„Tak ako to šlo?“ Wendy ma čakala pred parlamentom a jej úškľabok som videl hneď, ako som vyšiel z dverí.

            „Ach,“ povzdychol som si. „Povedzme, že nechýbalo veľa a Peking by bol znovu len holá pláň.“

            „No pekne si ich sfúkol, a to nielen ohľadom Gabriela.“ Neprestávala sa škeriť.

            „Ako to vieš?“ Zarazil som sa.

            „Vysielanie z parlamentu šlo naživo do celého sveta.“ Odhrnula si plavé vlasy, ktoré jej vbehli do tváre.

            „Tak aspoň už každý vie, že nemám rád politiku.“ Mykol som plecami. Nič iné ma už nezastavalo. Každý to videl, a každý teraz vie, že som nažive a aj to, že mirnilský útok môže prísť kedykoľvek. Navyše som si asi poštval proti sebe celý parlament. Preštudoval som situáciu s Gabrielom a zistil som, že nič neurobili, aby to zastavili. Pred tým, ako Gabriel zaútočil, sa konalo referendum. V ňom s malou nadpolovičnou väčšinou vyhrali pro-mimozemské hlasy, no Gabriela to nezastavilo. Začal burcovať ľudí, zatiaľ čo vláda nič neurobila. Dokonca sa ani nesnažili vyšetriť nehodu Tjaši, čo ma vytočilo do nepríčetnosti.

            „No mali by sme už ísť. V légii by už mali mať všetko nachystané. Príde dokonca aj Citrix, Eliort a Nilpus. Možno sa ukáže aj Bi, ale ta má tiež veľa práce.“ Wendin úsmev zmizol. Zdalo sa, že myšlienka na Bi ju zosmutnela.

            „Ehm, Eliort a Nilpus? Tých poznám?“ Zamyslel som sa.

            „Veď som ti o nich rozprávala cestou sem. Predsa vodcovia mimozemskej komunity. Dvaja Galboti, Roltonec a jediná Ova na Zemi.“ Premýšľal som, ale vôbec som si na to nepamätal.

            „Nepamätáš? Vtedy, keď sme vyšli z izby. Pýtal som sa ťa, či si nechceš zložiť prilbu.“ Pridal sa Many.

            „Tu si ty zbabelec.“ Pozrel som sa na draka. „Kde si bol celý čas?“ Drak sa rozosmial.

            „Chcel som sa objaviť v správny okamih, ale ten nenastal.“ Pohodlne sa mi usadil na ramene.

            „Samozrejme, tam mi nepomôžeš, ale teraz ťa mám nosiť, čo?“ Drak vyplazil jazyk.

            „Koľko ľudí, ktorí vedia otvárať portály vlastne máte?“ Blížili sme sa k plošinám, a tam stál ďalší vojak s virtenom na ruke.

            „Troch. Skokan je v škole, Leiso má na starosti hlavné mesto a v Moskve je ešte Adnil.“ Odvetila Wendy.

            „Čakal som, že ich bude viac.“ S troma ľuďmi čo ovládali portály, sa ťažko dal prepojiť svet.

            „Sme vďační aspoň za tých troch. Z necelej tisícky špecialistov, títo majú na portály nadanie. Tvoja kniha bola nápomocná, no boli to len základy. Všetko ostatné sa učíme na vlastných skúsenostiach.“ Pristúpila k vojakovi a povedala mu cieľ. On to rovnako, ako v légii, zahlásil a otvoril portál.

            „S tým by som ti vedel pomôcť. Mal som dosť času na premýšľanie a mám tréningový program pre mágiu a boj. Je to ako v skutočnosti, ale nemôžeš sa zabiť nejakým nešťastným pokusom.“ Prešli sme späť do školy.

            „Hm, to znie zaujímavo, no aj ja som premýšľala. Ako dlho si bol vo vlastnej hlave?“ Zadívala sa na mňa.

            „Povedzme, že pridlho.“ Mykol som plecami.

            „Chápem.“ Pokračovali sme. „Maximálne spomalenie času jedna ku stodvadsať, a k tomu ešte spomalenie zo skamenenia.“ Premýšľala nahlas.

            „Mal som čo robiť a dokázal som to aj tak skrátiť. Pôvodne som tam mal byť ešte takmer o rok dlhšie.“ Povzdychol som si.

            „Nechajme to tak. Som rada, že si späť, a že si sa nezbláznil. Hoci nejaké tie náznaky tam sú.“ Uškrnula sa a udrela ma do ramena.

            „Neboj, nezbláznil som sa.“ Úškrn na prilbe siahal až na zadnú stranu prilby.

