Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 24

uvod-legia.png

article preview

Vracal som sa k mestu v oblakoch, aj keď to vlastne nebolo žiadne mesto. Zospodu som videl, že bolo zložené z niekoľkých stoviek menších balvanov. Pokope ich držala len akási hmota. Vrchná strana kameňov bola vyhladená, aby sa na nej dalo stavať domy. „Domy,“ odfrkol som si pri tejto myšlienke. Boli to len narýchlo postavené chatrče a stany. Nič z toho nepripomínalo mestskú architektúru.

„Kde je?“ Skrz ilúziu, ktorú som nechal v meste, som počul Wendin hlas.

„Veď tu sedí.“ Jedna z Ov sa otočila k ilúzii.

„To nie je on.“ Povzdychla si a švihla rukou skrz ilúziu. Ovy zdesene uskočili a sklonili kopije k obrazu.

„Už letím.“ Prehovoril som skrz môj obraz. Bol som už len kúsok od mesta. Vzniesol som sa nad mesto, aby ma videli. „Ako bolo?“ Opýtal som sa po dopade.

„Ty si vedel, prečo tam nejdeš.“ Wendy pokývala hlavou, zatiaľ čo zmetené Ovy nevedeli čo robiť.

„Tušil som to.“ Poškriabal som sa za hlavou.

„Tušil čo?“ Zapojil sa Igor.

„Znova sa vyhol tomu, aby si musel dať dole prilbu.“ Doplnila Nia.

„Kto by už len o to stál. Keď je taký desivý s prilbou, tak bez prilby to bude ešte horšie.“ Podpichol ma Igor, no nestihol som zareagovať.

„Závidíš mu, lebo je to pravý chlap a nie alkoholik ako ty!“ Nia ho prebodla pohľadom.

„Myslím, že už vám došlo, že nie sme Mirnilčania.“ Vmiesil som sa do debaty, skôr ako by sa tí dvaja do seba pustili. „Takto hádať sa by ste ich asi nevideli.“ Uškrnul som sa. Veliteľ Ov ku mne pristúpil a jemne do mňa ťukol. „Spokojný?“ Ova neochotne prikývla.

„Kde si vlastne bol?“ Niin ostrý pohľad skĺzol z Igora priamo na mňa.

„Bol som na povrchu. Trošku sa porozhliadnuť a tak.“

„A čo si zistil?“ Opýtala sa Wendy.

„Veľmi veľa.“ Zobrazil som ilúzie tvora z povrchu. To čo som však nečakal, bola reakcia veliteľa Ov. Vytiahol meč a švihol s ním. Meč preletel skrz ilúziu, no jeho špička sa na malý moment ocitla len centimeter či dva od mojej prilby. „Žeby ilúzia?“ Nechápavo som sa naňho pozrel.

„Reflex.“ Vložil si meč späť do pošvy, a pri tom sa jemne pousmial.

„Samozrejme.“ Veľmi sa nesnažil ukryť radosť, ktorú mu to urobilo. „Tak teda pokračujem. Tvor má mnoho bodcov s jedom a mohutné čeľuste. Jedného z nich som rozpitval, aby som našiel jeho slabiny. Jediná, možná slabina, ktorú som našiel, je to, že sa nemôže rozmnožovať.“

„Zas len na to myslí.“ Igor udrel lakťou do Gildartsa, no obaja stuhli, keď zazreli Niin pohľad.

„To nie je pravda.“ Spoza nich pristúpila Ova. Vôbec som si ju pred tým nevšimol. Mala na sebe svetlozelené oblečenie z jemnej látky. Rozhodne nepatrila k vojakom ani k tým vychudnutým Ovám v meste.

„Prízrak, toto je Frenu. Je jedným z vodcov Ov.“ Wendy ho úctivo predstavila.

„Teší ma.“ Uklonil som sa a Frenu to zopakoval. „Ako sa teda rozmnožujú? V jeho tele nebolo nič, čo by pripomínalo pohlavné orgány.“

„Na začiatku ich bolo len niekoľko stoviek. Skôr, než sme však stihli zakročiť, zožrali všetko, čo videli. Čím viac žrali, tým viac ich bolo. Z chrbta im odpadávali malé kusy, ktoré začali hneď žrať. Nevieme, ako to funguje, no takto zaplavili celú planétu.“ So smutným tónom v hlase dokončil vetu.

„Skúšali sme s nimi bojovať, no zdecimovali nás ako nič.“ Pridal sa veliteľ Ov.

„Rozumiem. V tom prípade máme veľký problém. Predpokladám, že vám dochádza jedlo.“ Všade naokolo boli Ovy, ktoré ledva vládali chodiť. Frenu len neochotne prikývol.

