Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4

uvod-legia.png

article preview

            Roky plynuli ako voda. Občas sa síce stalo, že mi Many začal liezť na nervy, no vyventiloval som sa v niektorej z mnohých miestností. Za tie roky sa ich počet ustálil na tridsiatich ôsmych, vrátane Ayrinej. Niektoré z miestností boli absolútne bez života. Boli to len miesta, kde som si chcel od všetkých a hlavne od Manyho oddýchnuť. Asi najobľúbenejšia z týchto miestností bola čistinka. Obsahovala len malé jazierko s čírou vodou. Na dne jazierka boli farebné svetielka, ktoré mali reprezentovať mágiu. Bolo ich len pár a zazrieť ich bolo ťažké, no pripomínalo mi to sledovanie nočnej oblohy, ktorú občas pretla padajúca hviezda. Jazero obklopovala zelená lúka jemne posiata kvetmi. Pri jazere bol jediný strom. Mal veľkú korunu a mohutný kmeň. Väčšinou som si len tak sadol k jazeru a oprel som sa o kmeň stromu. Inokedy som sa zas ukryl v korune stromu a ľahol som si do svojej siete. Mal som na strome ešte jednu sieť, ktorá mala byť pre Wendy. Tá tam však chýbala.

            V ďalších prázdnych miestnostiach boli rôzne krajiny a planéty. V niektorých boli oblasti, ktoré sa nachádzali aj na zemi. Výstup na Mount Everest či prechod horúcou púšťou nemohli chýbať v mojej zbierke. Neskôr som si uvedomil, že sa nemusím obmedzovať len na Zem. Začal som vytvárať miestnosti s najdivokejšími planétami, aké mi napadli, no začal som sa strácať v ich počte. Tak som tieto miestnosti zrušil a vytvoril som úplne novú, v ktorej bol celý vesmír. Začalo to jednou planétkou, veľmi podobnou Zemi. Mala byť môj prístav bezpečia, kde som sa mohol najesť, oddýchnuť si a ďalej vymýšľať. Ostatné planéty boli väčšinou nebezpečné. Vymýšľal som rôzne hrozby od chorôb cez nebezpečné rastliny a živočíchov až k veciam, ako boli zombie či upíri. Čím viac som premýšľal a tvoril, tým viac vecí som chcel v realite zmeniť. Napádali mi nové návrhy brnenia a zbraní, oveľa prepracovanejšie a umeleckejšie, ako tie, čo som mal doteraz. Taktiež som uvažoval nad vylepšeniami, ktoré by sa dali do oblekov zakomponovať. Postupom času sa tak v mojej hlave vytvorili úplne nové typy zbroje. Boli to však len návrhy a musel som čakať do prebudenia, aby som ich mohol vytvoriť a otestovať. Každopádne, v miestnosti s celým vesmírom, som chcel čo najvernejší živý svet. Vesmírom som cestoval na lodiach, ktoré som si vymýšľal. Keď som použil mágiu, nebol takmer žiaden problém vytvoriť aj z kusu šrotu niečo, čo vyletelo do vesmíru. Postupne som vyčerpal všetky hrozby, ktoré mi napadli, a tak som spustil niečo ako náhodný generátor. Každá nová planéta obsahovala jednu alebo niekoľko nebezpečenstiev z ostatných planét. Taktiež sa tieto nebezpečenstvá mohli kombinovať a mutovať do neobyčajných tvarov. Na jednej z planét som narazil na neviditeľných zombie alebo na gargoylov, ktorí pľuvali žeravú látku, z ktorej vybehla príšera z filmu Votrelec. Použil som aj veci z Ayrinej miestnosti a pridal som tam Mirnilčanov a mocných mágov. Bol to zároveň bojový simulátor. Ayrin program bol skvelý, no dopredu som vedel, čo proti mne stálo. V tejto miestnosti bola každá planéta prekvapením a výzvou. Nikdy som nevedel, čo ma na planéte postretne. Nechal som aj menej ako jedno percentnú možnosť, že svet, ktorý navštívim, bude úplne priateľský s neznámou mimozemskou rasou. Taktiež som použil päť percentnú šancu, že daný svet bude pod útokom a ja som im mohol alebo nemusel pomôcť.

