Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 43

uvod-legia.png

article preview

Vznášal som sa na orbite Galbotu. Usmerňovače na chrbte ma udržiavali v stabilnej polohe, zatiaľ čo som uvažoval. Nevedel som, ako sa mám dostať na povrch. Portál by mohli odhaliť a ohnivá guľa na takmer jasnej oblohe nebola tiež veľmi dobrým riešením. Iné spôsoby som nemal, a tak som si vybral portál. Otvoril som ho na severnom póle. Dúfal som, že jeho stopu nik nezacíti, keď bude tak ďaleko od všetkého. Predsa len na Zemi, počas vojny, ma dokázali vystopovať, len ak bol v okolí niekoľkých kilometrov ich mág. Vtedy po mne šli Ovy behom chvíľky, no stačilo niekoľko skokov či vytvorenie klamlivých portálov a stratil som sa im. Teraz však nešlo o to, či sa im dokážem stratiť, ale o to, či ma odhalia.

Vznášal som sa maskovaný nad oceánom. Bol som už len pár kilometrov od pobrežia. Konečne som sa dotkol pevnej zeme. Na severe kontinentu bola ešte zeleň, no už aj tu bolo horúco a sucho. Vyzeralo to tak, že leto pomaly končilo, a to najhoršie mali Galboti za sebou. Pokračoval som maskovaný krajinou, kde sa nebolo veľmi kde ukryť. Jediný úkryt bola vysoká tráva, ktorej sa moje maskovanie prispôsobovalo. Snažil som sa vyhýbať Galbotom aj všetkému ostatnému. Občas som narazil na lesíky. Tvorili ich stromy podobné naším palmám, na ktorých rástlo akési ovocie. Malo červenú farbu a pripomínalo veľké kivi. Videl som skupinku Galbotov, ako si na nich pochutnávali. Vo vnútri však boli žlté. Červenú chlpatú kôrku olúpali a naložili na voz. O niečom sa rozprávali, no bol som priďaleko na to, aby som ich počul. Pokračoval som viac na juh. Pred sebou som mal mapu vytvorenú z orbity a južnejšie by malo byť jedno z ich miest.

Prešiel som ešte niekoľko desiatok kilometrov, než som sa dostal k cieľu. Cestou som videl pár fariem a rodinných usadlostí. Galboti si obrábali polia, akoby sa nič na ich planéte nedialo. Čím ďalej, tým viac som bol zmätený. K mestu som dorazil takmer na poludnie. K slovu sa však dostával Rištar. Bol to ich menší mesiac, ktorý každé poludnie zatienil slnko. Citrix ma pred ním varoval. Galboti boli a sú veľmi poverčiví. Podľa nich je Rištar bohyňa strachu. Prichádzala vždy, keď bolo slnko najvyššie, aby im dokázala svoju silu. Vtedy každý Galbot zaliezol do svojho domu a zo strachu pred jej hnevom nevychádzal. Opakom Rištar bola bohyňa Efery. Lepšie povedané, mesiac Efery. Druhý z mesiacov svietil takmer každú noc. Jeho svetlo bolo jasné, a tak Efery považovali za dobrú bohyňu a strážkyňu pútnikov. Svietila im na cestu, aby nezablúdili na svojich dlhých cestách alebo len ukazovala cestu strateným dušiam.

Čakal som teda pred mestom, kým ich temný mesiac neodíde. Mal som aspoň čas, trochu sa porozhliadnuť. Do mesta viedli dve cesty. Boli dláždene a práve na nich stálo niekoľko vozov. Galboti do nich naskákali hneď, ako Rištar začal prechádzať pred slnkom. Tesne predtým dokonca zakryli aj zvieratá, ktoré ťahali ich vozy. Vyzerali ako malé chudé verzie našich kráv. Mesto bolo ohraničené drevenou hradbou. Bola vysoká sotva tri metre, zrejme slúžila len ako dekorácia. Veže a hradby boli prázdne aj pred zatmením. Pár stráži stálo len pri bráne, no aj tie teraz zmizli. „Idioti.“ Pomyslel som si. Ak by ich niekto chcel napadnúť, tak práve teraz by bola vhodná doba. Mohol som sa nepozorovane dostať do mesta, no taktiež som na seba mohol upútať pozornosť. Nestál som o otázky typu: „Prečo si sa neukryl pred Rištar?“ Alebo „Zneuctil si našu bohyňu. Teraz ťa musíme obetovať, aby sme ju upokojili!“ Aj keď to druhé ani nebola otázka. Rozhodol som sa teda počkať.