„Sľúbila som, že im s jedlom pomôžeme.“ Bi si nasadila prilbu. „Musíme ísť, nech čím skôr môžeme poslať zásoby.“ Odhodlane sa pohla.

„Choďte, dobehnem vás.“ Otvoril som im portál a všetci ním prešli. „Nerád to hovorím, no nemáte veľké šance. Zistil som, že tie tvory takmer vôbec nepotrebujú jesť, a k tomu vedia hybernovať. Môžu stráviť pod povrchom aj stovky rokov bez jedla. V podstate nikdy by ste si nemohli byť istí, že je povrch planéty bezpečný.“

„Čo teda navrhuješ?“ Odfrkol veliteľ Ov.

„Zatiaľ nič. Pošleme vám zásoby a skúsime nejako vyriešiť tento problém, no mali by ste byť pripravení, že opustite túto planétu.“ Po týchto slovách som sa vrátil späť na Zem.

Bi už letela do hlavného mesta, zatiaľ čo ostatní sa pomaly vracali k svojím povinnostiam. Aj ja som mal čo robiť, no najskôr som musel niečo skúsiť. Doslova som uprosil Igora, aby mi dal jednu zo svojich fľaštičiek s vetrom. Keď som mal, čo som chcel, šiel som za Wendy. Presvedčil som ju, aby mi venovala ešte pár minút voľného času. Spoločne sme šli do Prízračného mesta.

„Karmín, toto je Ely. Ely, toto je Karmín.“ Predstavil som ich.

„Ach, červená.“ Ely zvraštila takmer neviditeľný nos. „Čo je to za uvažovanie použiť červenú farbu na brnenie? Veď súper ťa uvidí, aj keby bol slepý.“

„Jediné, čo by videl, by bol môj šíp medzi jeho očami!“ Odfrkla Wendy.

„Pred tým alebo po tom, čo by ťa zastrelila ďalšia stovka lukostrelcov?“ Pokračovala Ely.

„No tak kvôli hádkam tu nie sme.“ Vmiesil som sa medzi nich.

„Tak prečo tu sme? Kvôli čomu si mi predstavil Roltonku, ktorú je cítiť už z légie!“ Wendy sa nenechala zastaviť.

„Lenže, keď tu dnes skončím, tak sa umyjem a už cítiť nebudem. Ty však zostaneš naďalej fiflena v červenej zbroji!“ Ely schmatla zo stola kľúč.

„Oooo, už sa bojím. Smraďoška si našla železnú paličku.“ Wendy sa začala rehotať.

„To je kľúč!“ Naštvane ho po nej hodila.

„Tak dosť!“ Zachytil som ho vo vzduchu a druhou rukou som zdrapil Ely. Snažila sa neviditeľná prekĺznuť za Wendy. „Karmín, ty sa upokoj! Ely, vážne si myslíš, že ťa Karmín nevidí, ak ťa vidím ja?“

„Ona ma nevidí cez...“

„Stačilo!“ Zastavil som ju. „Na toto vážne nemám čas!“

„Ani ja!“ Wendy sa zvrtla a otočila sa.

„Karmín stoj!“ Skríkol som, až sa otriasli poličky a spolu s nimi aj Wendy. Okolo mňa sa vytvorili čierno-červené plamene a celá miestnosť sa začala čoraz viac chvieť. „Spravíme to, prečo sme tu, a každý si pôjdete po svojom! Do tej doby nechcem od vás počuť jedinú pripomienku!“

„Ale...“ Riekla Wendy.

„Žiadne ale!“ Wendy sa vrátila a ja som podal Ely fľaštičku s vodou a vetrom. „Vypi to, je v tom malé množstvo mágie vetra. Chcem vidieť, či ju aspoň takto môžeš použiť. Karmín, ty ju sleduj. Neviem, čo to s ňou urobí.“ Karmín prikývla, aj keď v duchu si asi priala, aby Ely vybuchla alebo, aby jej aspoň prišlo zle. Ely preklopila fľaštičku a priesvitná tekutina sa jej vliala do tela.

„Nič.“ Odfrkla Wendy. „Voda zostala v tele, no všetka mágia hneď vyprchala.“ Skrížila ruky. „Môžem už ísť?“ Prikývol som a Wendy uháňala preč. Na rozlúčku jej Ely ešte vyplazila jazyk. Wendy to cítila, a tak jej vetrom zhodila z poličky sadu náradia.