            Každá z týchto miestností mi pomáhala prežívať rôzne situácie a emócie. Vytvoril som aj živé miestnosti s postavami, ktoré mali dané povahové charaktery. Tieto miestnosti čerpali veľa z mojich skúseností. Takže som nemusel umelo nastavovať detaily ako to, že isté povahové charaktery sa veľmi neobľubujú. Spočiatku som z toho bol nadšený. Vyzerali ako ozajstní ľudia či iné rasy, ktoré som tam zakomponoval. Po mesiacoch pozorovaní však bolo zjavné, že nie sú živí. Vyzerali ako postavičky v hre. Mali isté rozhodnutia, ktoré vyzerali náhodne, no bol v tom jasný vzorec. Na rovnakú situáciu reagovali osoby s rovnakou povahou rovnako. Keďže som bol stále chlap, mal som aj iné myšlienky. Myslel som na svoje potreby, no keď som uvidel túto umelosť programu, chuť ma prešla. Bolo by to ako vyspať sa s robotom. Síce dotyky vyzerali ako skutočné, ale chýbala tomu duša.

            Hlavnou úlohou týchto miestností však bolo niečo iné. Odoberali veľké množstvo energie, a čím viac detailov obsahovali, tým viac energie potrebovali. To všetko však trvalo, len ak bola miestnosť otvorená. Akonáhle by som ju zavrel, tak by sa program pozastavil a už by neodoberal energiu. Takto som mal vo vlastnej mysli otvorených tridsaťosem iných svetov. Roky na počítadle začali ubúdať veľmi rýchlo, a tak som už ďalšie miestnosti nechcel vytvárať. Zostávalo mi už len štyristo rokov, čo bolo v realite niečo málo cez tri roky. Miestnosti mi teda ubrali z času dvesto rokov. Musel som sa teda sústrediť na to, aby som preštudoval všetko, čo mi Ayra poslala.

            Lúskal som knihu za knihou. Naučil som sa veľké množstvo kombinácii kúziel, no stále som sa nedozvedel nič o mágii vesmíru. Akoby ju Ayra úmyselne vyhodila. Trošku mi to síce vadilo, no poznatky, ktoré som namiesto toho dostal, boli viac než prijateľné. Už som sa tešil, keď to ukážem Wendy, Nii a ostatným.

            „Čo to vidím? Gropko je znova na zemi!“ Videl som nad sebou posmešnú tvár Ayrinej simulácie. „Ako dlho ešte plánuješ ležať v tej špine?“ Pokračovala po tom, čo použila jedno z mne neznámych kúziel a zrazila ma k zemi.

            „Bla, bla, bla.“ Odvetil som znechutene. Snažil som sa čo najviac ignorovať jej poznámky, pretože som si ju chcel uchovať v pamäti takú, akú som ju poznal.

            „Bla, bla, bla, čo to má byť? Ďalšia z tvojich výhovoriek?“ Občas jej simulácia povedala niečo, čo vôbec nedávalo zmysel. Tak ako na všetko aj na toto som si zvykol. Bol to len program a nie na všetko vedel odpovedať správne.

            „Bla, bla, bla.“ Zopakoval som. Vždy, keď som simulácii zopakoval niečo, čo si nevedela poriadne začleniť, tak sa stalo to isté. Ayra zopakovala posledné kúzlo, akoby to brala ako provokáciu. Tentokrát som bol naň ako tak pripravený. Pri prvom použití som cítil prítomnosť mágie duší, tieňov, podzemnej vody a minerálov. Pomocou tieňov odlákala moju pozornosť, zatiaľ čo mágia duší ma odnikiaľ zrazila k zemi. Tam už čakala voda zmiešaná so sadrou, ktorá následne stuhla. Sadra nie je veľmi pevná, ale stačí na vyvedenie súpera z rovnováhy. Ayra sa nachystala ku kúzlu a spustila. Okolo sa začali mihať tiene a pocítil som pod nohami rozmočenú zem. Sústredil som sa a okolo chrbta sa mi vytvorila malá vrstva mágie vetra. V momente, keď do mňa udrela mágia duší, nedopadol som do rozmočenej sadrovej pasce, ale vietor ma udržal pár centimetrov nad.

