Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 29

uvod-legia.png

article preview

Za posledné týždne som strávil mnoho času medzi bežnými ľuďmi. Prechádzal som sa po mestách, sledoval, ako sa zničené usadlosti dali do poriadku, a niekoľkokrát som navštívil aj svoju rodnú dedinu. Spočiatku som sa tomu bránil. Nevedomosť mi bola milšia, ako možnosť, že by boli všetci mŕtvi. Nakoniec som však neodolal a zvedavosť nado mnou zvíťazila. Dorazil som teda na východ niekdajšieho Slovenska. Po vojne sa územia znovu preskupovali a menili, a tak trochu som mal chaos v tom, ako sa tento štát volal dnes. Každopádne, kráčal som dedinkou, a popri tom som si prezeral domy. Niektoré z nich boli opravené, iné úplne nové, no mnoho bolo opustených alebo z nich zostali ruiny. Nikdy som síce nemal dobrú pamäť na tváre, no ľudí, ktorých som stretával, som vôbec nespoznával. Nespoznali ani oni mňa, no tomu som sa nedivil. Síce som na sebe nemal brnenie, no pomocou ilúzie som si zmenil tvár. Čierne vlasy zosvetlil na hnedé a oči sa zmenili na zelené. Na tvári som si pridal pár vrások a jednu jazvu siahajúcu z čela cez oko, až na líce.

Dom mojich rodičov bol neďaleko centra dediny. Dorazil som k plotu, ktorý oddeľoval náš pozemok od ostatných. Bol stále natretý zelenou farbou, no kde tu už vykukala hrdza. Dom sa zdal byť v celku a po dvore behal pes a sliepky. Chytil som kovovú kľučku na bránke, no v tom mi po chrbte prebehol mráz. „Čo to robím?“ Prebleslo mi hlavou. „Čo im mám povedať?“ V ruke som zvieral kľučku, no nedokázal som ňou pohnúť. Postupne mi zmeravelo celé telo. Nevedel som, či mám vojsť alebo odísť. V tom som zbadal na dvore osobu. Nemohol som tomu uveriť, no bol to môj otec. V tom zmätku, ktorý ma zasiahol, som urobil to, čo vždy, keď som čelil neznámej situácii. Pomocou ilúzie som sa zamaskoval. Chvíľku som ho pozoroval, ale nevyzeralo to tak, že by si ma všimol. Zahalený ilúziu som si sadol na svah, ktorý lemoval celý plot, a len tak som čakal. Z domu po chvíli vyšla aj moja mama a utekala do susedného domu. Jedna zo sliepok preskočila plot, a tak ju šla nahnať späť. Keď som lepšie zaostril, v dome som si všimol postavu. Bola v izbe na hornom poschodí. Spoza zavretého okna som tak počul hudbu. Bola to moja sestra. Nespoznal som ju podľa hudby ani podľa siluety, ale podľa toho, že sa oháňala drevenými mečmi a cvičila ninjutsu. Bol som veľmi rád, že sú nažive. Nevedel som však, čo robiť. „Mám ich ísť pozdraviť? Mám sa stratiť?“ Opakoval som si v hlave. Na jednej strane by som sa s nimi opäť rád pozhováral. No na druhej strane som ich mohol ohroziť už len tým, že by vedeli, kto som. Uvažoval som, že by som im to zatajil, no to by bolo ešte horšie. Nebol som v stave, že by som si dokázal za pochodu vymýšľať, kde som bol posledné roky. „Sú nažive!“ Usmial som sa a vstal z trávy. To mi stačilo, a tak som sa chcel pobrať preč.

„To ich nepôjdeš pozdraviť? To myslíš vážne?“ Zastavil ma Many.

„Viem, že sú nažive, a to mi stačí.“ Pokračoval som spokojne preč.

„Ale čo oni? Myslia si, že si mŕtvi!“ Predo mnou sa zjavil dráčik.

„Na to som nepomyslel.“ Zastavil som sa.

„Nechceš im aspoň nejako povedať, že si nažive?“ Mrzuto vyfúkol z nosných dierok plamienok.

„Máš pravdu!“ Sklonil som hlavu. „Ale ako im to povedať?“ Premýšľali sme spoločne.

„Nechaj im list.“ Ozvalo sa po chvíľke.

