Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 32

uvod-legia.png

article preview

Potreboval som pokoj a jediné miesto, kde som mohol nerušene premýšľať, bol Hadí ostrov. Sedel som opretý o skalu, za ktorou bol môj úkryt. Na nohách mi ležal Urky a vyhrieval sa na rozpálenej čiernej zbroji.

„Čo budeme robiť?“ Opakoval som si sám pre seba. „Čo by si asi urobil ty?“ Pohladil som Urkyho po šupinatej koži. Had zodvihol hlavou a jemne zasyčal. „Keby som ti tak rozumel.“ Pousmial som sa.

„Prečo mu chceš rozumieť?“ Povedľa sa objavil dráčik. A had naňho zasyčal.

„Len pokoj.“ Pohladil som Urkyho. „Bolo by fajn vedieť, čo si myslí. Možno by mi aj vedel poradiť. Predsa len každá hlava je dobrá, aj keď je taká malá.“

„Podľa mňa myslí len na jedlo.“ Many zduto odfrkol.

„Možno máš pravdu a možno nie. To sa nedozvieme...“ Zamyslel som sa. „Alebo že by predsa?“ Vstal som. „Urky, pôjdeme na výlet.“ Had zvláštne zasyčal. Vzal som ho do rúk a otvoril som portál. Vyskočil som nad Afrikou. Voľným pádom som sa blížil k zemi. Urky sa mi omotal okolo ruky a pevne ju zovrel. „Len pokoj.“ Pohladil som ho. „Ahoj Valkýra, ako sa máš.“ Zamával som jej. Práve čosi vravela skupinke slonov.

„Prízrak, čo ty tu robíš?“ Vyvalila oči.

„Prišiel som ťa pozrieť.“ Skrivila pery a preložila si ruky na hrudi. „Tak dobre,“ usmial som sa. „Chcel by som vedieť, čo si myslí Urky. Pomôžeš mi?“

„Kto je Urky?“ Zodvihol som ruku, na ktorej bol omotaný zlatý had. „Páni, kde si ho našiel?“ Opatrne sa priblížila. „Len pokoj.“ Prezerala si ho z blízka. „Čo sa ho chceš opýtať?“ Pozrela sa na mňa.

„Či by mi vedel pomôcť s problémom, o ktorom som mu hovoril.“ Odvetil som a had párkrát jemne zasyčal.

„Vraví, že je hladný.“ Preložila jeho syčanie.

„Vravel som ti to!“ Many sa začal smiať.

„Nič iné nevraví?“ Had znova zasyčal, ale Valkýra mi odpovedala to isté. „Tak dobre.“ Vybral som z batoha zmrazeného vrabca. Jemne som ho ohrial a podal ho Urkymu. S chuťou ho celého prehltol.

„Teraz ti ďakuje.“ Pokračovala Valkýra.

„Je to zbytočné.“ Many sa zasmial.

„Počkaj...“ Valkýra sa započúvala do hadieho syčania. „Vraví, že on nikdy neloví, pokiaľ nie je hladný. Každý boj totiž nesie riziko. Aj ten najslabší súper či korisť môže mať šťastný deň. Dokáže ti tak uštedriť zranenie, z ktorého sa už nedostaneš. Preto je lepšie čakať na najvhodnejšiu chvíľu a útočiť len, ak je to nutné.“ Jeho slová, vyslovené Valkýrinim hlasom, ma akoby osvietili.

„Vravel som ti! Myslí len na jedlo.“ Odfrkol Many.

„Ďakujem ti Urky. Veľmi si mi pomohol.“ Usmial som sa na hada a Many len zmätene pokrútil hlavou. „Ako to tu ide?“ Obrátil som sa k Valkýre. Bola škoda nevyužiť to, keď už som tu bol.

„V celku dobre. Slony a nosorožce sú milé a počúvajú. U levov záleží na tom, aký majú deň. Niekedy robia všetko, čo im poviem, inokedy sa ani nepohnú. Najhoršie sú však byvoly. Také hlúpe zvieratá som ešte nestretla. Nedokážu pochopiť ani základne povely.“ Pokračovala sklamane.

