Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 41

uvod-legia.png

article preview

Začal som na súradniciach, ktoré mi dala Ayra. Planéta sa nachádzala medzi Ovou a Yphetom, no zároveň bola neďaleko od Zeme. Mal som taký dojem, že slúžila aj pri útoku na Yphet. Krúžil som na orbite a prezeral som si povrch. „Tak ako to vyzerá?“ Opýtal som sa, no odpoveď neprichádzala. „Many, nespi!“ Udrel som sa do hlavy, aby sa prebral. Trvalo dobrú minútu, než som si uvedomil, že už so mnou nie je. Ponoril som sa teda do podvedomia. V hlave to vyzeralo tak, ako vždy, no pribudli nové dvere. Dvere vedúce priamo do virtenu. Od teraz som už nemal prostredníka. Všetky schopnosti virtenu som mal ako na dlani. Videl som prepojenia skeneru s databázou informácií. Stačilo pomyslieť a úkon sa vykonal. Pomyslel som teda na skenovanie planéty podo mnou. Zobrazili sa mi stovky informácií. Teplota, atmosféra, gravitácia, zaznamenaný pohyb na planéte, zaznamenané stavby, predpoveď počasia a ďalšie. Bola toho hromada, a tak mi trvalo, než som sa zorientoval.

Po hodinách strávených v podvedomí som sa dozvedel informácie, ktoré mi Many poskytol behom sekúnd. Avšak v realite uplynula necelá minúta. Až teraz mi dochádzalo, koľko toho Many robil. Nedalo sa nič robiť. „Chce to len prax,“ pomyslel som si. Vedel som síce, koľko práce mi to dá, no aj tak som sa tešil na to, čo všetko objavím.

Prešiel som planétu niekoľkokrát. Veľkosťou bola rovnaká ako Yphet, no podmienkami sa značne líšila. Na planéte bol život a dýchateľná atmosféra. Boli tu veľké oceány, kontinenty a zamrznuté póly. Jedným slovom, bola dokonalá. Problémom bol rozsiahli mirnilský komplex. Mal priemer štyristo kilometrov. Veľké množstvo budov a miest na tréning zaberalo značnú časť menšieho z kontinentov. Zvyšok kontinentu im slúžil ako strelnica. Ich mágovia si tam trénovali ničivú silu schopností.

Okrem viac ako dvesto miliónovej armády, tréningových priestorov a rozľahlých polí, na ktorých si pestovali potravu, tu nebola žiadna iná rasa. Planéta bola mladá. Vegetácia na nej síce už bola, no jedine v oceáne boli väčšie zvieratá. „Mali šťastie.“ Pomyslel som si, keď som videl tento takmer raj. No musel som sa dať do práce. Armáda na planéte síce nevyzerala, že by sa pripravovala na boj, no bola to len otázka času. Začal som teda chystať plán.

„Hm, vojensky to nepôjde.“ Aj z orbity som dokázal rozpoznať sady mohutných hradieb chrániacich komplex. Mimo neho bolo len niekoľko tisícok vojakov, ktorí sa starali o polia alebo práve trénovali. „Možno by som mohol zničiť planétu menšími asteroidmi.“ Zobrazil som si slnečnú sústavu. Asteroidové pole bolo vzdialené niekoľko mesiacov cesty. Spočítať to by nebol až taký problém, no pochyboval som, že som mal niekoľko mesiacov. Zvažoval som aj portály, no otvoriť portál široký niekoľko kilometrov, nebolo len tak. „Ak otvorím nechránený portál do stredu planéty,“ oči sa mi rozžiarili. „Tak umriem.“ Nadšenie v momente vyprchalo. Virten dokázal spočítať koľko energie by som potreboval na udržanie takéhoto portálu. Nielen, že by to nestačilo, no nechránený portál spájajúci jadro a vesmír by bolo veľmi ťažké uzavrieť. Zrejme by sa zavrel až po mojej smrti a ani to by nezaručovalo, že by to stačilo. „A čo technika?“ Pomyslel som si pri pohľade na virten. Bol to kus vyspelej technológie. „Možno mi pomôže niečo z našej techniky.“ Premýšľal som nahlas. „Čo by bolo schopné zničiť celú planétu?“ Snažil som sa, ako som len mohol, no nič z toho, čo sme mali by na to nestačilo. V tom mi však svitlo. „Vodíková bomba! Nie, vodíkové bomby.“ Začal som počítať, koľko by som ich potreboval. „To je priveľa.“ Číslo sa zastavilo niečo málo nad piatimi tisíckami. „Ale čo ak...“ Pokračoval som vo výpočtoch spoločne s virtenom. Aj keď bol Many preč, virten zvládal všetko, čo som potreboval. „To je ono.“ Pousmial som sa pri čísle osem. „Osem vodíkových bômb so silou aspoň sto megaton umiestnených rovnomerne vedľa seba uprostred planéty. Reakcia by mala rozpútať sopečnú činnosť a možno aj zničiť celú planétu.“ Prišlo mi ľúto, že som musel zničiť planétu, na ktorej bol život, no výbuch mohol zasiahnuť aj mnoho ich vojakov. Takúto príležitosť som si nemohol nechať ujsť. Zatiaľ to však bola len teória. Nevedel som, ako skonštruovať vodíkovú bombu. Knihy, ktoré som mal v databáze, ponúkali len stručný opis. Na to, aby som vyrobil funkčnú bombu, to nestačilo. Vedel som však o niekom, kto by mi mohol pomôcť. Ten niekto bol ale na Zemi. Neotáľal som a vybral som sa na cestu.

