Z úkrytu som sa presunul do údolia smrti v Severnej Amerike. Tam som počkal približne pol hodinu, než som sa presunul do Grónska. Nechcel som, aby niekto vedel, kde mám úkryt. Čakal som, až stopa za portálom vychladne, a až potom som sa presunul ďalej. Niekedy som spravil jeden skok, inokedy aj desať. Keď som si bol istý, že môj úkryt je v bezpečí, otvoril som virtuálnu mapu. Po celom svete som zbieral mapy, ale aj iné informácie obsiahnuté v knižniciach. Doplnil som tieto údaje o snímky zo satelitov a vybral si mesto Uljanovsk v Rusku.

Bol tam akurát podvečer a ľudia sa vracali späť do mesta. Pridal som sa k davu prezlečený za obyčajného bezbranného človeka. Prekročili sme mohutné hradby a pokračovali k ubytovacím priestorom. Mesto bolo rozdelené riekou a veľkou vodnou nádržou. Ubytovne mali niekoľko poschodí s jednoduchými poschodovými posteľami. Bolo to prvýkrát, čo som bol vo vnútri niečoho takéhoto. Smrad z toalety a provizórnych spŕch bol cítiť všade. Hneď, ako sa zavreli dvere, začal som konať. Šíril som medzi ľuďmi reči o tom, že je ruská armáda blízko a mali by jej pomôcť pri obsadzovaní mesta. Netrvalo dlho, a táto povera sa rozšírila do celej ubytovne.

Nenápadne som otvoril portál a prebehol ním na čerstvý vzduch. Na mesto už pomaly padala tma a ja som sa zakrádal uličkami. Najskôr som zabil stráže pri zbrojnici a nahradil ich ilúziami. Telá som odtiahol dnu tak, aby ich hliadky nevideli. Ubytovne nepriateľských vojakov som obklopil výbušninami a vrátil som sa k ubytovni civilistov. Po mierne hlučnej šarvátke som zabil aj stráže pred ubytovňou. Chcel som, aby to vo vnútri počuli. Netrvalo dlho a vo vnútri bolo počuť nervózne pochodovanie. Vytvoril som ilúziu ruskej uniformy, ktorú som poznal z kníh a otvoril dvere ubytovne.

„Za mnou.“ Pridal som ruský prízvuk, aby to znelo dôveryhodne. Dav tisícov ľudí ma nasledoval do zbrojnice. Cestou nás už zbadali stráže a spustili poplach. Odpálil som výbušniny a väčšina nepriateľských vojsk zostala uväznená v horiacich budovách. Dav sa valil mestom a ja som sa mohol vytratiť. Preskočil som na druhú stranu rieky a oslobodil aj tamojších ľudí. Na oboch stranách priehrady sa rozhoreli boje. V rýchlosti som ešte zabil štyroch nižších veliteľov a poskytol im tak výhodu. Tu to bolo v celku jednoduché. Nepriateľ v Európe už čakal, že sa môžem objaviť, a tak mali velitelia početnejšie ochranky. Vo zvyšku sveta ma zrejme nečakali a velitelia sa takmer samostatne presúvali na bojisko. Nenápadne som im pomohol aj s tými niekoľkými obrami, ktorí boli v meste, než som odišiel.

Uljanovsk bolo prvé, ale nie posledné mesto, v ktorom som vyvolal vzburu. Popri tom som navštevoval aj mestá v Európe a ďalej plnil pôvodnú misiu. Dôvodov, prečo musel byť plán B utajený, bolo hneď niekoľko. Ak by ľudia vedeli, že oslobodzujem mestá, tak by ich aj chceli za každú cenu udržať. Účelom týchto miest však bolo vytváranie zmätkov v radách nepriateľov. Vždy, keď nepriateľ dobil mesto späť, umierali tisíce ľudí, no zamestnávalo to ich armády. Zvyšné povstalecké skupiny takto dostali šancu obsadiť väčšie územia v Európe a vytvoriť tak celistvý blok, ktorý by už mohol odolať prípadnej ofenzíve. Bežní ľudia by nemuseli chápať dôležitosť tohto kroku a odsudzovali by nás, za to že ich obetujeme. Sčasti som ich aj chápal, no uľavoval som svedomiu tým, že som im dal vlastne šancu bojovať.

