Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 23

uvod-legia.png

article preview

„Čo ste zač?“ Vyštekol jeden z nich. Podľa malých rozdielov na svetlomodrom brnení, ktoré splývalo s oblohou, to bol ich veliteľ.

„Odpovieš mu niečo?“ V hlave som začul Wendin hlas.

„Zas to mám riešiť ja?“ Povzdychol som si.

„Tak to nechám na Igora?“ Odfrkla si.

„Nerob si srandu.“ Pozrel som sa skrz plece na Igora, ktorý sa ledva vznášal vo vzduchu.

„Ja vás počujem!“ Odvetil Igor.

„Čo ste zač?“ Zopakoval ich veliteľ a varovne pichol kopijou vpred.

„Mám mu to povedať?“ Povedal som nahlas a obrátil sa k Wendy.

„Ty si tu diplomat.“ Neveriacky pokrútila hlavou.

„A čo si myslíš ty?“ Pozrel som sa na Bi.

„Toto je posledné varovanie!“ Veliteľ do mňa jemne bodol kopijou.

„Sprav to ešte raz, a...“ zlovestne som sa na neho zadíval. Veliteľ bodol kopijou silnejšie, ale jej hrot sa rozpadol na kúsočky. „A budeš potrebovať novú kopiju.“ Uškrnul som sa od ucha k uchu.

„Prízrak, prestaň!“ Bi sa presunula ku mne. „Takéto vtipy u nás nemáme radi!“ Skrz veliteľovu prilbu bolo vidieť len zlomok jeho tváre. Aj to však stačilo. Bol naštvaný, ale aj zmetený. Bol som si takmer istý, že na nás nezaútočia. „Prichádzame z planéty Zem.“ Bi si zložila prilbu a vojaci si vymenili niekoľko pohľadov. „Mirnilčania ma chytili a ovládli moju myseľ, ale títo tu ma oslobodili.“ Ukázala na nás. „No nielen mňa, oslobodili aj mnoho ďalších a porazili Mirnilčanov na ich planéte. Teraz hľadajú spojencov, aby ich porazili raz a navždy!“ Veliteľ sa zamyslene pozrel na Bi a na svoju kopiju.

„Poďte za mnou.“ Ukázal zlomenou časťou zbrane na mňa. Vo vzduchu sa ešte stále vznášali kúsky kovu. Mávol som rukou a kopija sa obnovila. Veliteľ ma prebodol pohľadom, a potom sa vzniesol. Bi ho nasledovala a za ňou nasledovali ostatní. Zvyšok Ov vytvorilo okolo nás akýsi sprievod.

Leteli sme niekoľko minút. Mal som čas, a tak som si prezrel ich brnenia. Kombinovali v sebe svetlomodré a sivé farby. Keď sme vystúpili do oblakov, splynuli s nimi takmer na nepoznanie. Z brnenia im však vyčnievali krídla. Pokiaľ plachtili, tak to nevadilo, ale akonáhle nimi zamávali, rozprúdili mraky okolo. Takýto dav Ov by si všimol každý.

Preleteli sme ďalšími mrakmi, až sa pred nami objavilo lietajúce mesto. Neveril som vlastným očiam, no bola to pravda. Poriadny kus kameňa, na ktorom boli vystavané domy. Už z diaľky však bolo vidieť, že je preplnené Ovami. Keď sme sa priblížili, uvidel som, ako zle na tom boli. Väčšina z nich len tak ležala na ulici. Len vrstva srsti ukrývala vychudnuté telá. Dosadli sme na plošinu alebo na niečo, čo sa jej podobalo. Teraz na nej stály desiatky stanov a voľný zostal len malý kruh uprostred.

„Zaujímavé.“ Ticho prerušila Nia. „Cítite, aká je tu slabá gravitácia?“ Mala pravdu. Len vďaka mágii sme sa pohybovali bez problémov. „Využívajú silnú gravitáciu plynného obra. Našli tak miesto, kde aj kus kameňa môže lietať.“ Bola ohromená týmto zázrakom.

„Tu odložte zbrane.“ Zavelil ich vodca. „Pred radu vás nepustíme ozbrojených!“ Prísne sa na mňa zadíval. Chcel som poslúchnuť, ale nedalo mi to.

„To bude asi problém.“ Poškriabal som sa za hlavou a veliteľ ma opäť prebodával očami. „Moje zbrane sú trochu iné.“ Natiahol som ruku a tesne nad ňou sa vytvoril čierny magický kruh. Po chvíľke z neho vypadol meč temnejší ako noc. „Vždy, keď ho odložím,“ položil som meč na kopu k ostatným, „Tak sa ku mne vráti.“ Sústredil som sa. Meč sa rozpadol a znova zhmotnil v mojej ruke.

