Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 70

11111.jpg

article preview

Hradby boli ešte stále poloprázdne, ale aspoň špecialisti už boli na miestach. S Wendy sa nám podarilo preriediť ich stavy, no stále ich bolo priveľa. Ktovie, koľko by ich sem prišlo, aby sa portály nezavreli po zabití ich veliteľa.

Očakávali sme silný nápor, ktorý by prerazil obranu na niekoľkých miestach. Bol som pripravený presúvať sa po hradbách a vypĺňať tak diery, no nestalo sa tak. Vojaci sa bez jednotného velenia vrhali na hradby v malých skupinkách. Vyzeralo to, akoby jednotliví nižší velitelia nevedeli o prítomnosti ostatných. Útočili jednotlivo a obrancovia sa stačili presúvať na miesta, kde to bolo treba. Tieto bezzubé útoky boli len plytvaním zdrojov a po pár hodinách všetko skončilo. Pred hradbami boli hromady mŕtvol, zatiaľ čo na našej strane neumrel nik. Tých pár nepriateľov, ktorí sa dostali na hradby, bolo úplne zmetených a nevedeli, čo robiť ďalej. Nanešťastie sa stalo aj to, čo nik nečakal, aspoň nie tak skoro. Medzi útočiacimi vojakmi bol aj oddiel ľudí. Ten ako jeden z mála sa dostal až na hradby. Ich úspech bol však spôsobený tým, že naši vojaci ich nechceli zabíjať, no nemali veľmi na výber. Hneď, ako sa to všetko skončilo, Gabriel si ma zavolal do budovy parlamentu.

„Asi už vieš, prečo som si ťa zavolal?“ Opýtal sa ma hneď, ako som vstúpil do miestnosti.

„Samozrejme.“ Usmial som sa. „Kedy vyrážam?“ Presunul som sa k stolu, kde bola rozložená mapa Európy.

„Čím skôr.“ Zamyslel som sa. „Tiež pošlem všetkých špecialistov späť na frontu.“ Začal ukazovať na veľké mestá, ktoré boli blízko fronty.

„Dobrý nápad.“ Prikývol som. „Nepriateľ sa musel dozvedieť, že sme tu všetci. Takto nás mohol zabiť všetkých naraz.“ Gabriel si uvedomoval, že to bola chyba. No nik nemohol tušiť, že sa to stane. Jeho úmysel bol dobrý. „Vezmem si so sebou aj Karmín, ak ti to nevadí.“

„Nevadí, aspoň ich zabijete viac.“ Na jeho tvári nebola známka emócií. Bol ponorený do vlastných myšlienok a úpenlivo hľadel do máp.

„Prezriem si ešte bojisko a vydám sa na cestu. Pošli tam aj špecialistov, nech hľadajú virteny.“ Gabriel prikývol a ja som sa vybral späť k hradbám.

Spoločne s Wendy sme začali prehľadávať telá. Podarilo sa nám nájsť dva funkčné virteny, ale oba patrili Wendy. Už tak si myslela, že ich zvládla zabiť viac ako ja. Rátala totižto obrov za päť. Tieto virteny ju v tom ešte utvrdzovali.

„Pozri sa na tohto chudáka.“ Ukázala na roztrhané telo veliteľa.

„No asi som to trošku prehnal s energiou.“ Sklonil som sa k mŕtvole.

„Čo je to za hnus?“ Vzala kúsok obhoreného dreva a opatrne s nim nabrala podivne vyzerajúcu hmotu. Keď som to zbadal, akoby do mňa vrazil kamión. Začali sa mi vybavovať spomienky, kde všade som to už videl. Prvýkrát, keď som zabil magickou čepeľou ich mága. Druhýkrát, keď nás prekvapili na vojenskej základni. Niektoré z tiel mali v sebe túto hmotu. Začalo mi vŕtať v hlave, kde sa tam vzala. V tom boji som nepoužil magické zbrane. Premýšľal som nad tým, či aj nepriateľ vie používať túto mágiu, no nevybavoval som si žiaden súboj, v ktorom by bol čo i len jej náznak. „Vnímaš ma?“ Wendy pretrhla moje myšlienky.

„Jasné.“ Postavil som sa.

„Tak čo si myslíš? Kde zmizol?“ Rozhliadala sa po okolí.

„Kto kde zmizol?“ Poobzeral som sa okolo, ale všetci vyzerali, že sú tam, kde boli.

„Ty si ma vôbec nepočúval!“ Zasyčala. „Kde zmizol Banshe?“

„Banshe?“ Zopakoval som si pre seba. „Jasné!“ Prudko som otáčal hlavu a hľadal mŕtvolu v bielej zbroji. „Niekde tu predsa musí byť.“ Zasnežená krajina mi sťažovala hľadanie.

„Nie je tu!“ Zastavila ma Wendy. „Chcela som ho zabiť ako prvého, no nikde som ho nenašla. Musel zmiznúť, keď si zabil ich veliteľa.“

„To nie je dobré.“ Povedal som si pre seba, no Wendy ma počula.

„No nie je to dobré, ale raz ho dostaneme.“ Konečne mala v hlase odhodlaný tón.

