Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 36

uvod-legia.png

article preview

Dorazilo horúce leto. Teploty sa v Európe šplhali miestami až k štyridsiatke. Na severe Francúzska to nebolo až také hrozné, no aj tak väčšina študentov zostávala v pohodlí klimatizovaných budov. Mali zakázané trénovať podporu v realite, a tak nemuseli byť vonku. Každý týždeň Nia, Wendy, Gildarts a ja sme skontrolovali ich pokroky. Bolo jasné, že to nezvládnu v takej sile ani rozsahu ako ja, no aj tak robili pokroky. Ich podpora bola ťažko viditeľná voľným okom, ale ten zlomok, o ktorý sa dokázali zrýchliť či zosilnieť, mohol byť kľúčový. Hlavne, ak sa rozhodovalo medzi životom a smrťou. Každopádne ani starší a silnejší špecialisti nechceli zostať pozadu. Rýchlo sa toto využitie mágie rozkríklo, a takmer každý ho už trénoval. Vyskytli sa však ja prípady, keď špecialista omdlel, či bol na prahu smrti. Boli to hlavne takí, ktorí si nenastavili poistky a neboli v légii. Úmyselne sme to rozšírili aj medzi amerických špecialistov, a tak pár z nich skolabovalo. Väčšinou tí, ktorí slúžili mafii.

„Tak, ako nám to šlo?“ Pozoroval som tréning Wendy, Nii, Gildartsa a Igora na jednej z mojich planét. Wendy si časom vybudovala popredné postavenie v tomto tíme a stala sa tak ich oficiálnym vodcom. Bolo dobré, že mali jasne stanovené vedenie. Zlepšili sa v prežití, ale aj v úspešnosti. Wendy však nemyslela veľmi dopredu. Jej plány sa vzťahovali len na danú misiu a často zabúdala vidieť úlohu v širšom kontexte.

„Je to lepšie.“ Pochválil som ich. „Len nechápem, prečo nik z vás nepoužíval mágiu na podporu už skôr.“

„Prečo asi? Nikomu to nenapadlo.“ Zasmial sa Gildarts.

„Veď niektorí z vás videli, ako som ju použil aj počas vojny.“ Pozrel som sa k Nii a Wendy.

„Samozrejme, teraz už viem, že to bola táto mágie. Vtedy som si myslela, že sa len predvádzaš.“ Odvetila Wendy.

„Nedáme si odvetu?“ Igor zodvihol svoju sekeru.

„Neblázni!“ Prerušila ho Wendy. „Naňho nemáme.“ Usmiala sa, aj keď to nevyzeralo veľmi úprimne.

„Ale no tak šéfka. Veď minule sme ho takmer porazili.“ Naliehal.

„To je len preto, že nepoužil ani zďaleka všetko, čo mohol.“ Odfrkla a ukázala mu, nech zloží zbraň.

„O čom to hovoríš? Veď sa aj zadýchal.“ Igor bol odhodlaný a Gildarts vyzeral, že by si to tiež rád znova skúsil.

„Vy nevidíte to, čo ja.“ Usmiala sa. „Ak by použil všetko, pochybujem, že by sme sa vôbec stihli pohnúť.“

„Karmín má pravdu.“ Uškrnul som sa. „Až budem mať pocit, že sa mi môžete rovnať, tak si to pokojne zopakujeme. No zatiaľ naozaj nemáte veľké šance. Jedine tak v spánku.“

„Tak už poďme.“ Zavelila Wendy. „Na dnes to myslím stačilo.“ Odpojili sme sa z podvedomia, a každý sa vybral svojím smerom. Každý okrem Wendy. „Stále neviem pochopiť, prečo si ukázal túto mágiu aj Anike. Vieš, aká je horkokrvná. Akonáhle dosiahne tridsiatu úroveň, tak to začne skúšať a ešte sa zabije.“

„Anika bude v poriadku.“ Usmial som sa. „Predtým, ako sme sa všetci prepojili, musela mi sľúbiť, že to nezačne trénovať, kým jej nedám povolenie. Verím, že svoj sľub dodrží.“

„Ako si môžeš byť taký istý?“ Wendy sa posadila na jeden zo stolov, akoby bola učiteľka, ktorá chcela mať pod dozorom celú triedu, aj keď som bol v triede len ja.

