Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 37

uvod-legia.png

article preview

Ďalší deň ráno som sa šiel pozrieť na Kalisto. Jej životné funkcie boli v norme, ale upadla do kómy. Previezli ju teda do lepšej nemocnice. Pochyboval som však o tom, že by jej mohli pomôcť. Tento stav nevznikol prirodzene, a tak klasické metódy nezaberali. V légii o tom už každý vedel. Na jednej strane to bolo aj k niečomu dobré. Nik sa neodvážil ísť pod prvú poistku. Na druhej strane však stratili odvahu to skúšať viac, ako som si myslel. Dokonca ani v podvedomí si neboli istí, kam až môžu zájsť. Akonáhle sa im v hlave rozozvučalo upozornenie, ihneď prestali. Dúfal som, že opäť naberú odvahu. Potrebovali však čas, a to bolo niečo, čo sme už nemali.

Myšlienky na Kalisto, ale hlavne rozhovor s Wendy ma vyviedli z miery. Dokonca som aj zabudol na jej nápad s použitím Ovy, ako prestupného bodu k ďalšej planéte. Spomenul som si na to až o dva dni neskôr, úplnou náhodou. Doručoval som zásielku jedla a sadeníc na Ovu. Pri ceste naspäť som sa poriadne nesústredil a otvoril som portál na okraji slnečnej sústavy. Musel som tak vytvoriť ďalší až na Zem. Bol už večer, a tak som si povedal, že ráno sa do toho pustím. S východom slnka som odoslal správu Wendy, aby zvolala na večer poradu. Mal som namierené na novú planétu, a tak som chcel, aby poznatky o nej vedeli hneď všetci z našej rady. Okrem toho som poslal správu aj Joro-Gumo. Potreboval som, aby šla na Ovu a vyjednala povolenie na prechod našich armád. Rokovania mohli trvať týždne, možno aj mesiace, tak som chcel, aby začala čím skôr. Predtým som ešte zašiel za Ely.

„Si tu?“ Opatrne som našľapoval a snažil som sa vyhýbať neporiadku na zemi. Medzi rozhádzaným náradím boli aj obaly od sladkostí či šupky od banánov.

„Tu som.“ Vyskočila spoza hŕby kovových dielov. „Potrebuješ niečo?“ Zložila si zváračskú prilbu a horák položila na zem.

„Ehm, nechceš ho vypnúť?“ Mykol som hlavou k horáku, ktorý začal prepaľovať podlahu.

„Jasné.“ Natiahla sa po uzávery a utiahla ho. Plameň zmizol a zostala po ňom len čierna šmuha na betónovej podlahe. „Tak čo ťa privádza do môjho kráľovstva?“ Natiahla ruky.

„Hm, prišiel som ťa pozdraviť a oznámiť ti, že dnes by som sa mal dostať na ďalšiu planétu.“ Ely sa usmiala.

„Vážne? A ktorú?“ Preskočila hromadu kovu a pribehla ku mne. „Galbot? Rolton?“

„Tie sú ďaleko. Pôjdem na tú novú, kde by mohla byť Ayra.“ Úsmev vystriedalo zmätenie.

„Prečo?“ Zarazila sa. „Veď to nedáva logiku. Načo by si šiel na planétu, kde môže a zrejme ešte bude hlavná armáda Mirnilčanov.“

„Ide len o prieskum. Nehodlám tam zaútočiť ani nijako sa prezradiť.“ Ely evidentne odľahlo.

„To by som ti radila.“ Pohrozila prstom. „Ayra by ťa asi zabila, keby si tam zaútočil.“ Zamyslela sa. „Teda asi nezabila, no poriadne by si ju naštval.“

„Nič sa neboj. Ide len o prieskum, a ak sa ukáže, že sa dá z Ovy dostať na ich planétu, tak pôjdem aj ďalej.“ Usmial som sa, aby som ju upokojil. „Prišiel som za tebou preto, či nie je nejaká možnosť spojiť sa s Ayrou.“

„To nie,“ pokývala hlavou. „Je veľmi ďaleko a aj keby sa signál nejakým zázrakom dostal tak ďaleko, bolo by to nebezpečné. Ayra môže byť kdekoľvek na tej planéte, a tak, aby si mal istotu, že ho zachytí, musel by si ho poslať do priestoru. Tak by ho mohol zachytiť doslova ktokoľvek.“

„Myslel som si to, ale vždy sa radšej poradím s odborníčkou.“ Milo som sa usmial a Ely začali zelenieť líca. „Ale teraz vážne, prečo zelenieš?“ Nevydržal som to. Bola to záhada, ktorú som mal pred očami, no aj tak som ju nemohol rozlúštiť.

„To nič, nič, nič...“ Opakovala, a pritom sa udierala dlaňami do líc.

„Prestaň!“ Chytil som jej ruky. „Prečo to robíš?“ V tom momente celá zozelenela. Zo strachu, že som jej ublížil, som uvoľnil zovretie. „Nemáš alergiu na ľudí?“ Bolo to to jediné, čo mi napadlo.

„Áno, ľudia.“ Odvetila akoby s radosťou. Ešte nikdy som nevidel, že by sa niekto tešil z alergie. „Choď, bež.“ Zmätený z toho, čo sa stalo, som radšej odišiel.

