Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 26

uvod-legia.png

article preview

Po dlhom čase som sa konečne dobre vyspal. Nia ležala po mojom boku a dokonca sa aj usmiala. Neviem presne, kedy som videl jej úsmev naposledy, no bolo to už niekoľko dní, možno aj týždňov dozadu, ak nerátam ich prepad v lese. Odľahlo mi. Spory boli vyriešené a ja som mal chuť znova sa vrhnúť na svoje povinnosti.

Dni plynuli veľmi rýchlo. Nia s Wendy zháňali nielen špecialistov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí by nám mohli pomôcť. Ja som zatiaľ navštevoval náš svet, ale aj Ovu. Vzťahy s Chikerem a Afrikou sa zlepšovali, no stále tam bolo cítiť veľké napätie. Postačoval jeden zlý krok a boli by sme opäť na počiatku. Na Ove sa ale situácia zlepšovala míľovými krokmi. Ich vodcovia nám začínali veriť a dodávky jedla zlepšili ich situáciu. Stále sa nemohli vrátiť na povrch, ale aspoň už netrpeli hladom. Vždy bolo lepšie, keď sa tlačili v malých mestečkách s plnými žalúdkami, ako keď od hladu nevládali ani stáť. Ely sa však blížila k vyriešeniu ich problému. Zatiaľ mi nič nechcela prezradiť, no na jej tvári som videl nadšenie.

Klop, klop, klop, ozývalo sa miestnosťou. „Ak by sme boli vo filme, práve teraz by sa tie veci dostali von a zabili by nás.“ Premýšľal som nahlas, a popri tom som klopal na sklo záchytnej miestnosti. Jeden zo zubatých tvorov bol nalepený na skle a snažil sa dostať k môjmu prstu.

„To nehrozí.“ Ely odvetila zamyslene.

„To isté vravia postavy v hororových filmoch.“ Pozoroval som, ako mu sliny z huby stekajú po skle.

„Neviem síce, čo je to ten film ani horor, ale zúbkovia sa nedostanú von.“ Vstala od stola a prikročila ku mne. „Sú síce nebezpeční, ale nie sú múdrejší ako chrobák. Ich mozog, teda to nie je ani mozog.“ Zamyslela sa. „Oni ani mozog nemajú. Len niečo malé, kde majú uložený povel k útočeniu. Sami nedokážu uvažovať. Dokonca som im v rovnaký čas spúšťala potravu z rovnakého miesta a nič. Ani jeden z nich to nedokázal predvídať.“

„Vravel som si, že ich je viac.“ V tom zmätku som si nebol presne istý, koľkých som jej sem poslal.

„Vidíš tie výstupky na ich chrbtoch?“ Prikývol som. „Najskôr jedinec spotrebuje dostatok potravy, a potom sa jeden alebo viacero z tých výstupkoch oddelí. Sú to zárodky ich mladých. Rodia sa plne vyvinuté, ale o niečo menšie ako dospelý jedinec. No sú rovnako nebezpečné.“ Rozprávala, a pritom neveriacky krútila hlavou.

„Zdá sa, že ťa fascinovali.“ Štuchol som do nej ramenom.

„Skôr ma desia.“ Jej svetlomodrá tvár bola bledšia ako obvykle.

„Prečo? Veď si vravela, že nie sú múdre. Nemôžu nám ublížiť.“ Snažil som sa ju upokojiť.

„O to tu vôbec nejde.“ Mávla rukou. „Desí ma, že Mirnilčania ich dokázali vytvoriť.“ Pozrela sa na mňa a čakala nejakú reakciu. Žiadna však neprišla. „Ty nie si prekvapený?“

„Ani nie. Cítil som z nich rovnakú mágiu ako z ich základných vojakov, Jiklopov.“ Spomenul som si, ako o nich Ayra rozprávala. Podobali sa na Mirnilčanov, no aj tak boli iní.