„To znie dobre.“ Pohľadal som pár konárikov, z ktorých som vytvoril celulózu a z nej papier. Pero som síce nemal, ale vedel som, ako ho vytvoriť. Po okolí na to však neboli vhodné materiály. Radšej som teda siahol po ceruzke. Ani som nevedel, odkiaľ sa mi nabrala v batohu, no padla mi vhod. Pustil som sa do písania. V krátkosti som im oznámil, že žijem, no nemôžem sa zatiaľ vrátiť. Povedal som im, že spolupracujem s Prízrakom a ostatnými. Nechcel som im povedať pravdu, no zároveň som chcel, aby boli na mňa hrdí. Na koniec som ešte napísal malú poznámku. „Každý pondelok ráno mi môžete nechať odkaz v poštovej schránke na plote.“ Požiadal som aj Manyho, aby si to zapísal, nech nikdy nezabudnem prísť a skontrolovať schránku.

So skvelým pocitom v srdci som sa vrátil do légie. Odtiaľ som šiel na Ovu, kde som znova musel presunúť lapače. Tak ako vždy, otvoril som portál na dne lapača a vysypal hromady mŕtvych tiel preč do vesmíru. Potom som si pripravil nové miesto a jeden po druhom premiestnil lapače na nové miesta. Spočiatku mi to trvalo takmer pol dňa, teraz to však šlo oveľa ľahšie. Nebolo to len praxou. Naučil som sa, ako udržať lapač v celku, a tak som ho nemusel stále odznova zmontovať. Za hodinu som to mal hotové. Zostávalo ešte asi desať posunov a celá planéta by mala byť čistá. Dnes mi to pripadalo, ako by som mal najlepší deň v živote. Vrátil som sa teda do légie, kde som chcel pomôcť Nii s výcvikom.

„Ako sa má moje obľúbene dievča?“ Posadil som sa k Nii. Vyzerala unavene z neustáleho vysvetľovania a opravovania svojich žiakov.

„Mohlo by to byť aj lepšie.“ Odvetila unavene.

„Prečo? Veď nevyzerajú až tak zle.“ Pozeral som sa na masu špecialistov. Trénovali boj vo dvojici, a aj keď ich pohyby neboli veľmi elegantné, zdalo sa, že sa naozaj snažia.

„Títo sú v poriadku.“ Mávla rukou. „Snažia sa a pracujú. Za pár mesiacov z nich budú skvelí špecialisti.“

„Tak, v čom je problém?“

„Problém je v Anika.“ Povzdychla si.

„Kto je Anika?“ Zarazil som sa. To meno mi nič nevravelo. Zapamätať si mená a tváre boli jedny z mála mojich absolútnych slabín.

„To je to čiernovlasé dievča s dvojfarebnou aurou, čo ťa stále špehuje.“ Znova si povzdychla.

„A čo je s ňou?“ Stále som netušil, aké by jej to dievča mohlo robiť problémy. Vedel som, že už jej neutekalo z hodín.

„Nikto s ňou nechce cvičiť a nikoho nechce počúvať. Teda počúva, keď jej niečo poviem, no vidím, že to robí na silu.“ Vložila si tvár do dlaní. „Už neviem, čo mám robiť.“

„Deti nikoho nepočúvajú, to treba prehrýzť a oni sa to časom naučia.“ Usmial som sa. „A prečo s ňou nechce nik bojovať? To už dokáže poraziť aj starších špecialistov?“

„To ani zďaleka.“ Poutierala si slzy. Boli malé a nenápadne, no boli tam. „Je zlostná. Máva mečom tak, že môže hocikomu ublížiť. Nik s ňou nechce bojovať, pretože bojuje s nenávisťou. Akoby každý jeden špecialista bol jej nepriateľom. Keď prehrá, je to ešte horšie....“ Odmlčala sa. „Preto som jej zakázala používať kovové zbrane. Trénuje s drevenou palicou na figuríne.“ Ukázala na opačný koniec tréningovej plochy. Malé čiernovlasé dievča tam lámalo jednu palicu za druhou na úbohej figuríne.

„Skúsim sa s ňou porozprávať.“ Vstal som z lavičky. Nia už nepovedala ani slovko, len sedela na lavičke a sledovala, ako kráčam pomedzi trénujúcich špecialistov až k Anike. „Nemáš rada stromy?“ Prerušil som ju uprostred náprahu. Naštvane sa otočila a hneď, ako ma zbadala, zmeravela. „Nemáš rada stromy?“ Zodvihol som z hromady jeden zo zlomených cvičných mečov.

