Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 42

uvod-legia.png

article preview

Týždne som pozorne študoval plány k bombe. Bolo tam všetko, od základnej konštrukcie po výrobu paliva. Preto som si dal načas s prípravou. V podvedomí som si to mohol dovoliť. Jeden deň v realite bol stodvadsať dní v podvedomí. Takto som mal čas, všetko si naštudovať. Keď som si bol istý, že viem, ako ju skonštruovať, začal som hľadať správne miesto. Pôvodne som myslel, že ich pripravím na mieste, kde mala Ely laboratórium. Keď som si všetko premyslel, zistil som, že by to nebolo bezpečné. Našiel som teda inú planétu a vystaval nový komplex. Potreboval som miesto pre výrobu rádioaktívneho materiálu, ako aj bezpečný sklad pre bomby. Navyše som našiel planétu v dosahu všetkých mirnilských svetov, ktoré som poznal. Nechcel som ich použiť takto, no bolo dobré byť pripravený.

Výrobu som začal necelé dva dni od získania plánov. Potreboval som osem bômb, ale bol to len odhad. Vyrábal som jednu bombu za druhou. Za týždeň som mal pripravených dvadsaťosem bômb. Pokračoval by som ďalej, ale snímky z družice sa mi prestávali páčiť. Vojaci na planéte sa začali zhromažďovať a okrem nich aj veľké množstvo zásob. Bolo jasné, že sa niečo chystá. Vzal som teda desať hlavíc a previezol ich na orbitu planéty. Povedal som si, že dve navyše by to mohli poistiť. Otvoril som teda desať chránených portálov do stredu planéty. Nastavil som bomby na tridsať sekúnd a spustil som ich. Všetky naraz som poslal na druhú stranu len päť sekúnd pred odpalom. Sotva som stihol zavrieť portály, keď sa celá planéta otriasla. Výbuchy pod povrchom vytvorili obrovský tlak a kôra na povrchu popraskala. Po celej planéte začali vybuchovať sopky. Neboli to len tak nejaké sopky. Povrch sa rýchlo začal meniť na masu žeravej magmy. Niekoľko sopiek vybuchlo priamo v komplexe. Mohol som len hádať, koľko z vojakov to zabilo, no podľa tých malých skupiniek, ktoré v rýchlosti opúšťali planétu, to asi boli milióny.

Mágovia otvárali portály a vojaci nimi unikali. Netrvalo to ani pol hodinu a planéta zostala takmer opustená. Mnoho z ich vojakov zostalo uväznených na rôznych miestach, a tak boli odsúdení na smrť. „Portály.“ Preblesklo mi mysľou. Zletel som na planétu priamo do ich komplexu. Zostala z neho už len pätina, no našiel som stopy ich portálov. Znovu som ich otvoril a poslal skrz nich minibotov. Tie sami nafotili planétu, ale aj oblohu. Stihol som však obnoviť len tri portály. Planéta sa veľmi rýchlo stala nestabilnou a musel som odísť. Vrátil som sa na orbit. Bol som prekvapený, akú silu mali bomby. Planéta sa pomaly menila na žeravú guľu. Ponoril som sa do podvedomia a prezrel som si záznamy minibotov. „Toto bude Galbot.“ Zhodnotil som prvý záznam. Planéta vyzerala ako púšť a naokolo bolo veľa Galbotov. Okrem nich sa však ukázal na oblohe jeden z ich dvoch mesiacov. Planéta sedela na Citrixov popis a aj súradnice sedeli do Ayirinej mapy. Otvoril som teda obrázky z druhého portálu. „Takže Rolton.“ Pozeral som sa na zalesnenú planétu a roltonské deti, ktoré cvičili Mirnilčania. „Tak do tretice, všetko dobré.“ Povedal som si pri otváraní posledného súboru. „Žeby predsa?“ Srdce mi poskočilo, keď som zbadal neznámu planétu. „Nie sú tú žiadny obri, takže to nebude Nuxis.“ Prezeral som si dočervena sfarbenú planétu. Len občas sa kde tu objavil náznak zelenej. Boli to len machy a nejaké trávy. Pozrel som sa na oblohu, na ktorej sa črtal domodra sfarbený mesiac. „Tak sa na to pozriem.“ Otvoril som portál na miesta, ktoré som videl na fotkách. Pre každý prípad som poslal napred minibota. Ocitol sa na obežnej dráhe červenej planéty s modrým mesiacom. Prešiel som teda na druhú stranu.

