Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 46

uvod-legia.png

article preview

„Ale, ale, ale koho to tu máme?“ Dvere za mnou sa zabuchli a ja som zostal sám v miestnosti s Tarial. Stála pri krbe, v ktorom praskal oheň. V ruke držala pohár s červenou tekutinou, z ktorého si upíjala. „Počula som o tebe chýry, no nemyslela som si, že ťa niekedy stretnem. Hlavne preto, že Zem mala byť zničená.“ Obrátila sa mojím smerom a posadila sa na pohovku. Preložila nohu cez nohu a rozparok na šatách mi umožnil uvidieť celú jej svetlo fialovú, až ružovú nohu. „Ale,“ odpila z pohára. „Nečakala som, že by ničiteľku svetov zaskočila vaša rasa. Ako by povedali Galboti: zázraky sa dejú.“ Jemne sa usmiala.

„Neviem, za koho ma máš, no ja som len obyčajný pútnik, pani.“ Jemne som sa uklonil, a popri tom som pozoroval apartmán. Na zemi boli kožušiny aspoň z tuctu rôznych zvierat. Po stranách boli vysoké okná, ktorými dnu prenikalo svetlo. Po stenách boli povešané obrazy krajiniek, no najviac ma zaujal krb a oheň v ňom. Vonku bolo aspoň štyridsať stupňov a ani to jej nestačilo.

„Nehraj sa na neviniatko.“ Mávla rukou, z ktorej vyšľahla vlna energia. Narazila do mojej ilúzie a na pár miestach ju na malú chvíľku narušila. „Musím uznať, že tvoja ilúzia je naozaj dobrá.“ Zodvihla pohár a následne si z neho odpila. „Chvíľu mi trvalo, než som ťa v tom dave našla. Ak by Galboti ovládali mágiu, tak by si zrejme splynul s davom. Lenže oni nič také nevedia a ani vedieť nebudú. Bolo od teba hlúpe, myslieť si, že ťa nenájdem. Prízrak!“ Zlovestne sa uškrnula.

„Hm, stretol som len pár Mirnilčanov, ktorí rozprávali. Väčšinou umreli do niekoľkých minút po tom a nemal som tak šancu poznať aspoň ich meno.“ Zrušil som ilúziu Galbota a úškrn na prilbe sa natiahol.

„Volám sa Tarial. Tarial Znovuzrodená. A tie meče snáď nebudú potrebné.“ Milo sa usmiala. „Chcela som sa len porozprávať.“ Položila dlaň na gauč a jemne naň poklopkala.

„Radšej zostanem stáť.“ Odvetil som.

„Ale no tak, ja predsa nehryziem.“ Párkrát rýchlo podvihla obočie.

„Tak toho sa vážne neobávam.“ Skrížil som ruky. „Nie žeby ma tento rozhovor nezaujal, no radšej by som prešiel k veci.“

„Ľudia! Čítala som hlásenia o vašom druhu. Stále sa len niekde ponáhľate a vôbec si neužívate potešenia, ktoré ponúka svet.“ Zo stolíka odrhla bobuľku modrého ovocia, ktoré pripomínalo hrozno. Zahryzla sa doňho a svetlo modrá tekutina sa jej rozliala po perách. Nežne si jazykom očistila pery. „Dáš si?“ Natiahla ruku s druhou polovicou ovocia mojím smerom. „Je vážne dobré, a ako vidíš, nie je otrávene.“ Znova sa usmiala.

„Vravíš potešenie?“ Zvodne sa na mňa zadívala. „Nie som si istý, či by sa ti moje potešenie páčilo.“ Vytiahol som jeden z mečov a začal som si ho točiť medzi prstami.