Počas celej jesene som pokračoval v týchto akciách. Cez deň som oslobodzoval mestá a v noci zabíjal ich veliteľov. Čím ďalej, tým viac som bol unavený. S únavou prichádzali aj chyby. Keď som šiel zabiť veliteľa v belgických Bruggách, zabudol som vytvoriť okolo seba ilúziu ich vojaka. Takže som si kráčal ulicami v čiernom brnení. Vojaci spočiatku nevedeli, čo to malo znamenať, ale po chvíli sa spamätali a spustili poplach. Valili sa na mňa tisíce vojakov a ja som nemal inú možnosť, než sa odtiaľ vytratiť.

Zima už sužovala severnú Európu a míľovými krokmi postupovala na juh. Bolo ráno dvadsiateho siedmeho novembra, keď sa prvé vločky objavili nad juhom Francúzska. Stále som navštevoval tú istú malú dedinku a čakal na Ayru, no nádej ma pomaly opúšťala. Opretý o komín rodinného domu som sledoval poletujúce vločky a čakal na telefonát od Gabriela.

„Dobre ráno, Prízrak.“ Ozvalo sa z telefónu.

„Presný ako vždy.“ Bol som väčšinou sám, takže ma Gabrielov hlas vždy potešil.

„Presnosť je základ úspechu.“ Podotkol. „Mám pre teba novú úlohu.“ Srdce mi poskočilo. Zmena je to, čo som potreboval. „Ale musím ti to povedať z oči do očí. Čakám ťa v Budapešti.“ Muselo to byť niečo veľmi dôležité.

„Keď inak nedáš, dorazím po zotmení.“ Chcel som sa vyhnúť tým davom ľudí. Aj keď sa Gabriel snažil utajiť, čo mám za úlohu, netrvalo dlho a začali sa šíriť klebety. Okrem toho v každom meste mi vybavil plošinu, kde som mohol otvoriť portál. Veliteľ mesta bol povinný poskytnúť mi všetko, čo som potreboval. Neviem síce, ako sa mu také niečo podarilo, ale bol som mu zato vďačný. Občas som si chodil doplniť zásoby, a každý z veliteľov mi vyšiel v ústrety.

„To nepôjde, musíš sem prísť hneď.“ Naliehal.

„To je to také súrne?“ Začudoval som sa.

„Môžem túto úlohu zveriť niekomu inému. Gildarts, Igor, Hurikán, Artemis, Fénix už čakajú na úlohy. Ak sa ti sem nechce chodiť, tak to zverím niekomu z nich.“ Začal ma provokovať. Mena Fénix a Hurikán mi nič nehovorili. A Igorovi by som ťažko zveril nejakú úlohu. Artemis a Gildarts boli však odhodlaní dobehnúť ma a urobili by preto všetko.

„Tak dobre....“ v diaľke sa ozval zlovestný rev. „Vydrž moment.“ Stíšil som telefón a naslúchal vetru. Od severu sa znova ozval rev. „Niečo sa deje, ostaň na príjme.“ Odložil som telefón a rozbehol som sa za zvukom. Niekoľkými skokmi som bol na mieste. Na zemi ležalo niekoľko nepriateľských vojakov. Mali v sebe zapichnuté vlastné meče a kopije. Uprostred mŕtvol boli dvaja Galboti. „Vyšlo to.“ Zvolal som do telefónu.

„Čo vyšlo?“ Ozval sa Gabrielov hlas.

„Dvaja Galboti práve zabili niekoľko nepriateľských vojakov.“ Prezeral som si mŕtve telá.

„Prežil niekto z nich?“ Pokračoval zvedavý hlas z telefónu.

„Nanešťastie nie, ale je to dobré znamenie.“ Potešil som sa.

„Skvelá práca.“ Zdalo sa mi, že počujem v telefóne iných ľudí. „Gratulujem, ale naspäť k tej úlohe, prídeš si po ňu alebo ju dám niekomu inému?“ Zvuky v pozadí utíchli a zostal len Gabrielov hlas.

„Už idem.“ Odvetil som mrzuto. Konečne som videl výsledky svojej práce a musel som odísť. „Súradnice v Budapešti sa nezmenili?“ Otvoril som virtuálnu mapu.

„Stále rovnaké.“ Ozvalo sa z telefónu. „Čakám ťa.“ Vypol som telefón a vrátil ho do ruksaku. Miesto na portál bolo na Koshutovom námestí, hneď pred budovou parlamentu. Historická budova z konca devätnásteho storočia bola impozantná, a tak si ju Gabriel zvolil ako hlavné ústredie. Pre istotu som otvoril portál dva metre nad daným miestom a preskočil nim. Portál mieril k zemi, a tak som nevidel, čo je okolo. Keď som dopadol, bol som si istý, že takúto chybu už viackrát nezopakujem. Celé námestie pred parlamentom bolo posiate ľuďmi. Na budove sa vynímal nápis tisíc a Gabriel s úsmevom na tvári kráčal mojím smerom. Ľudia začali jasať a ja som váhal, či neotvorím portál preč odtiaľto. „Vitaj v Budapešti.“ Gabriel zrýchlil krok, keď vycítil moje zajačie úmysly.

