Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2

uvod-legia.png

article preview

         „Znova meškáš!“ Zahriakla ma imitácia Ayry hneď, ako som vošiel dnu. „Keď nebudeš chodiť načas, nemôžeš sa stať najlepším!“ Pokračovala v kázaní.

            „Meškám?“ Potriasol som hlavou. „Si vôbec reálna?“

            „Meškáš ako vždy!“ Odmlčala sa. „Som virtuálna imitácia osoby známej ako Ayra.“ Obe vety vyslovila tá istá projekcia, no zneli úplne rozdielne. Zatiaľ čo prvá veta v sebe mala panovačnosť a karhanie, druhá znela ako Many, keď ešte nebol Many. V časoch, keď na každú otázku odpovedal presnou formulkou.

            „Zaujímavé.“ Ozvalo sa mi za chrbtom. Otočil som sa a vo dverách visel pár svetielkujúcich loptičiek.

            „Hm, čo sú tie guličky?“ Opýtal som sa.

            „Predsa... moje oči.“ Odvetil Many.

            „Ty máš oči? Toto sú oči? Načo sú ti oči?“ Nevedel som, čo som sa mal opýtať skôr.

            „Mám oči,.. takto vyzerajú.“ Ozvalo sa.

            „Doteraz si ich nemal.“ Zvedavo som si prezeral pár guľôčok vznášajúcich sa asi meter a pol nad zemou.

            „Doteraz som ich nepotreboval. Videl som všetko, čo som chcel, ale do vnútra tejto miestnosti nevidím.“ Nad očami sa objavilo čosi ako vlasy a hneď vedľa aj časť ruky, ktorá sa v nich škriabala. Akoby nechápal, čo sa to deje.

            „Takže v mojej mysli vidíš všetko aj bez očí, ale sem sa pozrieť nemôžeš?“ Dedukoval som.

            „Presne tak.“ Oči zmenili tvar a jemne sa predĺžili. „Vyzerá to na program, ktorý využíva energiu a funkcie virtenu, no nie je naňho priamo napojený.“

            „A to je dobré?“ Opýtal som sa neisto.

            „Myslím si, že áno. Zdá sa, že tá Ely ho vytvorila tak, aby mohol byť odstránený z virtenu a nijako nenarušil jeho chod.“ Manyho poletujúca ruka sa presunula do oblasti, kde by mala byť brada a začala si šúchať prázdne miesto.

            „Možno to spravila, aby ma uistila, že je to neškodný program.“ Premýšľal som.

            „Je to možné.“ Odvetil Many.

            „Začneme už konečne?“ Prísnym pohľadom sa na mňa zadívala simulácia.

            „Možno neskôr.“ Vybral som sa preč z miestnosti.

            „Simulácia pozastavená.“ Znova sa ozval chladný strojový hlas. Stačilo mi len týchto pár viet, ktoré simulácia vyslovila, aby som sa dovtípil, o čo tu šlo. Simulovaná Ayra bola nastavená na prísnu a panovačnú učiteľku. Zatiaľ čo ostatné funkcie ako pozastavenie či spustenie a podobne boli chladné a bez emócií. Aspoň som vedel, že sa mám na čo tešiť. Aj tak mi však nedávalo zmysel, prečo je až taká panovačná. Vždy, keď mi Ayra niečo vysvetľovala, tak bola milá a v rámci možnosti aj trpezlivá. Nedalo sa jej však uprieť to, že bola dosť impulzívna, chaotická a prelietavá. Napriek tomu, som ju nepoznal takú ako v simulácii.

open-doors-1518244_1280.png

            Vrátil som sa späť do miestnosti. Konečne bola plná a všetko, čo som vytvoril a zaznamenal, ležalo na imaginárnych policiach. Stále mi však bolo dosť teplo a nič nenaznačovalo tomu, že by to behom najbližších hodín ustúpilo. Nedivil som sa však tomu. Optikor bol celý žeravý, keď sa mi zaboril do brnenia. Vzhľadom k spomaleniu času v podvedomí, mohlo toto tropické obdobie trvať aj roky. „Dočerta,“ povedal som si pri tejto myšlienke. Mal som radšej chladnejšie podnebie.

