Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 12

uvod-legia.png

article preview

             Vstal som ešte za tmy. Hodina mi začínala až o deviatej, a tak som si šiel zabehať. Okolo celého komplexu boli vysoké hradby s niekoľkými mohutnými vežami. Na vežiach boli katapulty, no nik ich nestrážil. Behal som po hradbách a len občas som stretol unaveného vojaka po nočnej smene. Nad ránom sa na hradbách pohybovalo hneď niekoľko skupiniek. Mnohí z nich boli ešte deti. Do légie mohol vstúpiť každý od veku desať rokov. Wendy a Nia chceli začať tréning v čo najskoršom veku, aby si deti ľahšie zvykali. Takto som stretával skupinky detí, ktoré si zvolili pre rozcvičku rovnakú trasu ako ja. Bolo síce chladné ráno, no mnohí z nich mali krátke nohavice a trička. Behať v brnení bolo nepraktické, a tak som aj ja mal upravenú verziu. Vyzeral som rovnako ako zvyčajne, no mnoho častí brnenia bola len ilúzia. Prilba bola prvá, ktorú som nahradil ilúziou. Cítiť vietor a chlad v tvári bol príjemný pocit. Pomaly sa však blížilo deväť hodín, a tak som zamieril k východnému krídlu. Nachádzalo sa tam niekoľko samostatných budov, slúžiacich ako triedy, s veľkým vonkajším tréningovým priestorom. Prechádzal som pomedzi budovy a hľadal svoju triedu. Na dverách sa menili nápisy a aj čísla pri označení K.Č. Nevedel som, čo to znamenalo, a tak som pokračoval v hľadaní. Konečne som našiel správne dvere. Otvoril som ich a na druhej strane ma prekvapilo, čo som uvidel. Nebola to trieda v pravom slova zmysle. Nenachádzali sa tu školské lavice, stoličky a ani tabuľa, práve naopak. Boli tu pohodlné kreslá, pohovky a v celej miestnosti čosi príjemne voňalo.

            „Som tu správne?“ Zadíval som sa na špecialistov.

            „Samozrejme.“ Ozvala sa Wendy. „Vidím, že ťa zarazila trieda.“ Usmiala sa. „Táto miestnosť je k výučbe teórie a meditácii, preto tu musí byť pohodlie.“ Vysvetľovala.

            „A čo je to K.Č.?“ Ukázal som na dvere.

            „To je kompresia času. Táto skupina je pre tých, ktorí ju majú na maximálnej úrovni.“ Bola na seba hrdá, ako rozdelila skupiny. Takto nik nemusel trpieť menšiu kompresiu, pretože sú tu všetci na rovnakej úrovni.

            Začali sme s hodinou. Špecialistov tu bolo však viac, ako som čakal. Pridal sa aj Gildarts, Artemis a ďalší z Gabrielovej skupiny, ktorí tu boli pod podmienkou. Každému som rozposlal program a spoločne sme sa prepojili. Spočiatku bolo zvláštne prepojiť sa s toľkými ľuďmi. Akonáhle však začala simulácia, nervozita opadla. Každý sa sústredil na to, aby si zopakoval základy. Usmerňoval som ich, ako som len stíhal, no hodila by sa mi pomoc Manyho. Ten sa sem však nemohol nijako dostať. Keď som sa však díval na to, ako ani s Wendy nezvládajú tie najjednoduchšie simulácie, došlo mi, ako ďaleko pred nimi som. Konkrétne štyristo rokov. Zatiaľ však len Wendy a Nia videli, že mám náskok, a tak som to chcel aj ponechať. Vždy, keď sa im nepozdávala sila protivníkov, upravil som simuláciu pre jednu osobu a ukázal im ako na to. Oni mali za úlohu bojovať ako tím, preto šli proti viacerým bojovníkom. Aj keď to boli jednoduché ciele, ktoré by som aj sám zvládol. V záujme neprezradzovania svojej sily, som musel všetky takéto simulácie ukazovať v upravenej forme a boji jeden na jedného.

            „Predvedieš mi, čo naozaj dokážeš?“ Hodina skončila a posledná prepojená zostala Wendy. Ostatní mali čo trénovať, a to mohli aj bezo mňa.

