Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 67

11111.jpg

article preview

Teplé letné dni vystriedala sychravá jeseň. Žlté listy poletovali všade naokolo a z rannej hmly sa pomaly vynáral Mníchov. Zvony mesta sa rozozneli a počty vojakov na hradbách sa znásobili. Po chvíli sa otvorili aj brány a z nich vyšlo niekoľko skupín vojakov. „To im to ale trvalo.“ Uškrnul som sa. Otvoril som portál a ocitol som sa v malej dedinke na juhu Francúzska.

Sedel som na streche jedného z rodinných domov a čakal. Ayru som už nevidel takmer dva mesiace. Myslel som, že za to môže moje neustále pobehovanie z miesta na miesto. Preto som sa už týždeň vracal sem v nádeji, že ma nájde. Jej knihu som už mal preštudovanú a čakal som, čo ďalšie mi ukáže. Keď sa neukazovala, tak som začal experimentovať s miešaním mágie podľa toho, čo som si zapamätal. Nemohol som sa však sústrediť, lebo mi hlavou hmýrili pesimistické myšlienky.

Vybral som z ruksaku satelitný telefón a zapol ho. Každý deň o deviatej doobeda a polnoci som ho zapínal, aby ma mohol Gabriel kontaktovať. Mal síce virten, ale na takú vzdialenosť by ma volal márne. Jemné šušťanie lístia prerušilo zvonenie telefónu.

„Dobré ránko prajem.“ Odvetil som zamyslene.

„Dobre ráno aj tebe.“ Ozval sa Gabrielov hlas. „Ako to šlo v Mníchove?“

„Môžeš odškrtnúť ďalších troch.“ Vybral som z ruksaku kúsok sušeného mäsa a s chuťou sa doň zahryzol.

„Hm, to už bude päťstodva.“ Zamyslel sa. „Za necelé dva mesiace to je slušné.“

„Zrejme nie dosť.“ V mojom hlase bolo cítiť sklamanie.

„Obaja sme vedeli, že sa to nemusí podariť.“ Gabriel sa ma snažil povzbudiť. „Aspoň sme získali cenné informácie o množstve a rozmiestnení nepriateľských vojsk. Nezabúdaj, koľko miest sme mohli ľahko dobiť, keď si zabil ich veliteľa.“ To bol zrejme jediný dôvod, prečo ma stále nechával za nepriateľskou líniou. Za ten čas padla Praha, Bratislava, Viedeň a Budapešť, z ktorej sa stalo nové hlavné mesto. Ďalšie desiatky menších miest a opevnení padlo takmer bez strát na našej strane. Zabil som veliteľa tesne pred útokom a stuhnutí vojaci boli jednoduchým cieľom pre našu armádu.

„Máš pre mňa niečo?“ Nestál som veľmi o slová podpory.

„Momentálne nič.“ Prekvapil ma. „Vyzerá to, že zima príde tohto roku skoro. Nepriateľské armády sa usídlili v pohraničných mestách, a akoby čakali, až sa znovu oteplí.“

„A čo Banshe?“ Pokojne som si obzeral krajinu a počúval hlas v telefóne.

„Bez zmeny, aj keď sa ďalšia nepriateľská armáda pridala k bojom v južnej Amerike.“ Gabriel znel zúfalo, no nečudoval som sa mu. Bansheho armáda sa zamerala na malé slobodné mestá a skupinky odboja v západnej Európe. Ďalších osem armád robilo to isté všade po svete. Nezostávalo nám už veľa času. Lietadlami a helikoptérami sa armáda snažila evakuovať malé skupinky do bezpečia, ale bolo ich priveľa.

„Koľko povstaleckých miest ešte zostáva?“ Pokračoval som unaveným tónom, pretože som väčšinou pracoval v noci.

„Ťažko povedať.“ Odvetil Gabriel. „Možno stovky a možno len desiatky, každopádne až príde jar, čaká nás tvrdý boj.“ Robil, čo mohol, aby obsadil strategické miesta, na ktorých by nám pomohli prírodne prekážky. Prvý sneh sa však už blížil a stále mal veľa práce.

„Stále môžeme prejsť na plán B.“ Vo vysielačke nastalo ticho.

„Zrejme nemáme na výber.“ Ozval sa nespokojný hlas. „Ale musí to vyzerať prirodzene, nesmie ťa nik vidieť!“ Naliehal.

„Spoľahni sa, nikto si to nespojí so mnou.“ Vypol som vysielačku a postavil sa. Nadýchol som sa čerstvého vzduchu, ktorý sa vlnil ponad strechu a otvoril portál.

