„Toto som nečakal.“ Many zízal na denníky a nechápavo krútil hlavou.

            „To asi nik.“ Povzdychol som si.

            „Čo urobíš? Povieš to Karmín?“

            „Radšej nie.“ Zamyslel som sa. „Skopíruj ich obsah, než ich zničím.“ Many prikývol a o chvíľu nato sa denníky rozpadli na prach. „Inak našiel si niečo v Gabrielovom laboratóriu, čo by sa nám hodilo?“ Many začal prikyvovať.

            „Je tam toho veľa. Plány rušičky virtenov, kompletné anatómie a slabiny mimozemšťanov, ako aj drogy, ktorými z nich chcel vytvoriť vlastnú armádu. Armádu, ktorú by mohol riadiť a použiť proti Mirnilčanom.“ Pred očami sa mi mihali informácie. Nestíhal som nič z toho prečítať, no Many mi zrejme len chcel ukázať, koľko toho bolo.

            „Ďakujem, hneď si to prezriem.“ Odvetil som, no Many vypol obrazovku. „Čo sa deje?“

            „Niekto sem ide.“ Ozvalo sa zaklopanie a do miestnosti vstúpila Wendy.

            „Prečo si tu zavretý?“ Opýtala sa.

            „Len som si chcel trošku oddýchnuť.“ Mykol som plecami.

            „Neoddychoval si dosť?“ Udrela ma do ramena. „Poď už!“ Mávla rukou, nech ju nasledujem.

            „Kam ideme?“ Ťahala ma pomedzi zhluky budov.

            „Mal by si sa zapojiť do výučby v tvojej škole.“ Zachichotala sa. „Je už síce koniec septembra, no nemyslím si, že by to malo vadiť.“

            „Skôr než čokoľvek povieš.“ Prerušil som ju. „Túto školu ste vytvorili vy dve, preto nechcem hneď nabúrať váš program.“

            „Nič nenabúraš. Stále nemáme dosť učiteľov a zišiel by sa nám odborník na mágiu.“ Usmiala sa. „Zatiaľ som to učila ja, no popravde okrem svojej mágie a mágie vetra mi veľa toho nejde. Ty si už napísal aj prvú knihu o mágii. Nenapadá mi lepší človek na tento post.“

            „Hm, vážne nechcem prekážať.“ Prisudzovala mi úspechy, ktoré neboli moje. Nemohol som jej však nič povedať, a to ma trápilo.

            „S Niou sme sa už na tom dohodli. Nenechaj sa toľko prosiť.“ Zamračila sa.

            „Tak dobre.“ Povzdychol som si.

            „Taktiež si nám sľúbil ďalšie virteny.“ Uškrnula sa. „Kde sú?“

            „Musím po nich skočiť. Môžem aj hneď.“ Wendy pokývala hlavou, aby som nikam nešiel. „Kam to vlastne ideme?“ Zdalo sa mi, že sa točíme v kruhu.

            „Nikam, len mi to lepšie myslí, keď sa prechádzam.“ Úsmev jej zaplavil tvár. V očiach sa črtala zvláštna iskra a mne došlo, že má ešte niečo za lubom. „Otvor portál do Pekingu.“

            „Znova nejaká politická sprostosť?“ Zhlboka som sa nadýchol.

            „Niečo také, no už ťa nebudú vypočúvať.“ Pokrčila ramenami, akoby ju to sklamalo.

            „Tak o čo ide?“ Otvoril som portál.

            „Choď do budovy parlamentu za radou starších. Už ťa očakávajú.“ Zamávala mi a otočila sa preč.

