Ponorený v podvedomí som zvažoval čo urobiť. Nemal som dôvod neveriť Ayre, dôvod, prečo som váhal, bol iný. Väčšinou som takto ohrozoval len sám seba, no túto úlohu by som sám nesplnil. Potreboval som pomoc ostatných, no vedel som, že by pri tom mohli všetci umrieť. Snažil som sa vymyslieť plán, ako ich neohroziť, no nevedel som si dať rady.

„Veríš mi?“ Wendy sa už chystala na ďalšiu misiu, keď ju moja otázka zarazila.

„Čo je to za divnú otázku?“ Odfrkla a pokrútila hlavou.

„Bežná otázka začínajúca sa veľkým písmenom a končiaca otáznikom.“ Neisto som sa usmial. „Veríš mi?“ Zopakoval som otázku.

„Jasné, že ti verím.“ Pokračovala v balení, akoby sa nič nedialo.

„Dvadsiateho štvrtého decembra, na pravé poludnie, bude Zem zničená.“ Wendy mala v ruke nádobu s vodou, ktorú už nestihla položiť do ruksaku. Nenápadne sa vyšmykla z jej stuhnutých rúk a dopadla do mäkkého piesku.

„Čo to hovoríš?“ Ťažko preglgla.

„V Paríži chcú Mirnilčania odpáliť nejakú zbraň, ktorá zničí celú planétu.“ V jej očiach sa miesil strach s hnevom. Nevedela spracovať, čo som jej hovoril. „Nepýtaj sa ma, odkiaľ to viem alebo, čo je to za zbraň. Viem len, že to tam je, a že tomu musíme zabrániť.“ Snažil som sa schovať vlastný strach a nervozitu.

„Čo ak je to len nejaká pasca?“ Smutne som pokýval hlavou. Wendy sa vzpriamila a zhlboka sa nadýchla sviežeho vzduchu. „Si si istý?“ Pozrela na mňa cez rameno.

„Istý si nemôžem byť nikdy.“ Pristúpil som k nej. „No som si dosť istý na to, aby som to neignoroval.“

„Čo chceš robiť?“ Začínala sa spamätávať.

„Zbraň bude v Paríži až o tie dva dni. Musím počkať dovtedy, a potom ju ukradnúť.“ Rozpačito som sa usmial.

„Toto sám nezvládneš. Sú ich tam milióny!“ Premýšľala nahlas.

„To máš pravdu.“ Položil som jej ruku na rameno. „Toto by sme ani my dvaja nezvládli.“

„Tak aký máš plán?“ Usmiala sa a do očí sa jej vrátila iskra.

„Potrebujeme najlepších špecialistov. Musíme byť rýchli a udrieť priamo tam, kde bude zbraň. Nemáme čas prebojovávať sa do mesta.“ Wendy prikývla.

„Vieš, kde tá zbraň bude?“ Posadili sme sa a prezerali si plán mesta.

„Bude niekde v centre, keď sa priblížime, tak to vycítim.“ Ukázal som na centrum mesta.

„Takže nevieš!“ Zamračila sa. „A ako sa tam chceš dostať?“

„Portálom to nepôjde, musel by som ho vytvoriť až na hranici atmosféry, a to by ste nezvládli.“ Uškrnul som sa na Wendy, no tá nemala náladu na vtipy. „Najlepšie by bolo asi lietadlo. Zoskočili by sme s padákmi alebo za pomoci mágie priamo nad cieľom.“ Wendy prikývla.

„Potrebujeme Andromedu. Jej magický štít by mohol ochrániť lietadlo pred strelami z povrchu.“ Zamyslela sa. „Máš vymyslený aj únikový plán?“ Smutne sa na mňa pozrela. „Mne je jasné, že z tejto misie sa zrejme nevrátime, ale ostatní to nemusia vedieť.“

„Ach.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Asi im poviem, že keď už budeme za nepriateľskými magickými štítmi, tak budem môcť vytvoriť portál preč vtedy, keď sa zmocníme zbrane.“

„Hm, ešte ti to domyslím.“ Vstala a očistila sa od piesku. „Musíme ísť. Potrvá, než zoženieme špecialistov a lietadlo.“ Prikývol som a otvoril portál do Budapešti.

Gabriel bol prekvapený, že nás vidí, no keď sme mu vysvetlili situáciu, tak zo seba nevedel vydať ani hlásku. Síce nám uveril, no nebolo to len zásluhou našich presvedčovacích schopností. Satelity ukázali, že okolo Paríža sa deje niečo neobvyklé. Nepriateľ vytvoril niekoľko ďalších hradieb na zosilnenie obrany a presunul takmer všetkých vojakov do opevnení okolo mesta. Zjavne sa pripravoval na obranu, aj keď frontová línia bola ešte riadny kus ďaleko.