„Viem, čo ju motivuje. Viem tiež, že je zodpovedná, len je mladá. Tým, že videla, čo všetko môže dokázať, dostala tu správnu dávku motivácie.“ Stál som si za svojím rozhodnutím, aj keď som si sám nebol úplne istý. Preto som nechal jeden z minibotov, aby ju sledoval. Každý nárast mágie by ma upozornil.

„Tak, či onak to už nezmeníme.“ Zhlboka sa nadýchla. „Ako pokračuješ s portálmi? Už je to niekoľko mesiacov, čo mi tvrdíš, že sme krôčik od nej.“

„Nič moc.“ Posadil som sa na stôl oproti nej. „Mám taký pocit, že portály majú isté obmedzenia, kam sa dá nimi dosiahnuť.“

„Tak prečo to neskúsiš inak?“

„Ako inak? Snáď nemám postaviť vesmírnu loď a doletieť tam.“ Pousmial som sa. Bolo by to absurdné. Planéta bola stovky svetelných rokov ďaleko.

„Samozrejme, že nie! Myslela som, aby si spravil niekoľko menších skokov až k planéte. Takto si to robil počas vojny nie? Ak si pamätám, používal si niekoľko skokov, než si sa dostal tam, kam si chcel.“

„Myslíš, že mi to nenapadlo?“ Pokrútil som hlavou.

„A napadlo?“ Odvetila chladným tónom a skrížila si ruky na hrudi.

„Tak dobre, nenapadlo.“ Jemne som sa pousmial na ospravedlnenie. „No aj tak, bol by som jediný, kto by sa tam dostal. Ako by sme tam prepravili armádu?“ Začal som premýšľať. „Musel by som hľadať planétu, ktorá by bola niekde na pol ceste a musel by byť na nej kyslík. To by mohlo trvať ďalšie roky.“

„Nemusel.“ Zamyslene odvetila. „Veď takú planétu už máme.“ Zobrazila hologram mliečnej dráhy. „Ova predsa leží bližšie k ostatným planétam ako Zem.“ Mala pravdu. Ova to k ním mala bližšie. Navyše najbližšia planéta bola tá, kde by mala byť Ayra.

„To znie veľmi dobre.“ Wendy sa začala usmievať od ucha k uchu. „Pripravím sa a vyrazím na cestu. Potrebujem ale niekoho, kto by Ovám vysvetlil, že chceme použiť ich planétu ako prestupný bod.“

„Choď za Joro-Gumo. Má striebornú auru a školu diplomatky. Mala by to zvládnuť lepšie ako niekto z nás.“ Prikývol som a vybral som sa preč. V tom však dobehol do miestnosti Sion. Patril k špecialistom, ktorí trénovali v légii. Dobehol zadýchaný a tvár mal celú od potu.

„Poďte, rýchlo! Kalisto umiera.“ Vyhŕklo z neho.

„Čo sa jej stalo?“ Wendy vyskočila na nohy.

„Skúšala mágiu v praxi. Chceli sme ju zataviť, no nedala sa. Bola znechutená z toho, že jej to nejde, a tak šla za hranicu poistiek.“ Ledva lapal po dychu, no doriekol to. Obaja sme sa rozbehli do ich ubytovne. Kalisto ležala na zemi a nehýbala sa. Spustil som skener tak, aby ho videla aj Wendy.

„Krv nula mínus, mágia takmer žiadna.“ Prezerala si sken a nahlas hovorila jeho výsledky. „To je zlé.“

„Je takmer mŕtva.“ Sklonil som sa k bezvládnemu telu.

„Musíš do nej vložiť mágiu, ale veľmi presne.“ Chytila ju za ruku.