„Chlapi!“ Naštvane hodila zvyšok ovocia do kovovej nádoby vedľa stola. „Roltonec, Galbot, Mirnilčan či človek, všetci reagujete rovnako! Vyťahujete svoj meč alebo to, čo máte medzi nohami. Keby ste to aspoň vedeli používať!“ Z jednej zo skríň vyletela kopija priamo k Tarial. Rozbehla sa oproti mne a ja som cítil, ako okolo tuhne vzduch. Takýto útok som už mal natrénovaný. Pomocou vlastného vetra som zodvihol jej tuhnúci vzduchu a hodil jej ho naproti. Bolo to ako neviditeľné kladivo. Tarial musela uskočiť, aby sa mu vyhla a ona s rachotom vrazilo do jedného z presklených okien. Rozbehol som sa oproti nej. Z usmerňovačov vystrelil prúd mágie ľadu a zmrazil jej nohy. V rýchlosti vzala oheň z krbu a rozbila ľad. Črepiny sa rozleteli po izbe a pár z nich sa roztrieštilo o moje brnenie. Kúsky ľadu sa v momente zmenili na vodu a vrhli sa ku mne. Nestihol som zareagovať a ocitol som sa vo vodnej bubline. Zbroj sa mi rozžiarila farbami a voda sa rozplynula. Namiesto nej sa izba naplnila hmlou a štipľavým dymom. Tarial začala kašľať a ja som využil situáciu. Pribehol som k nej, aby som jej vyrazil kopiju z rúk. Zvrtla sa však ako mačka a udrela ma tupým koncom do chrbta. Poletel som kúsok a stratil som sa v hmle. Hmla začala tuhnúť a po chvíľke z nej bola mazľavá lepivá hmota. Vzal som trochu z nej a ušúľal ju do gule. V termálnom spektre som videl jasne jej siluetu, a tak som hodil mazľavú guľu do jej tváre. Toto vôbec nečakala. Mazľavá hmota jej vošla do očí a ona zjajkla. Zrejme ju to aj trochu zaštípalo. Mávla rukou a všetka hmota sa rozpustila. Snažila si pretrieť oči. Keď ich konečne otvorila, hmla bola preč a jej kopija bola v mojej ruke.

„Ako môžeš vidieť, nechválim sa tým, čo neviem používať a na mojom tele nenájdeš nič, čo by som nevedel používať.“ Odložil som svoj meč, hodil som jej kopiju späť do skrine a vzal som si jednu modrú bobuľku ovocia, ktoré ležalo na stole. „Môžeme už prejsť k veci?“ Simulácie boja s ňou boli oveľa zložitejšie ako to, čo predviedla. Akoby ani nechcela vyhrať alebo len čakala, čo urobím.

„To vidím.“ Doširoka sa usmiala a napravila si šaty. V boji sa jej trochu posunuli, a tak jej bolo vidieť takmer celé prsia. „Takže k veci.“ Posadila sa na gauč a opäť mi ponúkla miesto.

„Radšej postojím, ak by si ma chcela ešte niečím prekvapiť.“ Znova prekrížila nohy, tak že jej šaty takmer nič nezakrývali, a pri tom sa usmievala od ucha k uchu.

„Povedzme, že som o tebe veľa počula. Taktiež som počula o vašom útoku na Yphet a ďalších veciach. Jednoducho povedané, urobil si na mňa dojem.“ Vzala si nedopitý pohár s červenou tekutinou a pokračovala v usrkovaní. „Mýty o tom, že si iný, boli zrejme pravdivé. Nehovoriac o tých zvláštnych kruhoch, ktoré prichádzajú s tvojou mágiou.“ Magické kruhy som robil tak často, že sa už objavovali automaticky. Mohol som ich síce ovládať, no používal som ich na zmätenie nepriateľa alebo zamaskovanie kúzla. Nepriateľ videl modrý kruh a očakával mágiu vody. V tom ho však zasiahol blesk bez toho, aby sa zjavil žltý kruh. Musel som však predtým niekoľkokrát použiť rovnaký kruh a mágiu, aby návnada vyšla. „Povedzme čisto teoreticky, že by ste nás dokázali poraziť.“ Chvíľku blúdila pohľadom po miestnosti, než pokračovala. „Povedzme, že by ste ich porazili, nielen vlastnými silami.“ Nenápadne žmurkla. „Akú cenu by si bol ochotný zaplatiť?“

