Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 27

uvod-legia.png

article preview

Výroba lapačov sa naplno rozbehla. Podľa prepočtov bolo nutné vyrobiť ich aspoň šesťdesiat. S pomocou mnohých špecialistov to však netrvalo dlho. Nebolo nutné, aby pokryli celú planétu. Od Severného k Južnému pólu sme chceli natiahnuť dve vrstvy lapačov. Po tridsať na každej strane. Postupne sme ich chceli posúvať, a tak vyčistiť celú planétu. Bola to zdĺhavá práca, no stála za to. Občas som však mal chuť len tak chodiť po planéte a náhodne otvárať portály do vesmíru. Nebolo by to však takmer k ničomu. Pár tých tvorov by som takto isto zabil, no len by som spôsobil zmätky v presúvaní lapačov. Ovy nevedeli vytvárať chránené portály, a tak ich nemohli otvárať vo vesmíre.

Každé dva dni som presúval lapače o sto kilometrov ďalej. Nechával som si rezervu päťdesiat kilometrov, aby som nalákal aj tých lenivejších. Každopádne s touto úlohou som získal aj dostatok voľného času. Nia s Wendy sa starali o školu, zatiaľ čo Ironhand, Valkýra a Joro-Gumo prevzali moje povinnosti v parlamente. Takto som sa často len tak túlal po svete. Po dlhom čase som na sebe nemal brnenie ani prilbu. Tváril som sa ako obyčajný človek na prechádzke po meste. Prezeral som si výklady obchodov, a popritom som pozoroval, či sa ľudia aspoň trochu zmenili. Všetko však bolo rovnaké. Veľké masy ľudí, z ktorých nevynikal nik, okrem idiotov. Tí na seba strhávali všetku pozornosť svojím hlučným správaním. To však nebolo nič, čo by ma vedelo naštvať. Bola to ich schopnosť, ako sa v spoločnosti ukázať, nič iné zrejme nevedeli robiť. Ja som si všímal hlavne tých ostatných. Posadil som sa na lavičku, na jednom z mníchovských námestí. Vychutnával som si pokoj, a to, že ma nik nepoznal. So schopnosťami virtenu už táto činnosť nebola taká ako kedysi. Doslova som videl ľuďom do duše. Wendy ma naučila, ako pozorovať aury iných ľudí. Videl som tak, ako ich aury žiaria alebo naopak, len jemne blikajú. V kombinácii s výrazmi ich tvárí bolo jasné, že to súviselo s ich pocitmi. Dlho som sa však nezdržal. Napriek tomu, že väčšina z ľudí bola neškodná, a len tak si žili vlastné životy, boli tu aj takí, ktorí ma vytáčali do nepríčetnosti. Ani neviem prečo, no keď som videl, ako jeden mladík odhodil prázdnu plechovku len tak do kríku, mal som čo robiť, aby som mu tú plechovku nenapchal do riti. Ešte pred tým všetkým, myslím pred tým, ako som sa stal špecialistom, ma vedeli takéto drobnosti nahnevať. Vtedy som sa však nemusel veľmi krotiť, pretože som nemal tú moc niekoho zabiť len pohľadom. Vstal som z lavičky a radšej som sa vrátil do légie. Niežeby som nechcel ďalej pozorovať ľudí a skúšať silu svojej vôle, ale Wendy s Niou ma už čakali.

„Takže, ako to vyzerá?“ Pristúpil som k Wendy. Stála na malom námestí pred hlavnou budovou légie.

„Myslím, že celkom dobre.“ Mykla hlavou smerom k davu špecialistov. „Presvedčila som dvestodvadsaťosem z nich, aby nám pomohli.“ Dala si ruky v bok a hrdo vypla hruď. „Vidím ich aury a aj keď to sú všetko úrovne do stodvadsať, dá sa s nimi pracovať, a čo je najhlavnejšie, nezradia nás.“

„Taktiež je to pekné číslo, deliteľné štyrmi.“ Pousmial som sa.