            „Dobré, ale nie dosť!“ Ozval sa Ayrin hlas. Videl som ju, ako vyskočila nado mňa a dopadla mi na hruď. Nestihol som nič urobiť a jemná vrstvička vetru povolila. Jej váha ma zatlačila do sadry, a tá ma pripútala. „To ťa naučí nepodvádzať!“ Zahromžila. Nikdy predtým sa to nestalo, aj keď som to veľakrát nepoužil. Musela to byť akási poistka proti takémuto správaniu.

            „Už mi to je jasné.“ Zo sadry mi trčala len špička nosa, časť úst a oči. „Pusť ma už von.“ Naliehal som.

            „Čarovné slovíčko?“ Prísne sa na mňa zahľadela.

            „Prosím.“ Odvetil som. Mal som odskúšané, že tu ani v iných miestnostiach nemôžem umrieť, no aj tak to bolo nepríjemné. Vždy, keď som akože umrel, vrátilo ma to do akéhosi prvého bodu, odkiaľ som pokračoval.

            „To nie je to správne čarovné slovíčko.“ V očiach mala zlovestný pohľad a v rukách sa jej začali tvoriť vodné gule.

            „Ach.“ Povzdychol som si. Znova som sa ocitol v tejto situácii. „Milá a dobrotivá Ayra, budeš taká ochotná a odpustíš mi, že som sa snažil podvádzať? Už to viac neurobím.“ Vodné gule v jej rukách sa rozplynuli, no sadra zostávala pevná. „Pekne prosím, zľutuj sa nad gropkom.“ V tom sadra povolila a ja som sa mohol postaviť.

            „Vidíš, čo sa stane, keď sa snažíš podvádzať!“ Nasledovala niekoľko minútová prednáška, akoby karhala neposlušné dieťa. Mohol som sa len dívať, prikyvovať a mlčať. Párkrát som už skúsil niečo povedať, no nedopadlo to dobre. Raz ma zhodila z veľkého útesu, inokedy som skončil v sopke či v papuli niečoho, čo pripomínalo dinosaura. Bolo to o to horšie, že som nemohol použiť žiadnu mágiu a bol som bezmocný.

Napriek tomuto všetkému, to najhoršie z jej programu ma len čakalo. Dokončil som ďalšiu časť výcviku. Myslel som si, že tým program končil, no mýlil som sa. Scenáre, kde som bojoval sám proti stovkám vojakov či proti najsilnejším mágom, boli len predohra. Ten skutočne náročný program začal, keď som mal veliť vlastným vojakom. Na opačnej strane stála samozrejme Ayrina armáda, častokrát početnejšia a lepšie vyzbrojená. Počet vojakov, ale aj ich schopnosti neustále rástol. Nestačilo ovládnuť len stratégiu, predsa len bol to program určený na výučbu mágie. Musel som sa naučiť používať podpornú stránku mágie. Kúzla, ktoré som zosielal na seba, aby ma spravili rýchlejším, silnejším či neviditeľným, som teraz musel rozširovať na celú skupinu vojakov. Bolo to, ako keby som svojím odhodlaním napĺňal aj srdcia ostatných. Napriek nesmiernej náročnosti ma to veľmi bavilo. Bola to však aj mocná zbraň, a tak som sa rozhodol, že si to ponechám pre seba, ako dlho sa len bude dať.