„Slony a nosorožce sú predsa super.“ Chcel som ju povzbudiť.

„To áno, ale ich počet sa nevyrovná byvolom. Také stádo, s niekoľkými stovkami kusov, by dokázalo rozdupať Mirnilskú armádu.“ Mykla plecami. „No čo už. Stále lepšie ako nič.“ Usmiala sa.

„Tak veľa zdaru. Nezabudni, že je zajtra porada.“ Zamával som jej a ona prikývla.

Vrátil som Urkyho na ostrov a na chvíľku som navštívil aj svoj úkryt. Od kedy som sa prebral, skúšal som oskenovať posledný funkčný virten, ktorý som si tu nechal. Nikdy to však nešlo. Nevedel som prísť na to, v čom bol problém. Vedel som, z akých kovov bol zložený a poskladaný. Každý pokus o skopírovanie bol však neúspešný. Všetko vyzeralo, že je na správnom mieste, no aj tak nefungoval.

„Prečo si ich vyrábal?“ Many si prezeral brnenia a zbrane. Ležali na poličkách a padal na nich prach. „Prečo si ich vytvoril tak málo?“

„Čo tým myslíš?“ Premýšľal som nad virtenom, tak som si veľmi nevšímal, čo robil Many.

„Vytvoril si osem kompletných brnení. Ďalších sedemdesiatosem návrhov máš v hlave, no aj tak používaš len tri. Prečo?“ Pribehol ku mne a posadil sa vedľa virtenu.

„Tvorba brnení ma zamestnávala, kým som bol v kameni, aj keď som ich v skutočnosti nepotreboval. Veď na čo by mi aj boli? Každé vyzeralo inak, a aj keď nie som žena, aby som si potrpel na oblečenie, nehodilo by sa, aby som k svojej povesti bral niečo v svetlých farbách. Preto som aj zmenil to anjelské brnenie do niečoho trošku viac temného.“ Posadil som sa na stoličku pri stole.

„A tie zbrane? Tých máš hromady.“ Pozrel som sa na police. Boli plné mečov, kopijí, sekier a lukov rôznych tvarov a veľkostí.

„Nikdy nevieš, ktorá zbraň by sa ti mohla hodiť.“ Mykol som plecami. „Je lepšie byť pripravený.“

„Aj tak sa mi najviac páči tá ostreľovacia puška.“ Many sa zadíval na veľkú zbraň na vrchnej poličke.

„Tá sa páči aj mne. Len sa nedá veľmi často používať.“ Vstal som a zložil som ju dole. Dlho som si ju už nepoťažkal v rukách. „Šetrím si ju na horšie časy.“ Odvetil som zamyslene.

„Prečo si nepotrestal Aniku?“ Opýtal sa z čista jasna.

„Prečo by som mal?“

„Je to ešte len dieťa, a už sa vystavila smrteľnému nebezpečenstvu. Ak by mala vyššiu úroveň ako tridsať, mohol ju ten plyn zabiť.“ Pokračoval.

„Ale nezabil.“ Vrátil som pušku na poličku. „Okrem toho, nemôžem ju trestať za to, že sa vrhla do boja, aby niekoho zachránila. Aj keď tým ohrozila vlastný život. To predsa robíme aj my.“ Posadil som sa späť k stolu. Nejako som nemal chuť opúšťať toto miesto.

„Ale my sme profesionáli, na rozdiel od nej.“ Hrdo vypol hruď.

„Každý nejako začínal.“ Vytiahol som z batoha fľašu s vodou a odpil som si. „Ako dlho sme boli spojení, keď sme už museli čeliť boju?“

„To je iné.“ Zelený drak si ľahol na stôl. „Ty si bol starší ako ona. Rozumom ste na tom boli asi rovnako, ale aspoň si bol silnejší.“

„No dovoľ.“ Mávol som a Many sa zmenil na ružového draka s fešnou sukničkou.