Niekoľko hodín som pozoroval a vyhodnocoval planétu. Moje nádeje sa však nenaplnili. Nebol to domovský svet Mirnilčanov. „Len ďalší prestupný bod.“ Odfrkol som si sám pre seba. Dokonca ani nestál za to, žeby som ho zničil. Bola tu len malá základňa a planéta bola takmer pustá. Dokonca tu bolo utečencov z predchádzajúcej planéty o čosi viac, ako tých čo strážili základňu. Síce som videl, ako otvárali portály niekam inam, no nemohol som sa k ním priblížiť. Na povrchu bolo niekoľko mágov a Roltoncov. Odhalili by ma aj keby som bol zamaskovaný. Nechcel som Ayre narobiť ďalšie problémy. Už tak som mal pocit, že bola vo veľkom nebezpečenstve. Predsa len nafingovala zničenie Zeme, a teraz im to musela vysvetľovať. Nechal som teda na planéte niekoľko satelitov a vrátil som sa do skladu s bombami.

Chystal som sa na cestu. Chcel som postupne navštíviť Galbot, Rolton a Nuxis. Potreboval som ich zmapovať a zistiť, či by sa nedalo niečo spraviť. Ak by som rozpútal rebélie aspoň na jednom zo svetov, Mirnilčania by museli bojovať na dvoch frontoch. Upratal som teda svoj vlastný prestupný bod, uzamkol vodíkové bomby, a pre každý prípad som na nich umiestil detonátory. V prípade, že by do miestnosti vstúpil niekto iný ako ja, spustil by alarm a bomby by explodovali. Obával som sa totiž toho, že ak si cez tento bod budem privolávať svoju výstroj zo Zeme, tak ho môžu vypátrať. Naposledy som skontroloval bunker a šiel som na Yphet. Potreboval som nejaké zásoby a nebolo slušné, nerozlúčiť sa.

„Páni.“ Ely vyvalila oči, keď ma zbadala. „Kam sa chystáš?“ Pobehovala okolo a prezerala si kompletnú výzbroj s aktívnymi usmerňovačmi mágie. Doteraz mi chrbát chránil Many, no odkedy je preč, musia jeho úlohu plniť usmerňovače a miniboty. No aj tak mi najviac chýbali naše rozhovory.

„Idem sa trochu porozhliadnuť.“ Usmial som sa.

„Trochu porozhliadnuť? Veď vyzeráš ako jedno z tých vašich obrnených vecí.“ Ukázala na jeden zo zaparkovaných tankov.

„Nepreháňaj!“ Mávol som rukou. „Nemáš ešte pár minibotov? Mám pocit, že by sa mi hodili.“ Ely sa začala prehrabávať vo svojom ruksaku. Mohol som si ich vyrobiť aj sám, no chcel som mať zámienku, prečo by som ju navštívil. Predsa len, nechcel som vyzerať ako citlivka.

„Tu máš.“ Podala mi dve krabičky. „V každej ich máš sto.“ Usmiala sa od ucha k uchu.

„Si vážne šikovná.“ Vložil som si škatuľky do ruksaku. „Budeš mi chýbať.“ Usmial som sa a Ely opäť zozelenala. Sústredil som sa a vypustil som jemný elektrický šok.

„Čo to robíš?“ Skríkla.

„Ayra predsa povedala, že elektrošok je dobrý na tvoju alergiu na ľudí.“ Usmial som sa. „A vidím, že to naozaj funguje. Už nie si zelená.“

„Jasné!“ Naštvane si šuchala ruku, kde ju elektrina udrela. „Radšej už choď!“ Nafúkla líca, do ktorých sa znovu vracala jemná zelená farba. Chcel som ju znova poštekliť elektrinou, no tlačila ma preč.

Chcel som zájsť aj za Niou, no práve plánovali útok. Nechcel som sa tam veľmi ukazovať, a tak som sa rozlúčil len cez virten. Nebola veľmi nadšená z toho, že odchádzam, no vedela, že ma nemôže zastaviť. Šiel som ešte do tábora, kde boli zásoby jedla a vzal som si ich na niekoľko týždňov. Pri tom množstve, ktoré tam bolo, si to ani nevšimli.