Kontaktovali sme všetkých skúsenejších špecialistov a čakali na ich odpoveď. Gabriel trval na tom, aby to bolo dobrovoľné. Nemal som mu to za zlé, a nielen preto, že nám zohnal odvoz. Americké výsadkové lietadlo Osprey s kolmým štartom bolo skvelé pre túto úlohu. Mohlo nás vysadiť priamo na mieste. Piloti boli dobrovoľníci, ktorí museli vyskočiť s nami. Bez špecialistu na palube by ich nepriateľ zostrelil ako nič.

Čakanie bolo zo všetkého najhoršie. Prvú noc sme s Wendy predebatovali. Trochu nostalgicky sme spomínali na naše prvé stretnutie. Na žartovné udalosti, ktoré sme zažili, ale aj na smutné okamihy. Ráno nás však čakala práca. Gabriel nám podal zoznam špecialistov, ktorí súhlasili s našou misiou. Na papieri bolo päť mien. Nia bola zapísaná ako prvá, nasledovala Valkýra, pri ktorej sa Gabriel tváril dosť neochotne. Nechcel vystavovať svoju dcéru takému nebezpečenstvu, čo bolo pochopiteľné. Tretí v poradí bol Hurikán. Stretol som ho len párkrát, a veľa som o ňom nevedel. Videl som ho však na turnaji a urobil na mňa dojem. S malými dýkami zvládol skoliť aj silných protivníkov. Štvrtým na zozname bol Igor. Nevedel som, že ho Gabriel pozval. Myslel som si, že bol stále jeden z nováčikov, ale tak ako Gabriel veril mne, tak som ja veril jeho úsudku. Piatou a poslednou bola Artemis. Všetkých som priviedol portálom na poslednú poradu pred odletom, len Artemis bola neďaleko Berlína, kde sa ešte zotavovala z nejakej potýčky. Mali sme ju vyzdvihnúť až cestou.

Ešte v noci, dvadsiateho štvrtého decembra, sme sa vydali na cestu. Než sme nastúpili do lietadla, nechal som vo Wendinej izbe hraciu skrinku, pre prípad že by sa vrátila. Vrtule sa začali otáčať. Netrvalo dlho a ich rámus prenikal do vnútra lietadla, čo prehlušilo každé slovo, ktoré letelo vzduchom. Žiadne také však nebolo. Nik nemal chuť rozprávať, a čím viac sme sa približovali k cieľu, tým viac morálka slabla. Za iných okolností by som sa ich snažil nejako povzbudiť, no teraz som nevedel, čo mám povedať. Našťastie k nám pristúpila Artemis. Jej oheň prebudil všetkých zo spánku. Neviem, prečo bola taká natešená alebo nabudená, no možno si len poriadne neprezrela plán, a tak nevedela, do čoho vlastne ideme. Každopádne to bolo jedno. Blížili sme sa k Parížu, a každý z nás bol odhodlaný, nielen splniť misiu, ale aj sa dostať sa preč.

„Útočia na nás!“ Skríkol jeden z pilotov. Nia sa sústredila a okolo lietadla sa vytvorila jemná zelená bublina. Vbehol som do kokpitu a pozrel sa na mesto.

„Leťte do centra.“ Nasmeroval som ich k Eiffelovej veži, zatiaľ čo do bubliny narážali projektily.

„Tak poďme na to.“ Počul som, ako ich Artemis burcuje. Hneď na to pribehla za mnou do kokpitu. „Kadiaľ, šéfe?“ Uškrnula sa.

„Vydrž.“ Bolo už takmer poludnie a snažil som sa hľadať nejaký silný zdroj mágie. Nič zvláštne som však necítil. Tak trochu som dúfal, že tu bude Ayra a ukáže mi cestu.

„Nebude to tamto?“ Artemis ukázala napravo. Bola tam zelená plocha so sklenenou pyramídou a za ňou historická budova. „Nie je to Banshe?“ Zaškrípala zubami.

„Máš pravdu.“ Zaostril som. Naozaj tam bol Banshe a niekoľko ďalších, ktorí niesli debničku do budovy. „To bude ono.“ Vykríkol som od radosti.

„Tentokrát mi neujde.“ Zovrela ruku v päsť.

„Tak poďme na to.“ Vrátili sme sa k ostatným, zatiaľ čo piloti zamierili plnou rýchlosťou k cieľu.

„Počul som o tvojej príhode s Banshem.“ Igor sa obrátil k Artemis. Lietadlo začalo klesať a všetci sme sa chytili držadiel. „Pekná práca, škoda, že vám ušiel.“

„To áno, už sme ho s Gildartsom mali, ale ako zbabelec ušiel portálom.“ Naštvane zvierala držadlo a mne prešiel mráz po chrbte.

„Kedy to bolo? Vy ste s ním bojovali?“ V krku mi vyschlo.

„Asi tak pred dvoma týždňami. Narazili sme naňho v lese. Mal len malú ochranku, tak sme ho s Gildartsom napadli. No skôr, ako sme sa presekali ochrankou, tak ušiel portálom.“ Všetci už poznali tento príbeh, len ja a Wendy sme o tom nevedeli.

