Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 35

uvod-legia.png

article preview

Prebudil som sa na takmer prázdnom štadióne. Diváci už boli preč a začalo sa jeho upratovanie. V lóži, odkiaľ som ovládal ilúzie, však bola Valkýra.

„V takom hluku si zaspal? Nemyslela som si, že mocného Prízraka dokáže skoliť pár ilúzií.“ Pousmiala sa.

„Ehm, ja som nespal.“ Vyskočil som na nohy. „Len som niečo riešil v podvedomí.“

„Štyri hodiny si bol mimo. To je štyristoosemdesiat hodín v podvedomí, čiže dvadsať dní.“ Prepočítavala.

„Bolo to veľmi súrne a zdĺhavé.“ Postavil som sa vedľa nej a spolu sme pozorovali, ako sa drobný človiečikovia snažili upratať obrovský štadión.

„Spal si.“ Usmiala sa. „Veď som ti zložila prilbu a nič to s tebou neurobilo.“

„Nezložila.“ Odfrkol som.

„Ale zložila.“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„Tak akej farby mám oči a vlasy?“ Ľavú dlaň som položil na zábradlie a obrátil som sa k Valkýre.

„Modré oči a čierne vlasy.“ Odvetila sebaisto.

„Aj tak viem, že si mi ju nezložila.“ Opätoval som jej úsmev.

„Ale zložila. Veď som ti presne povedala, aké máš oči a vlasy, no nie?“ Obrátila sa ku mne.

„Na to ti neodpoviem.“ Mierne som naklonil hlavu.

„Prečo?“ Skrížila ruky v bok. „Nebodaj nevieš uznať porážku?“ Provokovala.

„Ak by som povedal áno, vedela by si, akej farby mám oči a vlasy. Ak zas poviem nie, vedela by si, akej farby nie sú. Tak či tak by si bola bližšie k pravde, a takú radosť ti neurobím.“ Jemne sa začervenala. „A viem naisto, že si mi prilbu nezložila.“ Prešiel som si rukou skrz prilbu. „Je to len ilúzia.“ Valkýra na chvíľku stratila reč.

„A akú radosť by si mi urobil?“ Začervenala sa. Položila pravú ruku na zábradlie a napodobňujúc chôdzu dvoch prstov prišla až k mojej ruke. Pokračovala však ďalej po zápästí a predlaktí.

„Ehm, čo to robíš?“ Začala sa celá približovať. Natiahol som ruku a zastavil som ju. „Je mi ľúto, ale nie.“ Valkýra sa strhla a otočila sa mi chrbtom.

„Nie som pre teba dosť pekná?“ V hlase jej bol cítiť smútok.

„To rozhodne nie je ten problém.“ Položil som ruku na jej rameno a opatrne som ju otočil k sebe. „Si nádherná.“ Krátke červené vlasy jej viali vo vetre a zelené oči sa ligotali od sĺz. „Každý chlap by bol rád, keby ťa mal. Lenže...“

„Lenže čo? Vadí ti, že nie som taká silná ako ty?“ Začala plakať.

„Veď ty si silná. Ja sa neviem rozprávať so zvieratami ako ty. To predsa nik iný nedokáže.“ Zodvihla hlavu, akoby očakávala niečo viac. „Len, ja už mám dievča, s ktorým chcem byť.“ Vyhŕklo zo mňa.

„Je to Andromeda?“ Opýtala sa a ja som jemne prikývol. Nechcel som, aby ďalej plakala. „Ha!“ Odstrčila ma. „A že vraj z teba nič nevytiahnem!“ Utrela si slzy a v tvári už nemala ten roztomilý výraz. „Takže ty a Andromeda, zaujímavé.“ Jemne sa usmiala. „Myslela som si to, ale nebola som si istá.“ Povedala sebaisto a ja som zmetene pozeral na človeka predo mnou. Nevedel som pochopiť, čo sa stalo.

„Takže si to len hrala?“ Došlo mi po chvíli.

„Jasné, že áno. Niežeby si bol k zahodeniu, to by som ti krivdila, ale nie si môj typ. Všetko chceš ovládať a si príliš tvrdohlavý.“ Usmiala sa.

„Tak to klobúk dole. Toto som teda nečakal.“ Vrátil som sa k sledovaniu upratujúcich ľudí.