„Hm, táto misia sa mi prestáva páčiť.“ Precedil som cez zuby.

„Propaganda je silná zbraň.“ Držal ma okolo ramena a spoločne sme kráčali uličkou medzi davom ľudí. „Zamávaj im.“ Zodvihol som ruku a neochotne mával. „Mohol by si im predviesť aj niečo viac. Nech majú dobrý pocit, aj keď je vojna.“ Chápal som, o čo mu ide. Dobre som vedel, čo spraví motivácia na bojisku. Čiernu zbroj vystriedala strieborná a na chrbte sa objavili biele krídla. Ťažký obojručný meč sa vznášal vedľa mňa a nad Budapešťou sa objavil zlato-červený kruh. Silný mráz na niekoľko sekúnd vystriedalo príjemné teplo. Atmosféra davu bola jednoducho úžasná. Vojaci stojaci medzi nami a davom mali čo robiť, aby zvládli ten nápor. Gabriel radšej zrýchlil a po chvíli sme sa obaja stratili v útrobách parlamentu.

„To si ma sem volal len kvôli tomu?“ Zavrčal som na Gabriela cestou do zasadačky.

„Jasné že nie, to by som si nedovolil.“ Šibalsky sa usmial. Otvoril dvere do zasadačky. Okolo veľkého stola stálo nastúpených niekoľko desiatok špecialistov.

„Ty idiot!“ Z davu vybehla Wendy a udrela ma plnou silou do hrude. Za tých niekoľko mesiacov poriadne zosilnela. „Takto sa vytratiť!“ Prskala.

„Mal si ju vidieť, ako vyvádzala, keď zistila, čo robíš.“ Uškrnul sa Gildarts.

„Chcela ísť za tebou.“ Pridal sa vyšší ryšavý chlap. „Traja sme mali čo robiť, aby sme ju zastavili.“ Bolestivo si začal šúchať jazvu na brade.

„Je to pravda?“ Usmial som sa na Wendy.

„Jasné, že nie!“ Skrížila ruky. „Oni ma nezadržali, sama som sa zastavila.“ Urazene odvrátila hlavu. „Povedala som si, že si samovrah a ja chcem žiť večne.“

„Aha.“ Neveriacky som sa uškrnul. „Takže už si nesmrteľná?“ Wendy na mňa vygúľala jej zelené oči.

„To nie!“ Spustila ruky vedľa seba. „Len mi nehovor, že ty áno!“ Váhavo som prikývol. „Došľaka.“ Treskla päsťou do dverí a jej karmínovočervená aura ju pohltila. „Ale ako?“ Rezignovane dodala.

„Som starší a skúsenejší.“ Poklepal som ju po prilbe. Vedel som, čo sa stane, a tak som sa pripravil. Jej úder preletel ilúziou, zatiaľ čo ja som stál o kúsok ďalej. „Ako ti ide mágia krvi?“

„Ty si mu to povedal?“ Obrátila sa na Gabriela.

„Ale Karmín. Veď máš karmínovočervenú auru, čo je farba mágie krvi.“ Jemne som sa na ňu usmial. „Zrejme aj preto si dosiahla nesmrteľnosť skôr.“

„Ach ty.“ Vrhla sa na mňa a objala ma. „Chýbalo mi to tvoje mudrovanie.“ Snažila sa tomu brániť, ale z oči jej vyhŕkli slzy. Malou ilúziou som ich ukryl, aby ich nevideli ostatní.

„Andromeda tu nie je?“ Opýtal som sa davu, aj keď som vedel, kde presne je. Náhrdelník, čo som jej dal, fungoval skvele. Párkrát som ju bol aj pozrieť. Vždy prezlečený za civilistu či vojaka som sa vkradol do jej stanu.

„S Tjašou dokončujú obsadzovanie Talianska. Za pár dní by sa k nám mali pridať.“ Ozval sa Gabriel.

„Začneme už?“ Začul som nervózny hlas Artemis.

„Samozrejme.“ Gabriel ukázal na stôl a všetci sme sa zoradili okolo.

