Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 9

11111.jpg

article preview

Nasledovali sme Tomáša a Mira do stanu veliteľa. Vysoký a priestranný stan zelenej farby patril kedysi armáde. Teraz sa v ňom nachádzalo niekoľko provizórnych stolov a stoličiek. Za stolom, ktorý bol len spleťou dosiek, stálo päť osôb. Miro nás predstavil a začal im rozprávať o tom, že vieme ako zabiť mimozemšťanov. Nevyzeralo to, žeby mu uverili. Nečudoval som sa im. Videli pred sebou bandu detí a niekoho v kukle. Chcel som ich presvedčiť, a tak sme vybrali všetky meče a dýky čo sme získali. Vysypali sme ich na stôl a sledovali čo sa stane.

„Odkiaľ ich máte?“ Opýtal sa nás postarší muž stojaci v strede. Podľa výzoru a reakcie ostatných vyzeral ako ich vodca. Bol minimálne o hlavu vyšší ako ja. Gaštanové vlasy mu padali do tváre a zakrývali pochmúrne sivé oči.

„Zabili sme šiestich vojakov a zobrali sme im ich.“ Odvetil som pokojným hlasom, akoby to bola rutina.

„To nie je možné.“ Ostrým tónom na mňa vybehla postaršia žena, ktorá stála hneď vedľa ich veliteľa. Výzorom a nepríjemným tónom mi pripomínala kolegyňu z práce. Vyzerala tak, akoby zjedla všetku múdrosť sveta, a každé jej slovo je dar pre ľudstvo. „Tieto deti, že premohli šiestich vojakov?“ Pokračovala v osočovaní, a pritom z jej úst prskali kvapky slín.

„Je to pravda!“ Wendy sa do nej oborila. „Ich tela sú len hodinu cesty od dediny, kde sme stretli vašich ľudí. Pokojne si to overte!“ Odfrkla jej pohŕdavo.

„Pokojne slečna.“ Veliteľ sa snažil všetkých utíšiť. „Určite ste unavení. Tomáš! Ukáž im, kde sú voľné stany!“ Tomáš prikývol a vyšli sme z hlavného stanu. Bolo jasné, že chcú všetko prebrať osamote. Získané zbrane sme im nechali. Ja a Wendy sme mali vlastné, a tak trochu som dúfal, že si tu deti nechajú a my budeme môcť pokračovať ďalej.

Tomáš nás zaviedol k voľným miestam. S Wendy sme dostali miesto neďaleko hlavného stanu. Deti odviedol o kúsok ďalej. V tábore mali deti vlastnú oblasť stanov a zrejme aj niečo ako svoju učiteľku. Ostatné deti práve odkladali zošity a presúvali sa na lúku, kde boli vidieť dva páry kolíkov zabitých do zeme. Vyzerali ako provizórne bránky na futbal a onedlho nato sa táto domnienka potvrdila. Chlapci aj dievčatá rôzneho veku sa naháňali za loptou. Na nerovnom teréne im odskakovala na rôzne strany, no aj tak sa zabávali.

Zložil som si ruksak a konečne som pocítil úľavu. Pod ruksakom sa mi potil chrbát a slaný pot tiekol do rán, ktoré potom štípali ako čert. Netrvalo dlho a priniesli nám vlastne stany. Chvíľu trvalo, než sme ich postavili. Keď nás nik nevidel, dal som si dole tričko a Wendy mi previazala rany. Len dve z tých trinástich rán boli hlbšie. Zvyšok to boli len škrabnutia.

Podvečer mňa a Wendy zavolali do veliteľského stanu. Všetci šiesti sedeli za veľkým stolom z dosiek. Boli na nás milší ako prvýkrát. Pozorne počúvali, ako sme získali zbrane. Čo sú slabiny nepriateľov, ako aj detaily ich výzoru. Pri opise obra a jeho regenerácie si začali niečo šuškať. Možno nám plne neverili a možno len potrebovali viac času, aby všetko spracovali, každopádne nás aspoň počúvali.