„Riaditeľ Vitalij..., takže Vitalij, takmer som sa trafil.“ Pousmial som sa pred dverami jeho kancelárie. Dodával nám zbrane, a tak som nemal problém dostať sa k nemu. Sekretárka zaklopala a otvorila dvere.

„Pán riaditeľ, je tu pán Prízrak.“ Riekla blondína v príliš krátkej sukni.

„Ďakujem Maya, môžeš ísť.“ Sekretárka sa otočila a prezrela si ma od hlavy po päty. Bola len o málo nižšia ako ja, no v brnení som si pripadal ako obor. Na rozlúčku ešte žmurkla jedným okom, a potom nás nechala osamote. „Tak čo ťa sem privádza? Nemal by si byť na Ove?“

„Útok šiel podľa plánu.“ Gestom mi ponúkol stoličku, a tak som si sadol.

„Takže sme vyhrali?“ Opýtal sa.

„O tom pochybujem.“ Mykol som plecami.

„Stále s tým nesúhlasíš?“ Pousmial sa.

„Na tom už nezáleží.“ Povzdychol som si.

„To máš pravdu.“ Povolil si kravatu na košeli. „Tak čo ťa sem privádza? Myslel som si, že ťa neuvidím, kým vojna neskončí. Podľa rečí o tebe si bojovník samotár, ktorý je za nepriateľskou líniu dlhé mesiace.“

„Za normálnych okolností by to tak bolo.“ Pohodlne som sa usadil do mäkkého kresla. „Lenže plány sa zmenili. Potrebujem plány k vodíkovej bombe alebo samotnú vodíkovú bombu.“ Vitalijova tvár akoby skamenela.

„Načo to, preboha, potrebuješ?“

„Viem, že to bude znieť ako klišé, no závisí od toho osud planéty.“ Vitalij sa naklonil ku mne.

„Vieš, že všetky atómové zbrane boli počas vojny zničené.“ Riekol vážnym tónom. „A aj keby som získal plány k ním, trvalo by mesiace, než by sme vyrobili funkčnú zbraň. A asi sa nemýlim, ak poviem, že toľko času nemáme.“

„Toľko času nemáme. Ak mi zoženieš plány, tak ju vyrobím behom hodín, možno dní.“

„Tak teda dobre. Nič ti nezaručujem, no popýtam sa. Zostalo mi ešte pár známych, ktorí sa niečím takým zaoberali.“ Znovu si utiahol kravatu na košeli.

„Niečím takým zaoberali?“ Vitalij vstal a obliekol si sako.

„Pokiaľ to je všetko, tak sa musíme rozlúčiť. Mám ešte nejaké neodkladné stretnutia.“ Vstal som a podali sme si ruky. „Dám ti vedieť, keď niečo zistím.“

Plány a výroba mohli zabrať pár týždňov. Vrátil som sa teda nad mirnilský prestupný bod a vypustil som niekoľko vlastných satelitov. Krúžili okolo planéty a monitorovali ich pohyb. Nechcel som, aby mi niečo ušlo. Potom som sa vrátil na Zem. Musel som vyriešiť ešte jednu vec, kým som sa vybral hľadať našu cestu na Yphet. Bola síce streda a nie pondelok, no zastavil som sa u svojich rodičov. V liste som im v krátkosti povedal, že niekoľko týždňov, až mesiacov budem na inej planéte. Nenechal som im žiaden vysvetlenie. List som ukončil slovami: „Ak sa vrátim, tak vám napíšem.“