„Zima už prišla a nepriateľské armády sa zastavili. Zrejme takto prezimujú a na jar môžeme čakať ofenzívu.“ Ukazoval na mapu. Boli na nej zvýraznene mestá, ktoré boli v priamom ohrození. „Keďže sme všetci unavení, tak som sa rozhodol, že si zaslúžite oddych.“ V miestnosti sa rozoznel šum. Niektorí si chceli oddýchnuť, iní však chceli zaútočiť, kým je nepriateľ nečinný. „Ticho prosím.“ Zaznel mohutný Gabrielov hlas. „Každý dostane týždeň dovolenky, ktorú môže využiť, ako len chce. Avšak na počesť Prízraku a jeho tisíceho zabitia veliteľa, som sa rozhodol usporiadať turnaj špecialistov.“ Neisto sa pozrel mojím smerom. Mal však pravdu, všetci sme potrebovali oddych a turnaj mi prišiel ako dobrý nápad. Prikývol som a Gabriel pokračoval. Vysvetľoval pravidlá turnaju ako aj to, že ja opäť bojovať nesmiem. Víťazi z troch dni sa stretnú v boji so mnou. Hlavnou cenou bol týždeň dovolenky navyše alebo jednodňová lekcia odo mňa.

„A čo získam ja?“ Opýtal som sa Gabriela. „Predsa len, troch špecialistov nie je problém poraziť.“ Uškrnul som sa.

„Ten si verí.“ Skrz predstieraný kašeľ precedil Gildarts.

„Hm, nenapadlo mi, že by si mohol vyhrať.“ V miestnosti sa rozoznel smiech. „Čo by si chcel?“ Zvedavé pohľady sa obrátili mojím smerom.

„Ak vyhrám, vezmem si duše porazených.“ Telo mi zahalili čierne plamene a oči sa rozžiarili na červeno. „S ich dušami budem neporaziteľný. Mu-he-he-he.“ Miestnosťou sa ozýval zlovestný smiech.

„A teraz vážne?“ Wendy pregúlila oči.

„Hm, dlho som si už nepochutnal na slaných čipsoch.“ Ilúzia sa rozplynula a ja som rozprával nevinným tónom.

„To bude fuška zohnať, ale dohodnuté.“ Dodal Gabriel s úsmevom na perách. „Môžete ísť, prvé kolo začne dnes večer.“ Gabriel na mňa zakýval, nech tu ostanem.

„Dobehnem ťa.“ Povedal som Wendy a počkal som až sa miestnosť vyprázdni.

„Ohľadom plánu B.“ Gabriel znovu otvoril mapu, ale tentokrát celého sveta. „Z tristopätnástich miest už ich je len polovica slobodná. Podľa satelitných snímok neušetrili veľa civilistov.“ V jeho hlase bolo cítiť zlosť.

„Ak by som to neurobil, tak by si nezískal Taliansko, polovicu Nemecka a zvyšok Ukrajiny. Namiesto toho by si zúfalo odrážal útoky všetkých ich armád.“ Upokojoval som ho.

„Ja viem.“ Dodal ustarostene. „Len mám pocit, že to nie je správne.“

„V tomto sa zhodneme.“ Zdvihol zrak od mapy. „Ale veľa vecí, ktoré sa tu dejú, nie sú správne.“ Aj mňa trápilo, že to musím robiť. „Preto sa tu nezdržím.“ Gabriel nechápavo pokrútil hlavou. „Konečne mám potvrdené, že zabíjanie veliteľov má efekt. Nemôžem si vziať dovolenku.“

„Veď si súhlasil s turnajom.“ Zmetene sa na mňa pozrel.

„Na každý turnaj tu budem, ale inak ma nehľadaj.“ Gabriel prikývol. „Ešte niečo?“

„Nie, môžeš ísť a ďakujem, že robíš to, čo robíš.“

„Za zabíjanie mi už nikdy neďakuj!“ Zamračil som sa. „Posledná vec. Paríž, Washington a Peking.“ Ukázal som na veľké červené mestá na mape. „V nich je niečo veľké, možno ich hlavní velitelia.“

„Prečo mi to hovoríš až teraz? Už sme mohli.....“ Gabriel stratil reč.

„Mohli čo?“ Zadíval som sa naňho. „Mestá sú silne opevnené, a aj keby sa do nich niekto dostal, neprejde cez tie státisíce vojakov.“ Povzdychol som si. „Len chcem, aby si to vedel. V prípade, že sa všetko začne rúcať a ja už tu tiež nebudem, tak to je tvoja a aj ostatných posledná šanca.“ Gabriel ťažko prehltol a prikývol. „Tak večer na turnaji.“ Odkráčal som z miestnosti a zamával mu na rozlúčku.

