Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 63

11111.jpg

article preview

„Ako dlho to ešte potrvá?“ Dlhú hliadku na veži mi prišiel spríjemniť Laco.

„Už len tri dni.“ Odvetil som sebaisto.

„Prečo myslíš?“ Oprel sa o hradby a pozoroval letiace kamene, ktoré sa rozpadali desiatky metrov ďaleko. Celá oblasť pred hradbami už bola posiata kadejakými troskami. Za tie dni som sa naučil vytvárať magický štít aj z podvedomia. So spomalením času som tak nemal obavy, že by som niečo nestihol. Spočiatku mi to veľmi nešlo, ale všetko sa dá, ak sa človek zaprie a zabojuje s tým. Táto nová metóda pomohla aj Wendy a Tjaše, aby sa naučili ovládať magický štít. Valkýra bola na veľmi nízkej úrovni, ale časom by sa jej to malo podariť.

„Presne na toľko dní má mesto zásoby. Potom začne boj, lenže našimi nepriateľmi nebudú oni.“ Mykol som hlavou ukazujúc na nepriateľskú armádu.

„Možno to príde ešte skôr“ Zaznel Lacov smutný tón. „Dnes ráno sme našli ďalšie štyri mŕtve telá. Rovnaký prípad ako včera, zbití a nakoniec popravení. Ležali vedľa diery v stene, kde zrejme mali ukryté nejaké zásoby.“

„Hm, takže pravá ľudskosť sa už prejavila.“ Zamyslel som sa. „Ktovie, či aj oni sa takto správajú k vlastným. Nemyslím zotročené rasy, tie možno pokladajú za menej cenné, a tak sa im to nezdá ako niečo zlé. Myslím ich rodiny a domovskú planétu. Nepremýšľal si, ako tam žijú?“ Laco sa na mňa zvláštne zadíval.

„Ty sa asi už veľmi nudíš, keď nad takýmito vecami uvažuješ.“ Jemne som prikývol. „Ale mám aj dobrú správu.“ Spozornel som. „Začal som si rozumieť s Citrixom.“ Občas som ho bol navštíviť, ale vzácny čas som radšej venoval oddychu, a tak som ho nechal na starosti Lacovi. „Teda nie až rozumieť, ale aspoň približne už viem, o čom hovorí. Po celom meste som hľadal všelijaké figúrky a pomocou nich sa spoločne učíme.“ Vyzeral nadšene. Aspoň mu to pomohlo zabudnúť na to, kde sme. „Ak som ho správne pochopil, tak Mirnilčania dorazili na ich planétu uprostred občianskej vojny. Trvalo dlho, než sa dokázali zorganizovať do nejakého zmysluplného odporu. Keď už to začalo vyzerať nádejne, objavil sa on!“ Pohŕdavo mykol hlavou smerom k Banshemu. „Nevedeli používať mágiu a mali len dvoch špecialistov. Zameral sa priamo na nich, a potom rozdrvil zvyšok armády. V podstate robí to isté aj teraz. Najskôr sa pokúsil zabiť Niu a teraz...“

„Čože?“ Prerušil som ho. „On ju takmer zabil?“ Vybehlo zo mňa s hnevom v hlase.

„To si nevedel? Karmín a Tjaša sa ju snažili zachrániť svojimi štítmi. Jeho mágia prešla cez všetky tri štíty až k štítu Andromedy v ruke. Ten odolal ledva sekundu a hneď sa rozpadol. Takto sa to hovorí po meste.“ Bol prekvapený, že tieto informácie sa ku mne nedostali a ja tiež. Tjaša aj Wendy mi to mohli kedykoľvek povedať, ale mlčali.

„Tak to je čas oplatiť mu láskavosť!“ Precedil som medzi zubami. Telo mi už horelo čierno-červeným plameňom. Natiahol som ruku a pred ňou sa objavil žltý kruh. Ukryl som doň portál a druhý kruh aj s východom portálu sa objavil pár metrov nad Banshem. Skrz portál vyšľahol blesk a razil si cestu skrz jeho štít. Vyzeralo to, že sa ani nemusí namáhať, aby môj blesk zastavil. Zo zeme pred Banshem vystrelil kamenný bodec, a takmer mu prerazil hrudník, no stihol uskočiť. Na hradbách začal čulý ruch a hliadky začali zvolávať kamarátov z pod hradieb.

„Hm, šikovné.“ Povedal Laco hľadiac na moju druhú ruku ukrytú za chrbtom. Z nej som vytvoril druhý portál a kamenné kúzlo. Skrz ďalekohľad som sledoval, ako sa Banshe oprášil a hneď nato jemne prikývol hlavou. Natiahol pravú ruku a v nej sa objavila čierna palica. Čierny mrak nad vežou sa začal formovať do víru.

„Pozor!“ Schmatol som Laca a zoskočili sme z veže. Z víru vyšľahol čierny prúd energie a z veže zostala len hromada trosiek a asi päť metrový kráter.

„Doriti!“ Zanadával Laco. „Šťastie, že tam nik nebol!“ Snažil sa oprášiť.

„Tu vežu som mal rád!“ Zodvihol som obe ruky. Pomocou mágie vetra a kameňa som zodvihol trosky niekoľko metrov do vzduchu a uložil ich do jednej línie. Vyzerali ako veľký kamenný šíp. Na zadnej strane sa vytvoril desaťmetrový biely kruh a hneď za ním rovnaký hnedý kruh. Z oboch vyšľahlo svetlo a kamenný šíp sa pohol vpred. Vrhol som ho na miesto, kde stál Banshe. Bol som pripravený, že vytvorí portál a pošle mi ich späť, ale nestalo sa. Veľké kusy sa zastavili na štíte, no desiatky menších preletelo skrz a rozvírilo prach.

