Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 30

uvod-legia.png

article preview

Koncom marca nastalo to, na čo každý čakal. Lepšie povedané, čakala na to každá z Ov. Ich planéta bola vyčistená. Dve línie lapačov sa stretli a na planéte by už nemal byť žiaden z tých tvorov. Nebolo to však úplne isté. Možno niektorí z nich zostali hlboko pod zemou a vynoria sa znova, až to nebudeme čakať. Ovy to ale chceli risknúť. Začali s výstavbou nového mesta, no zároveň nenechali nič na náhodu. Presunul som na planétu niekoľko špecialistov, ktorí im pomáhali budovať. Okolo mesta vystavali niekoľko radov priekopov a elektrických plotov. Okrem toho vo vzdialenosti sto kilometrov sme umiestnili lapače do kruhovitého vzorca. Mesto tak malo byť chránene. Behom niekoľkých dní bolo mesto hotové a prvé Ovy zleteli zo vzdušných miest. Mesto pomenovali Valiar po jednom z ich padlých generálov. Nia bola trochu sklamaná, že nepomenovali mesto inak. V kútiku duše dúfala, že sa bude volať Andromeda, pretože im ho takmer celé vybudovala. Prinajmenšom chcela, aby nieslo meno, ktoré by ukázalo, že my sme ich zachránili. Ovy sa však odvďačili inak. Prisľúbili vojenskú pomoc proti Mirnilčanom a hneď aj poslali stovku svojich najlepších bojovníkov na Zem. Mali s nami trénovať a učiť sa. Predsa len naše štýly boja sa líšili. Všetko to vyzeralo skvelo, no v parlamente to začínalo vrieť.

„Prečo ste priviedli viac ako stovku Ov na Zem? Kto vám dal na to právo? Neurobili sme pre nich dosť?“ Predseda parlamentu na mňa sypal otázku za otázkou.

„Mám právo pozvať si priateľov do môjho domu!“ Odfrkol som.

„Priateľov? Ako si môžete byť taký istý tým, čo robíte?“ Skríkol predseda. To bolo jediné, čo vedel. Preto som si aj jeho meno nikdy nezapamätal. Bol pre mňa úplne nepodstatný a nemal som voči nemu ani žiaden rešpekt.

„Pretože na rozdiel od vás, vidím to, čo je v nich a nie to, že nie sú ľudia!“ Taktiež som ho okríkol.

„Čo si to dovoľujete? Ja nie som žiaden rasista!“ Povedal zavalitý chlap s miernou plešinou.

„Preto ste tajne posielali financie na vyzbrojenie Gabrielovej armády. Okrem toho ste dostávali kompletné správy z výskumu, ktorý robili na mimozemšťanoch.“ Predseda otvoril ústa, no nič nepovedal. V celom parlamente si začali politici šuškať. „Okrem toho, vy ste boli iniciátorom zákona, kde mimozemšťania majú byť vysťahovaní na jedno miesto!“

„Na to nemáte žiadne dôkazy! Ja som sa nikdy nepodieľal na pitvaní mimozemšťanov!“ Naštvane udieral do svojho pultu.

„Nie? Tak ako vysvetlíte priznanie jedného z vedcov, ktorý vám osobne doručoval výskumné materiály?“ Odvetil som chladným tónom.

„Ten zločinec si vymýšľa, aby si zachránil vlastnú hlavu!“ Odvetil sebaisto. Myslel si, že je za vodou.

„Jednou zo schopností virtenu je aj odhaľovanie toho, kto klame, a kto nie. To vám potvrdí každý špecialista. A na vás vidím ako klamete!“ Prebodol som ho pohľadom. „Dokonca aj úbohý detektor lži by ukázal, že klamete.“ Z predsedu sa lial pot. Narýchlo si zapol sako, aby nebolo vidieť veľké prepotené kruhy na jeho košeli. „Ovy nepredstavujú žiadnu hrozbu. Sú tu, aby sa naučili, akým štýlom bojujeme. V prípade, že sa Mirnilčania vrátia, Ovy sa budú môcť hneď zapojiť do boja.“ Smeroval som svoje slová do parlamentu.

