Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 14

uvod-legia.png

article preview

            Bol štvrtok a do volieb v nedeľu už zostávalo len pár dní. Prechádzal som sa medzi meditujúcimi špecialistami a pozoroval ich mágiu. Nešlo mi to tak ľahko ako Wendy, no keď som sa sústredil len na jedného z nich, tak som to zbadal. Dnes som sa však len prechádzal a premýšľal som. Nevedel som, ako dopadnú voľby, a či to bola práca pre mňa. V sobotu sa tiež konal Lacov turnaj, do ktorého som sa musel prihlásiť. Nia naliehala, aby som tam šiel. Vraj mi to mohlo pomôcť vo voľbách. Okrem toho som si bol už takmer istý, že zvládnem vytvoriť casder aspoň na mesiac. Z myšlienok ma však vytrhol Niin hlas.

            „Anika, znova si tu?“ Obzrel som sa, odkiaľ to ide. Zbadal som Niu za oknom, ako kráča k budove. V okne som zbadal časť hlavy, strapaté čierne vlasy a hnedé oči, ktoré sotva videli do triedy. Malé dievčatko muselo stáť na špičkách, aby aspoň čo to videlo. „Nesmieš odbiehať z hodín!“ Karhala ju Nia a ťahala ju preč. Pousmial som sa a pokračovali sme v tréningu.

            Blížil sa večer, a tak som zavolal Wendy, Niu a Skokana na miesto pre portály. Vysvetlil som im, čo sa chystám urobiť aj prečo tu sú. Veril som, že ak by sa niečo pokazilo, tak oni traja by zvládli zavrieť portál. Telo mi obklopilo vzduchotesné brnenie. Sústredil som sa, aby sa stalo odolným, a tiež som doň vložil kyslík a teplo. Opatrne som otvoril portál. Vzduch sa zaligotal a všetko vyzeralo v poriadku. Pristúpil som k nemu a prešiel na druhú stranu. Ocitol som sa na Mesiaci. Bol to zvláštny pocit. Bola tu len slabá gravitácia, no portál stál nehybne na svojom mieste. Zadíval som sa na Zem a zavolal som vysielačkou. So spojením nebol problém, ale nebol som si istý, či to nebolo len tým, že sme blízko. Vybral som teda obyčajnú vysielačku obalenú bublinou atmosféry. Vyskúšal som ju, zatiaľ čo Nia mala rovnakú na druhom konci portálu. Signál prešiel skrz portál oboma smermi. Zostával posledný krok, ktorý som pred tým zabudol otestovať. Zavrel som portál a otvoril som ho opačným smerom. Dúfal som, že nezačne nasávať atmosféru Zeme, no nič sa nestalo. Portál sa vznášal na mesiaci a ja som ním prešiel na druhú stranu. Všetkým sa nám uľavilo. Fungoval presne tak, ako som dúfal. Teraz už len zostávalo skúšať ho na čoraz väčšej vzdialenosti. S pokojným svedomím som šiel do svojej izby. Konečne sme mali nádej, že zaútočíme na ich domovskú planétu a ukončíme vojnu raz a navždy.

            „To bol deň.“ S úľavou som vstúpil do izby. Zasvietil som svetlo a hodil som si ruksak do skrine.

            „Meškáš!“ Ozvalo sa odnikiaľ. Očami som prebehol po miestnosti, no nič som nevidel.

            „Je tu niekto?“ Opýtal som sa.

            „Niekto tu je, no ty tu nemáš byť!“ Ozvalo sa zlovestným hlasom.

            „No som tu, čo s tým chceš spraviť?“ V ruke sa mi objavil meč.

            „Ha-ha-ha-ha.“ Ozývalo sa miestnosťou. „Baf!“ V rohu miestnosti, na mojom spacom vaku, sedela osoba v plášti.

            „Čo si zač?“ Skrz plášť som nič nevidel.

            „Aké čo? Už dávno nie som čo!“ Naštvane to vstalo.

            „Tak kto si?“ Opravil som sa.

            „To máš takú deravú hlavu, že si ma nepamätáš?“ Hlas mi bol povedomí, no nevedel som si ho zaradiť.