„Snáď áno.“ Odvetil som zamyslene. „Musím ísť za Gabrielom, pridáš sa?“ Wendy sa rozžiarili oči. Bola zvedavá, čo za tajnosti si my dvaja rozprávame. Wendy sa rozbehla do mesta, no ja som zostal na mieste. „Čo to robíš?“ Zadíval som sa na ňu.

„Veď.....“ Otvoril som portál priamo na námestie. „Tebe sa žije, že si môžeš takto cestovať.“ Nervózne precedila medzi zubami a prešla na druhú stranu.

Prechádzali sme prázdnym námestím k budove parlamentu. Ľudia boli ukrytý doma alebo pomáhali vojakom s upratovaním tiel. Vstúpili sme do budovy, kde bolo príjemných dvadsaťpäť stupňov. Steny lemovali obrazy a občas sa objavila aj nejaká socha. Vyšli sme na poschodie, kde sa nachádzala zasadačka. V miestnosti Gabriel čosi vysvetľoval Gildartsovi.

„Pardon, že rušíme, ale potrebujem s tebou niečo prebrať.“ Zadíval som sa na Gabriela.

„Samozrejme.“ Prikývol. „Môžeš?“ Ukázal Gildartsovi dvere, a ten pokojne odkráčal. „Čo potrebuješ?“

„Banshe, musíme ho dostať.“ Vychrlil som na Gabriela.

„Nedostali ste ho teraz?“ Zvedavo sa zahľadel.

„Nie, musel ujsť hneď, ako im Prízrak zabil veliteľa.“ Wendy nahnevane udrela do stola.

„Tak ho dostaneme inokedy, veď je to len jeden vojak.“ Gabriel ma nechápal.

„Nie tak celkom, zrejme to bude človek...“ Obaja sa na mňa nechápavo zadívali. „Nie som si tým istý, ale všetky dôkazy k tomu smerujú.“

„O akých dôkazoch to hovoríš?“ Gabriel sa postavil od stola.

„Sú to skôr také dohady ako priame dôkazy.“ Pokrčil som ramenami. „Použil mágiu krvi, aby sa uzdravil, ale na uzdravenie použil iného človeka.“

„Jasné!“ Vykríkla Wendy. „Musíš použiť kompatibilnú krv, aby si niekoho vyliečil.“

„Ďalší problém je, že to, čo robí, robí dobrovoľne.“ Doplnil som.

„Takže nestuhol, keď si zabil ich veliteľa, a tak mohol uniknúť.“ Wendy udrela päsťou do stola.

„Zrejme to bude človek.“ Zamyslel sa Gabriel. „Možno sa nejako dostal z našej planéty a natrafil na nich. Dal im informácie o nás výmenou za virten a moc.“ Gabriel pokračoval vo vytváraní dohadov, a pritom naštvane udieral do stola. „Akoby to nestačilo, v ich armáde boli aj ľudia.“ Oprel si obe ruky o stôl a sklonil hlavu. Všetko, čo sme vybudovali, sa začínalo rúcať.

„Karmín, zbaľ si veci, už nemôžme ďalej čakať.“ Wendy prikývla a rozbehla sa preč.

„Zatiaľ ich bola tak stovka, no do konca zimy ich môžu byť tisíce alebo desaťtisíce.“ Gabriel sa na mňa zúfalo zahľadel.

„Pokračuj v ofenzívach a my sa postaráme o to, aby sa to nestalo!“ Odhodlane som odkráčal z miestnosti.

Šiel som za Wendy. Ona aj ostatní špecialisti boli ubytovaní v jednom z mála hotelov, ktoré v Budapešti ešte zostali. Zaklopal som na dvere a začul som tlmené „Vojdi!“. V miestnosti pobehovala Wendy na všetky strany a zbierala si svoje cennosti. Väčšinou to boli jednoduché veci ako baterka, zapaľovač či nejaké zásoby jedla. Z ničoho nič sa vo vzduchu otvoril malý portál, z ktorého vyletela Ova.

„Kde si toľko?“ Wendy sa prísne zahľadela na Ovu.

„Korik ri nešt to.“ Ova sa posadila na posteľ a sklopila uši.

„Ja ti dám, že ťa nejaký vták provokoval! Nemôžeš sa len tak vypariť a nič mi nepovedať!“ Zlovestný tón naplnil celú miestnosť.

„Ehm?“ Nechápavo som sa na nich zahľadel.

„Jasné, to je Bi.“ Wendy ukázala na Ovu. „Alebo celé meno, Barisharik Irinoklir.“

„Nurti di moris kon?“ Ova si ma začala prezerať.

„Áno je.“ Wendy jej odpovedala a Ova začala ceriť zuby.

„Čo sa deje?“ Bol som stále zmetený z toho, čo vidím. Úplne som zabudol, že som jej nechal Ovu na starosti.

„Pýtala sa ma, či si ty zodpovedný za jej krivý nos.“ Wendy sa zasmiala.

       „Ach,“ povzdychol som si, „nemáme čas, zbaľ si, čo potrebuješ a vyrážame.“ Wendy prikývla a dokončila svoje balenie. Ovu tu nechcela nechať, tak sme ju museli vziať so sebou.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55680
Mesiac: 3947
Deň: 113