„To čo nám hovoríte je veľmi zaujímavé, ale nemôžete nám mať za zlé, že sa tomu všetkému len ťažko dá uveriť.“ Veliteľ pokračoval pokojným hlasom a zvyšok publika len počúval. „Hneď ráno vyrazíte spolu s našimi chlapmi a ukážete im miesto boja. Súhlasíte?“ Pozreli sme sa na seba a prikývli sme. „Pôjdete len vy dvaja. Zvyšné deti ostanú v tábore.“ Nebol dôvod znovu ich nútiť, aby sa tam vrátili, a tak sme súhlasili.

„Ako sa voláte?“ Opýtala sa nás nižšia žena. Stála úplne napravo a vyzerala oveľa milšia ako tá druhá, ktorá nás neustále odsudzovala pohľadom.

„Prepáčte, ale to Vám nemôžeme povedať.“ Slušne som jej odvetil.

„Prečo? Čo skrývate?“ Nedokázala si odpustiť hlúpe poznámky tá nepríjemná. Videl som, ako sa Wendy zmenil výraz, keď znova počula tu nepríjemnú babizňu.

„Milá pani sa nás opýtala na naše mená. Odvetil som, že ich nemôžeme povedať. Všetkým v miestnosti je jasné, že to, čo skrývame sú naše mena. Vy tu zrejme nebudete za tu inteligentnú a chápavú, a ako na vás pozerám, tak asi ani za tu peknú. Teda, čo tu vlastne robíte okrem toho, že znepríjemňujete deň ostatným?“ Začul som jemný chichot Wendy.

„To by stačilo Dáša!“ Starší pán s fúzmi vstal. „Nič ti neurobili, že na nich stále útočíš, a ak sa zajtra potvrdí, že zabili mimozemšťanov, tak budú tí najcennejší ľudia v tomto tábore. Z toho, čo nám povedali tie deti, hovoria pravdu!“ Milo sa na nás usmial a jemne prikývol. Celá táto rada vyzerala veľmi rozumne, teda s výnimkou Dáši.

„Môžete odisť, oddýchnite si, a ak by ste niečo potrebovali, stačí požiadať a dostanete to.“ Veliteľ ukázal na východ zo stanu.

„Posledná vec, rozostavte hliadky okolo tábora. Teraz viete, ako sa brániť a nechcem, aby ma zabili v spánku. Raz sa už o to pokúsili.“ Odišli sme z hlavného stanu a vrátili sa k naším nocľahom. Zatiaľ sme im nepovedali o virtenoch. Potrebovali sme ich dôveru, aby sme im mohli povedať ďalšiu bláznivú vec.

Rozložil som si veci v stane. Slnko už takmer zapadlo. Nerušený pokoj som využil na vstup do podvedomia. Dlhšiu dobu som nemal čas venovať sa svojej mysli. Hral som sa so schémami pascí, ktoré vytvorila Wendy, a len tak skúšal nové možnosti a vylepšenia. Občas mi pohľad skĺzol na stenu, kde som mal nástenku. Medziplanetárny presun a mágia boli mimo môj dosah, a tak som si len zúfalo odfrkol a vrátil sa k práci. Keď som si prechádzal rôzne návrhy a upravoval ich, prebehlo mi mysľou, čo sa stalo v lese. Nevedel som odkiaľ bol ten hlas, ktorý ma zobudil. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že to nebol len sen, a tak som si túto príhodu zapísal na nástenku. Nebol to priamo problém, ktorý by som chcel objasniť, no nechcel som sa dostať do bodu, kedy by som nato zabudol. Život ma naučil, že takéto maličkosti môžu v sebe ukrývať niečo dôležité. Povzbudzoval som sa myšlienkou na to, že je to nejaká skrytá schopnosť virtenu. Niečo ako varovný systém, keď je nepriateľ blízko.