„Na to som tiež myslela.“ Štuchla do mňa lakťom. „Nie som blbá, ako sa o blondínkach hovorí.“

„Veď nie si ani blondína.“ Predstavil som si jej plavé vlasy.

„Som, nie som, teraz môžem byť, aká budem chcieť.“ Naštvane odfrkla. „Nemal by si im niečo povedať? Keď už toľko mudruješ!“

„Tak teda dobre.“ Predstúpil som pred nich. „Vítam vás v Prízračnej légii. Všetci asi tušíte, prečo ste tu. Vojna ešte ani zďaleka neskončila. Musíme byť pripravení na všetko, čo na nás Mirnilčania pošlú. Nemusí to byť dnes, a dokonca ani na Zemi, no skôr či neskôr sa s nimi znovu stretneme. Tentokrát to však už nebude také ľahké, ako naposledy.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Mnohí z vás si myslia, že vojna, ktorú ste prežili, bola ťažká. To je však veľký omyl. Strávil som dlhý čas skúmaním ich taktík a hlavne zdrojov. To, čo poslali na Zem, nebolo nič v porovnaní s tým, čo nás čaká. Mágovia, s ktorými sme si nevedeli poradiť, boli len predvoj. Vieme o niekoľkých desiatkach mocných mágov, s ktorými by som mal aj ja problém.“

„Nejako si veľmi namýšľa.“ Začul som, ako to jeden z nich pošepkal inému. Ďalší špecialisti, ktorí stáli povedľa, to tiež počuli a potichu sa zasmiali.

„Vám je to smiešne?“ Zahľadel som sa na skupinku. Nad hlavou sa mi objavil čierno-červený kruh a behom chvíľky som mal na sebe brnenie temného anjela. V rukách som mal dva čierne meče a z chrbta mi trčali červené pruhy, ktoré symbolizovali krídla. Čierne brnenie pretkala sieť červených vlásočníc z Optikoru a hlavu mi zakryla čierna kapucňa, spod ktorej vykukovala temnota. „Tak dobre! Všetci, čo ste tu, zošlite naraz to najsilnejšie kúzlo, aké len viete!“ Pozrel som sa na Wendy a ukázal jej nech radšej odstúpi. „Tak bude to?“ Špecialisti sa pozreli na Wendy, a tá prikývla. Skrz spŕšku kadejakej mágie som uvidel čiernovlasé dievčatko, ako sa schováva za jednou z budov a nenápadne pozoruje, čo sa deje. „To je všetko, čo dokážete?“ Začal som sa smiať na tom, ako sa ich kúzla trieštili o môj magický štít. Spŕška ustála a z masy odhodlaných špecialistov, boli unavení špecialisti. „Povedal som, že Mirnilčania majú mágov, s ktorými budem mať aj ja problémy! Teraz vám ukážem, čo dokážu!“ Zlovestný tón sa rozliehal nádvorím. Meče sa mi sfarbili šedou farbou a ja som sa dal do práce. Sústredil som sa a moje zmysly sa zlepšili. Čas sa akoby spomalil a ja som sa vrhol medzi nich. S pomocou jednoduchých kúziel som vyhodil do vzduchu dvadsať z nich. Ďalších desať som zmenil na kameň. Takto som postupoval, kým z nich nezostala polovica. Boli roztrúsení a nevedeli, čo robiť. Nad časťou z nich som vytvoril hmlu, do ktorej som vbehol. Zatiaľ čo chudáci v hmle ani nevideli, odkiaľ nimi prešla moja čepeľ, tí vonku nevedeli, čo od strachu robiť. Videli, ako sa temná bytosť zjavuje a zas mizne v hmle, a pritom ju sprevádzali výkriky. Pár z nich sa rozhodlo utiecť, no tam ich už čakal Many. Zletel z oblohy ako ohnivý golem a zahnal ich späť. Vystúpil som z hmly, k tej hŕstke, ktorá ešte stála. „Stačilo?“ Všetci zdesene prikyvovali.

„To by som zvládla aj ja.“ Povedala si Wendy popod nos.