            Pokračoval som teda sám naprieč Pekingom. Na vrátnici parlamentu mi ukázali cestu do jednej zo zasadačiek. Otvoril som dvere a na druhej strane bola neveľká miestnosť s okrúhlym stolom uprostred. Po obvode stolu sedelo osem ľudí. Tri ženy a piati muži. Keď som vstúpil do miestnosti, tak sa postavili a privítali ma. Jeden za druhým sa predstavovali, zatiaľ čo mi ponúkali rôzne nápoje. Nemal som chuť chodiť okolo horúcej kaše, a tak som ich požiadal, nech prejdú k veci. Po krátkom odmlčaní som sa konečne dozvedel, o čom im šlo. Gabriel, člen rady starších, bol mŕtvy. Tjaša, ďalšia členka tejto rady, nebola schopná vykonávať túto funkciu. Z týchto dôvodov sa mali konať doplňujúce voľby, v ktorých chceli, aby som kandidoval. Dali mi mesiac na rozmyslenie a rovnaký čas mala aj Tjaša na zotavenie. Potom by nasledovalo vyhlásenie volieb a aj to, či sa doplní jedno alebo dve miesta. Každým ďalším dňom sa mi viac a viac cnelo za vlastnou hlavou a spoločnosťou s Manym. To ticho a pokoj mi asi vyhovoval viac ako ruch Zeme.

            Vrátil som sa do légie, kde Wendy a Nia už samozrejme vedeli, čo sa dialo v rade starších. Začali ma presviedčať, aby som to prijal. Légia čerpala len časť zdrojov od vlády, zvyšok si zháňali sami. Pokiaľ by som sa stal členom rady, mohol by som rozšíriť možnosti školy. Nemohol som sa im dvom ani poriadne brániť, pretože sám som videl isté výhody tohto postu. Súhlasil som teda s kandidatúrou a obe boli šťastné. Mohol som si ísť konečne oddýchnuť, no Wendy ma ešte poprosila, nech donesiem virteny.

            Použil som niekoľko skokov až k mojej skrýši. V okolí sa to hemžilo hadmi, no Urkyho som nikde nevidel. Vstúpil som teda do podzemia. Prechádzal som popri stojanoch, na ktorých už ležala poriadna vrstva prachu. Na spodnom poschodí bol stôl s virtenami. Stovky nefunkčných virtenov ležali na jednej polovici, zatiaľ čo na druhej sa rozblikalo niekoľko desiatok funkčných virtenov. Začal som ich baliť do jedného vreca. Pár som ich mal aj pri sebe, a tak som ich pridal k ostatným. Vo vreci sa ocitlo tridsaťdva virtenov. Hľadel som na nich a uvažoval. „Ak ich použijeme všetky, nebudem mať ako skopírovať čistú verziu.“ Spomenul som si na miestnosti v mojej hlave. Ayrin program nešlo vložiť priamo do ostatných miestností. Všetko som musel vytvárať od nuly. Vybral som jeden z virtenov a vrátil ho na stôl. Prikryl som ho kúskom látky, aby naň nepadal prach a pobral som sa k východu.

            „Ahoj Urky.“ Zlatý had už stál pred vchodom a jemne zasyčal. „Ako si sa mal?“ Ozvalo sa opätovne. „Prepáč, že som sa neukázal, no nemohol som sa ani pohnúť.“ Usmial som sa a Urky znova zasyčal. „No neboj sa, priniesol som ti maškrtu.“ Podal som mu mŕtveho vrabca. Schuti ho prehltol a zasyčal. „Musím ísť, no prídem ťa pozrieť častejšie.“ Poslednýkrát zasyčal a ja som otvoril portál.

            „Ty si mu rozumel?“ Začudoval sa Many. Sedel mi na ramene, keď som preskakoval portál za portálom.

            „Povedzme, že som si domýšľal, čo asi hovorí.“ Odvetil som.

            „Chápem, prejavujú sa u teba dôsledky dlhej samoty.“ Drak zakýval hlavou.

            „Je to živý tvor, keď sa môžem rozorávať s tebou, prečo nie s ním?“ Mykol som plecami.

            „No mne rozumieš, jemu nie.“ Bránil sa Many.