            „Vidím!“ Povzdychla si. „Tak a sme tu.“ Pred nami bola trávnatá plocha zaplnená stolmi a stanmi. Všade rozvoniavalo jedlo a ponad všetku tú parádu sa vznášal nápis „Vitaj Prízrak.“

            „Takže, si sa vrátil z ríše mŕtvych.“ Spomedzi davu vyšiel Laco a podal mi ruku. „Už sa teším, ako to začnem šíriť ďalej. Prízrak povstal ako démon a priviedol si odtiaľ aj spoločníka.“

            „Hm, aj ja ťa rád vidím.“ Prerušil som jeho zasnenie.

            „Samozrejme, že ťa rád vidím, a nielen ja.“ Pozdvihol pohár. „Na Prízraka!“ Dav zodvihol poháre a spoločne si pripili. „Tak povedz, aké to bolo, byť mŕtvy.“ Pýtal sa ma, zatiaľ čo sme prechádzali davom. Každý mi podával ruku a snažil sa ma niečo opýtať, no Laco ma ťahal ďalej.

            „Neviem, bol som živý, to len vy ostatní ste sa na mňa vykašľali!“ Úsmev na prilbe zmizol a červené oči sa mi rozžiarili.

            „To nie je ani zďaleka pravda. Takmer rok sme prehľadávali jazero v snahe nájsť aspoň tvoje telo. Andromeda sa dokonca pokúsila zodvihnúť všetku vodu v jazere, čo ju takmer zabilo, len aby ťa našla.“ Poklepal mi po ramene.

            „Robím si srandu. Prebral som sa hlboko pod dnom, a tam ma nik nemohol nájsť.“ Usmial som sa.

            „Inak ten tvoj úsmev a oči vyzerajú fakt dobre.“ Dorazili sme k veľkému stolu, kde už sedelo mnoho špecialistov. Garm, Valkýra, Andromeda, ale aj Igor, Gildarts a Artemis. Tí všetci a mnoho ďalších sem prišlo. Trošku ma to prekvapilo, že ich pozvali, keď ešte včera stáli proti sebe na bojovom poli.

            „Ďakujem.“ Na ramene sa objavil Many.

            „Ty si kto?“ Laco vypleštil oči.

            „Ja som Many, inak manuál náramku.“ Úctivo sa uklonil.

            „Ono je to živé?“ Pokračoval Laco.

            „Povedzme, že si už robí skoro, čo chce, no stále sa musí držať v mojom okolí.“ Doplnil som.

            „A to pekelné stvorenie?“ Zamyslel sa.

            „To som bol tiež ja, no v bojovej forme.“ Drak vypol hruď.

            „Takže to nebola len ilúzia?“ Laco sa zhrozil.

            „Magická ilúzia schopná ublížiť.“ Z tlamy mu vyšľahol malý plameň. Jeho teplo však Laco pocítil.

            „Dobre, dobre pokoj.“ Uskočil pred ohňom.

            Posadili sme sa k stolu a hostina začala. Mal som čo robiť, aby som neustále opakoval odpovede na tie isté otázky. Stretol som sa aj s Citrixom a Bi, no zastavili sa len na chvíľu. Obaja už ovládali našu reč alebo aspoň môj prekladač zvládal ich preklad. Mali veľa práce s riadením ich komunity a aj vyučovaním mirnilských poskokov. Tak, ako mi už Wendy opisovala, nevedeli ani základne návyky a všetko ich museli učiť ako malé deti. Prekvapila ma Bi. Z malej Ovy vyrástla za tých pár rokov v celku vysoká postava. Chodila po dvoch a merala tak meter a pol, čo bolo oproti predchádzajúcim, asi päťdesiatim centimetrom, veľký rozdiel. Taktiež sa zdalo, že dospela. Vyjadrovala sa slušne a Wendy mi neskôr povedala, že je diplomatickou zástupkyňou mimozemšťanov. Zrejme to Wendy vadilo. Za tie roky si na ňu zvykla a brala ju aj čiastočne ako domáce zvieratko, či možno aj dcéru. Teraz už však lietala po svete a v légii sa zastavovala len občas. Ešte viac ju asi štvalo, že mesto mimozemšťanov bolo len pár kilometrov od légie, no aj tak sa tu neukazovala. Zrejme takto sa cítia rodičia, ktorých deti nenavštevujú, aj keď bývajú na tej istej ulici.

            Otázky nenachádzali konca kraja. Neustále som musel odpovedať a vysvetľovať, čo sa stalo. Našťastie aspoň Nia ma občas prišla zachrániť. Vytrhávala ma z rozhovorov pod rôznymi zámienkami. Vždy, keď sa tak stalo, navštívili sme niektoré zo zákutí légie, kde nik nechodil. Zdržali sme sa tam dobrú pol hodinu, než sme sa vrátili na oslavu. Takto to prebiehalo celú noc.

            „Ako ste zvládli Roltonca?“ Pomaly sa hostina končila a ja som upriamil zrak na Nilpusa.