            „Many, môžeš prezrieť všetky veci, ktoré mi Ayra poslala? Nech mám prehľad, čo to vlastne je.“ Poprosil som ho.

            „Samozrejme.“ Na obrazovke sa začali mihať názvy súborov a nové priečinky. Many triedil diela na základe ich obsahu, ale aj dôležitosti do viacerých skupín. Niektoré diela boli uložené vo viacerých priečinkoch. Takéto diela mali pri sebe aj poznámku. Použil to už aj v minulosti, keď ma chcel upozorniť, že toto dielo som už mohol čítať. V poznámke bol zoznam priečinkov, v ktorom bol ešte súbor uložený, ale aj to, či už som niekedy otvoril súbor a aj to, kedy presne. Many mal veľa dobrých nápadov, ktoré mi uľahčovali prácu. Nepracoval však tak rýchlo ako kedysi, a tak trvalo niekoľko hodín, než všetko pretriedil. No aj tak sa počet súborov zastavil na čísle tritisícdvestoosemdesiatosem.

            Čas, ktorý mi Many dal, som využil na oddych. Nechcelo sa mi začínať tréning s nabrúsenou verziou Ayry bez toho, aby som si prečítal niektorý z jej prekladov. Bolo to, ako keby som mal znova nastúpiť na vysokú školu. Tentokrát som však mal v pláne aj pripravovať sa. Nie len preto, že šlo o niečo, v čom som mal značné medzery, ale hlavne preto, že ma to bavilo. Mágia ma zaujímala od malička, aj keď to asi každého. Neskôr som šiel študovať matematiku a dejepis. Dejepis som si však zvolil len preto, aby som sa dozvedel viac o dávnych časoch a aj niečo o šamanoch, mágoch a čarodejniciach. Nedozvedel som sa však skoro nič, a tak moje nadšenie pre vysokú školu rýchlo opadlo.

            Many dokončil triedenie a ja som sa vrhol na priečinok s názvom „Otvor ako prvé“. Bol v ňom len jediný súbor. Ayra mi spísala názvy kníh, s ktorými by som mal začať. Ak by som si tento súbor všimol skôr, mohol by som Manymu ušetriť prácu. Každopádne som sa vrhol do štúdia.

            Otvoril som knihu, a len tak zbežne som si ju prezrel. Bola to v celku krátka kniha a obsahovala zmesi kúziel. Ayra sa už snažila naučiť ma ich, no neúspešne. S problémami som ovládal len tvorbu hmly a jemnej snehovej búrky. Bol to asi skôr len studený vietor ako snehová búrka, ale aj tak mi to dalo zabrať. Chcel som si všetko poctivo preštudovať, a tak som sa vrátil na začiatok. Dôkladne som si prezrel kúzlo tvorby hmly, aj keď som ho už ovládal. Chcel som však mať istotu, že som to robil správne. Taktiež som mal hromadu času a nemusel som sa nikam ponáhľať.

            „Many, zobraz mi prosím ťa, koľko mám ešte času do zrušenia kúzla.“ Bez odpovede sa na obrazovke objavil zostávajúci čas. Zatiaľ to bolo číslo, ktoré mi spôsobovalo vrásky na tvári. Bral som to však optimisticky. S každou ubehnutou sekundou zostávalo na obrazovke menšie číslo. Navyše som si okrem štúdia mohol dopriať aj niečo, čo som už takmer rok nemal. Poriadny oddych a spánok. Pri tejto myšlienke som si ešte párkrát prešiel prvú zmes kúzla, a potom som si ľahol do najpohodlnejšej postele, akú len moja myseľ vedela vytvoriť. Bol to neopísateľný pocit, zaspávať bez toho, aby som sa musel obávať Mirnilčanov či iného nebezpečenstva.