„Prečo som videl to, čo Banshe?“ Zamumlal som si pre seba. Dvere lietadla sa otvorili a pod nami bola sklenená pyramída. Vo vnútri bolo niekoľko nepriateľov a ďalšie masy sa k nám valili zo všetkých strán. Nebol čas uvažovať nad ničím iným. Otvoril som portál vysoko na oblohe, a čo najďalej od mesta. Obaja piloti mali na sebe padáky, a tak by mali doplachtiť do bezpečia. My ostatní sme zoskočili dole.

Šiel som ako prvý, prerazil som sklo a dopadol medzi Mirnilčanov. Wendy pomohla Igorovi s pristátím, lebo ako jediný neovládal mágiu vzduchu. Všade naokolo sa bojovalo, no nemohol som si všímať, čo robia ostatní. Prebíjal som si cestu k stredu pyramídy. Skrz telá nepriateľov som videl jasné červené svetlo, ktoré pulzovalo. Keď som si prerazil cestu cez vojakov, uvidel som čosi ako podstavec a na ňom červený kameň. Okolo neho stáli mágovia a Banshe. Všetci boli na kameň napojení a pumpovali doň mágiu. Vrhol som sa priamo na nich, no s niečím som nerátal. Mágovia sa odstúpili a Banshe švihom ruky hodil kameň mojím smerom. Nestihol som uskočiť a červený kameň mi narazil do hrude. Cítil som, ako mi jeho teplo prepálilo brnenie. Čakal som, že mi kameň prepáli aj hruď, no nestalo sa. Brnenie okolo kameňa sa zacelilo a on sa stal jeho súčasťou. Energia v ňom začala pulzovať všetkými smermi a vytvorila na čiernom brnení akúsi sieť červených žíl.

Energia vo mne stále narastala, a aj keď sa kameň nedostal skrz brnenie, cítil som, že mám telo v jednom ohni. Na chvíľu ma ten nával priklincoval k zemi. Keď som sa dvihol aspoň na kolená, videl som, ako všetci nepriatelia utekajú skrz portály. „Je neskoro, pomyslel som si.“ Spoza podstavcu sa na mňa díval Banshe a za sebou som začul špecialistov. Na ramene som pocítil krátky dotyk ruky a hneď na to bolestivý výkrik Nii. V ruke Bansheho som uvidel úplne obyčajný kameň. Neviem, prečo ho mal v ruke, no v hlave sa mi vynoril nápad. Sústredil som sa zo všetkých síl a od nôh sa mi po celom tele začal šíriť sivý nádych kameňa. „Uzamknem sa v kameni a získam čas vstrebať tú energiu.“ Prebehlo mi mysľou. „Bude to rovnaké, ako uzavrieť odistený granát.“ Povzbudzoval som sa.

„Bežte!“ Skríkol som a natiahol ruku. Na mieste, kde som ukazoval, sa vytvoril portál. Na opačnom konci sa črtala panoráma Budapešti.

„Nenecháme ťa tu!“ Znova som pocítil dotyk Nii, tentokrát o niečo dlhší. Nemohla však vydržať to teplo, čo mi sálalo z brnenia.

„Karmín.“ Povedal som chladným tónom. „Bežte!“ Pozrel som sa jej do očí. Wendy zo slzami v očiach prikývla a zdrapila Niu za ruku. Igor a Valkýra sa pridali a spoločne ju ťahali k portálu. „Artemis, na čo ešte čakáš? Neudržím portál večne!“ Artemis sa spamätala a hneď ako prebehla portálom, tak sa zavrel. Až keď sa portál zavrel, tak som si bol istý, že som to nebol ja, ktorý ho otvoril. Celé moje sústredenie a energia smerovali do kúzla skamenenie.

Miestnosť zostala takmer prázdna. Len z druhej strany podstavca na mňa hľadel Banshe. Za nim žiaril portál a on stál, akoby sa chcel uistiť, že ma to zabije. Kameň mi už pohltil obe nohy a neochotne sa šíril po trupe. Banshe sa pomalým tempom vybral ku mne. Kľakol si oproti mne, zatiaľ čo kameň sa už blížil ku krku.

„Je jedno, kam sa schováš, ja si ťa nájdem!“ Povedal som sebaisto ako ešte nikdy, aj keď som nevedel, či sa dožijem ďalšej minúty. Banshe zodvihol ruky a zložil si snehobielu prilbu.

        „Na to sa spolieham.“ Spod prilby vykukla belasá pleť, široký úsmev a veľké fialové oči Ayri. Nevedel som čo povedať, zatiaľ čo kamenné kúzlo sa šírilo už po mojej tvári. „Ber to ako darček.“ Usmiala sa. „A tu máš niečo, aby si sa nenudil.“ Zodvihla ruku, a čosi naťukala do svojho virtenu. Oči mi pohltil kameň a ja som bol uväznený vo vlastne hlave. Prúd energie sa spomalil a okno, ktorým som kedysi hľadel do reality, bolo zahalené sivým odtieňom kameňa. Jediná vec, ktorú som stále videl, bola jasne blikajúca ikonka správy s menom odosielateľa: „Ayra“.