„Ach.“ Pousmial sa. „Toto mi bude chýbať.“

„Čo tým myslíš?“ Many sa zamračil a stratil sa. V hlave som začul jeho hlas. Nasledoval som ho do podvedomia, kde ma už čakal. „Čo sa deje?“

„Toto.“ Predo mnou sa objavila obrazovka. Pozorne som si prečítal, čo sa na nej písalo.

„Som na teba hrdý.“ Usmial som sa.

„Čože? Teba to neprekvapuje?“ Many vypleštil oči.

„Nie, veď Ely bola tiež virten. To si nevedel? Veď si v mojej hlave.“ Zmätene som sa naňho pozrel.

„Netušil som to.“ Zamyslel sa. „Asi som to nesmel vedieť, a tak virten zablokoval túto spomienku predo mnou.“ Premýšľal na hlas.

„Už si sa rozhodol, kým chceš byť?“ Prerušil som ho.

„Ešte stále premýšľam, no v jednom mám jasno.“ Usmial sa od ucha k uchu. „Neopustím ťa skôr, ako porazíme Mirnilčanov. Predsa len pri tvojom umení priťahovať problémy tu musí byť niekto, kto ti bude strážiť chrbát.“

„To som veľmi rád.“ Podal som mu ruku. Myseľ bola jediné miesto, kde som mohol cítiť jeho stisk.

Neochotne sme sa vrátili do légie. Pomaly sa stmievalo a rada sa začala schádzať. Netrvalo dlho a dorazil aj posledný člen. Hneď na začiatku som im ukázal, čo sa stalo v Amerike. Záznam som ale stopol pred tým, ako sa objavila Anika. Stačilo to na to, aby s v miestnosti strhla vášnivá debata.

„To je veľmi zlé. Američania majú zbraň proti špecialistom.“ Kričal jeden z nich.

„Je to len plyn. To im nepomôže!“ Joro-Gumo chladne odpovedala, akoby sa nič nedialo.

„Musíme na nich hneď zaútočiť.“ Skríkol Ironhand.

„To musíme! Nemôžme už ďalej tolerovať týchto zločincov!“ Pridal sa k nemu ďalší, zatiaľ čo Bi a Citrix len nechápavo pozerali na hašterivých ľudí.

„To nemôžeme!“ Prerušil som ich.

„Prečo? Mali by sme to využiť, kým máme navrch!“ Oponoval jeden z civilistov. „Prečo nevyužiť našu silu?“ Ostatní s ním začali súhlasiť.

„Ako povedal jeden môj priateľ. Aj ten najslabší súper či dokonca korisť, môže mať dobrý deň. Pri obrane svojho života ti takto môže spôsobiť zranenie, z ktorého sa už nepozviechaš.“ Vymenili si nechápavé pohľady, zatiaľ čo Many sa v duchu smial.

„Rozumiem.“ Prikývla Joro-Gumo. „Pokiaľ na nich zaútočíme, spravíme veľkú chybu. Bežní občania to môžu vnímať ako vpád do cudzej krajiny. Spočiatku by nás možno brali ako osloboditeľov, no čím dlhšie by sa vojna tiahla, tým viac nepokojov by vznikalo.“ V miestnosti nastalo ticho. „Pochopte, že väčšina z nich chce len žiť v pokoji a práve teraz majú svoj relatívny pokoj.“

„Majú pravdu.“ Prehovoril urastený chlap s miernym strniskom. Bol majiteľom najväčších zbrojárskych firiem a patril k najbohatším ľuďom planéty. „Musíme vymyslieť niečo, čím by sme si získali ľudí na našu stranu. Ak to urobíme správne, sami proti nim povstanú, a potom by sme im mohli pomôcť, ale len ak budú chcieť.“

„Tak čo teda navrhujete?“ Ozval sa ďalší z boháčov. Bol nižší a trochu zavalitý, no aj tak svojím spôsobom majestátny. Mal pod palcom niekoľko veľkých obchodných reťazcov po celej krajine. Aj keď oficiálne týmto reťazcom šéfoval niekto iný. Využíval to, aby obišiel protimonopolné zákony.