            „Možno by pomohlo, ak by si si dal dole kapucňu.“ Mečom som namieril na jej plášť.

            „Aha, zabudla som, že ju stále mám.“ Zložila si kapucňu a pod ňou sa vyškierala Roltonka so smaragdovo-zelenými očami a krátkym purpurovým copom vlasov.

            „Ely?“ Opýtal som sa neisto. Táto Roltonka bola takmer taká vysoká ako ja a aj jej vlasy boli oveľa dlhšie.

            „No hurá.“ Prekrížila ruky. „Prečo nedodržuješ slovo?“ Zvraštila čelo.

            „Aké slovo?“ Odvolal som meč.

            „No tie tvoje silácke reči, že si ju nájdeš!“ Zdvihla ruku do úrovne pásu a čosi naťukala do svojho virtenu. Objavil sa záznam toho, ako som skamenel. „Ešte mesiac sme sa z toho smiali.“ Uškrnula sa.

            „Ha-ha-ha, veľmi vtipné, takto ma zavrieť.“ Urazene som prekrížil ruky.

            „Len sa mi tu nepototo.“ Odfrkla. „Už dávno si mal byť na inej planéte a vyhľadať Ayru. Práve preto ma sem poslala. Myslela si, že si to neprežil, alebo že sa niečo pokazilo. Zatiaľ čo ty sa tu hráš, na neviem čo.“ Prskala.

            „No vieš, pomohlo by, ak by ste mi poslali pár základných vecí. Napríklad ako vytvoriť casder, alebo čo je Optikor. Nehovoriac o tom, že o mágii vesmíru som sa nedozvedel znova nič!“ Odfrkol som.

            „Všetko, o čom hovoríš, som ti poslala v súbore s označením dôležité.“ Urazene otočila hlavu preč.

            „Neposlala.“ Odvetil som.

            „Poslala!“ Zadívala sa na mňa.

            „Nie, neposlala.“ Pokračoval som.

            „Áno, poslala!“ Zvraštila čelo a nafúkla líca.

            „Vravím, že neposlala!“ Telo mi začali obklopovať čierno-červené plamene.

            „Uuuu, ty horíš, nie je na to nejaká mastička? No radšej asi vyhľadaj lekára. Lekára, čo lieči hlavu, lebo ja som ti to poslala!“ Naštvane dupla nohou.

            „Veď sa pozri.“ Skrz hologram som jej ukázal zoznam vecí, ktoré mi poslala.

            „Hm, tak neposlala.“ Uškrnula sa. „Pardon, chybička sa občas stane.“ Neprestávala sa usmievať. „Takže, preto si ešte stále tu, ale to znamená, že som tu uviazla aj ja. Firdot!“ Vyzeralo to ako nejaká nadávka.

            „Casder už ovládam. Ešte potrvá, než ho dokážem vytvoriť skrz vesmír, no snáď za pár mesiacov sa to podarí.“ Zhlboka som sa nadýchol a chcel som pokračovať, no prerušila ma.

            „Ty to nechápeš. Ayra zdržiavala inváziu na ďalšiu planétu, no o tri vaše týždne tam pošlú špehov. Útok nastane do roka. Rátala s tým, že ich môžeš varovať. Takto získajú Mirnilčania ďalšiu planétu.“ Zamyslela sa.

            „Stále máme čas. Budem to skúšať každý deň a možno sa tam dostaneme včas. Veď rok je predsa dlhá doba.“ Povzbudzoval som ju.

            „Nestihneš sa tam dostať pred špiónmi. Nemôžme ohroziť Ayrin plán tým, že budeme zachraňovať stratenú planétu.“ Pokračovala.

            „Prečo stratenú? Veď, kým tam nie je ich armáda, tak stále je čas.“ Nechápal som.

            „Mirnilčania si myslia, že Zem bola zničená. Jediné, čo je na tvojej strane, je moment prekvapenia. Proste, keď sa tam dostanú špehovia, tak už je neskoro.“ Tvrdohlavo si stála za svojím.