„Čo to malo byť?“ Prísne som sa zadíval na Ely. Úškrn z jej tváre sa vytratil a jej telo akoby stuhlo. „Prečo sa musíš so všetkými hádať?“

„Ehm, nehádam sa so všetkými.“ Odvetila opatrne.

„Nevykrúcaj sa! Richard mi povedal, že sa aj tu so všetkými hádaš, a preto pracuješ sama!“ Pokračoval som.

„Ale, ale....“ Zakoktala sa.

„Čo ale? Je ti tu zle? Urážajú ťa alebo inak ti robia napriek?“ Neprestával som ju prepichovať pohľadom.

„Nie.“ Smutne sklopila zrak.

„Tak čo sa deje?“ Zmiernil som tón.

„Ja, len... ale nič.“ Jemne sa pousmiala a jej bledomodrá tvár získala jemný zelený nádych.

„Ach.“ Povzdychol som si. „Len skús byť o niečo milšia.“ Usmial som sa a položil jej ruku na rameno. Ely sa strhla. Nasadila si kapucňu a otočila sa chrbtom.

„Prečo si vlastne prišiel?“ Opýtala sa.

„No, potreboval by som pomoc. Taktiež som chcel vyskúšať, či Igorove magické nápoje môže použiť aj niekto, kto mágiu neovládal. No očividne to nefungovalo.“

„Akú pomoc potrebuješ?“ Stále bola otočená chrbtom ku mne.

„Na planéte Ova máme problém...“ Začal som jej vysvetľovať, čo všetko sa tam deje. Dúfal som, že nejaký jej vynález by nám mohol pomôcť. Celý čas bola otočená chrbtom a na hlave mala kapucňu. Keď som skončil, len stroho odvetila, že sa na to pozrie. Pri odchode som začul jej tichý hlas hovoriaci: „To bolo tesné.“

Vrátil som sa do hlavného mesta, kde už Bi zvolala zasadnutie. Keď som do razil do budovy parlamentu, tak stála pred dverami a stráž ju odmietala pustiť dnu.

„Čo sa deje?“ Pozrel som sa na rozčúlenú Bi.

„Nebudeš tomu veriť!“ Naštvane odfrkla. „Vyhnali ma odtiaľ!“

„To mi došlo, ale prečo?“

„Že vraj sme nemali povolenie ísť na inú planétu, a tak najskôr budú rozhodovať o tom, ako nás potrestajú, a až potom budú rokovať o tom, či pomôžu Ove.“ Jej inak roztomilá tvár zmenila výraz a vyzeralo to tak, že by dokázala zabiť ochranku a aj všetkých v parlamente.

„Hm, tak na to by som sa pozrel.“ Odstrčil som stráž a udrel som do dverí. Tie takmer až vyleteli z pántov.

„Čo si to dovoľuješ?“ Skríkol predseda parlamentu.

„Čo si to dovoľuješ ty? Vyhodiť člena rady starších!“ Akurát stál pri pulte uprostred parlamentu. „To miesto ti nepatrí!“ Kráčal som doprostred k pultu a vlastným telom som odtlačil neústupného predsedu parlamentu. Bol taký odhodlaný zostať na mieste, že úplne zabudol na malý schod za ním. Akonáhle som ho vytlačil až k nemu, stratil rovnováhu a spadol.

„Stráž!“ Skríkol, keď ležal na zemi. Do zasadačky vbehlo niekoľko ozbrojencov a obkolesilo ma. Ja som sa ale s pokojom postavil k rečníckemu pultu.

„Ako slobodný občan si môžem chodiť, kam sa mi len zachce. Takže to, že som navštívil Ovu, nie je žiaden zločin.“ Zmätená ochranka váhala, či má zasiahnuť alebo nie. „Situácia na ich planéte je zlá, no nie neriešiteľná. Mirnilčania odtiaľ odišli a zanechali planétu zamorenú tak, ako vám už Bi istotne povedala.“ Pozrel som sa jej smerom a prikývla. „Potrebujú od nás zásoby jedla. Zrejme sa Bi nevyjadrila jasne alebo ste ju len nepochopili, toto nie je žiadna žiadosť. Dodávky jedla nachystáme či už s vašou podporou alebo bez nej!“ Odstúpil som od pultu a vybral sa preč.

„Toto ti neprejde! Postarám sa, aby si bol postavený pred súd!“ Kričal za mnou predseda parlamentu.

„Toto si asi trošku prehnal.“ Riekla Bi.

„O tom pochybujem.“ Pousmial som sa. „Dovoľujem si len to, čo si myslím, že mi prejde.“

„Čo ak ťa naozaj poženie pred súd?“

„A za čo? Za to, že si nevšimol schod a spadol? Ja som ho predsa nijako nestrčil. Ani som len nezodvihol ruky. Alebo ma obviní, že som rozbil dvere? Nikde predsa nie je zákon, ktorý by určoval silu, ktorou máš dvere otvárať.“

„Ako môžeš byť ku všetkému takýto ľahostajný?“ Povzdychla si.