„To nie je to, čo nás naozaj znepokojuje.“ Predstúpil jeden z opozičných politikov. „Podľa našich zdrojov začali Američania vo veľkom zbrojiť. Nútia dokonca aj deti, aby podstupovali ťažký tréning.“ Politik začal prednášať, aké zverstvá páchajú na druhom kontinente. Neprikladal som tomu veľkú váhu. Už skôr ma chceli presvedčiť, aby som na nich zaútočil. Bral som tieto slová ako slová propagandy. Doslova: „Oni sú tí zlí a my tí dobrí.“ Čakal som však, až kým neskončí s touto rečou. „Myslíme si, že je to reakcia na teba.“ Dodal na záver.

„Na mňa?“ Odfrkol som.

„Vo veľkom si začal trénovať špecialistov a teraz tie Ovy. Byť na ich mieste, istotne by sme to pokladali za prípravu na vojnu.“ Pozrel sa na ostatných politikov, a tí začali horlivo prikyvovať.

„Takže o to tu ide?“ Začal som sa smiať. „Vás trápia paranoidní Američania?“ Neprestával som sa smiať.

„To nie je na smiech. Ich sila môže byť nebezpečná.“ Naštvane sa na mňa pozrel.

„Ich sila nie je problém:“ Zhlboka som sa nadýchol. „Majú len pár špecialistov a ich armády... to nie sú armády.“ Párkrát som zamaskovaný za bežného človeka bol na druhom kontinente. Bolo pravdou, že tam vládli gangy a podobné skupiny, ale okrem toho, že ľudia nevychádzali v noci a žili v strachu, nedialo sa tam nič až také hrozné, ako opisovali politici. Okrem toho boli nejednotní, a tak som pochyboval o reálnej hrozbe. „No ak sa ich tak bojíte, pôjdem tam a nejako sa s nimi dohodnem.“ Mávol som rukou.

„Výborne. Už sme to zariadili!“ Politik sa začal hrabať v papieroch. „Čakajú na vás v piatok na obed v bielom dome. Nezabudnite na časový posun.“

„Hm, to bolo rýchle.“ Uškrnul som sa. „Mám už len jednu otázku. Aký je dnes deň?“ Politici si vymenili pár nechápavých pohľadov. „Ale vážne. Cestujem kade tade a nejako sa strácam v tom, aký je deň.“

„Je utorok.“ Odvetil politik.

„Ďakujem.“ Odstúpil som od môjho pultu a odišiel som preč.

Ďalšie dni som strávil prípravou na jednanie. Teda aspoň som sa tak tváril. Väčšinou som sa len potuloval po svete. Navštívil som aj Ameriku a veľa som sa vypytoval. Tak, ako som si myslel, ich deti nik nebral na vojenský výcvik. Ani ďalšie hrôzy, ktoré opisovali politici, sa nediali. Bežní ľudia si žili svojimi životmi. Snažili sa veľmi nevytŕčať a celkovo mi to pripomínalo niečo, čo som už videl. Mali akú takú vládu, no všetky dôležité firmy, podniky a funkcie zastávali príbuzní či priatelia vlády. Nebolo to nič nové. Čím dlhšie som sa potuloval, tým viac som zisťoval, že mafia a vláda bolo to isté. No nejako to fungovalo. Krajina sa pomaly spamätávala, no tak ako v každej krajine s podobnou vládou, bolo len otázkou času, než ľudia povstanú. Potom by zvrhli vládu a zvolili by si nových zástupcov. Tí by spočiatku konali svedomito, no postupne by sa z nich stali takzvané biele kone. Mafia by tak vládla aj naďalej, no z úzadia a nie všetkým na očiach. Plne som tento režim aj jeho vývoj chápal. Vždy bolo jednoduchšie dať ľuďom ilúziu slobody. Presvedčiť ich o tom, že oni rozhodujú. Nielen v politike, ale aj v každodenných veciach. Ilúzia toho, že si v obchode mohli kúpiť oblečenie, aké chceli, len zakrývala fakt, že vplyvní ľudia určovali, čo je trendy, a čo sa nosí. Ľudia tak nevedomky kupovali to isté. No vždy to bolo lepšie, ako keby im to niekto prikázal. Príkazy nemal nikto rád. „Aspoň majú možnosť prísť na tú ilúziu sami.“ Zasnený vo vlastných myšlienkach som stratil pojem o čase. Keď som sa konečne prebral, zistil som, že sa už zotmelo a ulice zívali prázdnotou. Vošiel som do jednej z uličiek a nenápadne som sa vrátil do légie.