            Niekoľko dní som si užíval pokoj a oddych. Študoval som, len keď som sa už veľmi nudil. Ayrin program zostával zatiaľ nevyužitý, ale vôbec mi to nevadilo. Keď som si do sýtosti oddýchol, začal som premýšľať nad tým, ako sa tu nezblázniť. Predsa len prežiť pár dní či týždňov len s Manym nebol problém. Prežiť plus mínus šesťsto rokov takto, bolo už niečo iné.

            „Many, počuješ ma?“ Zamyslel som sa.

            „Som tu.“ Odpovedal.

            „Skús sa pozrieť na Ayrin program.“ Nastalo ticho. „Chcel by som zistiť, či by sa nedalo vytvoriť nové miestnosti, ktoré by boli rovnako oddelené ako táto.“

            „Pozriem sa na to, ale načo vám to bude?“ Opýtal sa.

            „Byť zavretý len s tebou v jednej miestnosti nie je zlé, ale v budúcnosti by sa mohli zísť aj iné miesta.“ Nechcel som ho nijako uraziť.

            „To znie rozumne. V prípade, že to bude možné, mohol by som vytvoriť aj simulácie podobné Ayre.“ Odvetil Many. „Mohol by som vziať povahové črty Wedny, Nii či iných a pridať ich do simulácie.“ Premýšľal nahlas.

            „To by bolo skvelé.“ Úsmev mi z tváre zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil. „To radšej nie.“ Zamyslel som sa.

            „Prečo? Nebolo by dobré, keby tu boli aj ostatní?“ Začudoval sa Many.

            „Bolo by to dobré, no obávam sa, že by som s nimi strávil a prežil priveľa vecí. Potom by som ich už v reálnom svete nespoznal.“ Mráz mi prebehol po chrbte. „Ak teda ešte budú žiť, než sa prebudím.“ Smútok v srdci mi však vystriedal hnev. Ayra ma tu uväznila a nechala zvyšok napospas.

            „Chápem, mohol by som ale vytvoriť náhodne osoby a náhodne charaktery, ktoré by existovali len v tomto svete.“ Aj keď som navonok nič nevidel, mal som pocit, že Many sa už dal do práce.

            „To znie skvelo.“ Odvetil som najmilšie, ako som vedel. „No mám ešte jednu otázku. Prečo sa nemôžem prebudiť skôr?“

            „Optikor bol umelo preplnený mágiou, vaše telo sa snaží túto mágiu vstrebať. Potrvá ešte šesťstodvadsaťštyri rokov, než sa energia dostane na prijateľnú úroveň. V opačnom prípade hrozí explózia Optikoru a vaša smrť.“ V hlase bolo cítiť jemný zármutok. Už to nebol ten chladný strojový hlas ako kedysi.

            „Hm, čo ak by som zrýchlil spracovanie energie? Nie je možne tú energiu použiť, čo ja viem, na napájanie svetiel v miestnosti?“ Premýšľal som.

            „To som už urobil. Všetko, kde sa dá využívať energia Optikoru, už túto energiu využíva.“ Na obrazovke sa objavil malý modrý oheň. Many takto zobrazoval, že niečo prepočítava a mám chvíľku počkať. „Ayrina miestnosť využíva taktiež energiu Optikoru. Jej samotná projekcia odoberá značnú čas energie. Pridanie ďalších miestnosti a projekcií by mohlo skrátiť dobu potrebnú na ustálenie Optikoru.“

            „To je super. Daj sa do práce.“ Pochválil som ho a v srdci som pocítil nádej, že sa odtiaľto dostanem skôr. To však znamenalo, že mi zostával neznámy počet rokov na preštudovanie všetkého, čo mi Ayra poslala. Many sa dal do práce a ja som sa s chuťou pustil do štúdia.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3919
Deň: 101