„Ty zostaneš tu!“ Veliteľ vzal ostatných a spolu s dvoma vojakmi odišli. Ja som zostal sedieť na lavičke obklopený asi desiatimi vojakmi.

„Máte to tu pekné.“ Usmial som sa, no s nimi to nič nespravilo. Stály nehybne ako skaly. S nimi nebude veľa srandy, pomyslel som si.

„Čo máš za lubom?“ Ozval sa mi Many.

„Dobre vieš, čo mám za lubom. Si predsa v mojej hlave.“

Vytratil som sa z mesta a na svojom mieste som ponechal ilúziu. Cez monitor v prilbe som sledoval kamery v minibotoch. Niekoľko z nich sledovalo Niu a ostatných, ostatné strážili moju ilúziu. Zletel som späť k povrchu a pátral po tých tvoroch.

„Zrejme nevychádzajú spod zeme.“ Skonštatoval drak na mojom pleci.

„Chcelo by to návnadu.“ Škodoradostne som sa pozrel na Manyho.

„Jasné!“ Zahromžil. „Všetku ťažkú prácu robím len ja!“ Frflal cestou k zemi.

„Počkaj ešte!“ Zakričal som naňho. „Potrebuješ správny oblek.“ Sústredil som sa a Many sa zmenil na hot-dog.

„Ha-ha-ha! Veľmi vtipné!“ Snažil sa zmeniť späť, no márne. Mal som ho plne pod kontrolou. „Ja ti to ráz oplatím!“ Odvetil hovoriaci hot-dog.

Many sa dosadol na povrch a čakal. Nikde sa nič nedialo, tak som začal experimentovať. Zvyšoval som v ňom mágiu a po okolí sa šuchlo pár tých tvorov. Akonáhle som otvoril malý portál, vrhli sa naňho. Uchopil som jedného pomocou okolitých kameňov a zodvihol ho do vzduchu.

„Radšej ho drž ďalej!“ Many sa s radosťou stratil z povrchu. „Vyzerá veľmi nebezpečne.“ Súhlasil som s ním. Videl som toho tvora len z niekoľkých metrov, no došlo mi, že je to stroj na zabíjanie. Na chrbte mal tvrdý pancier a na bruchu sadu ostrých zubov. Na chvoste bol špicatý osteň a lepšie to nebolo ani na jeho ôsmich labách. Každá z nich mala vlastný osteň. Radšej som ho uspal kúzlom. Z batohu som vytiahol kovovú klietku a umiestnil ho doň. Z bezpečnej vzdialenosti som začal s pitvou. Mojimi očami sa stali miniboty, pretože som stále nechcel riskovať bližší pohľad. Z diaľky som robil pomalé jemné rezy a snažil som sa to nezabiť. Prezeral som si jeho orgány a zisťoval som, na čo slúžia. Many si to všetko zapisoval a porovnával. Z laboratória po Gabrielovi sme mali hromadu údajov. Nevedno prečo, nevedel som sa zbaviť pocitu, že majú s Mirnilčanmi viac spoločného, ako sa na prvý pohľad zdalo.

„Tak, ako to vyzerá?“ Vyhodil som mŕtve telo z klietky a radšej som zahodil aj samotnú klietku. „Vyzerá to tak, že máme problém.“ Many sa skepticky pozrel do virtuálnych poznámok. „Dokážu hybernovať a šetriť tak energiu. Môžu byť nažive stovky rokov, a ako tak pozerám na Ovy, toľko času nemajú. V tele majú toľko jedu, že jediná z tých vecí by dokázala otráviť celé ich mesto. Nehovoriac o tých zuboch. Našiel som v nich pozostatky mäsa, ale aj stromov. Zrejme sa živia všetkým živým. Jedinou dobrou správou je to, že sa nemôžu rozmnožovať. Aspoň nie pohlavne.“

„Takže vyčistiť planétu bude poriadny problém.“ Povzdychol som si.

„Skôr to bude nemožné.“ Many sa zadíval na zem. „Požičiam si pár minibotov.“ Pár minút s nimi prelietaval ponad pustú zem. „Ak to spriemerujem, vezmem do úvahy veľkosť planéty a pridám optimizmus, je ich tu aspoň päťdesiat miliónov.“

„Asi nevieš, čo je optimizmus.“ Pri tomto čísle sa mi až zatočilo v hlave, ale mohlo to byť aj riedkym vzduchom naokolo.

„Bez optimizmu by to bolo osemdesiat miliónov. No dúfam, že najviac ich je v okolí ich miest.“

„Asi by sme sa mali vrátiť.“ Sledoval som, ako Nia s ostatnými odchádzajú zo siene.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 38731
Mesiac: 4704
Deň: 139