            „Aj jemu som rozumel. Nevidel si jeho výraz? Bolo jasné, že som mu chýbal.“ Uškrnul som sa a pokračovali sme k légii. Many už radšej nič nehovoril. Videl, že to bolo zbytočné.

            Dorazil som do légie a ukázal im virteny. Toľko veľa funkčných ešte nikdy nevideli. Ukázalo sa, že Wendy mala na sklade už len posledné dva. Spolu s mojimi sme však získali čas nato, aby niekto zistil, ako ich vyrábať.

            „Ako dlho už funguje táto škola?“ Odložili sme virteny do trezoru a vrátili sa do hlavnej budovy. Wendy mi chcela dať zoznam žiakov, ktorých som mal na starosti. No neboli to žiaci v pravom slova zmysle. Išlo o špecialistov, ktorí vznikli na konci vojny a ovládali aspoň základy.

            „Ešte len druhý rok.“ Odvetila. „Trvalo dlho, než sme to tu vybudovali.“

            „Než sme všetko vybudovali.“ Pridala sa Nia.

            „Aké to tu vlastne bolo?“ Premýšľal som nahlas.

            „Môžeš si to predstaviť.“ Nia mykla plecami. „Ľudia v chaose, žiadna vláda, žiadne zásoby. Trvalo dlho, než sa všetko ako tak urovnalo?“

            „A čo ostatní? Vraj ich je necelá tisícka, no tu som videl len pár.“ Nevidel som veľa špecialistov, odkedy som sa prebral.

            „To je rôzne.“ Wendy sa nadýchla. „Po vojne sme spoločne budovali nový svet, no nie každého to napĺňalo. Mnohí z nás stále pomáhajú vláde a ľuďom, no sú aj takí, ktorí nie.“ Pokývala hlavou a na tvári sa jej objavil hnev. „Zopár sa snaží žiť ako obyčajní ľudia. Hľadajú si partnerov, zakladajú rodiny a podobné veci.“ Odfrkla. „Aj keď musia žiť v anonymite, je to ešte ten lepší prípad.“

            „Prečo musia žiť v anonymite?“ Zarazilo ma to.

            „Pretože sa našli aj takí, ktorí ich chceli zabiť a vziať im virten.“ Nia naštvane udrela do steny.

            „Chápem.“ Zdalo sa, že sa takmer nič nezmenilo.

            „Potom tu sú ešte tí horší. Veľká moc im dáva veľké možnosti. Našli si uplatnenie ako žoldnieri alebo osobná stráž. Mnoho z nich však slúži kartelom v Amerike výmenou za bohatstvo a luxus.“ Wendy sa začala rozhorievať aura, no len potriasla hlavou a aura utíchla. „No snáď to všetko časom vyriešime.“ Povzdychla si a pristúpila k oknu, aby sa zadívala na légiu.

            „Už sme toho vyriešili dosť a aj toto zvládneme.“ Nia k nej pristúpila a položila jej ruku na rameno.

            „Teraz už máte pomoc, tak to určite zvládnete.“ Obe sa ku mne otočili a ja som sa jemne usmial. „Myslel som tých tridsaťtri nových špecialistov, ktorých tu vyškolíte.“ Poškriabal som sa za hlavou.

            „Samozrejme, Prízrak sa zas chce vyvliecť z práce. Štyri roky oddychoval a znova si chce len váľať šunky.“ Wendy sa uškrnula.

            „Máš pravdu, je to flákač!“ Nia sa na mňa zlovestne zadívala.

            „Boli to len tri roky!“ Bránil som sa.

            „Tri roky a deväť mesiacov!“ Prskala Nia.

            „To je po zaokrúhlení štyri.“ Podporila ju Wendy. Stál som sám proti dvom, čo nebolo fér, ale málokedy bolo niečo fér.