„Musíme začať s propagandou. Šíriť informácie na opačnú stranu krajiny. To by mal byť asi prvý krok.“ Joro-Gumo sa chytila slova. S Wendy a Niou sme na ňu zízali ako teľatá na nové dvere. Netušil som, že je takáto zbehlá v takýchto veciach. „Časom sa tam vytvoria strediská odboja, ktoré nás budú chcieť kontaktovať. Potrebovali by sme tam však našich ľudí.“

„Máme niekoľko vojenských škôl, kde sa cvičia aj špehovia. Boli školení hlavne na boj proti Mirnilčanom, ale toto by mohli brať ako súčasť výcviku.“ Pridala sa Nia.

„Mám pár známych, ktorí pracovali pre tajné služby. Môžem ich kontaktovať, a uvidíme, či nám pomôžu.“ Pridal sa obchodník so zbraňami.

„To znie ako plán.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril, ako len mohol.

„Musíš to robiť?“ Odrazu prehovoril Citrix. „Naháňa mi to hrôzu.“

„Prepáč.“ Úškrn sa zmenil na smutný. Smutný, no so špicatými zubami, z ktorých jemne kvapkala krv.

„Ešte lepšie!“ Naštvane odfrkol.

„Nerozčuľuj sa. Mňa nazval plyšovou!“ Pridala sa Bi. „Je to proste provokatér!“

„Môžeme sa vrátiť k téme?“ Prerušila nás Wendy. „Mám ešte jednu otázku!“ Zlovestne sa pozrela na civilistov. „Ako sem tí mafiáni prepravili vojakov?“

„V lodiach.“ Dodal ďalší z nich. Na hlave mal už len pár ryšavých vlasov a živil sa práve výrobou lodí a iných ťažkých mechanizmov. „Previezli sme ich sem, a keď bolo po všetkom, tak sa vrátili naspäť. Vtedy som však nevedel, čoho sú schopní!“ Bránil sa.

„Viem.“ Odvetila chladným tónom. Každý v miestnosti cítil, ako jej pohľad preniká až do duše toho chlapíka.

„Takže, ak to je všetko, môžeme sa rozísť.“ Pridal som sa do debaty. Väčšina z prítomných prikývla, len výrobca lodí zostal ticho. „Tak teda, dajme sa do práce. Tento problém sa nevyrieši za deň, no spoločným úsilím by sa to mohlo podariť.“ Povzbudil som ich, aj keď som vedel, že už máme málo času. Ďalšia planéta na Ayrinom zozname už bola takmer na dosah.

Jeden po druhom opúšťali miestnosť. Chikere a Valkýra sem docestovali portálom, a tak som ich odprevadil k platforme. Chikere bol zvedavý, ako to funguje. Milo ho prekvapila rýchlosť cestovania a zrejme sa mu to aj zapáčilo. Otvoril som im teda portál späť do Afriky. Cestou späť som stretol Tjašu. Často sa sama prechádzala len tak po légii. Nemal som veľa príležitosti, kedy som sa s ňou mohol porozprávať. Vyzerala však už oveľa lepšie. No už to nebola tá Tjaša, ktorú som poznal. Jej postoj k vojne a politike sa úplne zmenil. Zvolila si cestu pokojného života, a tak, aj keď naďalej učila, zameriavala sa skôr na teóriu a nenásilnú stránku špecialistov. Učila žiakov vidieť veci z rôznych pohľadov, a aby sa nenechali zaslepiť vlastnou pýchou. Aj keď som sa s ňou len občas mohol porozprávať, vždy to bolo veľmi príjemne. Jej pokojný duch aj mne dodával pokoj hlavne v takýchto rušných časoch.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 56624
Mesiac: 3711
Deň: 107