„Aké typy?“

„Vydrž.“ Wendy sa sústredila. Po chvíľke sa zobrazili jej hodnoty ako hologram. V stĺpcoch boli druhy mágie, ktoré boli kriticky nízke.

„Idem na to.“ Brnenie sa mi rozžiarilo farbami. Dotkol som sa jej ruky a brnenie jej preniklo do tela. Sledoval som hodnoty, ktoré mi ukazovala Wendy a veľmi opatrne som presúval mágiu do jej tela. Musel som sa premáhať, aby som sa udržal pokojný. Naposledy, keď sa niekto prepojil s mojím brnením, nedopadlo to dobre. Peking vtedy zmizol z mapy sveta.

„Len pokračuj.“ Wendy s napätím sledovala, ako sa hodnoty mágie ustaľujú. „Pokračuj, kým ti nepoviem dosť.“ Mágia v jej tele už nebola pod tretinou, no ona aj tak nereagovala. „Dosť!“ Skríkla na päťdesiatich ôsmich percentách.

„Ako je na tom?“ Odpojil som sa a sledoval, ako sa ju Wendy snažila prebrať.

„Dýchanie začína byť stabilné aj tep sa zlepšil. Mozgová funkcia je ale akási iná.“ Prezrela si jej sken.

„Sme tu.“ Do miestnosti vbehlo pár záchranárov. V légii sme pred pár mesiacmi zriadili aj malú nemocnicu. Doteraz však riešili len odreniny a občasnú zlomenú kosť. „Čo sa stalo?“ Pribehli ku Kalisto.

„Porušila pravidlá, a takmer umrela.“ Skonštatoval som.

„Ešte nie je z najhoršieho von. Jej mágia sa stabilizovala, no jej životné funkcie sú zvláštne.“ Wendy vstala. „Prevezte ju do nemocnice a poriadne sledujte. Ak by sa čokoľvek stalo, ihneď nás zavolajte.“ Záchranár prikývol a začali ju chystať na prevoz. Preložili ju na nosítka a vyniesli z budovy, kde ju naložili na upravenú štvorkolku. Vrátili sme sa do hlavnej budovy, no na Wendy bolo vidieť, že ju to zasiahlo. Celú cestu neprehovorila ani slovo. Začala, až keď sme boli sami v zasadačke. „To bolo tesné.“

„Možno sme prišli neskoro.“ Posadil som sa, zatiaľ čo Wendy to doslova hodilo na sedačku.

„Možno.“ Zopakovala zamyslene. „Čo ak ich takto skončí viac?“

„Varovania dostali. Ak by sa držala pravidiel, nebola by na hranici smrti.“

„Ako môžeš byť takýto chladný? To ťa vôbec netrápi, čo s ňou bude?“ Vyštekla.

„Popravde, nie.“ Odfrkol som. „Nemôžeš každého ochrániť, a keď si spôsobí zranenie či smrť tým, že neberie varovania vážne, prečo by som sa mal trápiť?“ Wendy sa na mňa neveriacky zadívala.

„Veď je to len dievča, ktoré sa snažilo pomôcť!“ Zvrieskla.

„Preto sme obaja urobili všetko, čo sme mohli, aby sme ju zachránili!“ Otočil som sa k nej chrbtom a skrz veľké okná som pozoroval život v légii. Fámy o jej stave sa už začali šíriť. Videl som, ako pár jedincov beží od skupinky k skupine a hovorí im o tom.

„Takže podľa teba, ak niekto urobí chybu, tak by mal umrieť?“ Naštvane priskočila ku mne. Schmatla stoličku a otočila ju tak, aby sa mi dívala do očí.

„To som nikdy nepovedal! Vravím len, že každý musí niesť zodpovednosť za to, čo robí.“ Vstal som a Wendy mierne uskočila. „Nepleť si chladnokrvnosť s nezáujmom. Ak by ma nezaujímal život a osud študentov či celej Zeme, tak by som tu už dávno nebol.“

„No mohol si prejaviť aspoň trochu emócií! Mnoho z nich by si teraz mohlo pomyslieť, že ich necháš umrieť, ak urobia nejakú chybu.“ Teraz som až pochopil, o čo jej vlastne šlo. Zdravotníkom som povedal, že porušila pravidlá, a preto takmer umrela. To si mohli vyložiť rôzne.