Problémy na nástenke som prenechal svojmu budúcemu ja. Medzitým som sa začal venovať iným veciam. Opýtal sa virtenu, akú úroveň mám a na stene sa objavilo číslo dvadsať dva. Bol som na seba hrdý, za jeden deň sa mi podarilo zvýšiť úroveň o šesť stupňov. Lepšie som sa pozrel na to, čo všetko ovplyvnilo zvýšenie mojej úrovne. V celku ma prekvapilo, že aj maličkosti ako plánovanie akcie či motivovanie ostatných prispieva k zvyšovaniu úrovne. Získal som aj nové schopnosti. Prvou bola možnosť trénovať boj s hologramom. Hodilo sa to, pretože som mohol cvičiť s takmer reálnym protivníkom. Druhou schopnosťou bolo vylepšenie zmyslov. Podľa popisu, ktorý sa nachádzal pri každej schopnosti, to zlepšilo moje zmysli. Chcel som to hneď vyskúšať, no nezdalo sa mi, žeby moje zmysly boli nejako silnejšie. „Možno to chce len čas.“ Povedal som si v duchu a šiel som pozrieť, ako na tom bola Wendy. Podarilo sa jej poskočiť až o sedem stupňov, na úroveň štrnásť. Chvíľku sme ešte spoločne trénovali v podvedomí, kde čas bežal oveľa pomalšie, kým naše zmysly neomámila príjemná vôňa pečeného mäsa.

Uprostred tábora horelo niekoľko malých ohnísk, na ktorých sa pripravovala večera pre celý tábor. Tomáš a Miro nás pozvali k ich stolu. Nikoho iného sme tu nepoznali, tak sme súhlasili.

„Tak ako sa vám medzi nami páči.“ Tomáš do seba hádzal jeden kus mäsa za druhým, ale ani to mu nezabránilo hovoriť.

„Hm, kde len začať.“ Wendy si opatrne odkrojila kúsok jelenieho mäsa. „Odboj, ktorý nemá zbrane. Tábor plný deti a ľudí, ktorí by nemohli bojovať ani keby zbrane mali.“ Oboch ich to zaskočilo. Zrejme boli pyšní na to, čo tu vybudovali ale Wendine slova ich vrátili do reality.

„Nebuď taká kritická.“ Naložil som si voňavé mäsko na papierový tanier. Mal som na hlave kuklu, tak som si ho chcel vziať so sebou a pochutnať si na ňom v súkromí. „Majú tu aspoň milú starú bosorku.“

„Samozrejme, milú.“ Rukami naznačila úvodzovky pri slove „milú“.

„Ale no tak.“ Smutne sa pridal Miro. „To sa vám tu nič nepáči?“

„Jedlo vyzerá chutne.“ Povedal som pri pohľade na Wendy, ktorá sa do toho s chuťou pustila.

„Veď ty si ešte neochutnal.“ Pokračoval Miro.

„Nechám si to na neskôr.“ Posunul som tanier a zadíval sa na ľudí okolo. Všetci si užívali jedlo a netrápili sa tým, čo bolo vonku. Všimol som si, že rada, pred ktorou sme stáli, si jedlo nosila do veliteľského stanu. „Ako sa volá veliteľ?“ Premýšľal som nahlas. Až teraz som si uvedomil, že nepoznám jeho meno.

„Gabriel.“ Odvetil Tomáš. „On sem zaviedol prvú skupinu a odvtedy tu o všetkom rozhoduje.“

„A čo tí ostatní?“ Wendy sa zvedavosťou rozžiarili oči.

„Ostatných si vybral Gabriel z prichádzajúcich skupín.“ Tomáš rozprával s plnými ústami. „Prvá bola Dáša, to je ta milá pani, ako ste povedali.“ Obaja sa Ironicky zasmiali. „Nik nevie, prečo si ju vybral, ale musel mať nejaký dôvod.“

„Šimon a Félix prišli s ďalšou skupinou. Šimon je ten vysoký chudý chlapík a Félix toho veľa nenahovorí.“ Tomáš si odhryzol veľký kus, a tak pokračoval Miro.

„Možno mu len nie je rozumieť popod jeho fúzy.“ Uškrnul sa Tomáš.

„Šimon je elektrikár a snaží sa obnoviť spojenie zo svetom. O Félixovi neviem nič. Väčšinou sa len tak potuluje po tábore.“ Miro pokrčil ramenami. „Posledná je Lenka, v celku milá pani. Učila v škole, a tak sa tu stará hlavne o deti.“ Začal počítať na prstoch, aby sa uistil, že nikoho nevynechal. „To je naša rada, ktorá vedie tento skromný odboj.“ Obaja hrdo vypli hruď. „A teraz vy? Odkiaľ ste, kto ste?“ Zvedavé pohľady Mira a Tomáša si nás prezerali.