Zostávalo mi už len pár hodín pred oficiálnou návštevou Ameriky. Časový posun bol päť hodín späť. Takže o piatej poobede som mal byť v Bielom dome. Nia z toho však nemala dobrý pocit.

„Pôjdem tam s tebou.“ Naliehala.

„A načo? Veď chcú jednať.“ Upokojoval som ju. „Čo mi asi tak môžu urobiť?“

„Si si príliš istý svojimi schopnosťami. Čo ak je to pasca a majú nejaké eso v rukáve?“ Bolo popoludnie, a tak sme sedeli na lavičke. Pred nami trénovali špecialisti tak, ako každý deň.

„Tak vytiahnem aj ja nejaké to eso.“ Zaškeril som sa.

„Maj rozum! Do Afriky si šiel ty sám. Prekvapil si ich, a preto si mal výhodu, ale tu ťa pozvali. Tým ľuďom sa nedá veriť.“ Pokračovala.

„Veď ho nechaj.“ Wendy šla akurát okolo. „Boli sme už v horších situáciách. Pár hlupákov s vidlami mu nemôže ublížiť.“ Zastala sa ma.

„Vidíš to. Nemáš sa čoho báť. Okrem toho bude so mnou Many.“ Položil som ruku na jej rameno.

„Obaja ste nepoučiteľní!“ Zhodila moju ruku z ramena. „Choď si tam nepripravený a umri. Mne je to jedno!“ Naštvane odkráčala preč. Neuvedomila si, že má hodinu a ostatní špecialisti len mlčky hľadeli, ako sa stratila za budovou.

„Čo je to s ňou?“ Pozrel som sa na Wendy.

„Netuším. Väčšinou je pokojná.“ Odvetila. „Tak čo, plánuješ ich tam nejako vydesiť k smrti? Ha?“ Sadla si vedľa mňa a vyzvedala.

„Nič také. Pekne počkám, čo chcú navrhnúť, a potom budem improvizovať.“ Usmial som sa.

„Improvizácia. Povedz, mal si niekedy v živote aspoň jeden plán?“ Usmievala sa od ucha po ucho.

„Jasné, plánujem, že si na večeru dám nejakú rybu.“ Wendy len rezignovane pokrútila hlavou. Chápal som ju. Aj keď som plánoval niekoľko krokov dopredu, vždy to vyzeralo, ako zmes chaosu a improvizácie. Musela si myslieť, že som mal len šťastie. „Mal by som už asi ísť.“ Na hodinách už bolo takmer päť hodín. Vstal som z lavičky a Wendy mi popriala šťastnú cestu. Kráčal som priamo cez špecialistov smerom k Anike. Zatiaľ poctivo trénovala a aj jej správanie sa zlepšilo. Bol som rád, a tak som sa pri nej zastavil. „Dobrá práca.“ Párkrát som jemne udrel dlaňou po jej hlave. Nevidel som človeka, ktorý by to mal rád, a preto ma to bavilo. Anika jemne nafúkla líca, no keď videla milý úsmev na prilbe, tak sa tiež usmiala. Pokračoval som ďalej až k plošine s portálmi. Občas som si otváral portály, odkiaľ som chcel. Nia sa však rozčuľovala, že jej to ničilo trávnik a vybavenie tried, a tak som jej sľúbil, že to už neurobím. Nebolo to úmyselne. Portál jednoducho občas zanechal pod sebou spálené miesto. Vystúpil som niekoľko schodov k betónovej plošine. Bola posiata menšími a väčšími spáleninami. Otvoril som portál na miesto, ktoré si určili Američania. Už predtým som si overil, kde to je, a tak som nemal žiadne obavy z toho, že by som niekomu ublížil. Prešiel som portálom a ocitol som sa na nádvorí bieleho domu. Už tam na mňa čakala skupinka chlapov v oblekoch. Úškrn na prilbe som zmenil na jemný úsmev. Zároveň som ho tak uzamkol. Nechcel som, aby napodobňoval moje skutočné výrazy tváre. Náhodou by som tak mohol spôsobiť, že s nami už nikdy neuzavrú žiadnu dohodu. Pristúpil som teda k pánom v obleku. Úctivo ma pozdravili a požiadali, aby som ich nasledoval do Bieleho domu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 56621
Mesiac: 3711
Deň: 104