„Tak sa vráťte na miesta.“ Vrátil som sa pred hlavnú budovu a Wendy sa postavila povedľa. Nechal som im minútu či dve, aby sa pozbierali zo zeme. Meč som mal obalený kúzlom omráčenia. Chvíľku trvalo, než sa prebrali aj tí, ktorých som zasiahol. V tom boji som si však niečo všimol. Jediný špecialista, ktorý sa ani trochu nebál, bolo to deväťročné dievčatko. Trochu ma to prekvapilo. Manyho som úmyselne poslal takmer hneď vedľa nej, no s ňou to ani nepohlo. „Takže, niečo také tam na vás čaká.“ Špecialisti, ešte stále otrasení z toho, čo videli, začali mať zajačie úmysly. „A práve preto ste tu.“ Zmenil som sa naspäť a úškrn na mojej prilbe nahradil milý úsmev. „Vás budeme trénovať práve proti takým mágom ako som ja. Nebudete na to sami. Karmínový úsvit a ja vás prerozdelíme do tímov po štyroch. Budete trénovať ako jeden celok a vaša sila sa už nebude zrátavať, ale násobiť. Spolu dokážete poraziť hocijakého mága.“ Obzrel som sa k Wendy, a tá si vzala slovo.

„Ja, Andromeda, Igor a Gildarts už takto trénujeme. Behom pár mesiacov sme sa zlepšili natoľko, že by sme aj tohto chválenkára dokázali poraziť.“ Usmial som sa a nevinne som si poškriabal hlavu. „Okrem toho sa k vám v boji pridajú trénované elitné jednotky s vlastnými magickými štítmi. Nebudete v tomto boji sami!“ Aj keď som nemal také dobré zmysly ako Wendy, videl som, že ich morálka bola vysoká. „Tak sa do toho dajme!“ Wendy začala čítať prezývky a vytvárať prvé tímy. Každému priradila ubytovňu a s výcvikom sa malo začať ráno. „Ešte som neskončila!“ Všetci sa už rozpŕchli, no Wendy ma zastavila. „Aj tebe som priradila tím.“ Uškrnula sa.

„Nikoho iného, ako teba, si v mojom tíme neviem predstaviť.“ Snažil som sa jej zalichotiť, aby mi dala s takýmito vecami pokoj.

„A čo Nia?“ Zachichotala sa. „Ale nie, len si robím srandu. Ty dostaneš inú úlohu. Skokan, Leiso a Adnil sa k tebe pridajú zajtra. Sú jediní, ktorí vedia otvárať ako tak portály a chcem, aby sa v tom zlepšili.“

„Pochybujem, že by zvládli otvoriť chránený portál. Bežné portály nemôžu otvárať vo vesmíre, tak čo ich mám učiť?“ Bránil som sa. Nejako som si zvykol na voľný čas.

„Nepotrebujeme, aby preskúmavali vesmír.“ Usmiala sa. „Pomoc by sa ti však hodila. Ak zvládnu otvoriť nechránený portál na inú planétu, ktorej súradnice im dáš ty, bude to úspech.“

„Tak dobre teda.“ Odfrkol som a pobral som sa preč.

Hneď ráno sa to všetko začalo. Légia bola plná až na prasknutie a tímy boli rozdelené na menšie skupiny. Nia, Wendy a Gildarts si ich rozdelili na rovnaké časti. Igor bol tak trochu nevyspytateľný, a tak mu Nia žiadnu triedu nezverila. Ja som dostal na krk dvoch chlapov a jedno dievča. Tí zvládali portály. Vzal som ich na Mesiac, kde som vytvoril akúsi bublinu. V nej mohli dýchať a zároveň mohli vytvárať portály mimo bubliny tak ďaleko do vesmíru, ako len zvládali. Ich úlohou bolo priblížiť sa čo najbližšie k obežnej dráhe Ovy. Tak, ako som čakal, šlo to veľmi pomaly.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55699
Mesiac: 3925
Deň: 103