„Heh, to by si chcel vedieť, čo?“ Uškrnula s Wendy.

„My už pôjdeme.“ Bolo už neskoro, a tiež som sa chcel najesť.

„Ale no tak. Aspoň niečo nám povedzte.“ Naliehali, no bolo to zbytočné. Wendy pozbierala zo stola plechovky a vybrali sme sa k naším stanom.

„Načo ti budú?“ Opýtal som sa jej, no len sa prešibane uškrnula a mlčala.

Keď sme dorazili k stanom, Wendy natiahla niekoľko špagátov okolo stanov a na nich povesila plechovky. Každý, kto by sa zachytil o špagát by hneď spustil cinganie plechoviek. Napriek tomuto opatreniu sme nemali veľkú chuť spať v tábore, ktorý nebol dobre chránený. Dohodli sme sa, že sa budeme striedať na hliadke. Wendy šla spať ako prvá a okolo druhej v noci sme sa vystriedali.

Nasledujúce ráno sme si zobrali naše zbrane a trochu jedla. Chceli sme to mať čím skôr za sebou. Čakalo nás päť chlapov, ktorí mali za opaskom nami ukoristené meče. Všetci boli pripravení, a tak sme mohli vyraziť. Na okraji tábora som sa obzrel späť a hľadal som v dave deti, ktoré prišli s nami. Našiel som ich v provizórnej škole, ktorú viedla Lenka. Vyzeralo to tak, že sa im tam páčilo, a tak som s pokojným svedomím mohol pokračovať.

O pár hodín sme dorazili na bojisko. Mŕtvi mimozemšťania ležali na tom istom mieste ako naposledy. Chlapi odboja si ich pozorne prehliadli. Videli sečné rany od môjho meča a bodné od šípov a kopijí. Teraz už nemohli pochybovať o tom, že naša historka bola pravdivá. Pre istotu sme im ukázali aj dva hroby. To rozptýlilo aj posledné zvyšky pochybností. Vybrali sme sa späť do tábora. Cestou som mnohokrát kontroloval, či nás nik nesleduje. Nikoho som síce nezbadal, no neznamenalo to, že tam nik nebol. Nevedel som, ako dobre sa nepriateľ vedel maskovať, a tak som mohol len dúfať, že nás naozaj nik nesledoval.

Bol nezvyčajne horúci deň na to, že bol ešte len marec. Slaný pot mi stekal do rán, čo ma veľmi štípalo. Rany už nekrvácali, a tak mi občas Wendy skontrolovala, či nie sú zapálené alebo nehnisajú. Rany vyzerali dobre, len ten nepríjemný pot a ruksak na chrbte mi znepríjemňovali cestu. Keď sme konečne dorazili do tábora, uľavilo sa mi. Zhodil som ruksak a čakal čo sa stane. Chlapi šli hneď do veliteľského stanu informovať ostatných. Po hodine od nášho príchodu zaznelo trúbenie. Ľudia sa zhromaždili okolo hlavného stanu a von vyšla celá rada. Gabriel vystúpil z radu.

„Ako dobre viete, včera k nám zavítali noví hostia.“ Začal mohutným hlasom a ukázal na nás. „Rozprávali nám rozprávky, o tom ako zabili obra a ďalších päť mimozemšťanov. To všetko údajne zvládli oni, pár detí, a to len pomocou mečov, kopijí a šípov.“ V dave sa rozoznel šum. „Samozrejme sme im neverili.“ Gabriel utíšil dav. „Dnes ráno sa spolu s našimi mužmi vrátili na údajne bojisko.“ Každý s napätím očakával, ako to celé bude pokračovať. „Naši ľudia potvrdili, že hovoria pravdu.“ V dave sa opäť rozoznel šum a Gabriel ich musel utíšiť. „Päť zabitých mimozemšťanov a obor ležali presne tam, kde to aj hovorili. Na telách mali stopy od mečov, kopijí a šípov.“ Ľudia začali horlivo debatovať a ukazovať naším smerom. „Rada sa zhodla, že každý muž a žena začnú trénovať boj s mečom. Teraz vieme ako ich zabiť! Vezmeme si našu planétu späť!“ Dav začal jasať. Gabriel vedel motivovať ľudí, aj keď som mal pochybnosti o tom, že by táto skupinka ľudí mohla získať späť celú planétu. Okrem toho im Gabriel zatajil naše straty. „Posledná vec.“ Gabriel skríkol, čím utíšil dav a prerušil moje myšlienky. „Od tejto chvíle sú obrobijec a mladá lukostrelkyňa súčasťou rady.“ Wendin pohľad okamžite potemnel. Škrípala zubami a cítil som, že ju táto prezývka veľmi nepotešila.