            „Čo tým myslíš?“ Chystal som sa tiež späť do reality.

            „Nenechaj sa prosiť. Videla som, že sa držíš bokom.“ Naliehala.

            „Prečo to chceš vidieť?“ Povzdychol som si. Wendy mala dobré zmysly ešte pred vojnou. Neustále vyzvedala moje tajomstvá.

            „Len som zvedavá.“ Mykla plecami a chytila ma za ruku. „Tak poď.“ Vtiahla ma do simulácie. „Spusti poslednú simuláciu. Protivník Prízrak.“ Nahral sa posledný súboj. Trieda vtedy stála proti päťdesiatke Mirnilčanov a trom mágom.

            „Ach.“ Mykol som plecami. „Si hrozná!“

            „Ja viem!“ Škerila sa.

            „Ale nikomu to nepovieš!“ Pozrel som sa na ňu. Priložila si ruku k ústam a pohla ňou, akoby uzamkla ústa a kľúč niekam odhodila. Pustil som sa teda do práce. Mágovia patrili k tým relatívne slabým, akým bol Retu. Lenže Retu nám niekedy tiež dal zabrať. Časy sa však zmenili. Jednoduchým kúzlom zrkadlenia som obrátil ich kúzla proti ním. Bolo to lepšie ako používať portály, do ktorých som kedysi chytal padajúce kamene či ohnivé strely. Keď boli mágovia mŕtvi, pustil som sa do Mirnilčanov. Vo forme Prízraku som vytvoril hmlu, skrz ktorú nebolo nič vidieť. Bez mágov nemal kto tú hmlu rozpustiť. Bez problémov som sa presekával davom vojakov až nezostal jediný. Wendy to však zbadala až po tom, čo sa hmla rozplynula.

            „To... nebolo zlé.“ Wendy neurčito pokývala rukou, akoby ju to sklamalo.

            „Samozrejme.“ Usmial som sa. Na časomiere svietilo číslo päťdesiatosem sekúnd. To bol čas, odkedy bola porazená prvá simulácia až po poslednú. „Koľko že to bol váš najlepší čas?“ Mykol som hlavou k tabuli. Svietili na nej časy a skóre za každú úroveň, ktorú zvládli. Vedľa času sedemnásť minút a dvadsaťosem sekúnd svietili aj straty. Osem mŕtvych a päť zranených. „To vás bolo koľko, dvadsaťpäť?“ Uškrnul som sa.

            „Poď už radšej, ty chválenkár!“ Mávla rukou a obaja sme sa vrátili do reality.

            Bolo už jedenásť hodín, keď sa ostatní rozpŕchli. V mysli to však bolo oveľa viac. Aj keď sa tam človek až tak neunaví, museli dostať čas na preskúšanie si simulácii aj osamote. Precvičovanie bola matka múdrosti. Ani ja som nehodlal zaháľať. Viac hodín denne som nemal, a tak som sa dal do svojej práci. V hlave mi však neustále behala myšlienka na Ayru. Nevedel som, kde je, no musel som ju nájsť. Začal som teda trénovať otváranie portálov. Ako prvé som však potreboval vytvoriť casder. Portál, ktorý mal na sebe ochrannú stenu a bol priepustný len v jednom smere. Nevedel som však, ako ho vytvoriť. Podľa toho, čo som sa dočítal v Ayriných knihách, šlo o prepojenie magického štítu a portálu. Teória a prax boli však väčšinou dosť rozdielne. Skúšal som to hodiny, no bez úspechu. Nemienil som to však vzdať.

            Dni utekali ako voda a ja som striedal hodiny s vlastným tréningom. Stále sa mi síce nedarilo, no na rozdiel od niektorých špecialistov, ktorých neúspech deprimoval, ja som bol rád, že sa mám čo učiť. Povzbudzoval som ich ako to šlo, ale hlavne Igor mal veľké problémy držať sa so skupinou. V boji bol skvelý, jeho veľká sekera drvila simulácie ako nič, no bez magických zručnosti ho každý mág zabil. Jeho purpurová aura nám tiež nepomáhala. Hľadal som v Ayriných knihách, no takýto odtieň tam nebol. Nemal som ani tušenie, čo za mágiu ovládal a on to tiež nevedel. V boji sa tak musel spoliehať na to, že ho niekto bude kryť mágiou.