„Takže, kam zájdem skôr?“ Premýšľal som. Prestupný bod Mirnilčanov bol medzi Roltonom a Nuxisom. Galbot bol však bližšie pri Yphete. Povedal som si, že začnem na Galbote. Z neho by som šiel na prestupný bod a skontroloval, či sa tam udialo niečo zaujímavé. Odtiaľ by som potom pokračoval na Rolton alebo Nuxis. „Jasné že pôjdem na Rolton.“ Povedal som si v duchu. Už dlho som sa tešil, až navštívim Ayrinu planétu. No musel som odolať nutkaniu. Galbot bol pod ich nadvládou len chvíľku. Galboti sa taktiež ako prví dokázali dostať spod vplyvu mirnilskej mágie. Bolo teda rozhodnuté. Nabral som smer Galbot. Urobil som niekoľko menších skokov, než som sa dostal na ich orbit. „Pekná planéta.“ Pomyslel som si pri pohľade na ňu. Aj keď veľká časť kontinentov bola suchá, stále vyzerala akosi zdravá. Galbot mal len dva veľké kontinenty, a tie sa tiahli pozdĺž rovníka. Citrix mi opisoval podmienky na nich. Striedali sa tu kruté a tuhé zimy s horúcimi a suchými letami. Nebolo to však ako na Zemi. Leto a zima tu trvali niekoľko rokov. Počas nich si Galboti museli vystačiť s tým, čo vypestovali počas úrodných rokov. Mali šťastie, že takmer presne vedeli, čo kedy príde. Suché leto, kedy sa krajina menila na púšť, trvalo tri a pol roka. Potom prišlo päť ročné obdobie, keď sa darilo zeleni a krajina opäť ožila. Následne však prišla tuhá dvojročná zima. Po nej však znova nastalo úrodné trojročné obdobie. Celý cyklus tak mal s malými odchýlkami štrnásť rokov, a potom sa znova opakoval. Citrix mi nevedel povedať, prečo sa to takto dialo. Keď som bol na orbite planéty, tak som si všimol, že ich polárne čiapky sú oveľa väčšie, ako boli na Zemi. Počas leta sa topili a pravdepodobne ochladzovali oceán a teplé prúdenie. Planéta sa točila veľmi pomaly a aj to asi prispelo k spomaleniu bežného cyklu. Každopádne to boli len dohady a kvôli tomu som tu nebol.

Prelietaval som po orbite, pričom som sledoval nielen povrch. Všimol som si dva mesiace. Jeden z nich vyzeral ako náš pozemský. Bol sivej farby, no odrážal slnečné svetlo oveľa jasnejšie. Druhý z nich bol menší a nerotoval okolo planéty. Držal si pozíciu medzi slnkom a Galbotom. Videl som, ako sa po planéte pohyboval jeho tieň. „Zatmenie slnka každý deň. To sa na Zemi len tak nevidí.“ Povedal som Manymu, no nepočul som žiadnu odpoveď. Už niekoľkokrát som sa takto rozprával sám zo sebou. Bolo ťažké si odrazu odvyknúť.

Pomaly som končil s predbežným prieskumom. Na planéte bolo mnoho väčších či menších miest. Prekvapilo ma, že v nich žili Galboti a po Mirnilčanoch nebolo ani stopy. Na menšom z kontinentov som však zbadal mirnilskú základňu. Bola oveľa menšia ako tá na prestupnom bode, no aj tak tam bola. Mestá Galbotov boli všade okolo nej a nič nenasvedčovalo tomu, že by proti sebe bojovali. Dosť ma to zarazilo. Nechápal som, čo sa na tej planéte dialo. Bola tu však ďalšia vec, ktorá ma zarazila. Citrix povedal, že pred vojnou bolo na planéte takmer osemsto miliónov Galbotov. Rátal som, že počas vojny to mohlo klesnúť na päťsto, až šesťsto miliónov. Na planéte však bolo len niečo okolo dvadsať až tridsať miliónov. Naháňalo mi to hrôzu. Galboti boli veľmi silní a odolní. Ak by boli moje výpočty správne a vojnu naozaj prežilo aspoň päťsto miliónov z nich, tak sme mali veľký problém. Niekde v galaxii bola ohromná sila, ktorú by sme asi ťažko zastavili. V hlave sa mi vyrojili rôzne otázky a ja som chcel zistiť viac. Z orbitu to však nebolo možné. Nezostávalo mi nič iné, než pristáť na planéte a hľadať odpovede.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44906
Mesiac: 4637
Deň: 98