Slnečné lúče začínali dopadať na mestečko, no nič sa nedialo. Galboti zostali ukrytí, až kým celý mesiac neustúpil. Trvalo to viac ako hodinu. Dosť času na to dobyť celé mesto. Planéta sa točila pomaly, a tak aj zatmenie bolo oveľa dlhšie ako na Zemi. V celku som ich aj chápal. Tie niekoľko minútové zatmenia na Zemi vyvolávali v starých kultúrach paniku. Tu mali hodinové zatmenie každý deň. Keď sa konečne úplne rozvidnelo, Galboti začali vyliezať von. Aj tak to šlo veľmi pozvoľne. Vždy vyšiel jeden, ktorý mal zistiť, ako to vyzerá, a potom ho nasledovali ostatní.

Vyliezol som spoza kopca a vytvoril okolo seba ilúziu Galbota. Mnoho z nich chodilo zahalených, pretože tu bolo poriadne teplo. Takto som si mohol nasadiť kapucňu a plášť, spod ktorého vytŕčal Galbotí zobák. V tomto čase mali na sebe šupiny. Tie lepšie znášali teplo ako perie, ktoré si nechávali narásť počas dlhých zím.

Vstúpil som na dláždenú cestičku a pokojným tempom som kráčal k mestu. Po okolí som vypustil niekoľko minibotov. Rozmiestil som ich v okruhu dvesto metrov. Vyzerali ako hmyz, ktorého tu bolo veľa. Ich muchy alebo ako to nazvať, boli väčšie a veľmi otravné. Vpredu mali malý bodák, ktorým sa snažili prepichnúť moje brnenie. Síce vyzerali ako muchy, no správali sa ako komáre. Každopádne moje miniboty splynuli s hmyzom. Sledovali však okolie, čo som potreboval. Každý lepší mág či Roltonec by ma mohol prezradiť. Potreboval som preto dopredu vedieť, kam kráčam.

Blížil som sa k bráne. Stáli pri nej dvaja na smrť unudení Galboti. Opierali sa o svoje kopije a nikomu nič nerobili. Predo mnou bolo niekoľko vozov s nákladom, ktoré okolo nich prešli ako nič. Sebavedomo som tak pokračoval ďalej do mesta. Jeden zo strážcov urobil pohyb vpred. No nešiel ku mne. Galbot zadriemal v stoji a jeho kopija ho neudržala a s rachotom zletel k zemi. Prebraný dopadom vyskočil na nohy a oprášil si brnenie. Druhý zo strážcov sa naňho neveriacky pozrel a čosi si zašomral.

Bol som v meste. Hlavná ulica bola dláždená plochými kameňmi a pokračovala na akési námestie. Pokračoval som teda v ceste, a popri tom som si prezeral ostatné uličky, ale aj Galbotov a ich správanie. Pripadal som si ako v stredovekom mestečku. Zatiaľ čo hlavná cesta bola príjemná a upravená, bočné uličky už tak nevyzerali. Namiesto plochých kameňov tam bola len hlina, ktorá sa počas dažďov musela meniť na hromadu bahna. Občas som zazrel, ako z okna čosi vyliali priamo do uličky medzi domami. Podľa zápachu, ktorý sa odtiaľ doniesol, bolo jasné, že to nebolo nič príjemné. Pokračoval som radšej ďalej. Uprostred mesta bolo kruhové námestie s niekoľkými tuctami stánkov. Predávali v nich všetko od ovocia, po oblečenie až k samotným zbraniam. Malé galbotie deti pobehovali všade naokolo a hrali sa na vojakov. Starší na nich kričali, keď sa im nešťastnou náhodou podarilo zhodiť niektorý z výrobkov na zem. Pri tomto pohľade som úplne stuhol. Na moment som sa ponoril do podvedomia. Znovu som si prešiel zábery z orbitu, poznámky od Citrixa ako ja súradnice od Ayry. Vôbec som nechápal, čo sa tu dialo. Musel som si overovať, či som na správnej planéte. Galboti nevyzerali, že by potrebovali pomoc. Ich deti, ale ja dospelí boli slobodní a nik ich neovládal. Ani miniboty nezahliadli žiadneho Mirnilčana. „Kde to vlastne som.“ Opakoval som si v hlave. „Možno nájdem odpovede v ich hlavnom meste.“ Stratil som sa z hlavnej ulice do jednej z bočných. Nechcel som stáť nehybne uprostred námestia. To by mohlo vzbudiť pozornosť. Keď som mal súkromie, tak som sa znovu ponoril do povedomia. Prezeral som si snímky a hľadal niečo ako hlavné mesto. Nebol som si istý, no zvolil som mesto, ktoré vyzeralo najväčšie. Bolo dobrých päťsto kilometrov ďaleko, no na ceste bolo niekoľko ďalších miest. „Dám tomu ešte šancu.“ Povedal som si a pobral sa na cestu.