„Hm,“ zamyslel som sa. Mirnilčanka mi ponúkala pomoc proti Mirnilčanom? „Záležalo by to od toho, čo všetko by som za to dostal.“

„Všetko čo by si si prial.“ Ľahla si na pohovku. Rukou si podopierala hlavu a šaty z jej nôh skĺzli na zem. „Čo ty na to?“

„Znie to lákavo, až priveľmi. Čo by mala byť tá cena, ktorú by som musel zaplatiť?“

„Ty? Vôbec nič.“ Zlovestne sa usmiala.

„Hm, to si budem musieť premyslieť.“

„S tým som rátala.“ Ľahla si na chrbát a položila si ruku na čelo. „Podľa správ z Yphetu bude táto vojna trvať ešte veľmi dlho. Pokojne choď a premýšľaj, a až sa rozhodneš, moje dvere ti budú otvorené.“ Prudko sa otočila na brucho. Podoprela si hlavu oboma rukami a niekoľkokrát na mňa zažmurkala. „No mal by si už ísť. Nech na seba neupútame pozornosť.“ Oblizla si pery a v jej svetlohnedých očiach sa miesilo čosi vábivé a desivé zároveň.

Vybral som sa k dverám a vytvoril okolo seba ilúziu Galbota. Otvoril som ich a otočil sa k Tarial. Ležala na chrbte s jednou nohou pokrčenou tak, že jej šaty mali čo robiť, aby ju zahalili. Zamávala mi na rozlúčku a ja som odišiel z miestnosti značne zmätený.

Dvaja vojaci ma odprevadili až k lodi. Tri dni na palube lode som uvažoval, čo tým myslela. Až keď som vystúpil na druhej strane, uvedomil som si, že som nemal morskú chorobu. Bol som tak ponorený do vlastných myšlienok, že som na ňu úplne zabudol.

Vrátil som sa do hlavného mesta Galbotu. Mala to byť moja posledná zástavka pred odchodom z planéty. Akosi som zatúžil vrátiť sa na chvíľku späť na Zem. Potom by som pokračoval na Rolton, no musel som si pozrieť záznamy z minibotov. Bol som preč už takmer týždeň, a tak som dúfal, že miniboty niekoho zachytili.

Prechádzal som popri knižnici a prepojili sa s nimi. Miniboty boli tam, kde som ich nechal. Odvolal som ich preč, a popri tom som si prezeral zrýchlený záznam z kamery. Piaty deň záznamu však zachytil Galbota, ktorý vložil do úkrytu nový zvitok. Videl som jeho tvár aj oblečenie, no nebol to nikto z tých, ktorých som stretol v knižnici prvýkrát. Bol som zvedavý, čo všetko mi mohol povedať, a tak som sa rozhodol, že ho nájdem. Niekoľko dní som strávil prechádzaním sa po ulici a sledovaním Galbotov. Bolo to veľké mesto, a tak trvalo, než sa mi do cesty priplietol ten správny Galbot. Sledoval som ho k jeho domu v centre mesta. Nebol to len tak niekto. Patril k vládnucej vrstve Galbotov, o čom svedčilo, nielen jeho oblečenie. Dom v centre bol kamenný, na rozdiel od zvyšku dreveného mesta. Pár hodín som sa potuloval okolo. V dome bola aj jeho žena a dve malé deti. Ženy Galbotov sa ťažko rozoznávali. Boli rovnako vysoký a silný ako muži. Mužský zobák mal však svetlo hnedú farbu, zatiaľ čo ženský bol viac do zlata. Okrem tohto poznávacieho znaku som ich inak nevedel rozlíšiť. Ich deti mali rovnako sfarbené zobáky, a tak som vôbec netušil, akého sú pohlavia.