Gabriel na nás zamával a dav sa nám rozostúpil. Pridali sme sa k ním a vybrali sa do stanu. Dav sa rozpŕchol a videl som ako každý hľadal čokoľvek, s čím by sa dalo trénovať. Gabriel začal plánovať. Prvým cieľom bolo informovať zvyšok sveta. Uvedomoval si, že samotní by sme nemali žiadnu šancu. Neďaleko v kopcoch bol vysielač telekomunikácií. Šimon poznal pár ľudí, čo by ho vedeli upraviť na vysielačku. Vybral sa ich hľadať, zatiaľ čo my ostatní sme pokračovali. Potrebovali sme viac zbraní, skutočných zbraní a nie len kopije vyrobené z konárov. Začali sme plánovať útoky na malé skupinky nepriateľov. Ja a Wendy sme ich mali viesť a zásobovať tábor ukoristenými zbraňami. Mali sme ich dôveru, a tak sme im mohli povedať o virtenoch a Mirnilčanoch. Museli však odprisahať, že túto informáciu zatiaľ udržia v tajnosti. Keď sme mali ich slovo, pustili sme sa do vysvetľovania. Nepríjemná Dáša si neodpustila pár poznámok, no Gabriel ju hneď uzemnil. Uvedomoval si význam virtenov, ale taktiež riziko s nimi spojené. Mali sme ich len pár dní, a tak sme si nemohli byť istí, či sú bezpečné.

Porada skončila, a každý sa vydal k svojím novým povinnostiam. Nemohli sme vyraziť proti nepriateľom osamote, a tak bolo našou prvou úlohou vycvičiť pár chlapov. Taktiež bolo tpotrebné opevniť tábor. Stromov bolo všade dostatok, a tak sa začala stavať palisáda. Medzitým sa Šimon so svojou skupinou vydal k vysielaču. Konečne začal tábor vyzerať nádejne. Všetci vedeli čo robia a hlavne prečo. Posedávanie a čakanie nato, čo bude sa už v tábore nevyskytlo.

Dni plynuli pomaly. Trénovali sme približne sto päťdesiat mužov a žien. Venovali sme sa hlavne tým, ktorým to šlo najlepšie. Chceli sme čím skôr vyraziť a oni by mohli trénovať ďalších. Každý deň sme vysielali malé hliadky do okolia, aby pátrali po ľuďoch, ale aj nepriateľoch. Občas sa podarilo nájsť jedinca inokedy aj väčšiu skupinu. Tábor postupne presiahol šesťsto členov. Nepriateľ sa zdržiaval hlavne v mestách. Neboli sme si istí tým, či o nás nevedia, alebo či nás len ignorujú. Každopádne sme chceli využiť každú minútu vzácneho času. S Wendy sme okrem tréningu ostatných trénovali aj svoje schopnosti. Občas sme sa vytratili do lesa, kde sme trénovali s hologramom. Taktiež sme veľa času trávili v podvedomí a zlepšovali tak našu psychickú silu.