„Či chcem alebo nie, som Gabrielova dcéra. Manipulovať ľudí je jeden z darov, ktorý mám po ňom.“ Pridala sa ku mne. „Ale už by som sa mala vrátiť do Afriky, je už dosť neskoro.“

„Ach jasné!“ Teraz som si spomenul, že som jej mal otvoriť portál. „Prepáč.“

„Nevadí, aspoň som si mohla vyskúšať túto fintu priamo na tebe.“ Uškrnula sa. „No neboj, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Zavrela si ústach na kľúčik a odhodila ho preč. Hneď na to prešla portálom a mne zostal len zvláštny pocit v tele. Nevedel som, či mám byť naštvaný alebo rád, že ma dokázala dobehnúť. Povedal som si ale, že si dám na ženy pozor. Valkýra a Ely to už na mňa vyskúšali roztomilosťou a vyšlo im to. „Ach tie ženy!“

Vrátil som sa do légie, no takmer som ju nespoznal. Nia, Wendy a Gildarts boli na svojich študentov takí hrdí, že usporiadali obrovskú oslavu. Všade sa pilo, jedlo a tancovalo. Na dnes mi už jedno prekvapenie stačilo, a tak som sa v tichosti vytratil. Dával som si pozor, aby nikde po blízku nebola Anika a otvoril som portál do mojej skrýše. Strávil som tam celú noc, a aj keď som sa snažil pracovať, moja myseľ neustále utekala k Valkýre. Jej fialová aura ju predurčovala k ovládaniu mysle, ale aj manipulácii. Musel som si na ňu dávať väčší pozor. Mohla by odhaliť moje plány.

Ďalší deň v légii nik netrénoval. Nia im dala voľno, čo najviac rozčuľovalo Manyho. Nevedel sa dočkať, až im ukážeme, ako podporiť spolubojovníka. Mne sa však do toho veľmi nechcelo. Patrilo to totiž do kategórie nebezpečné až smrtiace. No, ak sa to človek naučil ovládať a stanovil si hranicu, za ktorú nešiel, bolo to bezpečné. Ľudia však radi prekračovali hranice, a tak zbytočne nasadzovali vlastný život pre nič. Many sa však dočkal. Hneď na ďalší deň som ich všetkých zvolal a spoločne sme sa prepojili virtenmi. Celkovo nás bolo dvestotridsaťpäť.

„Budem stručný a jasný. Váš výkon na štadióne bol prekvapivo dobrý.“ Postavil som sa pred dav. Gildarts, Wendy a Nia stáli vedľa mňa. „Preto vás chcem naučiť niečo, čo by vám v ďalších hrách malo významne pomôcť. To, čo vám ukážem, je však aj veľmi nebezpečné! Musíte preto dodržať isté pravidlá, inak môžete umrieť.“ Nik ani Wendy či Nia, netušili, o čom rozprávam. „Najskôr malá ukážka. Vy...“ Ukázal som na dvoch špecialistov. „Poďte ku mne.“ Počúvli a pristúpili bližšie. „Teraz chcem, aby ste zaútočili na ostatných najlepšie, ako viete.“ Špecialisti sa pozreli na Niu, a tá prikývla. Rozbehli sa teda proti svojim, no nedokázali zabiť ani jedného. „Toto sa stane, keď zaútočíte proti presile len tak.“ Mávol som na nich, nech sa vrátia späť ku mne. „Ako viem použiť mágiu, okrem obrany a útoku?“ Opýtal som sa davu, no nič sa nedialo. Nia sa začervenala, akoby sa hanbila za svojich žiakov.

„Ja, ja, ja.“ V dave poskakovala Anika, ktorú bola ledva vidieť.

„Tak ako?“ Ukázal som na ňu.

„Mágiu vieme využiť aj ako auru. Aura dokáže podporiť a povzbudiť spolubojovníkov, či naopak unaviť súperov.“ Vysypala poučku.