Chladný vzduch vystriedali tropické horúčavy. Všade naokolo bolo počuť syčanie hadov a ja som pokojne kráčal k úkrytu. Za tie mesiace som sa naučil mnoho o portáloch. Zistil som, že ho viem vytvoriť aj v blízkosti nepriateľa. Jedinou podmienkou bolo, aby som videl vlastnými očami miesto, kam som chcel ísť. Neustále presuny po celej Európe mi umožnili otvárať portály aj na veľké vzdialenosti.

„Ahoj Urky.“ Sklonil som sa. „Niečo pre teba mám.“ Vybral som z ruksaku plechovku, v ktorej bol čerstvo ulovený vrabec. „Dobrú chuť.“ Povedal som mu, keď sa snažil vrabca zhltnúť. Urky jemne zasyčal a ja som mohol pokračovať.

Keď som sa sem dostal prvýkrát, Ayra ho poverila strážením úkrytu. Úplne som na to zabudol, takže keď som sa sem vrátil, Urky ma netrpezlivo čakal pred kamennou stenou. Nechcel ma pustiť ďalej a ja som spočiatku nechápal prečo. Ani neviem prečo, ale mysľou mi prebehlo, že čaká odmenu. Tak som sa vrátil späť a nachytal mu od každého niečo. Vrabce, jašterice, myši, to všetko zhltol ako nič. Urky bola zlatá zmija, veľmi jedovatý a v celku veľký had. No vyzeral priateľsky. Stále sa na mňa akoby usmieval, a popri tom vyplazoval rozoklaný jazyk.

Vstúpil som do úkrytu a zasvietil malé lampióny. Bol to vynález Ayry. Neprodukovali žiaden dym, len odoberali mágiu svetla z tela. Prázdne police, regály a stojany na prvom poschodí sa už pomaly zapĺňali. Doplnil som si zbierku psychických zbrani, takže som už mal všetko, na čo som si len vedel pomyslieť. Na strieborné brnenie s anjelskými krídlami už pomaly padal prach. Pri nočných prácach som ho nemohol využiť. Vedľa anjelského brnenia bolo aj niekoľko ďalších. Mal som tu brnenia, ktoré boli určené do špecifického typu počasia. Nikdy som ich však nepoužil. Potom, čo som ich zostrojil, som zistil, že psychické brnenie vedie mágiu. Tak som mohol pomocou mágie prispôsobovať teplotu vo vnútri brnenia. Väčší zmysel mali drobné hračky poukladané na policiach. Vystreľovací nôž na zápästí či padák pripevnený priamo k zbroji boli tie jednoduchšie. Stále viac som sa ale snažil napodobňovať naše technológie. Poličky tak boli zahltené modernou technikou a výbušninami. Bolo praktické privolať si granát odnikiaľ, či sledovať okolie skrz malé kamery rozmiestnené všade naokolo.

Najlepšou hráčkou, na ktorú som bol pyšný, bola odstreľovacia puška. Keď sa Ayra neukázala, tak som začal experimentovať s magickými zbraňami. Skúšal som to v tajnosti, a vždy tak, aby ma nik nemohol vidieť. Často som ich preto maskoval ilúziou. V jednom momente mi napadlo, premeniť náboj v odstreľovacej puške na magický, presne tak, ako som to kedysi spravil s rukavicou. Prvý a aj niekoľko ďalších pokusov neuspelo. V momente, keď sa projektil zmenil, tak mágia zapálila pušný prach a celý náboj explodoval. Musel som teda vytvoriť vlastnú pušku a nábojnice, v ktorých by bola medzi projektilom a prachom malá bariéra. Takéto náboje už viac nevybuchovali. Mohlo by sa zdať, že bolo zbytočné vyrábať odstreľovaciu pušku, keď môžem magické zbrane používať aj bez nej. Takýto náboj bol však oveľa presnejší a hlavne menší. Takto mohol prejsť aj magickým štítom. Navyše by si každý myslel, že šlo o obyčajnú pušku.

Prešiel som skrz dielnu na druhom poschodí a pokračoval na tretie. Nevedel som, na čo malo slúžiť to posledné poschodie, a tak som si tam ukrýval trofeje. Prikročil som k stolíku a položil naň dva virteny. Na stole už ležalo štyristodeväťdesiatdva nefunkčných virtenov, ktoré som získal. V batohu som mal ďalších jedenásť, ktoré som zatiaľ nemal komu dať. Prešiel som ešte kúsok a v kúte tejto obrovskej miestnosti som mal posteľ. Odvolal som výzbroj a zaľahol som.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55680
Mesiac: 3947
Deň: 114