O Šimonovi a ostatných sme už päť dní nič nevedeli. Gabriel ma poslal s malou skupinkou za nimi. Wendy zostala v tábore a pokračovala v tréningu. Vysielač bol deň cesty od nás, skrz hustý les. Postupovali sme bez prestávky. S kondíciu som bol na tom lepšie ako ostatní, zrejme aj vďaka virtenu,  boli to však dospelí ľudia a snažili sa držať tempo. Podarilo sa nám dostať sa k vysielaču ešte pred západom slnka. Spod kopca sme videli vysielač a na ňom malinkých ľudí. „Zrejme majú veľa prace, keď sa nám neozvali.“ Povedal jeden z chlapov. Začali sme výstup a ponáhľali sa. Slnko bolo čoraz nižšie a utáboriť sa tak blízko pred cieľom by bolo zbytočné.

„Už ste sa o nás báli?“ Volal na nás Šimon, keď sme sa vynorili z lesa.

„Kdeže, prišli sme vás trochu popohnať. Ten vysielač už mal byť dávno pripravený:“ Zakričal som mu naspäť.

„Veď už sme skoro hotoví.“ Zakričal nám späť a ukázal na schodisko. Ostatní zostali dole a ja som vybehol na vysielač. „Vysielač nemal energiu, tak sme museli pozháňať pár autobatérii.“ Vysvetľoval Šimon.

„Čiže je všetko v poriadku? Nevideli ste žiadneho z nich?“ Vyzvedal som.

„Nie, nikoho sme nevideli. Ale videli sme niečo iné.“ Nervózne prešľapoval z miesta na miesto. „Ale musíš počkať až vyjde slnko.“

Odmietol mi povedať viac. Zložil som si ruksak a Šimon mi poukazoval vysielač. Snažil sa mi vysvetliť, ako to všetko prepojili, a čo ešte musia urobiť, ale chápal som ledva polovicu. Bola už tma, a tak sme sa vrátili do tábora, ktorý si spravili pod vežou. Ja som sa utáboril na vrcholku veže. Bol som radšej sám a navyše tu by som počul každý krok, ktorý by dopadol na kovové schodisko vedúce ku mne.

Zobudil som sa pred svitaním. Čakal som, čo za tajomstvo mi slnko ukáže, a netrpezlivo som naň čakal. Pomaly sa rozvidnievalo a ja som nevidel nič zvláštne. Z tejto výšky som videl aj okolité mestá. Kežmarok, za ním sa črtal Poprad, ale pre zamračenú oblohu bolo vidieť len náznak mesta. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že mi na tejto panoráme niečo chýba, no nevedel som prísť na to, čo to je. Šimon sa zobudil, postavil sa ku mne a ukázal na asfaltovú cestu vedúcu cez lúku. „Tam je moja dedina,“ vyslovil Šimon. Stále som nechápal. Ukazoval na prázdnu lúku. Zaostril som zrak a zo silnejúcim svetlom som si to všimol. Malé štvorcové a obdĺžnikové fľaky na lúke. „Lepšie povedané, tam bola moja dedina.“ Dodal smutný Šimon. Domy boli preč. Ostali len odtlačky po ich základoch.

„Čo sa tam stalo?“ Opýtal som sa ho.

„Zrejme to, čo aj v ostatných.“ Ukázal na ďalšie holé miesta cez ktoré viedla asfaltová cesta.

„Nevidel si, ako to spravili alebo prečo?“ Poškriabal som sa po hlave.

„Pomocou červeného svetla rozbíjali domy na malé časti, a tie nakladali na vozy.“ Vysvetľoval

„Červené svetlo? Videl som ho už dávnejšie, ale myslel som si, že sú to len ohne.“ Spomínal som si.

„To sme si tiež mysleli, ale nie.“ Podal mi ďalekohľad a ukázal na Poprad. Slabá viditeľnosť mi bránila, no aj tak som rozpoznal črty kamennej hradby.

„Opevňujú mestá! Tak preto sme ich nikde nevideli!“  Po čele mi stekal pot. Došlo mi, o čo sa snažili. Dochádzal nám čas. „Vysielač musí vysielať čím skôr, inak nebudeme mať šancu. Musím varovať tábor!“ Šimonovi to zrejme stále nedochádzalo, no nemal som čas nič mu vysvetľovať. Vzal som svoje veci a uháňal naspäť. Nečakal som nikoho. Do tábora by mali trafiť aj sami.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44906
Mesiac: 4637
Deň: 97