„Výborne.“ Usmial som sa. „Teraz si ukážeme, čo táto podpora dokáže, ak ju použijeme na spojencov.“ Sústredil som sa a nad oboma špecialistami sa objavili biele magické kruhy. „Nech sa páči.“ Ukázal som im, aby zaútočili. Ovplyvnení mágiou vetra, získali oveľa vyššiu rýchlosť, ako mali. Vbehli do davu a dokázali zabiť piatich špecialistov, než ich zastavili. „A to bola len mágia vetra, ktorú oni v živote takto nepoužili. Ak by s takouto rýchlosťou trénovali pár mesiacov, zvládli by vás poraziť možno aj všetkých.“ Pokračoval som pokojným tónom, kým sa tí dvaja vrátili späť ku mne. „Sú aj oveľa účinnejšie mágie pre podporu.“ Nad hlavami sa im objavilo niekoľko magických kruhov, každý inej farby. „Skúste to teraz.“ Okolo ich tiel sa vlnila mágia. Keď sa vrhli proti davu, zostala z nich sotva polovica, než sa im podarilo zastaviť ich. „Tak aké to bolo?“ Pozrel som sa na pokusných králikov.

„Úžasné.“ Povedal jeden z nich. „Cítil som sa neporaziteľný.“ Oči sa mu rozžiarili.

„Bolo to, akoby sme vládli všetkými živlami. Naše videnie sa zostrilo, a tá sila... neuveriteľné!“ Prehovoril druhý a dav horel nedočkavosťou.

„Ďakujem, môžete sa vrátiť späť.“ Obaja sa rozbehli k spolubojovníkom. „Sami ste videli, čo by ste mohli dokázať. No má to svoje riziká, ako som už spomenul. Jedinec používa mágiu na viac cieľov, a tak sa mu skôr minie. Pokiaľ by vám klesla hodnota hociktorej z mágie pod tretinu vášho maxima, tak umriete.“ Nia ťažko prehltla. Nebolo jej veľmi po vôli, aby jej študenti takto riskovali. „Preto si každý z vás nastaví v podvedomí upozornenia. Prvé z nich nastavte na polovicu, druhé na štyridsať percent a tretie na tridsaťpäť percent maxima.“

„Ale tridsať päťpercent je viac ako tretina.“ Ozvalo sa z davu.

„Tretina je absolútne minimum, kto sa naň dostane, nemusí to prežiť. Kto klesne pod tretinu, istotne umrie!“ Prísne som sa na nich zadíval. „Nie je to sranda. Pokiaľ sa dostanete pod tretinu, nik vám už nepomôže! Ani keby niekto vedel doplniť stavy vašej mágie, je takmer isté, že by ste umreli! Rozumiete, čo vravím!“ Všetci prikývli. „Tak sa dajte do práce a vytvorte upozornenia. Počas tréningu nechoďte pod polovicu vášho maxima, pretože aj to už nesie isté rizika.“

„Tak preto si chcel dozerať na ich prerozdelenie?“ Opýtala sa Wendy tak, aby ju každý počul.

„Rátal som s tým, že tento deň raz nastane.“ Odvetil som. „Každý tím je unikátny. Snažil som sa spojiť špecialistov s rôznymi aurami tak, aby sa mohli navzájom doplniť a naplno využiť potenciál.“ Povedal som z plných pľúc. „Verím, že časom nebudú pre vás Mirnilčania žiadnymi súpermi.“ Usmial som sa. „Okrem toho, môžete podporiť aj vašich vojakov. Morálka často pomáha v boji.“

„Prečo potom Mirnilčania takto neposilnili svojich vojakov?“ Opýtal sa jeden zo špecialistov.

„Nebuď hlupák!“ Vyštekla Anika. „Ich vojaci nemajú slobodnú vôľu. Nemusia ich povzbudiť, aby za nich bojovali.“

„To je jeden z dôvodov.“ Zodvihol som ruku, aby som ju trochu utíšil. „Ďalším dôvodom je, že podporenie veľkého počtu vojakov či celej armády by si vyžadovalo ohromnú silu. Nie som si istý, či niektorý z ich mágov by toho mohol byť schopný.“

„Ale vy máte tú vec v hrudi. Tá vám dodáva energiu. Dokázali by ste posilniť celú armádu?“ Anika pokračovala v otázkach.

„Možno áno a možno nie.“ Mykol som plecami. „No poďme sa vrhnúť na tréning.“ Ukončil som túto debatu. Odpojili sme sa, a každý tím šiel skúšať podporovanie samostatne. Prax mali ešte zakázanú, ale v podvedomí to mohli skúšať, ako len chceli.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 38809
Mesiac: 4709
Deň: 128