„Toto je však iné.“ Mávla rukou a sadla si k svojmu stolu. „Jiklopovia sú Mirnilčania. Vzali proste svoju krv, a len vytvorili ďalšie kópie. Tieto tvory však nie sú kópie. Je to úplné nový druh.“ Predo mnou zobrazila ich hologram. „Vidíš to? Obsahujú časti najmenej troch iných zvierat. Netušila som, že Mirnilčania niečo také dokážu.“

„O dôvod viac zastaviť ich.“ Pri pohľade na popisy v hologramoch vo mne vrela krv. Toto mohol byť ich prvý pokus a myšlienka na to, že vytvoria ešte niečo oveľa silnejšie, desila aj mňa. Pri pohľade na nich mi behal mráz po chrbte, a to sa mi nestávalo ani v najhorších bojoch. „Prišla si na to, ako ich vyhladiť?“ Spamätal som sa a potriasol hlavou na prebratie.

„Dajme tomu, že áno. Nie je to ale také elegantné, ako som čakala. Vieš, bežné jedy, plyny a iné chemické látky na nich nezaberajú. Museli by sme použiť silnejšie veci, a tie by zničili aj planétu.“ Začala sa strácať vo svojich myšlienkach.

„Prejdi k veci. Na čo si prišla?“ Začala ťukať do svojho virtenu.

„Vieme, že ich lákajú portály. Okrem toho sú veľmi citliví na elektrinu.“ Zobrazila predo mnou nákres akejsi budovy. „Najjednoduchším spôsobom je vytvorenie lapača. Kruhový komplex bude obohnaný vysokou stenou, ktorá je však naklonená do vnútra komplexu. Z okolia tak dokážu tie tvory prejsť po stene a prepadnúť sa do vnútra. Tam už bude hlboká diera a kovová sieť pod elektrickým prúdom. Uprostred toho bude vysoká veža, na ktorej bude sedieť Ova s neustále otvoreným portálom. Zúbkov to bude lákať, a tak si nevšimnú, že padajú do pasce.“ Dala mi chvíľku, aby som spracoval informácie, a potom pokračovala. „Jama pod elektrickou sieťou bude mať tvar lievika. Raz začas tak otvoríš portál do vesmíru a celú jamu mŕtvol tam vysypeš.“

„Hm, znie to ako dobrý plán, aj keď tá konštrukcia bude dosť veľká.“ Premýšľal som. Celý komplex mal priemer sto metrov. „Okrem toho, čo ak sa podkopú?“

„Pre istotu umiestnime kovové zábrany aspoň dva metre pod vonkajšiu stenu. Podľa toho, čo o nich viem, je to aj tak zbytočné. Nevedia kopať, len sa zahrabú alebo zalezú do najbližších dier. Tie kamene na Ove, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto vytrhol zo zeme, naozaj niekto vytrhol. Pravdepodobne ich mágovia takto pripravili planétu na ich príchod. Mnoho z dier však vzniklo aj počas ich vojny.“ Predo mnou sa premietali záznamy jej pokusov. Ukazovala mi, ako sa tie tvory dokázali zahrabať do piesku a mäkkej zeme. Taktiež tam bol pokus s tvrdou zemou a kameňom. Tvor sa snažil zahrabať, no keď mu to nešlo, tak sa len ukryl pod kameň.

„Vidím, že si nezaháľala.“ Pochválil som ju. „Takže sa môžeme vrátiť na Zem?“

„Ešte nie, čo ak to nebude fungovať? Skúsim prísť na niečo iné.“ Začala sa prehrabávať v papieroch.

„Si tu už dlho a mám pocit, že už len predstieraš, že ich tu potrebuješ.“ Prísne som sa na ňu zahľadel.

„Tak dobre.“ Nafúkla líca. „No ak to nevyjde, bude tvoja vina, že si mi nedal dosť času.“ Prikývol som.

Ely si zbalila veci a ja som sa medzitým zbavil tých tvorov. Laboratórium by bola škoda ničiť, a tak sme ho nechali na mesiaci plynného obra. Ely sa vrátila do svojej dielne v Prízračnom meste a mňa čakala debata s politikmi a Ovami.