            „Nijako.“ Uškrnula sa Wendy. „Po tom, ako Mirnilčania ušli, zostali ich vojská bez velenia. Väčšina z nich len dezorientovane chodila po krajine a snažili sa nájsť niečo na jedenie. Nilpus a ostatných šesťdesiatdva Roltoncov nevedelo používať mágiu a až v posledných mesiacoch začali robiť pokroky.“

            „Koľko je tu vlastne všetkých dokopy?“ Opýtal som sa.

            „Šesťdesiattri Roltoncov, necelých tridsaťtisíc mirnilských poskokov, deväťstopäťdesiatosem Galbotov a jedná rozlietaná Ova.“

            „To nie je veľa.“ Pomyslel som si.

            „Bolo ich viac, no mnoho pozabíjali pomstychtiví civilisti.“ Mykla plecami. „Trvalo niekoľko mesiacov, než sme ich zhromaždili, a aj tak sa ešte občas niekde niekto objaví. Väčšinou už však nachádzame len mŕtvoly, ktoré si nevedeli nájsť jedlo.“

            „Pošleš mi nejaký ich zoznam?“ S plným bruchom som sa rozvalil do kresla.

            „Jasné.“ Behom sekundy mi ho poslala. „Sú tam aj informácie ako vek, profesia a podobne. Proste všetko, čo sa nám podarilo zistiť.“

            „Ďakujem.“ Začínalo svitať a hostia sa postupne pobrali spať. Bol som tiež dosť unavený, a tak som taktiež šiel. V mojej izbe ma však už čakala Nia. Únava ma ihneď prešla a ja som si vychutnal čas s ňou.

            Spal som sotva dve hodiny a už ma volali povinnosti. Dnes bol pohreb Gabriela, na ktorom som nechcel chýbať. Konal sa v Budapešti, kde si po vojne založil hlavný stan. Wendy ani Nia sa však ku mne nepridali. Šiel som tak sám a aj na pohrebe to vyzeralo veľmi skromne. Aj keď každý veril tomu, že bol pod vplyvom Mirnilčanov, akosi mu nevedeli odpustiť tie pokusy v laboratóriu a to, že takmer ich zatiahol do vojny. Bolo tu len pár členov parlamentu, niekoľko stoviek civilistov a Valkýra. Napriek tomu, že stála proti nemu, bol to jej otec. Po pohrebe sa však stalo čosi zvláštne. Prišiel ku mne chlapík v obleku a podal mi malú škatuľku. „Gabriel to po svojej smrti odkázal vám.“ Povedal pokojným hlasom a odišiel. Vrátil som sa do légie a zavrel som sa vo svojej izbe.

            „Čo to je? Otvor to.“ Objavil sa nedočkavý Many. Položil som drevenú skrinku na stôl a opatrne som odomkol zámok. Pootvoril som veko a vo vnútri som uvidel niekoľko zápisníkov a zošitov. Otvoril som prvý z nich, na ktorom bol dátum sedemnásty marec, deň, keď začala vojna. Došlo mi, že sa jedná o jeho denník. V rýchlosti som ich prelistoval a všetko to boli denníky. Začal som ich študovať a zistil som čosi, čo ma zarazilo. Gabriel ma nenávidel. Nielen mňa, ale aj Wendy. Označoval nás za hrozbu, no hrozbu pre neho. Bol veľmi ambiciózny a po vojne sa chcel stať vládcom. Keď však uvidel už v Poprade vojakov v brneniach s červeným a čiernym prúžkom, došlo mu, že sa nás musel zbaviť. To bol dôvod, prečo nás posielal na samovražedné misie a stále dúfal, že tam umrieme. Najviac ma však prekvapili jeho posledné slová v poslednom z denníkov.

            „Prízrak, ak toto čítaš, tak som zrejme mŕtvy. Všetci si myslia, že si už dávno po smrti, no ja mám zlé tušenie, že to tak nie je. Dokázal si prežiť také situácie, o ktorých sa ostatným mohlo len zdať, práve preto píšem tieto posledné slová. Preto aj tebe odkazujem moje denníky. Verím, že aj napriek tomu, čo si sa tam dočítal, nebudeš ma mať za monštrum. Jediný dôvod, prečo som ťa tak neznášal, bol ten, že si mi bol jediným dôstojným súperom. Ber to ako výraz mojej úcty. Takže v prípade, že sa tieto denníky naozaj dostali až k tebe, tak zrejme sa to stalo. Ty si vyhral a odstránil si ma. Každopádne mi nezostáva nič iné, než ti povedať gratulujem! S úctou Gabriel.“ Vlastnoručne podpísaný s dátumom dvadsiaty štvrtý december konca vojny. Denníky siahali ďalej aj do povojnového sveta, no tento list napísal hneď po tom, ako som získal Optikor.