„Čo nám to tajíte?“ Vyprskla na mňa Wendy, ktorá ma čakala hneď za dverami.

„Prečo by sme niečo tajili?“ Neveriacky som pokrútil hlavou a vybral sa k schodisku.

„To mi chceš povedať, že za zavretými dverami ťa len chcel pozdraviť?“ Utekala za mnou.

„Riešili sme len nejaké detaily ohľadom turnaju. Taktiež to, že sa nezdržím.“ Wendy ma zdrapila za ruku.

„To chceš zas odísť?“ Naštvane na mňa hľadela.

„Nechcem.“ Sklopil som zrak. „Tie mesiace mimo civilizácie a plné zabíjania neboli vôbec príjemné. Najradšej by som zostal tu a bojoval s vami.“ V hlase bol cítiť zármutok.

„Tak s nami zostaň alebo zober aj mňa so sebou!“ Oprela sa o stenu. „Ako jediná mám auru liečivej mágie. Všetci ostatní sa nado mnou povyšujú.“

„Tak toto ti neverím.“ Prekrížil som ruky.

„No dobre, odhalil si ma.“ Uškrnula sa. „No aj tak tu len velíš armáde a jedno nudné obliehanie strieda druhé.“ Povzdychla si. „Ty chodíš po celej Európe, zakrádaš sa temnými uličkami a musíš byť neustále v strehu. Taký život by sa mi páčil.“ Dala si obe ruky za hlavu a oprela si ich o stenu. „To boli časy, keď sme nastražili pasce po lesoch a striedali sa na hliadkach.“ Skúšala ma obmäkčiť. Nepríjemné bolo, že to zaberalo.

„Vieš čo, dobre.“ Wendy sa strhla. „Osobný lekár by sa mi možno aj hodil.“ Neverila vlastným ušiam. „No mám podmienku!“

„Ty a tvoje podmienky.“ Mávla rukou.

„Vieš dobre, čo mám za misiu, ale občas musím spraviť aj niečo iné. Vtedy sa vytratím, a ty sa ma nebudeš na nič pýtať.“ Prísne som sa jej zahľadel do očí. „Dohodnuté?“ Wendy mrzuto prikývla. „Nechcem počuť žiadne, povedz mi to, prečo mi to nepovieš, a podobne!“

„Blé!“ Vyplazila jazyk. „Nechaj si tie biedne tajomstvá.“ Šťopla do mňa. „Teraz už poď, čaká ťa autogramiáda.“

„Čože?“ Vyprskol som.

„Myslíš, že Gabriel usporiadal len turnaj? Keď sa mu už podarilo dostať ťa sem, tak to využije.“ Uškrnula sa. „Čaká ťa autogramiáda, potulky mestom a stretnutie sa s civilistami a podobne. Máš dosť nabitý program.“ Ťahala ma dolu schodmi.

„O tom mi nič nepovedal.“ Nestihol som ani zareagovať a Wendy ma vtiahla do veľkej miestnosti, kde už stáli zástupy ľudí.

„Lebo to mám na starosti ja.“ Šibalsky sa usmiala.

Doviedla ma až k stolu, na ktorom bolo niekoľko verzií plagátov, na ktorých som bol vyobrazený. V striebornej zbroji som bol na dvoch plagátoch. Na prvom som stál na mŕtvom obrovi a na druhom bol vyobrazený zlatý kruh nad hromadou ranených, ktorý pod jeho žiarou vstávali. O niečo temnejšie boli plagáty vo forme prízraku. Na prvom som číhal v temnej uličke, až sa ku mne priblížil nepriateľský veliteľ. Na druhom bola vyobrazená skupinka nepriateľov v kruhu, ako sa trasú strachom, zatiaľ čo všade naokolo nich je čierny dym, z ktorého vykukujú červené oči a biely úškrn. Na poslednom plagáte som bol spoločne s Wendy. Bránili sme rodinu s deťmi pred snáď tisíckou nepriateľov. Boli to klasické plagáty propagandy. Vymyslené, prifarbené a hlavne maľované nejakým umelcom. Žiaden z nich nevznikol z fotografie.