Rokovania šli ľahšie, než som čakal. Predseda neuspel so svojimi žalobami na moju osobu. Pokúsil sa obviniť ma z napadnutia, no každý videl, že som ho nijako nenapadol. Dokonca som sa ho ani len nedotkol. Spadol sám, keď ustupoval pár centimetrov predo mnou. Takto to bolo aspoň na kamerách. Síce som naňho použil mágiu, čo tvrdil aj všetkým okolo, no bez dôkazov to bolo slovo proti slovu.

Od vlády sme už nepotrebovali žiadne zdroje. Nia a jej trieda dokázali vyrobiť lapače aj sami. Politici vždy radi podporovali projekty, ktoré ich nestáli financie, a k tomu ešte získali prestíž. Predhodil som im teda túto návnadu a oni na ňu skočili. Takto už nik nemohol tvrdiť, že konám bez podpory vlády. Ovy zas boli radi, že tento plán nezahŕňal takmer žiadne riziko. Jedna Ova, ktorá by stála uprostred lapača, mala okolo seba pevnú schránku z odolného skla, a tak mala dosť času zmiznúť, ak by sa niečo pokazilo.

Behom dvoch dní bol postavený prvý lapač. Lepšie povedané, boli postavené jeho diely. Postupne som ich premiestnil na Ovu. Nemohol som ich hneď položiť na zem, pretože bola plná tých tvorov. Vodca Ov však so mnou dobre vychádzal, a tak mi poskytol svojich najlepších bojovníkov. Bol medzi nimi aj veliteľ, ktorý nemal pochopenie pre môj humor. Napriek tomu, rozkaz splnil do bodky. Spolu s ostatnými Ovami vytvoril pravidelný dvanásťuholník s priemerom päť kilometrov. Keď boli všetci na pozíciách, otvorili portály a tvory začali vyliezať spod povrchu. Uprostred som čakal ja. Videl som, ako zúbkovia opúšťali nory a smerovali k Ovám. Neotáľal som ani sekundu. Pomocou mágie som vyhĺbil jamu. Uprostred mala hĺbku dvadsať metrov, zatiaľ čo po bokoch to bolo len pár centimetrov. Usadil som vonkajšie steny, a tak vzniklo kruhové opevnenie s polomerom stodvadsať metrov. Steny som rovnomerne naklonil do vnútra tak, aby po nich zvládli vyliezť. Jamu som zakryl tenkým plechom, ktorý bol ale dosť pevný nato, aby odolal ich zubom. Nad jamou som zavesil veľkú kovovú sieť a behom niekoľkých minút stála aj vysoká stredová veža. Vo veži bol malý generátor, ktorý poskytoval dostatok energie. Na zemi sa ešte len snažili postaviť prvú jadrovú elektráreň, a tak generátor využíval slnko, vietor ale aj benzín. Pustil som sa do posledných kontrol. Všetko fungovalo tak, ako malo, a tak som dal znamenie Ovám. Bol čas prejsť do druhej fázy. Okolo planéty som rozmiestnil niekoľko malých satelitov s výkonnými fotoaparátmi. Na vrchol vežičky sa postavila Ova a otvorila portál. Tvorom trvalo niekoľko minút, než sa sem vrátili. Prvé z nich preliezli stenu a dopadli na elektrickú sieť. Behom sekundy ich výboj zabil. Mŕtve telá padali do jamy pod sieťou, a pomaly sa skĺzavali k stredu. Ovy sa takto striedali celý deň. Tvorov bolo viac, ako som čakal, a tak som musel už po prvej polhodine vyprázdňovať jamu. Elyn plán však vychádzal. Na konci dňa som si prezrel fotky z družíc. Jeden lapač dokázal prilákať tvory z okolia stopäťdesiat kilometrov. Bolo to viac, ako sme čakali.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38723
Mesiac: 4706
Deň: 145