boli unavení a potrebovali sme prestriedať. „Utekaj vystriedať Tjašu, nech to môže všetko organizovať.“ Nia nadšene prikývla a chystala sa rozbehnúť, no chytil som ju za ruku. „Ako si zastavila tie kamene?“ Opýtal som sa.

„Ó, jasné. Takmer by som nato zabudla.“ Začala byť roztržitá, akoby nevedela, kde začať. „Keď sa fakt veľmi, ale veľmi sústredíš na magický štíť, tak sa scvrkne do pingpongovej loptičky. Ale to nie je to najlepšie, tento maličký štít dokáže zastaviť aj pomalé objekty.“ Nič také mi dovtedy nenapadlo a Nia to rozpoznala. Bola šťastná, že prišla na niečo, čo ešte nik z nás neobjavil. Rozbehla sa dolu z veže a zamierila si to k Tjaši. Chcel som vyskúšať metódu Nii, ale mesto bolo pod silnou paľbou, tak som nechcel experimentovať.

Tjaša spala asi hodinu a hneď sa pustila do práce. Zaviedla prísny prídelový režim a rozdelila potraviny tak, aby vydržali čo najdlhšie. Stačilo to však len na desať dní. Potom postupne vystriedala unavenú Valkýru a Karmín. Ja som bol na najvyššej úrovni, a tak ma striedala ako posledného. Aj tá hodinka a pol spánku mi prišla vhod. Keď som sa vrátil na post, paľba utíchla. Dokonca aj Banshe zmizol a objavil sa, až keď som tam bol ja. Začalo to byť čoraz divnejšie. Nechcel som si však pridávať ďalšiu myšlienku do hlavy. Už tak som mal nad čím premýšľať. Keď som uvidel šťastnú tvár Nii, hneď sa mi vybavila jej tvár spred pár dní. Vtedy bola utrápená, na chvíľku som si začal myslieť, či nemala nejakú víziu o tom, že ju zabijú. „Sústreď sa!“ Pokarhal som sám seba. Mal som dôležitejšie veci na práci, ako si vymýšľať kadejaké príbehy. „Keď to obaja prežijete, tak sa jej na to opýtaš. Tak sa snaž.“ Snažil som sa povzbudiť.

Začal som experimentovať. Uvidel som osamotenú strelu a sústredil som sa. Magický štít sa objavil pred strelou, ale tá preletela skrz. Len tak-tak som stihol otvoriť portál a poslať ju preč. Počkal som si na ďalšiu a ďalšiu, a ďalšiu strelu. Vyskúšal som to možno tridsať, štyridsaťkrát, ale nakoniec sa to podarilo. Strela sa rozbila o malú guličku magického štítu.

„Karmín! Videla si to?“ Nadšene som zavolal do vysielačky vo virtene. „Hm, skvelé, volaj vysielačkou, keď ťa rušia.“ Neveriacky som pokrútil hlavou.

„Nevidela, ale ako je možné, že ťa počujem?“ Ozvalo sa mi spätne.

„Vážne ma počuješ?“ Začudoval som sa.

„Nie, to len tak si náhodou rozprávam a trafím na to, čo sa pýtaš!“ Odvetila podráždene. „Ach, prepáč. Som unavená a ešte tá malá potvora tu len pobehuje a nechce spať.“ Skríkla na Ovu.

„Počuje ma niekto?“ Vyskúšal som, či ma počujú aj ostatní, ale nastalo ticho. „Karmín si tam ešte?“

„A kde by som bola?“ Mávala mi zo severnej veže.

„Nia mi povedala, ako zastavovať tie kamene.“ Odvetil som radostne.

„Tak, že zhmotníš magický štít do guľôčky, čo?“ Videl som, ako odkláňala ďalšiu salvu.

„Ako to vieš?“ Začudoval som sa a zastavil pár kameňov, ktoré sa priblížili.

„To je jej špecialita, ale nik iný to zatiaľ nevie.“ Pokračovala v obrane.

„Ja to už viem.“ Pochválil som sa. Ostatný na to mali viac času a nezvládli to. Bolo len jediné vysvetlenie. Vysoká úroveň mi umožňovala ľahšie sa naučiť nové schopnosti.

Wendy si čosi zamumlala, ale niekoľko nadávok som rozpoznal. Bola trochu urazená, a tak sa so mnou prestala baviť. Chcel som sa spojiť s ostatnými, ale na všeobecné volanie nik neodpovedal. Skúsil som sa teda zamerať priamo na Tjašu a podarilo sa to. Vyskúšal som to S Niou a Valkýrou, a tiež sa to podarilo. Tjaša teda s nami už mohla komunikovať aj na diaľku. Musela nám však oznamovať všetko po jednom.

Deň, kedy nás ostreľovali kamením, striedala noc a ohnivé záblesky na oblohe. Pomaly sme začali chápať, prečo na nás neútočia, aj keď im dorazili ďalšie posily. V meste sa čoraz častejšia začalo rabovať. Vojaci, neboli skutoční vojaci, boli to obyčajní narýchlo vycvičení ľudia. Tvrdé prídely, ktoré musela Tjaša zaviesť, nevyhovovali rozmaznaným ľuďom. Neboli zvyknutí na prázdny žalúdok, a často sme namiesto stráženia hradieb museli upokojovať dav. Valkýra si pre istotu ukryla svojho koňa ku mne pod vežu. Tam by sa k nemu nik ani nepriblížil. Jediným pozitívom bolo, že Wendy zranila dvoch ich mágov. Trojčatá, ktoré útočili na Graz, prišli aj sem. Priblížili sa k hradbám a začali na nich vrhať ohnivé meteority. Wendy vypálila niekoľko šípov, ktoré spomaľovala a zrýchľovala pomocou vetra. Takto dopadli všetky v jeden moment a trojčatá nemohli zastaviť všetky. Jeden z nich to schytal do hrude a ramena. Druhý si zrazil šíp do nohy a tretiemu sa podarilo uskočiť. Každopádne ich odtiahli do bezpečia tábora a viackrát sa neukázali. Navrhol som jej, nech používa ilúzie. Takto by mohla vystreliť aj klamné šípy. Ďalšou možnosťou by bolo vystreliť šíp a ilúziu pripútať naň. Ilúzia by tak ukryla skutočný šíp, ktorý by bol o niečo pozadu. Takto by nepriateľ odrazil ilúziu a skutočný šíp by preletel. Všetko som tým len zhoršil. Wendy na mňa bola naštvaná, a keď som jej to navrhol, tak sa urazila ešte viac. Síce sa naštvala na seba, že jej to nenapadlo, ale vylievala si to na mne. Chápal som ju. Bola unavená a všetkých nás štvalo to čakanie na útok, ktorý zrejme ani nemal neprísť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 55684
Mesiac: 3946
Deň: 114