„Každý deň, každú hodinu, každú minútu ich pozorujeme a opravujeme ich, ak robia chyby. To sa nezmenilo a nezmení. Nielen ja, ty či Nia, ale my všetci by sme sa mali z celých síl snažiť, aby sme pomohli tým, ktorí urobili nejakú chybu. Tak, ako si ma ty zachránila, keď som urobil nejakú chybu, tak sme my teraz zachránili to dievča. Teda dúfam.“ Wendy sa na mňa zadívala zvláštnym pohľadom. „Lepšie?“ Jemne som sa usmial.

„Mňa presviedčať nemusíš.“ Odfrkla. „No musíš presvedčiť aj ostatných, že sa na teba môžu spoľahnúť.“

„Samozrejme! Každý deň budem niekoho zachraňovať, lebo si povie, že ho Prízrak aj tak zachráni! To nehrozí!“ Odfrkol som a Wendy sa pri tejto predstave jemne usmiala. „Myslím, že bude stačiť, ak sa každý dozvie presne to, čo sa stalo. Možno ich to spomalí v pokroku, ale zachráni ich to pred ďalšou podobnou chybou.“

„Počkaj.“ Prerušila ma, a akoby sa zamyslela. „Volá mi Nia. Vraj má nové správy.“ Wendy prepla hovor tak, aby sme ju videli a počuli obaja. „Tak, čo sa deje?“

„Mám najnovšie správy z Ameriky.“ Obraz Nii nahradila mapa Ameriky. „V desiatkach miest sa rozhoreli ozbrojené konflikty.“ Po celom kontinente sa rozsvietili červené bodky.

„To je skvelé.“ Povedal som pri pohľade na žiariacu mapu.

„To teda áno.“ Pokračovala Nia. „Zatiaľ nás nepožiadali o pomoc, no vyzerá to tak, že ju ani nebudú potrebovať. Špecialisti, ktorí sa ukrývali medzi bežnými ľuďmi, ich teraz vedú proti mafii.“

„No aj tak by sme im mali nejako pomôcť.“ Pridala sa Wendy.

„To nie je nutné.“ Zastavil som ju. „Takto rozvrátená krajina nás nemôže ohroziť. Ak by sme tam zasiahli bez ich pozvania, len by sme všetko ohrozili. Nechajme tomu voľný priebeh a uvidíme, čo sa bude diať.“

„Takže sme ich podnietili k rebélii, a teraz ich v tom necháme?“ Zarazila sa Wendy.

„Nenecháme.“ Prerušila nás Nia. „Požiadali o dodávky surovín. Na začiatok tam posielame zdravotnícky materiál a jedlo. Z toho, čo viem, majú dostatok zbraní.“

„Vidíš, pomáhame im.“ Pozrel som sa na Wendy, no nevyzerala spokojne. „Niekedy je najlepšou taktikou počkať, až sa to vyrieši samo.“ Tieto slová ju však len viac naštvali.

„Takže necháme umierať nevycvičených civilistov s vidlami a palicami, aby bojovali proti mafii v boji, ktorý sme vyprovokovali my?“ Zhrnula všetky fakty do jednej vety.

„Presne tak! Dostali impulz a môžu zmeniť svoj osud. To je všetko, čo pre nich môžeme zatiaľ urobiť.“

„No tak pokoj, vy dvaja.“ Nia už videla, ako sme obaja chceli bojovať za svoju pravdu. „Dohoda s povstalcami je zatiaľ jasná. Nechcú vojenskú pomoc, zatiaľ.“

„Spokojná?“ Precedil som medzi zuby.

„Áno!“ Odfrkla mi na oplátku. Obaja sme sa rozišli na opačné strany a vôbec sme si nevšimli, že Nia bola stále na príjme.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38796
Mesiac: 4712
Deň: 123