„Nie som ľahostajný, len mám svoj cieľ a politici ako on, my nebudú stať v ceste.“ Vyšli sme von, kde už čakalo niekoľko novinárov. Všetko z parlamentu šlo hneď do sveta, no nečakal som, že zareagujú tak rýchlo. Začali sa ma vypytovať na Ovu a na všetko, čo Ovy potrebovali. Vysvetlil som im, čo sa tam dialo, a taktiež to, že Ovy sa živili machmi, ihličím, lístím a ďalšími surovinami, ktoré ľudia nevyužívali. Taktiež som aj podotkol, že sa jedná o lietajúce bytosti, ktoré dokázali otvárať portály. Získať niekoho takého ako spojenca, by bolo pre celú Zem prínosné. Objavila sa však aj samozrejmá otázka, prečo som reagoval tak, ako som reagoval. „Politika je umenie riadiť spoločnosť. Toto je jedna z jej definícii. Kladiete mi otázku, prečo som reagoval tak, ako som reagoval? Ja vám však na to odpoviem otázkou. Prečo reagujete tak, ako reagujete?“ Nastalo ticho. „Podrobne som si preštudoval, čo všetko sa za tie roky udialo aj to, čo dokázala táto vláda. Väčšina problémov sa len odkladá na neurčito. Doviedli krajinu takmer k občianskej vojne. Mohol by som pokračovať, no mám aj iné povinnosti, a ak by sa vláda spamätala, vo svete sú stovky špecialistov, ktorí by radi pomohli, ak by ich neodstrkovali.“ Poďakoval som médiám a pokračoval som v ceste k plošinám pre portály. Cestou som povedal Bi, že sa Ely pozrie na ich problém. Bola vďačná, ale aj skeptická. Wendy jej narozprávala všelijaké veci, no nechcela konkretizovať aké.

Dni utekali a ja som sotva zvládal svoje povinnosti. Keďže som bol jediný, ktorý dokázal otvárať portály na Ovu, strávil som niekoľko hodín denne len cestovaním sem a tam. Unavovalo ma to, no zároveň som sa v tom zlepšoval. Cítil som, že každý deň som bližšie aj k ostatným planétam. Potešilo ma to. Nikdy som nemal rád nudu. Takto som mal čo robiť, aj keď mi občas oddych padol vhod. Bol chladný január, a tých pár teplejších dní, keď sneh ustupoval, bolo preč. Zima bola všade a ja som si v tomto nečase podriemkaval na hradbách légie. V psychickej zbroji bolo príjemne teplo, no hlavné bolo, že ma tu nik neotravoval. Každý sa zohrieval vo vnútri. Takmer každý.

„Pozor!“ Začul som ženský hlas a v zapätí ma zasiahla snehová guľa. Snehová guľa sa roztrieštila o brnenie, no ten hlas vo mne čosi prebudil.

„Tak počkať.“ Obzrel som sa. V snehu som videl, ako sa tvoria stopy. „Ely?“ Opýtal som sa.

„Kto iný?“ Odmaskovala sa a na jej tvári bol široký úsmev. Mala na sebe hrubý kožuch s kapucňou, no aj tak sa triasla od zimy. Podišla bližšie a sadla si vedľa mňa. Pomocou mágie som vytvoril akúsi bublinu, v ktorej bolo príjemne teplo.

„To pozor, ktoré si skríkla, mi je akési povedomé.“ Zamyslel som sa, no nevedel som prísť na to, kedy som to počul.

„Máš dobrú pamäť, ale len čiastočne.“ Skrčila sa a rukami objala svoje kolená. Stále sa triasla od zimy. „Prečo tu máte takú zimu?“

„Jasné!“ Osvietilo ma. „Vtedy pred rokmi, keď som zaspal na hliadke. Zachránila si ma pred vrahom.“ Ely prikývla. „Zvláštne, myslel som si, že to bola Ayra.“

„Väčšinou ťa zachraňovala ona alebo ti aspoň posielala podvedomé správy. Vtedy som však bola nablízku len ja.“ Usmiala sa.