Vybral som sa teda do vesmíru. Vytýčil som si priamku medzi Yphetom a Zemou a začal som s hľadaním. Nepotreboval som obývateľné planéty, a tak to šlo celkom ľahko. Najskôr som prešiel celú cestu, a takmer v každej sústave som našiel vhodnú kamenistú planétu. Označil som si päť z nich tak, aby boli v približne rovnakých vzdialenostiach od seba. Potom som začal s budovaním staníc. Mal som už skúsenosti zo stavby laborátoria pre Ely, a tak to šlo rýchlejšie. Okrem toho, bola to jednoduchá konštrukcia. Centrálna miestnosť mala dvesto metrov na dĺžku a osemdesiat na šírku. Výška bola päť metrov a zo stropu viselo niekoľko lámp, ktoré čakali na benzínový generátor. Do komplexu mali viesť dve cesty presne oproti sebe. Jedna z nich viedla smerom k Yphetu a druhá k Zemi.  Planéty ale nešli v jednej úsečke za sebou. Tvorili jemný polkruh. Chcel som, aby sme mali spojenie aj s Ovou. Na prostrednej planéte som pridal aj tretiu cestu, ktorá tam mala viesť. Jednotlivé miesta pre portály mali svoje vlastné miestnosti. Bolo to preto, lebo ak by sa Mirnilčania dostali na základňu, tak personál by mal šancu. Každá z portálových miestnosti sa dala uzavrieť a zároveň sa mohol otvoriť východ na povrch. Planéty boli nehostinné, a tak by každý v tej miestnosti do niekoľkých minút umrel. Nezabudol som ale ani na priestory na život. Za veľkou miestnosťou, v ktorej mali sústreďovať zásoby, boli kajuty pre posádku. Boli malé, no stačili. Nerátal som s tým, že by tu posádky trávili mesiace či roky.

Trvalo mi to dva dni. Skončil by som skôr, no musel som sa vrátiť na Ovu, aby som otvoril portály na Yphet. Presunuli tak na planétu všetky zásoby, ako aj zvyšok letectva. Každopádne, keď som dokončil výstavbu prestupných staníc, vrátil som sa na Zem. Skokan, Leiso a Adnil už čakali zbalení a pripravení na cestu. Nemal som dôvod im tajiť, čo chystám. Takto sa aspoň pripravili a spolu s nimi aj základný personál. O dodávky zo Zeme sa starala Joro-Gumo. Keďže bola na mojej strane, veril som jej. Vzal som teda celé tímy a priviedol ich na prvú stanicu. Všetko som im vysvetlil, vrátane toho, ako sa majú zbaviť nezvaných hostí. Potom som už len jednotlivé tímy rozniesol po staniciach a moja práca tu takmer skončila.

Mali sme len troch, ktorí vedeli otvárať portály. Nemohli sme riskovať, že niekoho z nich zabijú, či nebudú v schopnom stave. Potrebovali sme tak zaškoľovať aj ďalších. Jedinou možnosťou sa ukázali Ovy. Ich vodcovia vybrali dvadsaťtri Ov, ktoré ovládali portály najlepšie. Vzal som ich na prestupnú stanicu presne uprostred ostatných. Dvere, oddeľujúce portálove miestnosti od tej hlavnej, boli na prostrednej stanici oveľa silnejšie, ako na ostatných. Ovy tak mohli skúšať portály, pričom dvere by boli zatvorené. Ak by sa nedostali až ďalšiemu prestupnému bodu, tak by sa nič nestalo, pretože miestnosť bola uzavretá. Vzduch z nej by unikol do vesmíru a portál by sa zavrel. Bolo tu síce malé riziko, že by sa portál otvoril uprostred slnka, no dúfal som, že sa to nestane. Všetky moje obavy sa však rýchlo rozplynuli. Zostal som na stanici, aby som videl, ako ďaleko otvoria portály Ovy. Na moje veľké prekvapenie dokázali na prvý pokus napojiť sa na prestupný bod. Potešilo ma to, no zároveň som si vyčítal, koľko času som strávil prípravou bezpečnostných opatrení. Ak by som si najskôr overil, čo dokážu, mohol som sa dať do ďalších prác, ktoré som mal na zozname. „Nevadí.“ Pousmial som sa, keď som videl, ako jedna za druhou zvládajú portály bez problémov. Zvládli aj prepojenie späť na Ovu, a tak mohli cestovať aj bez mojej pomoci.

S pokojným srdcom a prvou vlnou zásob priamo zo Zeme, som dorazil na Yphet. Wendy bola na severnom ostrove a pripravovala postup. V tábore zostala väčšina vojakov, Nia a Ely. Zatiaľ čo Nia rozdával príkazy, Ely si našla nové hračky. Ypheťania boli malí, a tak používali robotov, ktorých ovládali priamo alebo na diaľku. Ely im ukazovala svoj robooblek, a pritom sa rozčuľovala. Neviem presne, o čom sa hádali, no zrejme to nebolo nič dôležité.

„Ehm, pane?“ Pribehol jeden z vojakov, ktorí doniesli zásoby.

„Čo sa deje?“ Usmial som sa aj keď som mal stále odpor k tejto hrude blata a špiny, ktorú nazývali Yphet.

„Mám tu pre vás balíček.“ Zložil si ruksak a vytiahol z neho hrubú obálku. „Pozdrav od pána Vitalija.“ Podal mi ju. „A praje vám veľa šťastia.“

„Ďakujem.“ Vzal som obálku. Vojak sa mierne uklonil a utekal preč. V rukách som držal presne to, čo som chcel. Bol to kľúč k výrobe vodíkovej bomby.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 44507
Mesiac: 4685
Deň: 184