„Wooooow“ Skríkol Laco a stovky chlapov, ktorí sa už zhromaždili na hradbách, ho nasledovalo. „Teraz to schytal.“ S napätím sme čakali, než sa prach rozplynie.

„No zrejme ani nie.“ V prachu sa začala črtať silueta Bansheho. Švihol rukou a prach klesol k zemi, akoby vážil sto kíl. Zo zadných radov kráčala k Banshemu vysoká postava. Priblížil som ďalekohľad, ako to len šlo. Ružová tvár, uniforma a dlhé výrastky na hlave zviazané v cope. „Hlavný veliteľ.“ Zašepkal som.

„Čože?“ Laco sa zvedavo zadíval do diaľky.

„Tjaša, západ, vedľa Bansheho... vidíš ho?“ Zavolal som do vysielačky.

„Vidím, čo je zač?“ Odpovedala.

„Ich hlavný veliteľ, ak ho zabijem, tak všetci stuhnú na niekoľko minút. To je naša šanca!“

„Hm, šanca, ktorej bráni niekoľko desiatoktisíc vojakov. To sa skôr stane zázrak a nájdeme ukryté jedlo v kanáloch, ktoré vystačí na roky. Na to radšej zabudni.“ Skepticky odvetila.

„Prízrak, prízrak, prízrak.“ Laco ma horlivo klepal po ramene.

„Vydrž moment.“ Povedal som Tjaši. „Čo sa deje?“ Obrátil som sa.

„Ten veľký mu niečo povedal a....“ Banshe si to namieril k hradbám. Pomalým krokom sa začal približovať. Po dvadsiatich metroch začal zrýchľovať do behu. „Lukostrelci!“ Skríkol Laco a spustila sa paľba. Banshe sa teleportoval z miesta na miesto a vyhol sa každej salve.

„Neskoro!“ Privolal som oba meče a Laco nervózne vytasil ten svoj. Banshe si to mieril priamo na nás. Jedným skokom sa ocitol na hradbách medzi nami. Švihal som mečmi a snažil som sa ho zasiahnuť. Pri tréningu som videl súpera pohybovať sa pomalšie, no u tohto súpera to akosi nefungovalo. Skúšal som útočiť oboma mečmi naraz, no on sa všetkému vyhol. Laco bol na tom ešte horšie. Ledva sa stačil napriahnuť a súper mu už zmizol z rany. „Chrbtom k sebe!“ Skríkol som, keď odrazu zmizol. „Vidíš ho?“ Hľadal som všade naokolo.

„Aaaaa“ Skríkol Laco. So zlým pocitom v tele som sa obrátil. Z Lacovho chrbta trčal meč. „Ehm, niečo tu nesedí.“ Otočil hlavu mojím smerom a v očiach sa mu zračil strach, ale hlavne zmätenie. Banshe stál pred ním a držal meč zapichnutý v jeho tele. Laco sa opatrne dotkol Bansheho a jeho ruka prešla skrz.

„To je smrad!“ Odvolal som meče. „Je to len ilúzia.“ Mávol som rukou skrz a ilúzia sa rozpadla. V armáde nepriateľa sa ozval mohutný smiech. „Toto mu nedarujem.“

„Neblázni!“ Skríkol Laco. „Čo keď tu tentokrát príde naozaj.“ Po čele mu stekali kvapky potu.

„Len nech príde. V momente, keď ťa prebodne, prebodnem ja jeho!“ Povedal som so všetkou vážnosťou a Lacovi zovrelo hlasivky.

„Tomu ty hovoríš plán?“ Naštvaný a pišťavý hlas ma takmer rozosmial.

„Nevravím, že je to najlepší plán, aký som kedy vymyslel, ale má niečo do seba.“ Pokrčil som ramenami.

„To snáď nemyslíš vážne?“ Tentokrát som to už nevydržal. Jeho piskľavý hlas ma rozosmial. Položil som mu ruku na rameno a pozrel sa do jeho vydesenej a zmätenej tváre.

„Nikdy by som nikoho neobetoval len pre pomstu.“ Laco sa trochu upokojil. „Ale pre peniaze, moc, či slávu zrejme áno.“ Uškrnul som sa. Zabudol som, že mám prilbu, a tak môj úškrn nevidel. „Žartujem.“ Povzdychol som si. Otočil som sa k Banshemu a jemne som prikývol na znak úcty. Bol to síce nepriateľ a pokúsil sa zabiť Niu, ale boli sme vo vojne. Ktovie, koľko jeho priateľov som zabil. Neviem, či to bolo spôsobené zhnusením zo správania vlastných ľudí, ale nepriateľ mi už neprišiel taký brutálny, ako som ho vnímal na začiatku. Koniec-koncov, aj Banshe mohol byť len pod ich vplyvom a ani nevedel, čo robí.

Vojaci sa pomaly rozpŕchli po meste a ja som opravil škody, ktoré spôsobil. Novú hradbu som potiahol poza veľký kráter, ktorý zostal po veži. Vytvoril som si aj novú vežu, ktorá bola vyššia, a tak som mal lepší rozhľad. Skontroloval som aj Lunu, ktorá bola neďaleko zničenej veže. Nič sa jej nestalo, len bola trochu vyplašená z výbuchu. Presunul som ju o niečo ďalej, aby nebola tak blízko hradieb. Mal som pri nej neustále kamery, a ak by sa tam niekto priblížil, tak by som to vedel. Valkýra mala strach, aby sa ju niekto nepokúsil zabiť a zjesť.

        Nepriateľ nevystrelil jediný projektil, kým som sa nevrátil na vežu. Ich správanie bolo pre mňa čoraz väčšou záhadou. Nič z toho, čo robili, nedávalo zmysel.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 38801
Mesiac: 4706
Deň: 124