Počkal som, až v dome zostal len osamotený Galbot. Bola už tma a jeho deti s matkou šli na trh. O takomto čase sa tam konala ohňová šou pre deti. Bol to ďalší z rituálov, ktoré zasvecovali ich bohom. Nemal som však veľa času. Trvalo to sotva pol hodinu, a tak som vošiel dnu cez pootvorené okno.

„Dobrý večer, prajem.“ Vystúpil som z tieňa. Galbot sedel za stolom, ktorý osvetľovalo slabé svetlo sviečky.

„Čo robíš v mojom dome?“ Najskôr sa zdesil, no keď videl iného Galbota, začal mať zlosť. „Ihneď vypadni, inak ťa dám zavrieť!“

„Len pokoj. Viem, že nechávate zakázané listiny v knižnici. Našiel som vaše skrýše.“ Na čele mu vyhŕkli kvapky potu.

„Ako sa len opovažuješ obviniť ma z niečoho takého!“ Prskal na všetky strany. „Vieš, kto ja som?“

„Popravde, nemám ani tušenie, ale pre to tu nie som.“ Zodvihol som ruky, aby sa upokojil. „Chcem len zistiť viac o vašej minulosti, a tých, ktorí sa hrajú na bohov.“ Galbot na chvíľku stratil reč, akoby už neveril, že niečo také bude počuť.

„Oni sú bohovia!“ Odrazu z neho vyhŕklo, no nebolo to veľmi presvedčivé. „Ako sa opovažuješ spochybňovať ich moc!“

„Vidím, že nemám inú možnosť.“ Nechcel som sa s ním hádať. Čas mi bežal a ja som mal kopec otázok. Odvolal som teda ilúziu. Objavilo sa čierne brnenie a zlovestný úškrn na prilbe. „Nie som z Galbotu, a nie som tu, aby som vás udal!“ Galbot stratil silu v nohách a zrútil sa na zem. Pribehol som k nemu a pomohol mu posadiť sa. Keď sa trochu upokojil, dalo sa s ním rozprávať. Uveril, že som z inej planéty, pretože si to iste myslel o Mirnilčanoch. Najskôr ich bral za bohov, no potom sa začal pýtať sám seba: „Prečo by bohovia vyvraždili milióny z nich.“ Tlačil nás čas, a tak mi porozprával len to, čo považoval za najdôležitejšie. Informácie o tom, ako ich pokrok upadol a oni sa vrátili tak päťsto rokov do minulosti. Rozprával o vyspelých mestách, kde mali tečúcu vodu a energiu, ktorá im osvetľovala ulice. Teraz musel písať pri svetle sviečky a z papiera sa stal luxusný tovar. Pritom za starých čias bolo možno kúpiť celú knihu za cenu, ktorú mal teraz jediný zdrap papiera. Rozprával veľa a rýchlo. To najdôležitejšie však bolo, že len veľmi málo Galbotov by bolo ochotných povstať. Ich klan bol od začiatku nábožensky založený. Príchod Mirnilčanov ako vyslancov ich bohov, ich len utvrdil v pravde, ktorú hlásali.

Slávnosť ohňa sa pomaly končila a ja som musel ísť. Rozlúčil som sa s Galbotom, ktorého meno som ani nestihol zistiť. Pri odchode mi však povedal: „Pomôžte nám.“ Nevedel som, čo mu na to odpovedať. Tak som len odvetil: „Uvidím, čo sa bude dať robiť.“ Nie žeby ma osud Galbotu nezaujímal, ale zatiaľ som nevidel možnosť, ako im pomôcť. Väčšina z nich bola v tomto systéme spokojná a aj keď verili v niečo, čo mi nedávalo zmysel, nemal som právo súdiť ich. Aj keby sa nám podarilo vyhnať Mirnilčanov z planéty, pochyboval som, žeby sa niečo zmenilo. Okrem toho by mi Tarial ťažko pomohla v boji proti Mirnilčanom, ak by som napadol Galbot. Aj keď som mal vážne pochybnosti o tom, že to, čo hovorila, myslela úprimne.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44901
Mesiac: 4646
Deň: 110