Premýšľal som nad Ely a jej alergiou. Čím viac som však premýšľal, tým menší zmysel mi to dávalo. „Ako mohla mať alergiu, keď s ľuďmi pracuje?“ V hlave mi však svitla iná myšlienka. „Ty idiot.“ Zanadával som si. Chcel som sa jej opýtať ešte niečo, ale v tom zmätku mi to vypadlo. Pátral som po Gropských vojnách, a po tom, čo sú gropkovia zač. Roltonci, ktorí boli na zemi, mi však nevedeli pomôcť. Niečo im to vravelo, no bolo to z archaickej Roltonštiny. Nechcel som sa k Ely hneď vracať. Čo ak naozaj mala nejakú alergiu na ľudí. Radšej som šiel do Pekingu. Mal som dohodnutú schôdzku s Joro-Gumo.

Zaklopal som na jej dvere a ozvalo sa jemné „Ďalej.“ Otvoril som teda dvere. Joro-Gumo sedela za stolom a vyplňovala nejaké papiere.

„Neruším?“ Opýtal som sa zdvorilo.

„Jasné, že nie. Už som ťa čakala?“ Usmiala sa a ukázala na stoličku oproti jej stolu. Posadil som sa a ponúkla mi saké. Nikdy predtým som ho nepil, a tak som si povedal, že to skúsim. „Na zdravie.“

Pohárik prešiel ilúziou prilby a ja som si pochutil na japonskom saké. Čakal som, že to bude chutiť ako vodka či iný tvrdý alkohol, ale zmýlil som sa. Malo to celkom príjemnú chuť a nebolo to ani veľmi silné.

„Hm, zaujímavé.“ Premeriavala si ma.

„Čo také?“

„Tak trochu som dúfala, že si budeš musieť dať dole prilbu, no ty žiadnu nemáš.“

„Nie si prvý človek, ktorý sa o to pokúšal.“ Pousmial som sa. „Preto táto ilúzia.“ Mávol som si rukou cez prilbu, a tá ňou preletela na druhú stranu.

„To ti verím.“ Oprela sa, a popritom sa jemne kolísala sem a tam. „Takže, čo bolo také dôležité, že som mala zrušiť všetky stretnutia?“

„Karmín prišla na to, ako sa dostať na ďalšie planéty.“ Položil som pohárik od saké späť. Chutilo mi, a tak som dúfal, že ma ešte ponúkne.

„To sú dobré správy. Keď k tomu pridáme situáciu v Amerike, tak sa všetko vyvíja v celku dobre.“ Skonštatovala a odložila sadu zo saké do stola.

„No má to háčik.“

„Samozrejme. Nie som hlúpa a mám pocit, že ten háčik chceš nechať na mojich pleciach.“ Na jej tvári nezostala žiadna štipka emócií, no aj tak vyzerala ako nejaký kvet. Pokojný, ktorý čakal až sa nejaký nešťastník priblíži a vtedy udrie. Dokonca mala aj svoju vôňu, ktorá zapĺňala celú miestnosť.

„Ja sa na tie planéty dostanem doslova odvšadiaľ, ale naše armády nie. Potrebujem, aby si presvedčila Ovy. V krajnom prípade potrebujeme ich planétu ako prestupnú stanicu. Pokúsim sa ale nájsť inú planétu, z ktorej by sme mohli útočiť. No šanca nájsť planétu, na ktorej by bol kyslík a relatívne bezpečie, je dosť malá. Mohlo by to trvať aj roky.“ Neustále som pozoroval jej tvár, no zdalo sa mi, ako keby ani nežmurkala.

„Takže mám presvedčiť Ovy, aby pustili na svoju planétu armádu tesne po tom, ako ich planétu opustila iná armáda, ktorá ich navyše takmer vyvraždila?“ Joro-Gumo si ťažko povzdychla, vytiahla saké, naliala si pohárik a vhodila ho do seba. „Tak dobre.“ Odvetila, zatiaľ čo ja som slintal nad ďalším pohárikom, ktorý však neprišiel. „Vezmem si pár vecí a stretneme sa na obed pred mojím domom. Môže byť?“ Prikývol som.

Mal som niekoľko hodín, kým sa pripravila. Prechádzal som sa po Pekingu, a len tak som si čistil hlavu. Zastavil som sa aj v parku, kde som meditoval. Ľudia na mňa pozerali, občas chceli autogram, no aj tak som dokázal meditovať. Bolo mi príjemne. Nevedel som ani presne prečo. Chcel som stretnúť Ayru, no chcel som, aby videla, kam som sa dostal. Tak ako žiaci v légii vidia mňa, Niu, Wendy či niekoho ďalšieho z učiteľov, tak som ja videl Ayru. Naučila ma predsa takmer všetko.

„Som pripravená.“ Ozvalo sa mi skrz virten. Vyskočil som portálom nad jej domom a dopadol pred vchod. „Hm, nevieš prísť ako normálny človek?“ Udivene sa na mňa pozrela.

„Normálny človek, tak mi nik nehovoril ani keď som nemal virten.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril až za jej hranice.

„Radšej už poďme.“ Neveriacky pokývala hlavou, no na jej tvári sa objavil malý nenápadný úsmev. Otvoril som teda portál na Ovu a galantne som jej naznačil, že má prednosť. „To ani náhodou! Počula som o tých tvoroch z Ovy. Nebudem riskovať, že ma zožerú za živa. Choď prvý, a keď bude čistý vzduch, tak mi daj vedieť!“ Zatvárila sa ako cisárovná. Nebol som si istý, či bola naštvaná na mňa alebo na to, že jej ušiel úsmev. Tak či onak, prešiel som portálom na druhú stranu. Dal som jej znamenie a behom chvíľky už stála za mnou.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44491
Mesiac: 4676
Deň: 173