V miestnosti boli všetci špecialisti, ktorí sa v meste nachádzali. Každý podpisoval hromady plagátov a pridával niečo vlastné. Wendy sa o knihu mágie podelila so všetkými, a tak celá miestnosť žiarila aurami a kúzlami s nimi spojenými. Mal som fúru práce s podpisovaním plagátov a vypisovaním rôznych prianí, no aj tak som si všímal ostatných. Videl som modrú, žltú, oranžovú, belasú a mnoho ďalších farieb. To, že som nevidel čiernu, ma až tak netrápilo. Trápilo ma to, že každý z nich mal len jednu farbu aury. Doteraz som nad tým nikdy neuvažoval a ani som si to nevšimol. Tu sa to však nedalo nevšimnúť. Udržal som teda auru neviditeľnú pre ostatných.

Musel som však uznať, že autogramiáda ma bavila. Najskôr som mal z toho obavy, že to bude len nudné podpisovanie zdrapov papiera, ale deti všetko zachránili. Detská myseľ je hravá a vždy sú zvedavé. Vedeli, že viem vytvárať ilúzie, a tak mi nosili rôzne obrázky. Niektoré samé namaľovali, iné vytrhli z kníh. Chceli, aby som im oživil ich obľúbené víly, trpaslíkov, trolov či iné vymyslené postavičky. Síce spočiatku ich vydesil biely úškrn na čiernej prilbe, no deti ľahko spoznajú, či je človek dobrý alebo zlý.

Tých päť hodín, čo sme podpisovali všeličo možné, zbehlo ako voda. Wendy dobehla ku mne a začala ma ťahať von. Predierali sme sa davmi ľudí a smerovali sme k veľkému futbalovému štadiónu. Tu sa mal odohrávať turnaj. Ani mrazivé počasie však ľudí neodradilo a štadión sa zaplnil do posledného miesta. Tí, ktorí sa na štadión nezmestili, si mohli vychutnať prenos na veľkých obrazovkách a plátnach. Mesto malo elektrinu ako jedno z mála. Gabriel obnovil niekoľko vodných elektrárni v okolí Budapešti a napájal nimi okolie.

„Vedel som, že v tom máš prsty!“ Pokrútil som hlavou, keď som v útrobách štadióna zbadal Laca. „Nemal si sa starať o Citrixa?“

„Veď sa aj starám.“ Zasmial sa. „Tadiaľto.“ Zaviedol nás do miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako šatňa. Niekoľko stien bolo prerazených, a tak sa vytvorila jedna veľká miestnosť, kde sa špecialisti rozcvičovali.

„Do..brý de..ň, Priz..rak!“ Ozvala sa lámaná slovenčina a v miestnosti sa ozýval ťažký dupot. Z druhej miestnosti pribehol Citrix a natiahol ku mne ruku.

„Dobrý deň, Citrix.“ Podal som mu ruku. „Naučil si sa náš jazyk?“ Citrix sa nechápavo pozrel na Laca.

„Jazyk ty vedieť?“ Laco mu preložil to, čo som práve povedal.

„Ja vedieť ľahké slovo.“ Zobák sa mu akosi podivne zvraštil a Laco sa začal smiať.

„Prepáč!“ Poklepal Citrixovi po ramene. „Stále si neviem zvyknúť na tvoj úsmev.“ Citrixovi sa narovnal zobák a poklesli mu ramená. Vyzeralo to, akoby sa ho dotkli Lacove slová. V duchu som premýšľal o tom, aký vlastne krehký je tento obor. „Budete mať ešte čas porozprávať sa, ale teraz poďte. Diváci už čakajú.“ Prešli sme tréningovými priestormi. Na jednej zo stien visela nástenka s menami všetkých špecialistov a aj s ich úrovňami. Nestihol som si ju prezrieť dôkladne. Wendy s úrovňou osemdesiatdva vyčnievala nad ostatnými. Myslím, že na druhom mieste bol Gildarts s úrovňou štyridsaťpäť. Moje meno sa na nástenke neobjavovalo, tak som si domyslel, že to bol rozpis zápasov. Všimol som si však na ňom meno Garm. Mal som zato, že umrel v boji, no ukázalo sa, že bol len zranený, a preto chýbal na porade.

Dorazili sme ku vchodu na štadión, kde už čakal Gabriel. Wendy sa vrátila do tréningových priestorov a Laco vybehol na štadión. Bol ako stvorený pre tieto príležitosti. Vedel vyburcovať dav natoľko, že ešte pred našim vstupom na štadión bolo cítiť, ako sa celá budova chveje. Usadili sme sa do pripravených kresiel tak, aby sme boli neustále na očiach celému publiku a turnaj mohol začať.