            „Nemôžeš nás tam dostať ty? Veď, keď si sa dostala na Zem, tak sa vieš dostať aj preč, nie?“

            „Ayra ma sem poslala a aj to dosť riskovala.“ Vytiahla z ruksaku zariadenie, ktoré vyzeralo ako detonátor k bombe. „Mám len tento núdzový signál. Môžem ho ale stlačiť, len ak by som ťa nenašla a podobne. Za iných okolností tu budem musieť počkať, kým sa nenaučíš otvárať portály poriadne!“ Povzdychla si.

            „Hm, čo má vlastne Ayra v pláne?“ V podstate som netušil, čo chystala.

            „Predsa poraziť Mirnilčanov.“ Prekvapene sa na mňa pozrela.

            „Ach, čakal som viac detailov.“ Vzdychol som si. „Tak nič, keď si už tu, nemôžeš nám nejako pomôcť? Môže trvať mesiace, než sa mi podarí otvoriť portál na inú planétu.“

            „No uvažovala som, že si vezmem voľno a trošku sa budem flákať, ale keď ma tak pekne prosíš, tak pomôžem.“ Zaškerila sa. „S mágiou vám nepomôžem, ale mám svoje vlastné hračky.“ Z vrecka vybrala kovovú loptičku. Vyhodila ju do vzduchu, a tá sa otvorila. Z loptičky vyskočili ruky, nohy a uprostred svietilo jedno oko. „Malý robotický pomocník.“

            „To je skvelé.“ Prezrel som si robota. „No prekvapuje ma, že Roltonec ovláda techniku a nie mágiu.“ Premýšľal som nahlas.

            „Nie som obyčajný Roltonec.“ Akoby zosmutnela. Sústredil som sa na jej auru a hneď mi to došlo. Bola biela. Roltonec, ktorý nedokázal ovládať mágiu.

            „Chápem.“ Položil som jej ruku na rameno, no zasiahol ma prúd.

            „Ayra ma varovala, že sa tu radi navzájom dotýkate, preto som sa poistila.“ Zatvárila sa ako najväčší macher pod slnkom.

            „Vidím!“ Stále som cítil v končekoch prstov elektrinu. „Tvoje technické schopnosti by sa mohli hodiť naším vedcom. Skúmajú, ako ľahšie poraziť Mirnilčanov a vytvárajú nové zbrane. Čo ty na to?“

            „Prečo nie.“ Mykla plecami. „Aspoň zistím, koľko sa toho musia ešte ľudia naučiť.“

            „Na-na-na.“ Ozývalo sa z vonku. Rozpoznal som, že sa Many vracia z výletu a je nadšený, keď si spieva. „Prízrak, nebudeš veriť, čo som zažil.“ Ešte ani poriadne neprešiel skrz stenu do izby, keď začal rozprávať. V tom však zbadal Ely. „Aaaaa, votrelec!“ Z úst malého draka začali vystreľovať ohnivé guľôčky. Ely sa im ale s ľahkosťou vyhýbala.

            „Daj si tú vec na vodítko!“ Prskala.

            „Ja nie som vec! Som Many!“ Drak sa zhlboka nadýchol a pripravoval sa vyšľahnúť poriadny plameň.

            „To stačí Many.“ Odrezal som ho od mágie a z úst mu vyšiel len jemný dym.

            „Kazíš mi reputáciu!“ Drak sa naštvane posadil na posteľ.

            „Dobrý chlapec, sadni, ľahni!“ Ely ho začala provokovať. Trvalo ešte niekoľko minút, než sa prestali častovať urážkami. No aj tak som radšej Ely odviedol do Prízračneho mesta. Richardovi som povedal, že sa našla len nedávno a je veľmi zbehlá v technike. Potom som sa vrátil do izby, kde mi Many vyrozprával, čo celý deň robil. Boli to veci ako pozorovanie rýb v potoku či naháňanie motýľov, jemu to však robilo nesmiernu radosť. Keď sa do sýtosti vyrozprával, mohol som si konečne oddýchnuť. Zajtra som chcel skúšať casder na veľké vzdialenosti, no unavený by som toho veľa nezvládol.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38802
Mesiac: 4707
Deň: 125