„Ja, ja...“ Koktala.

„Stromy ti predsa nič neurobili, rovnako ako tá figurína.“ Všimol som si, aká je otrieskaná. „Tak prečo si taká zlostná?“ Mávol som rukou a zlomené meče sa začali opravovať.

„Ehm, ja....“ Znova sa zakoktala.

„Tak, čo sa deje?“ Pokračoval som milým pokojným tónom. Na jej hánkach som si však všimol čerstvé rany. Vyzeralo to tak, že niekoho zmlátila alebo len udierala päsťou do niečoho tvrdého.

„Ja nenávidím Mirnilčanov.“ Vyhŕklo z nej opatrne. „Čím viac ich budem nenávidieť, tým lepšie budem bojovať.“

„Vážne?“ Kľakol som si na jedno koleno, aby som lepšie videl jej tvár. „Kto ti povedal takúto blbosť?“

„No, nikto.“ Sklonila hlavu. „Ale vy sám ste len so samotnou nenávisťou dobil celé mesto.“

„Tak to nie je pravda.“ Milo som sa usmial a úškrn na prilbe to zopakoval. „Je pravda, že ma vtedy poháňala nenávisť.“ Dievča zodvihlo hlavu. „Zároveň to bol aj boj, kde mi pomohlo šťastie. Stačilo vážne málo a bol by som už mŕtvy.“ Stále som sa jemne usmieval.

„To vám neverím. Prízraka nik nezabije!“ Dievča naštvane skrížilo ruky. „Každý pozná príbeh o tom, ako ste bez škrabnutia zabili tisícku Mirnilčanov a oslobodili mesto Svidník!“

„Že tisícku.“ Zasmial som sa. „Ako som už povedal.“ Smiech sa vytratil a zostal len pokojný tón. „Bolo ich len pár desiatok a mal som veľké šťastie. Ak by ma Karmín nenašla v čas, vykrvácal by som na povale jedného z domov. Niekoľko dní som sa nemohol ani pohnúť, a aj potom som všetky svoje zranenia len maskoval ilúziou.“ Položil som jej ruku na rameno. „Odvtedy som sa už nikdy nenechal ovládnuť hnevom. Hnev je občas užitočný, dodá ti silu, ale zatieni ti myseľ. Pokiaľ nenájdeš rovnováhu medzi srdcom a hlavou,“ priložil som prst na jej hruď, a potom na čelo, „nikdy sa nestaneš veľkou. Ak sa nemýlim, byť veľkou je to, po čom túžiš.“ Anika prikývla a oči sa jej rozžiarili. „Tak začni uvažovať nad tým, čo robíš a staneš sa veľkou. Ktovie, možno dosiahneš viac ako ja.“ Na prilbe sa objavil zlovestný úškrn. „Posledná vec, ktorú si vždy pamätaj!“ Postavil som sa a prísne som sa na ňu zahľadel. „Správny vojak nebojuje s nenávisti k tým, ktorí stoja pred ním. Bojuje z lásky k tým, ktorí stoja za ním.“

„Ďakujem pane, a...“ Na chvíľku sa usmiala, no akoby si niečo uvedomila a jej úsmev sa akosi zvláštne pokrivil.

„A?“ Opýtal som sa.

„Ale nič, ďakujem.“ Usmiala sa a nervózne sa poškriabala za hlavou. Vedel som však, čo sa chcela opýtať, ale asi nenabrala odvahu. Každopádne som sa vrátil k Nii a občas som sa obzrel. Anika zodvihla drevený meč, zhlboka sa nadýchla a pokračovala v tréningu. Namiesto zbytočného udierania do figuríny, začala nad svojimi údermi premýšľať. Jej desiaty, možno jedenásty uder však zle odhadla a zasiahla figurínu aj jej prstami na drevenej palici. To ju trochu naštvalo, ale po chvíli sa upokojila a pokračovala.

„Čo si jej povedal?“ Nia vypleštila oči.

„Povedzme, že som ju usmernil inou cestou.“ Usmial som sa. „To, či na nej zostane, je ale otázne“ Povedal som s pochybnosťou v hlase. Mohol som len hádať, či ju moje slová zmenia alebo či v nej prevládne hnev.

„Hm, asi už viem, čo je dvojfarebná aura.“ Pozrel som sa na Niu a čakal na odpoveď. „Označuje bláznov.“ Usmiala sa.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38727
Mesiac: 4709
Deň: 144