Míňal som mesto za mestom a dedinku za dedinkou. Cestou som sa párkrát porozprával s miestnymi, no nič som nezistil. Teda, naučil som sa pár základov z ich etikety. Bolo pre nich urážkou, keď som odmietol ich pohostenie. Taktiež, keď skončil rozhovor, bolo dobrým zvykom jemne sa ukloniť pred tým, ako sa dotyční rozišli. Boli to síce cenné rady, no keď som sa pýtal na niečo ohľadom Mirnilčanov, tak sa len bez slova uklonili a odišli. Rozhodne sa tu niečo dialo, no nik o tom nechcel hovoriť. Všetci sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Žili svoje životy, starali sa o pôdu a obchodovali v mestách. Našiel som však aj pár pozostatkov. Keď som zišiel z ciest a vydal som sa prázdnymi oblasťami, narazil som na ruiny pevnosti a zničené kusy výzbroje. Citrix mi opisoval, ako pred vojnou jednotlivé klany medzi sebou často súperili. Taktiež, že neustále vojny ničili zem a úrodu. S príchodom Mirnilčanov sa to zrejme zmenilo. Galboti nevyzerali, že by chceli bojovať. Jediný pozostatok po ich krvilačnej povahe a zničenej zemi boli tieto ruiny pevnosti a roztrhané kovové trubice. Pred tým to boli zrejme delá, teraz však už nikomu nemohli ublížiť. Prekvapilo ma však, ako ťažko sa takéto dôkazy hľadali. Cestou som našiel ešte pár miest, ktoré mali v sebe čosi zvláštne. Čakal som ďalšie ruiny či zničené zbrane, no akoby ich niekto odstránil. Akoby celá planéta chcela zabudnúť na to, čo sa dialo. Veril som Citrixovi aj keď už samotné jeho rozprávanie ma nútilo zamyslieť sa. Rozprával mi o krutosti ich sveta, ako aj krvavých obetách ich bohom. Pritom ich rasa sa živila takmer výlučne ovocím. „Čo ich k tomu asi tak viedlo? Kde sa v nich zobrala tá krvilačnosť, a prečo sú odrazu takýto?“ Bol som zmetený čoraz viac. „Niekde musia byť odpovede, ale kde?“ Pýtal som sa sám seba. „No jasné! Galboti predsa majú svoje písmo. Mali by mať predsa aj knižnice alebo aspoň niečo tomu podobné.“ Potešil som sa. Hlavné mesto bolo už takmer na dohľad, a tak som pridal do kroku. Musel som však ešte raz zastaviť. Rištar sa znova hlásila o slovo. „Desať kilometrov pred mestom?“ Smeroval som svoju otázku k mesiacu na oblohe. Bol už len malý kúsok od slnka, a tak som sa musel ukryť. „Iný kraj, iný mrav.“ Rezignovane som zaliezol do jedného z palmových lesov. „Aspoň že Efery bola na mojej strane.“ Spomenul som si na jasný mesiac, ktorý mi často svietil na cestu. Dokonca v noci, za jej svetla, som stretol na ceste viac Galbotov, ako cez deň. Ľahol som si pod strom a sledoval som ako Riśtar putoval skrz slnko.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 56626
Mesiac: 3713
Deň: 107