            Zostávala posledná stovka rokov v kameni, keď som prešiel jej poslednú knihu. Na moje sklamanie som sa nedozvedel nič o mágii vesmíru či o Optikore. Napriek tomu som nebol sklamaný. Spočiatku som sa na Ayru hneval, že ma takto uväznila, a že som nevedel, čo sa deje mimo mňa. Teraz som však mal pocit, že by som dokázal zvládnuť poraziť Mirnilčanov aj sám, ak by som musel. Dúfal som však, že sú všetci v poriadku, a že sa s nimi onedlho stretnem. Tak alebo onak, pokračoval som v neúprosnom tréningu. Simulácie Ayri už mali čo robiť, aby sa mi dokázala vyrovnať. Aj samotná Ayra si so mnou už nerobila, čo si len zmyslela. To však nezmenilo jej tón. Aj keď prehrala, tak jej reakcie boli typu: „Gropko mal štastie.“ alebo „Pche, len toto dokážeš?“. Dokonca ani keď som ju zrazil k zemi jednoduchým kúzlom či trikom, tak neuznala moju prevahu. No stále som to bral tak, že to nie je v skutočnosti ona. Ten, kto sa však stával skutočným, bol Many.

            „Už sa to blíži, skoro sme späť vo svete.“ Ozval sa natešený Many.

            „No áno, už to nepotrvá dlho.“ Potešilo ma číslo na monitore.

            „Nemal by som sa im aj ja predstaviť?“ Naliehal. „Vieš, toľko sme toho prežili a aj ja som sa toho veľa naučil. Chcem ti pomáhať viac ako len manuál virtenu.“ Kedysi dve žiariace loptičky znázorňujúce oči už boli dávno minulosťou. Many sa vyvíjal, a čím ďalej, tým viac pripomínal skutočnú osobu. Dokonca si aj vytvoril čosi ako projekciu samého seba. Nemal konkrétnu tvár a detaily, ale bolo možné jasne rozpoznať ľudské telo a mimiku tváre. Možno aj preto som netúžil vytvárať vernejšie ilúzie v ostatných miestnostiach, pretože on bol až príliš živý.

            „Už som nad tým premýšľal a mám pre teba jeden návrh.“ Vstúpil som do miestnosti, kde som mal niečo ako dielňu. V nej som mal okrem veľkého množstva mečov, dýk, kopijí, brnení aj niečo špeciálne. Pripravoval som to priamo pre Manyho, pretože som tak trošku tušil, že chce spoznať aj vonkajší svet. Návrh som mal ukrytý v inej miestnosti, pretože to malo byť prekvapenie. Cez dvere som mu to ukázal. „Čo ty na to?“

            „Wow.“ Jeho oči sa rozžiarili a na tvári sa objavil obrovský úsmev. „To sa mi páči, to chcem byť.“

            „Som zvedavý, čo povieš na bojovú verziu.“ Začal som prehrabávať regály.

            „Ja budem bojovať po tvojom boku?“ Úsmev na tvári bol taký široký, že prenikal až za obrysy hlavy.

            „Nie som si istý, ako dlho by som ťa v tejto forme udržal, ale áno. Môžeš bojovať po mojom boku.“ Spoza chrbta som vytiahol nákres.

            „To je špica. Všetkým im nakopeme zadky.“ Začal pobehovať po miestnosti, a akoby boxoval do vzduchu.

            „S týmto ani nepotrebuješ veľa tréningu a porazíš takmer každého.“ Zadíval som sa na nákres.

            „Keď sa tam objavím takto, každý utečie skôr, ako dôjde k boju.“ Nadšene trénoval súboj so vzduchom.

            „Chceš vidieť ešte niečo?“ Šibalsky som sa usmial.

            „Samozrejme, prečo ma naťahuješ?“ Nedočkavo prešľapoval na prahu miestnosti.

            „Zvažoval som zmenu anjelského brnenia na toto.“ Ukázal som mu návrh. „Myslím, že k tvojej bojovej forme by sa to hodilo.“ Nastalo krátke ticho.

            „Aj keby bola po prebudení planéta obsadená Mirnilčanmi, s tvojím novým brnením a mojou formou by všetci hneď zutekali.“ Uškrnul sa. „A aj keby nie, tak by sme istotne vyhrali prvé miesto za najštýlovejšiu dvojku všetkých čias.“ Na jeho skromne vyzerajúcej tvári sa dali skvelo rozpoznávať emócie. Bol nadšený a horel nedočkavosťou.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3918
Deň: 101