            „Až na to, že ja som za tie roky nezaháľal.“ Myšlienkou som dal pokyn Manymu, a ten mi odoslal Ayrin upravený tréningový program. „Tu sa môže každý naučiť základy mágie aj mnohé ďalšie.“ Usmial som sa. „Taktiež, keď ste také šikovné, na akej úrovni ste?“ Úsmev mi z tváre zmizol.

            „Dvestodeväťdesiatosem.“ Pohŕdavo odfrkla Nia.

            „Tristosedem.“ Pyšnela sa Wendy. „A ty?“

            „Máte ešte čo doháňať.“ Široký úškrn bol späť. „Osemstošesťdesiatštyri.“ Obe rázom zbledli.

            „Ako, čo, ako?“ Habkali obidve.

            „Aspoň vidíte, že ten, kto sa flákal, som nebol ja.“ Úškrn vyprovokoval Wendy. Pocítil som, ako sa mi okolo nôh hromadí mágia. Chcela ma zodvihnúť zo zeme, no bolo jedno, ako sa snažila ani to so mnou nepohlo. „Máte tu prievan.“ Dodal som uštipačne.

            „Že prievan!“ Nia vrhla oproti mne kus skaly, no ten sa rozpadol na prach. Keď to videli, tak to vzdali. „Hm, keď si to tak vezmem, nechýbal nám až tak veľmi, ako som myslela.“ Odfrkla Nia.

            „Máš pravdu, bolo lepšie, keď tu nemachroval.“ Wendy zakývala hlavou.

            Wendy mi podala zoznam žiakov. Bola nedeľa, a tak som mal hneď zajtra začať s výučbou. Wendy a Nia medzitým mali šíriť program ďalej. Zhodli sme sa však na tom, že ho nepošlú žoldnierom. Po tom, ako sa skončila občianska vojna, ktorá ani nestihla začať, sa mnoho špecialistov z Gabrielovej armády chcelo pridať k légii. Nechceli, aby došlo k nepokojom, a tak im zatiaľ umožnili len dočasný prístup. Pokiaľ by dodržiavali pravidlá, ktoré im nastavili, mohli tu zostať a študovať, poprípade aj vyučovať.

            Pomaly sa stmievalo, a tak som sa vrátil do svojej izby. V celku som sa tešil na ďalší deň. Bol som zvedavý, akých žiakov tam budem mať. Nevedel som však, čo sú zač. Ľahol som si za dvere na zem a otvoril zoznam. Bolo na ňom šestnásť mien. Väčšinu z nich som poznal aspoň podľa mena. Prekvapilo ma, že je medzi nimi aj Igor, Valkýra či Hurikán. Myslel som si, že patria k skúsenejším špecialistom. Až potom, ako som došiel na koniec zoznamu, som si všimol názov triedy. „Pokročilá skupina mágie, K.Č. stodvadsať.“ Pod tým bola ešte aj poznámka. „Vojna sa blíži, a tak potrebujeme viac takých ako si ty. Táto skupina je to najlepšie, čo máme, no chcem, aby si ich vytrénoval. Videla som, aká silná mágia sa okolo teba zdržiava. Uži si ich, Wendy“ Na konci dopísala malého smajlíka. Začalo mi to dávať zmysel. Wendine zmysly sa museli zlepšiť oveľa viac ako moje. V tom ma prepadol strach. Necítil som ho, už ani neviem odkedy. „Ak Wendy dokáže vidieť moju mágiu, možno prekukla aj to divadlo s Gabrielom.“ Po chrbte mi prebehol mráz. „No zatiaľ mi nič nepovedala.“ Trošku mi odľahlo. Možno o tom vedela, no chcela, aby to tak dopadlo. Obrátil som kúsok papiera a na druhej strane sa ukrývalo. „PS: Ak to bude možné pridám sa aj ja s Niou.“ Usmial som sa a strach bol preč. Nemohol som už zmeniť, čo sa stalo, a tak nemalo zmysel sa tým trápiť.