„Tak to ti potom dlhujem poďakovanie.“ Vytvoril som malý plamienok a presunul ho k nej. „Taktiež mi prepáč, že som tak vybuchol.“

„Nemám ti čo odpúšťať. Jediná osoba, s ktorou som sa celý život rozprávala, bola Ayra. S ňou to však bolo komplikované.“ Troška sa uvoľnila a oprela sa o múr. „Stále sa niekde ponáhľala, a keď som sa chcela porozprávať, musela som ju nejako naštvať. Hádky bolo jediné, čo som poznala. No neviním ju. Viem, čím všetkým si prešla. Koniec-koncov, bola som v jej hlave.“ Snažila sa usmievať, ale jej oči sa ligotali od sĺz.

„Tu to ale nemusíš robiť. Jedna z mála dobrých vlastností ľudí je to, že sa vedia rozprávať aj bez hádok.“ Úškrn na prilbe sa zmenil na milý úsmev.

„To viem, ale ťažko si na to zvykám.“ Zložila si kapucňu, spod ktorej vykukli purpurové vlasy. Nebol som si istý, no zdalo sa mi, že končeky sa od zimy sfarbili do biela. „No neprišla som za tebou, aby som sa sťažovala.“

„Tak čomu vďačím za túto milú návštevu?“ Na jej tvári sa znova začalo objavovať jemné zelené sfarbenie.

„Prichádzam pracovne.“ Rukami si pošúchala tvár, a tá sa opäť sfarbila do belasa. „Prešla som si všetko, čo si o zúbkoch zistil.“

„O zúbkoch?“ Zopakoval som.

„Zúbkovia, tie tvory z Ovy.“ Vysvetlila.

„Prečo si ich tak nazvala?“

„Pretože ma nebavilo neustále hovoriť: tie tvory z Ovy:“ Doširoka sa usmiala. „Ale k veci, neviem ti pomôcť kým pár z nich nepreskúmam priamo ja. Najlepšie živých.“

„To nehrozí.“ Dal som si ruky za hlavu a pohodlne sa oprel o hradbu. „Je to nebezpečné a na Zem ich neprivediem.

„To ani nechcem. Okolo plynného obra Ovy sú aj ďalšie mesiace. Stačí, aby sa ma na nejaký z nich vzal a vybudoval mi tam laboratórium. Takto neohrozíme žiadnu ďalšiu planétu.“ Naliehala.

„Stále je to nebezpečné. Budeš tam zavretá s tými vecami. Nedokážeš otvoriť portál a ujsť, ak sa niečo zomelie.“ Trval som na svojom.

„Nič sa neboj, viem sa o seba postarať.“ Vyskočila na nohy, ale hneď si sadla. Jej hlava totiž opustila teplú bublinu, v ktorej sme sedeli. „Mám svoj oblek a zabuduješ mi do základne aj záchranný modul. Ich mesiace majú slabú gravitáciu. Modul ma vystrelí preč z planéty, a keď sa najbližšie zastavíš, tak ma nájdeš.“ V očiach mala iskričky. Tešila sa na to, aj keď to bolo nesmierne nebezpečné.

„Tak teda dobre. No budem ťa pravidelne kontrolovať a nebudeš sa hrať na hrdinku!“ Ely horlivo prikyvovala. „Myslím to vážne! Jediný náznak problémov a zmizneš odtiaľ!“

„Máš moje slovo.“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„No späť k predchádzajúcej téme.“ Zadíval som sa na Ely. „Takže si ma neustále sledovala?“

„Nie neustále.“ Uškrnula sa. „Občas som sa musela dívať inam, aby som nevidela to, čo som nechcela. Potom si sa mi ale často stratil a ja som mala čo robiť, aby som ťa dohonila. Preto som si vyrobila toto.“ Z malého ruksačiku pripnutého na opasku vytiahla čiernu tabuľku. „Dá sa rozložiť, aby zakryla všetko, čo som nechcela vidieť.“ Usmievala sa, ale pritom sa na jej tvári objavovali jemné zelené škvrnky.

„Milé od teba.“ Pousmial som sa. Ani som len netušil, že ma niekto sledoval. „A čo si robila, keď som začal otvárať portály?“ Zamyslel som sa.

„Vtedy som ťa už veľmi nesledovala. Prečo asi na teba Ayra poslala Ovy?“ Povzdychla si.

„Ayra ich na mňa poslala?“ Zarazil som sa.

„Samozrejme! Veď ako inak by ťa mohla chrániť?“ Pousmiala sa a zeleň na jej tvári sa stupňovala.

„Hm, prečo zelenieš?“ Ely v tom vyskočila na nohy. Zabalila sa do kožuchu a stratila sa rovnako rýchlo, ako sa objavila. Stopy v snehu ju však prezrádzali. Utekala tak rýchlo, ako len vládala a ja som netušil prečo.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55706
Mesiac: 3915
Deň: 101