            September sa už pomaličky končil a trieda robila aké také pokroky. Za ten necelý týždeň toho veľa nestihli, ale lepšie ako nič. Wendy a Nia ma však zavolali do prijímacej miestnosti. Keďže získali nové virteny, bola by škoda, ak by ich nevyužili, a tak začali s novým náborom. Kritéria boli prísne, no to neodradilo tisícky záujemcov.

            „Čo sa deje?“ Vstúpil som do miestnosti, kde bola Wendy a Nia. Obe hľadeli cez sklo na druhú stranu. Za stolom sedelo malé čiernovlasé dievčatko.

            „Vidíš ju?“ Nia ukázala na sklo. „Čo si o nej myslíš?“

            „Nie je primladá?“ Pozeral som sa, ako hľadí do neznáma, zatiaľ čo jej nohy sa hompáľali na stoličke, pretože nedotiahla na zem.

            „Má deväť rokov.“ Wendy držala v ruke spis.

            „Nie je limit desať rokov?“ Zarazil som sa. Nechápal som, o čo tu išlo.

            „Je, ale ona je zvláštna.“ Wendy vytvorila akýsi druh obrazovky. „Takto ju vidím ja.“ Pozrel som sa na dievča a okolo nej sa vznášala jemná zlato-zelená aura. „Prvá dvoj farebná aura z tisícok uchádzačov.“ Poznamenala. „Teda, ak nerátam tvoju.“ Zvedavo si ma prezrela. „Myslíš si, že sme si to nevšimli?“

            „Trvalo, než sme si to uvedomili, no radšej sme to nikomu nevraveli.“ Pridala sa Nia.

            „Prečo ste to tajili?“ Zamyslel som sa.

            „Jediný s dvojfarebnou aurou na svete. Mali by ťa za mimozemšťana. No teraz je to iné.“ Wendy nahlas premýšľala. „Prečo máte dvojfarebnú auru?“

            „S tým ti nepomôžem. Snažil som sa to zistiť, no nič.“ Pokrčil som plecami.

            „To je možno aj dôvod, prečo tak postupuješ v mágii.“ Nia si povzdychla pri pohľade na také malé dievčatko s veľkými hnedými očami. „Ak by bola aspoň z polovice taká dobrá ako ty, stále by to bol veľký prínos.“ Nii sa priečilo brať také mladé dievča z domova, no v škole platilo, že každý tu je dobrovoľne.

            „Tak oznámim jej a jej otcovi, že ju berieme.“ Wendy pokračovala v prezeraní si kusu papieru. „Nia, vezmeš si ju do svojej skupiny začiatočníkov a uvidíme, čo dokáže.“ Nia prikývla a šla jej to oznámiť.

            „Takže takto ty vidíš svet?“ Pozeral som sa cez obrazovku, na ktorej bola už aj Nia a jej zelená aura. „Pekne.“ Usmial som sa.

            „Ty máš svoje schopnosti a ja zas svoje.“ Na obrazovke som sa objavil ja. Čierna postava v červenom plameni. Uprostred žiaril Optikor, ktorý nasával farebné guľôčky mágie z okolia ako čierna diera.

            „Takže to čerpá mágiu z okolia.“ Premýšľal som nahlas.

            „Vyzerá to krásne, no aj strašidelne.“ Zadívali sme sa na to.

            „Dúfam, že to nevysáva energiu z ostatných.“ Wendy pokývala hlavou a ukázala mi inú snímku. Bol som na nej, ako behám po hradbách a mágia prichádza zo širokého okolia. Na ďalšej bola snímka z triedy. Sedel som v pohovke a časť mágie, ktorá prichádzala ku mne zostávala v okolí. Meditujúci špecialisti si ju mohli jednoduchšie vziať. Vyzeralo to, že Optikor funguje ako magnet. Priťahoval mágiu a sústreďoval ju v sebe a okolí, no z nikoho ju nevyťahoval. Potešilo ma to a aj Wendy vyzerala, že sa jej to páčilo. Teraz mi bolo už jasné, prečo ona a aj Nia často chodili na moje hodiny. Vďaka Optikoru všetci v mojej blízkosti dokázali efektívnejšie čerpať mágiu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3919
Deň: 102